Annin príbeh

[Maggi]

podla mna sa kazdym dielom zlepsujes
v deji mi vadi ze ako sa stazovala ze musi sluzit nesmrtelnym a tych co dostala su uplne fajn dokonca si mohla cele poobedie chystat izbu.. chyba mi tam nejaka zaporna postava a pevne dufam ze ju s tym chalanom nedas dokopy

[Mimi]

Ok posnažím sa to napraviť

[Randa]

Tak som si to prečítala,trochu mi vadí,že najprv píšeš v minulom čase,potom zrazu v prítomnom.A tiež,keď píšeš v tretej osobe j.č. a potom v prvej osobe. No a reč by som dávala do samostatných riadkov.Chýbali mi obrázky,ale inak fajn

[Mimi]

dakujem za komentik a za pripomiekny obrazky by som dala tiez keby ze mi idu stiahnut... a ten cas si ani neuvedomujem a pisem vkuse a niekedy si az nakonci precitam co som napisala a moc si to nevsimnem... :¤

[Leia]

Wow, škoda že som si to všimla až teraz, ináč by som už dávno napísala Skvelé =*

[Darkmanes]

Dobrý príbeh! Teším sa na novú časť! Dúfam že už bude skoro... škoda že neboli fotky toho domu

[Mimi]

Dam dam A ďakujem

[Mimi]

Mam dobru spravu! Mam uz napisane,nafotene len treba to este uploadnut a dat SEM snad mi ten pribeh nezrusia ((

[Mimi]

Konečne som sa dostala na net a tak pridavam aj s fotkami
4.Diel
Môj život bol nudný a jednotvárny. Ráno som o 7:30 vstala,do obeda som upratovala,prichystala obed a zase do večere upratovala dom Shallových. Pomaly som sa strácala a topila v nude až sa jedného dňa stalo niečo čo mi zmenilo život.
Ako každý piatok si Matúš doviedol kamarátov a spoločne sa zavreli v izbe,no dnes (piatok) si nikoho nedoviedol a aj tak sa zatvoril v izbe. Pán a pani Shallová boli a priateľmi v divadle na nijakom nudnom predstavení.
Okolo 19:00 niekto zaklopal na dvere,ako domáca slúžka som išla otvoriť,za dverami stála partia chalanov – bolo vidno,že takmer všetci už boli opitý. „Dievča,pusť Nás dnu!“ zakričal na mňa jeden asi ich vodca a ostatný sa rozrehotali ,vyhŕkli mi slzy od toho smradu,zamračila som sa. „ Padajte von,tu nemáte čo robiť!“ od kričala som mu a všetci naraz zmĺkli, ich vodca sa zarazil asi nebol zvyknutý na takéto chovanie voči nemu. „Takto sa ku nám nebude nikto chovať,že nie?!“ zareval a pozrel sa mi do očí,mal ich preliate krvou a jedno oko mal radikálne menšie ako druhé,to mu dodávalo drsnejší výraz.
„Ber sa z kade si prišiel!„ povedala som mu ,odtisla som ho a zatackal sa na schodoch. Rýchlo som sa pokúsila zatvoriť dvere,ale stihol sa nanešťastie spamätať a začal sa pretláčať cez dvere,takmer ich otvoril keď som začula rýchle kroky bežiace po schodoch. „Pomôžem ti !“ ozval sa známi hlas a ja som spoznala podľa hlasu Matúša. Oprel sa o dvere a spoločnými silami sme ich vytlačili von.

„Ďakujem Ti !“ povedala som Matúšovi a keď som sa otočila zakryl mi ústa aby som nevykríkla. Odtisla som jeho ruku. „Čo to máš na sebe ?!?“ opýta som sa obdivne a on len mávol rukou. „Idem na oslavu Jurajovi...“ „A prečo až takto neskoro ? „opýtala som sa a sadle som si na stoličku v predsieni. „Lebo povedal,že až teraz...Inak nešla by si tiež ?“ opýtal sa a ja som takmer vyletela ale bránili mi dve veci.“ A môžem vôbec?“ „podľa mňa hej!“ odpovedal a podal mi ruku,chytila som sa jeho ruky a postavila som sa,stále mi nepúšťal ruku,tak som sa ju snažila vymaniť,nešlo.
“Čo sa stalo,nepustíš ma ?“ opýtala som sa a zasmiala som sa. Hlas sa mu triasol, „poďme niekam sami....“ pozrel sa mi do očí. Túžila som mu odpovedať,že chcem. „Po..ďme!“ rozhodne som dokončila vetu a on sa na mňa anjelsky usmial.

„Narýchlo som si niečo obliekla. A prišla som dole za ním. „Tak tu si!“ milo povedal,chytil ma za ruku a spoločne sme vyšli von. Už tí chlapi tu neboli a tak zamkol a vydali sme sa vopred blížiacej sa noci,vdychovala som vôňu prírody a vzduchu.

„Je leto...vieš čo to je?“ opýtal sa ma ako malého dieťaťa,ale vedela som,že to myslí dobre. „Viem...“ odpovedal som a pevnejšie som sa chytila jeho ruky. „Chceš ísť na tú oslavu?“ opýtal sa a ja som nevedela čo odpovedať. „Je mi to jedno,nech som hlavne s tebou.“ Usmial sa nad mojou odpoveďou. „Poznám pekný park,poďme tam.“ „Dobre...“ a zase bolo ticho,pešo som videla toho viac a trvala dosť dlho.
Zrazu som sa otočila som sa na neho a on na mňa. „Milujem Ťa!“ zašepkal a mne srdce začalo silno biť, musel to počuť,ale sa tváril,že nie. Usmiala som sa „a...“ nedopovedala som,pretože mi dal prst na ústa,nahol sa ku mne a pobozkal ma.

