Inglaterra, la escuela inglesa-Posledný diel

od **Lincey** » Ned 06 Jún 2010, 18:58

výborné, až na občas vypadnuté písmenko a prehádzaný slovosled skvelé. Začína to byť riadne napínavé, som zvedavá čo bude ďalej.

od **Barush** » Ned 06 Jún 2010, 19:11

Strašne sa mi to páči

Len tiež, niekedy pozmenený slovosled, ale inak fajn

Asi možno už aj tak tuším, čo sa bude diať, ale veľmi dobre sa to číta :wink:

Že nie sú fotky mi nejako zvláštne neprekážalo. A dúfam že už čoskoro sa to trochu rozuzľuje :wink:

od **Maggi** » Ned 06 Jún 2010, 19:20

ninulka
zápletky sú predsa na to aby sa postupne čoraz viac odhaľovali a bolo to ešte viac zamotané, nie?

ďakujem ti

Lincey
Ja by som potrebovala korepetíciu

Ďakujem aj tebe :oops:

Barush58
Potom mi daj vedieť čo tušíš

Rozuzľuje ani nie

skôr naopak :lol:

od **ninulka** » Ned 06 Jún 2010, 20:09

no veď hej zápletky sú veľmi dobrá vec!!!

bez nej by knihy ani neexistovali (v tomto prípade príbehy)
aj ja som si všimla, že si niekedy mýliš slovosled, ale vôbec mi to neprekáža, čiže píš ďalej tak ako doteraz a budeme - podľa mňa - vštci šťastný s tvojím výkonom... :oops:

od **Mimi** » Pon 07 Jún 2010, 15:06

Prečo sú všetci zlý :?:

Ľúbi sa mi to

od **Maggi** » Str 16 Jún 2010, 17:08

Nie sú všetci zlí

Ďakujem

Diel bude keď budem mať čas si sadnúť a napísať všetko do OpenOffice Writer

A zrejme budú aj fotky tentokrát

od **Maggi** » Sob 03 Júl 2010, 12:19

Opať bez fotiek, ospravedlňujem sa mala som to aj nafotené, ale nakoniec som to celé prepísala...

nestíha nafotiť, lebo odchádzame...komentáre veľmi potešia :heart:

