Ospravedlňujem sa za dva príspevky odomňa pod sebou
Takže trošku mi to trvalo dlhšie, ale keď to fotenie niekedy zaberie fakt dosť času..tak teda dúfam, že sa vám bude tento diel páčiť
Teším sa na komenty
11.DielSmútokChýba mi. Chýba mi jej úsmev na tvári. Chýba mi jej pohľad. Už ju nikdy neuvidím. Každý jej pohľad, či slovo som vždy brala ako samozrejmosť. Teraz už viem, že nič v tomto svete nie je samozrejmosťou. Nič nie je dobré. Dookola prezerám všetky jej veci. Oblečenie, ktoré nosila najradšej.
Už nemám nikoho. Benjamín sa pripravuje na svadbu a o maminej smrti ešte ani nevie. Nemám dosť síl na to aby som to vyslovila. Stále mám pocit, že mama len niekde odišla a za pár dní sa vráti. To mi aspoň trochu pomáha. No Benjamínovi to musím povedať. Možno by som mala byť na neho nahnevaná, ale k čomu mi to pomôže?
Mamin život mi to už aj tak nevráti. Ja nechcem mu kaziť radosť zo svadby. Aj keď je to jeho mama. Nedokážem to. Jediný liek je čas. Čas pochopiť, že sa už nikdy nevráti. Snáď to raz vezmem ako bežnú vec. Musím vybaviť pohreb. Mama si zaslúži, aby sme sa s ňou rozlúčili. Chcem to urobiť čo najskôr. Pôjdem tam hneď dnes. Ešte nikdy som nevybavovala pohreb, ale viem, že to nebude prechádza ružovou záhradou obzvlášť keď je to moja mama. Moje myšlienky sú zvrátené. Stále myslím len na okamih kedy zomrela.
Mávam nočné mory, kde mi niečo vraví, že je to moja chyba. Pomaly si pripúšťam, že áno. Keby som tak dlho nevysedávala s tým týpkom tak som sa domov mohla vrátiť o niečo skôr a všetko by mohlo byť ináč. Sofia vedela, že idem preč. Veľmi dobre to vedela a napriek tomu ju nechala samu doma. Musím odísť. Pôjdem do Anglicka za Benjaminom aspoň na istý čas. Pôjdem do pohrebnej služby tam aspoň zistím čo to všetko vybavovanie pohrebu obnáša a potom prvým lietadlom aké pôjde poletím do Anglicka teda do Londýna. Rýchlo som na seba niečo hodila, pretože to čo som mala práve na sebe bolo celé prepotené, špinavé a cítila som sa v tom hrozne. Vzala som si taxík a taxikárovi som povedala nech ma odvezie k najbližšej pohrebnej službe.
Cesta netrvala dlho. Maximálne 5 minút. Našťastie som dlho nemusela čakať a ten pán ma hneď zobral do svojej kancelárie.
„Dobrý deň..čo si prajete?“
„Ehm, vlastne moja mama zomrela pred dvoma dňami a chcela by som zorganizovať pohreb.“
„Ach, áno úprimnú sústrasť. Je mi ľúto vašej mamy. No, ale pristúpme k pohrebu. Bude to niečo stáť to iste chápete. Môžete si vybrať či chcete telo vašej matky spopolniť, alebo ju pochováte rovno do zeme.“
„Neviem čo by si vybrala mama, ale ja ju chcem pochovať do zeme. Nechcem aby z jej tela ostal len prach.“
„V poriadku..tak to jej môžete vybrať truhlu. Naši ľudia sa postarajú o telo vašej matky. Mali by ste doniesť oblečenie, ktoré bude mať vaša mama oblečené na poslednú rozlúčku. Poviem nášmu pohrebárovi aby vyzdvihol telo v nemocnici. Poprosím aby ste vyplnili tento formulár.
„Um, dobre.“ Vzala som si pero a začala vypisovať potrebne údaje. Meno, rok narodenia, rodné číslo atď. Po vyplnení som ho podala tomu pánovi. Dohodli sme sa na termíne pohrebu. Rozlúčila som sa s ním a v tichosti odišla preč. Keď som prišla „domov“ tak som si pobalila všetky veci do kufra. Mobil a peňaženku hodila do kabelky a odišla preč. Sofia ani nebola doma, ale isto jej nebude prekážať, že som odišla. Prišla som na letisko, kde som si čo najskôr chcela vybaviť letenku.
Všetko mali plné. Bola som zúfalá. Sedela som na letisku, kde sa stále premávali samí ľudia. Každý niekam cestoval. Či to bol muž alebo žena, dieťa. Nakoniec sa našla jedna voľná letenka. Tá žena ma upozorňovala, že je to druhá trieda a nie je to najpohodlnejšie. No ja som bola vďačná, že sa vôbec nejako dostanem do Anglicka.
Veci som odovzdala, prešla chodbou, vyšla von a nastúpila do lietadla. Sadla som si na svoje miesto a uvažovala ako nájdem Benjamína v tak veľkom meste. Skoro celý let som prespala. Dorazili sme niekedy ráno. Od letiska v Londýne, ktoré bolo omnoho väčšie ako to naše som si vzala taxík a začala hľadať Benjamína. No nevedela som ako ho nájdem. Keď som išla vytiahnuť mobil, že mu zavolám našla som malý lístok kde bola nejaká adresa.