[Maggi]

No nejak sa nám to rýchlo zvrtlo , napísané super, štýl aj všetko, ale dej bol na mňa príliš rýchly a trošku nereálny...

[Mimi]

Ďakujem...ja mám už nápad ČO bude ďalej Len sa nechaj prekvapiť

[Mimi]

Tak ďaľší diel je na svete a ja sa budem len tešiť nejakým komentárom, je bez fotiek pretože sa mi už nechce fotiť a ani sims púšťať... Snáď sa bude páčiť
5.diel
Prudko som sa zobudila a a červenajúc som spomínala na sen. Rýchlo som sa prebudila, obliekla sa a začala typické domáce práce..
Takýto život sa mi páčil ale nebola som spokojná, chcela som čosi viac. Celý deň som sa väčšinou nudila a keď som do upratovala som väčšinou ležala na posteli v izbe a rojčila. Predstavovala som si, že mám manžela, deti a vediem 'dokonalí' život. Čím viac som po tom túžila tým viac sa mi to vzdiaľovalo a moje sny sa rúcali. Vždy keď zazvonil zvonček alebo niekto zaklopal som sa strhla a naivne dúfajúc v moju záchranu z tohto nudného života.
„Anna, vezmi si svoje veci a ideš späť...“ ozval sa hlas pani Shallovej pri mojom uchu. Nemohla som tomu uveriť. Tvár sa mi skrútila a chcelo sa mi strašne plakať. Pustila som šitie z rúk a vbehla som do izby, hodila sa na postel a s plačom som sa pozrela na moje 'veci' nemalo som nič také čo by stálo za vzatie späť do ústavu. Pozrela som na denník a schovala si ho pod zásteru, utrela som si oči a zišla dole za pani Shallovou, ktorá už na mňa čakala. „Plakala si?“ opýtala sa a ja som v jej hlase počula výsmech a pohŕdavosť, nemohla som tomu uveriť čo sa jej stalo, veď vždy bola milá. Pomaly som prikývla a išla za ňou do auta.
Cesta autom sa mi zdala ešte dlhšia ako keď ma k nim viezli. Opretá o zadné sedadlo som vyzerala von a pozerala na ľudí.
„Vystupujeme!“ ozvala sa pani Shallová a zamknúc auto som ju skleslo nasledovala dovnútra. Posledný krát som sa pozrela na prírodu okolo mňa a posledné čo som si pamätala boli oči, červené.
Zobudila som sa na hlasy prichádzajúce z veľkej diaľky. Nechcelo sa mi oči otvárať, chcela som znovu zaspať a umrieť. No zvedavosť bola silnejšia a otvorila som oči.
Ocitla som sa v nie celkom známej miestnosti. Bolela ma hlava a mihotalo sa mi pred očami.
„Otvorila oči! To nieje možné..“ pozrela som sa na miesto z kadiaľ prichádzal hlas a uvidela som neznámu osobu. „5 rokov v kóme je až k neuvereniu, ale zvládla to..“ Skúsila som si spomenúť čo sa stalo, ale v hlave som mala stále neuveriteľné prázdno.
„Mám stratu pamäti..“ to bolo prvé a posledné čo mi prebehlo hlavou, potom som zaspala. Neviem na ako dlho, ale zobudila som sa a všade bola tma, žiadne hlasy, nič.
Pohla som pomaly hlavou, nebolelo to, potom rukami, ani to , ale jasne som cítila, že mám nejaké pripojené hadičky.
Utiecť...rýchlo...nemám inú možnosť.. posadila som sa a jedným pohybom som si všetky hadičky vyšklbla von z tela, rúk a nôh, občas to trochu zabolelo a cítila som, že mi niekde tečie krv, ale ani to ma nezastavilo pred tým, čo som chcela práve urobiť. Chcela som utiecť, aj keby ma to stálo čo stálo, aj život...
Podla svetla som našla dvere a potichu ich otvorila, ovial ma závan dezinfekčných prostriedkov. Zabočila som doprava, potom doľava a stále som išla za väčším a väčším závanom vetra, až som nakoniec skončila pri neznámych dverách. Netušila som koľko času ubehlo, ale vedela som inštinktívne, že veľa času teda nemám. Otočila som sa a zase som uvidela červené oči, inštinktívne som zatvorila oči a snažila sa neodpadnúť. Ruky som silno pritlačila na oči a snažila sa myslieť na niečo pekné. Zodvihla som hlavu a pozrela sa pred seba, zrazu som začula kroky a vravu. „Kde to hlúpe dievčisko môže byť? Ak ju do hodiny nenájdeme tak budeme musieť zalarmovať políciu, je to psychopatka a nemožno jej veriť!...“ pritlačila som sa viacej ku stene a pozrela sa na postavu prechádzajúcu okolo mňa.
Spoznala som tú ženu, všetky spomienky sa mi v tom okamihu vrátili a takou rýchlosťou, že som sa divila, že ma nepočula ako som zjojkla od toho šoku. Spomienky začali nadobúdať tvary, tváre a obrysy.
Zhrozila som sa keď som uvidela malé dieťatko v náručí muža a v mužovej druhej ruke nôž, nijaká žena pribehla a vzala mu nôž, ale muž začal škrtiť dieťa a žena mu to dieťa vytrháva z rúk a beží preč..V tom dieťati, som spoznala samú seba...

[Maggi]

super napusane napinave tesim sa na pokracovanie

[Mimi]

Ďakujem neviem kedz bude ale bude určíte

[l o r e l a y]

Je to zrazu strašne zaujímavé .. Akoby sa z niečoho stál napínavejší a napínavejší príbeh a ja proste .. teším sa na ďalší diel !!