Ako povedal túto vetu, zrušil hovor a mne vyhŕkli slzy z očí…čo sa mu asi mohlo stať? Kládla som si zbytočné otázky a cítila slabosť v nohách. Pomaly som padala, klesala, plakala.
Keď som počula opätky svojej sestry postavila som sa a so sklonenou hlavou som sa išla obliecť teplejšie. Alicia sa na mňa iba prekvapene pozrela a išla ďalej.
Prišla som do izby, vybrala som narýchlo niečo a rýchlym krokom utekala do parku. Kašľala som na make-up. Bol rozmazaný, takisto ako okolie okolo mňa.
Čo mu asi je? Obklopovala som sa horou otázok, vyhýbajúc sa ľuďom. Prišla som na začiatok toho parku, kde sme mali naše prvé rande. Ach bože, koľko sa toho stalo odvtedy. Spomínala som a spomienky ma nútili myslieť na tie šťastné okamihy, začiatky našej lásky. Z usmievania ma prerušilo prudké zabrzdenie auta, škrípanie bŕzd a neskôr vykríknutie človeka.
Utekala som na miesto činu, a keď som uvidela čo sa stalo, vykríkla som “Volajte pomoc, prosím, nech mi nezomrie!!!”
Pod kolesami červeného Fordu ležalo Jamesove telo, bez známok života, bez pohnutia tam ležal ako mŕtvola psa, ktorý si pomýlil trasu. Plakala som, nevedela som čo mám skôr urobiť, ležať pri ňom a modliť sa aby prežil alebo zmlátiť toho čo ho zrazil alebo zavolať sanitku? Kričala som tam na každého okolo mňa, chytala a búchala im do pliec, potrebovala som ho zachrániť. Bola som v najväčšej kríze svojho života.
Nakoniec sa jeden starý plešatý chlap v elegantnom saku a nohaviciach rozhodol zavolať sanitku. “Ach nie, nezomieraj James“ kľakla som si k nemu na kolená, chytila jeho ruku. O chvíľu prišla sanitka. Naberala ho, dávala infúzie, oživovala, cítila som sa strašne…
Spýtala som či nemôžem byť s ním. Povedali, že nie ak nie som príslušník jeho rodiny.
Pomalým krokom som prišla domov, kde som buchla dverami, utekala do izby a nevyšla odtiaľ až do večera. Po 5 hodinách, keď sa mi už plakať nedalo, oči ma štípali a na koberci bol fľak od krvi z mojich rozbitých kolien. Keď som plakala pri Jamesovi rozbila som si ich popri tom. Nevadilo mi to. Najväčšia bolesť bola v srdci. Tá sa nedala zastaviť žiadnym obväzom, ani leukoplastom, iba jeho uzdravením. Pri jeho mene sa mi vybavovali spomienky, krásne, ale aj smutné…Nedokázala by som bez neho žiť, nie.
Prebudila som sa ráno, v mojej posteli, neprezlečená.
Mama sedela pri mne, ustrašenými očami na mňa hľadela, keď videla, že sa prebúdzam a kladiem moju nohu na studenú zem, usmiala sa a vstala. “Pozor na pravú nohu, Alli, máš rozbite koleno.” Prikývla som a mierila do kuchyne.
Mama ma nasledovala. “Allison, povieš mi čo sa stalo?” Pokračovala som v chôdzi, neobzerajúc sa. Mama ma jej studenou a starostlivou rukou chytila za plece. Cítila som, že sa jej ruka chveje, že ju ma studenú a slabú. “Nič.” Snažila som sa odpovedať aby o vyznelo ako pravda, ale znovu som sa rozplakala.
Objala som maminu a nechcela sa pohnúť. Mama plakala so mnou. “Mami, James umiera, zrazilo ho včera auto, ja, ja nevládzem žiť, musím ísť za ním, idem, ja, kde je, prežije to??” dala som najavo všetky moje emócie, všetko čo som mala na srdci mala mama pred sebou naservírované.
Miláčik, dnes nám volali s nemocnice, James sa ešte neprebral a nevyzerá to moc nádejne.” Povedala matka s plačom v očiach. Bola vydesená, ustráchaná mojou nasledujúcou otázkou, alebo odpoveďou. “Ja som iba vzdychla, zaplakala a povedala ”idem za ním.” Neprezliekala som sa, veď tu ide aj o môj život. Ak jeho život skončí teraz, takto, tak ja skončím svoj tiež…
Najprv som išla pomalým, zúfalým krokom, potom som zrýchlila a nakoniec som šprintovala. Keď som prišla do nemocnice Wayna Cullena, ku ktorej sa pripájala aj menšia nemocnica pre ľudí s ukrutnými úrazmi -nemocnica Danielly Izzovej. Zašla som do Waynovej, tej väčšej…dúfala som že bude tam, lebo ak by bol v tej druhej, tak…
Pokračovanie nabudúce
Oooops, Diakritika:Lincey, skoro by som na moje srdiecko zabudla
Sorry Lin
A dikes
![Embarassed :oops:](./images/smilies/icon_redface.gif)