ninulkasi vítaná
Linceyoch,
neboj aj Andrej má svoje tajomstvá
a týmto sa nič so školou nekončí,
predsa názov príbehu hovorí o škole
takže môj výber bol nasledovný
, dúfam, že nie ste sklamaní, ale tajomstvá školy neostanú neodhalené, len čochvíľa pôjdem preč a to že neviem, kedy je dosť znepokojujúce a tak chcem aby príbeh ostal otvorený nie seknutý v nejakej napínavej časti
a ešte niečo...prajem príjemné čítanie
8.diel part 2/2Zdalo sa mi nemožné, žeby som lehátko obehla aby si toho nevšimla. Rýchlo som sa sklonila a rozbehla proti kraju postele. Silno som ju chytila a tlačila pred seba. Po kolieskach to šlo celkom rýchlo. Namierila som to presne na dvere. No v tej rýchlosti som to nestihla vytočiť a lehátko aj s Andrejom narazilo do rámu dverí. Ako v spomalenom filme som videla, ako ho to vyrazilo von a on letel na dvere. Svojou váhou ich otvoril a padol von. Sestrička zjačala a ja som sa rozbehla k dverám. Možno si myslela, že jej chcem s ním pomôcť. V žiadnom prípade som to nemala v úmysle. Preskočila som ho a bežala preč. No z neznámeho dôvodu som sa otočila a zastala. Andrej ležal na zemi a sestrička kričala na mňa. Zrejme váhala, či sa má rozbehnúť za mnou. V lodičkách by sa jej určite ťažko bežalo. V tom sa Andrej pozviechal zo zeme. Sestrička si zrejme myslela, že chce utiecť za mnou, lebo ako z akčného filmu mu jednu poriadne vrazila. Počula som ako niečo zapraskalo. Nedá sa povedať, žeby som ho ľutovala. Udržal sa na nohách, ale muselo to poriadne bolieť.
„Oči!“ Vykríkla som zrazu po slovensky. Ani neviem prečo. Vyletelo to zo mňa, ani som sa nestihla zastaviť. Andrej pochopil. Videla som v tme ako mu zaiskrili. Prečo som mu pomohla? Rozbehla som sa preč. Možno ju zmanipuloval aby to nepovedala, ale dlho to trvať nebude kým ma začnú hľadať. Keď som si pozerala mapu kde je táto škola, vedľa som si spomenula, že je mesto. Nevedela som však, ktorým smerom. Bežala som. Predo mnou nebolo žiadne mesto, ani žiaden les, kde by som sa skryla. Pomaly som sa začala precitať do reality. Uvedomila som si, čo vlastne robím. Utiekla som, fajn, ale neviem kam ísť, nemám peniaze, doklady...nič. Ba dokonca ani nehovorím rečou tejto krajiny. Čo som si o sebe myslela? Že to bude ľahké? Chvíľu som uvažovala či sa vrátiť. Ale potom som si spomenula na to, čo mi spravila Bella, čo mi hovorila Tracy... A vtedy sa mi aj ten sen vyjasnil. Preto som sa zobudila! Lebo som vlastne nemala začať školský rok? Či? Už som si nebola istá ničím. Pred sebou som zbadala skupinku stromov. Musela som si vydýchnuť, hoci som sa veľmi bála. Čo budem teraz robiť? Keď sa vrátim, určite ma pošlú k riaditeľke a zomriem... Ale ak ostanem, zomriem aj tak. Po španielsky viem asi iba pozdraviť. Cítila som sa zúfalo. Zrazu som začula kroky. Pritisla som sa viac k stromu. Krajina bola osvetlená mesiacom a videla som tieň človeka. Prešiel okolo mňa a šiel ďalej. Prečo ten sprostý modrooký blond debil nevypadne z môjho života? Prečo sa nevrátil do školy? Potom som si spomenula, že znovu dostal do nosa a na tvári sa mi zjavil spokojný úsmev aspoň na chvíľu .