639 Harrow Road Kensal Green – Londýn „Čo? Mama vedela, že Benjamín je v Londýne? Ako? Nerozumiem..“ V hlave mi v tej chvíli behali myšlienky ako na bežiacom páse. No asi sa už nič nedozviem aj keby ma to veľmi zaujímalo. Vzala som si znovu taxík a povedala vodičovi adresu na papieriku. Dorazili sme tam asi za polhodinku, kým sme prešli cez hlavnú špičku. Predo mnou stál veľký dom.
Bol naozaj krásny. Išla som po chodníku k vchodovým dverám. Zazvonila som a čakala kedy sa otvoria dvere a zjaví sa v nich Benjamín. Zakrátko sa tak aj stalo..
„Alexis? Čo tu robíš? Nie, že by som nebol rád, že ťa vidím, ale nečakal som ťa. Čo sa stalo? Poď ďalej..“
„Benjamín musím ti toho toľko povedať, ale neviem kde začať.“ Do očí sa mi hrnuli slzy a nedokázala som zo seba vydať ani slovko.
„Alexis? Povedz mi čo sa stalo. Prečo plačeš?“
„Naššša mammma..pred dvomi dňami..“ Snažila som sa upokojiť. Lenže ono to nešlo. Benjamín čoraz viac naliehal aby som mu povedala čo sa stalo. Nikdy som v jeho očiach nevidela taký strach. Aspoň myslím, že to bol strach.
„Prepáč mi to, že som ti nezavolala, ale..“ V hlave som si vravela „Alexis premôž sa ty to dokážeš a povedz to konečne..nemôžeš to v sebe navždy dusiť.“
„Benjamín..naša mama pred dvomi dňami umrela.“ Áno povedala som to..už to nebolo také, že som si myslela, že je niekde preč..pochopila som pravdu. Je mŕtva a už nikdy sa nevráti.
„Čoo?????? Alexis prečo si mi nezavolala? Je to naša matka..ja ako sa to mohlo stať..“
„Benjamín čo si myslíš? Že pre mňa to bolo ľahké keď som ju našla ležať na zemi a videla ako ju zachraňujú a potom mi doktor povedal, že sa im ju nepodarilo zachrániť? Uvedomuješ si to vôbec? Toto nie je vec, ktorá by sa dala riešiť cez telefón..“
„Prepáč, že som tak vybehol, ale keď ja nemôžem uveriť. Mala by si si odpočinúť určite si unavená z cesty potom mi to všetko povieš. Viem, že je to pre teba ťažké.“
„Dobre ďakujem..mohla by som sa osprchovať? Som strašne spotená a smrdím.“
„Jasné poď ukážem ti kúpeľňu.“ Benjamín ma zaviedol do kúpeľne. Vyzliekla som si zo seba upotené šaty a vošla do sprchy. Pustila som na seba vlažnú vodu a užívala som si vodu. Keď som vyšla von zo sprchy dala som si na seba čistý, voňavý župan a vošla do obývačky.
„Benjamín? Oh,..“
V obývačke sedela nejaká žena predpokladám, že to bola Benjamínova snúbenica a viem si predstaviť ako to v tej chvíli vyzeralo. Ona hneď vstala zo sedačky a skričala..
„Benjamín?! Týždeň pred našou svadbou si tu zavoláš nejakú ženskú? Dúfam, že si si ešte užil slobodu. Nebudem rušiť odchádzam!“
„Kate! Počkaj môžem ti to vysvetliť? To je moja..“ To už nestihol dopovedať, lebo Kate tresla dverami a odišla. Ja som za ňou vybehla von v župane a kričala na ňu. No ona buď naozaj nepočula, alebo sa iba robila, že nepočuje.
„Kate! Kate počkaj! Kaaaate!“
Dobehla som ju a chytila za pravé rameno a otočila som ju smerom ku mne.
„Čo chceš?“ Vybehla na mňa ako nejaký pes.
„Ja som Benjamínova..no nestihla som dopovedať lebo Kate mi zasa skočila do rečí.
„Čo milenka? Ďakujem, že si mi to prišla povedať.“
„Počkaj nechaj ma dohovoriť. Som jeho sestra a prišla som za ním, lebo naša mama zomrela.“
„Ohh, to fakt??? Prepáč ja ja cítim sa trápne. Urobila som tu takú šou. Och, neviem čo povedať. Prepáč mi to. Ty si asi Alexis však?“
„Hej, to som ja..no poď dnu.“ Kate sa nám obidvom ospravedlnila za túto trápnu scénu. Potom odišla aby som sa s Benjamínom mohla porozprávať. Porozprávala som mu všetko čo sa stalo. On ma vypočul a boli sme zase ako brat a sestra a zabudli na všetky naše hádky. Spomínali sme spolu na mamu. Na mňa už o 10 večer doľahla taká únava, že som už len chcela ležať v posteli. Benjamín mi ukázal izbu kde môžem bývať a ja som si iba zložila veci a hneď zaspala.