7.diel
Bežala som hore schodmi a zabočil o prvých dverí čo som uvidela- do knižnice. Rýchlo som ich za sebou zavrela a snažila sa normálnym krokom chodiť. Prešla som medzi regálmi plnými kníh a vyberala si niečo. No na názvy kníh som hľadela tupo a nedávali mi žiaden zmysel, asi preto, že som ich nečítala. Poskakovali mi pred očami písmenká, ako nejakej dyslektičke. Pri každom zvuku sa mi srdce rozbúchalo. S trasúcimi rukami som vybrala prvú knihu čo mi prišla pod ruku a šla si sadnúť na svoje stoličku, čo najďalej od dverí. Vnútri boli jeden dvaja študenti. Pohľad sa mi zastavil na stene. Visel tam reproduktor, z ktorého sa pred chvíľou ozval zrejme rozsudok smrti. Preglgla som slinu a otvorila knihu. Bola to psychologická kniha o spoznávaní ľudí okolo seba. No odborným slovám som po anglicky veľmi nerozumela, tak som ju nechala tak. Mala som ju otvorenú pred sebou a tvárila som sa, že si ju čítam. Uvedomila som s taktiež, že hneď vedľa knižnice práve asi spolu ... Andrej a Bella. Vôbec mi to nepomohlo. No ten šok a tie informácie čo mi povedala Tracy ma úplne prebrali z účinkov Belliného pohľadu. Jediné čo som cítila bol strach. Veľký strach. Blížilo sa niečo veľké a ja som to nevedela identifikovať. Privrela som oči a položila som si hlavu na stôl. Spánok prišiel zázračne hneď, ani som sa nenazdala.
Sníval sa mi veľmi reálny sen. Bola som v ňom uväznená vo vozíku na dráhe smrti. Oproti mne stál veľký drak a už mi ostávali iba 2 dni kým sa ku nemu priblížim a zabije ma. Z neho už nebolo úniku. A predsa v tom ne boli tie dni také rýchle. Už som bola takmer pri ňom keď som sa zobudila. Zhlboka som sa snažila to predýchať. Netušila som, že dokážem tak rýchlo zaspať. Sny, keď sa vám snívajú sa zdajú reálne, ale až keď sa zobudíte vám dôjde že tam niečo nebolo v poriadku. Pretrela som si oči a rozmýšľala nad tým snom. Keď som ešte bývala doma, sny som po chvíli zabudla. Ale tento sa mi stále premieľal v hlave. Snom som neverila ako nejakým predpovediam do budúcnosti. Však to je nezmysel. Sny si vytvára ľudský mozog zo všetkého čo človek zažil, nie čo zažije! Ale posledná udalosť, to že som videla ako sa stretnem s tým poradcom, ma donútila nad tým pouvažovať. On nehovoril presne aký mám dar. Ale nejaký predsa musím mať, keď si ma tu nechali. Žeby to bolo práve toto? Tieto otázky ma donútili ešte viac sa vrátiť k môjmu snu. Snažila som sa nájsť nejakú súvislosť s mojim životom a tým snom. Pôjdem na nejakú dráhu? Zabije ma drak? Všetko sa mi zdalo tak nereálne. Dva dni do záhuby... Vŕtalo mi to v hlave. Dva dni... do... Začiatku školského roka! Táto skutočnosť mi náhle prebleskla hlavou a prudko som sa postavila. Ak by teda bol ten sen o budúcnosti, tak sa mi stane niečo naozaj zlé keď tu ostanem počas školského roka. Hrudník sa mi nadvihoval a znovu klesal. Nie to nemôže byť pravda! Alebo môže?... Vrátila som knihu naspäť na miesto a vyšla von z knihovne. Ako naschvál šla práve okolo strapatá a červená v lícach Bella. Nehľadela však na mňa, iba pred seba a celú chodbu naplnilo šťastie. Sklonila som oči. Chcela som ísť do klubovne, ale keď tam ide ona. Potrebovala som sa s niekým o tom porozprávať. No nemala som s kým. Všetci ako povedala Tracy už asi boli v tom, v spároch...ale koho či čoho? Spomenula som si, že hovorila niečo o nováčikoch. Teda aj o mne, že ešte nie sú v tom úplne. Ale nikto okrem Andreja a mňa tu nebol nový. Nemala som sa zas na koho obrátiť. Ale usúdila som, že v strede chodby stáť nemôžem. Prešla som nakoniec do klubovne rozhliadajúc sa po niekom, kto vyzerá normálne. Normálne v zmysle, že sa neusmieva na každého, nespráva sa milo. Ale odkedy odišla Tracy tu taký nikto nebol. Nemala som nikoho. Bella sa vzrušene chválila a začula som nejaké dievčenské mená. Žeby si už začala chystať meno pre bábätko? Nemohla som tomu uveriť, tejto morálke. Pomaly, ale isto som stratila všetku dôveru, ktorú som nadobudla. Už nebola pri mne Bella, ktorá by ma svojou aurou presvedčila že všetko je OK. Na obed som nešla. Za prvé som nemala chuť a za druhé tam bolo veľa ľudí a všimla som si, že ani Tracy nechodila na obedy. Večer už chodilo menej ľudí aj ráno, zrejme kvôli spánku. No nezostala som sedieť v klubovni, mala som zlý pocit, že som sama. Keby niekto vošiel tak by som bola úplne sama. Nedokázala som to vysvetliť, jednoducho zlý pocit. No a tak som nemala kam ísť. Nakoniec som sa vybrala na dvor. Sadla som si do rohu a sledovala oblohu. Jediné čo mi táto škola ponúkala zo Španielska. Zavrela som oči a nad všetkým rozmýšľala. Zrejme som zaspala znovu. Tentoraz to bol naozaj krátky sen. Všade bola tma, len v strede svietili modré oči. Okolo sa rozliehali hlasy. Mnoho hlasov, ktoré hovorili jedno slovo- Stávka.
Znova som sa prudko prebudila a nervózne si kusla do pery. Nepoznala som nikoho s modrými očami. Andrej ich vždy pri pohľade na mňa mal sivasto modré až oceľovosivé. Kto by to mohol byť? Odvrátila som zrak od belasej oblohy a pozerala ako ľudia z beda začali prúdiť na dvor. Mihol sa medzi nimi aj Andrej. Prekvapil ma jeho výraz, akoby sa rozhodoval či byť či nebyť. Okolo neho prešla Bella s jednou babou a nevenovala mu ani pohľad. Neverila som vlastným očiam. Čo sa celý svet zbláznil? Vtlačila som sa viac do lavičky a radšej sa pozrela do zeme. Bola som neopatrná a pozerala sa ľuďom do očí. Je to môj zvyk, ale budem si musieť odvyknúť. Okolo mňa kráčalo veľa nôh, keď som zbadala jedny čo kráčajú ku mne. Nie nemohla som sa pozrieť kto to bol. V hlave mi hučalo slovo -stávka-.
„Hej ty!“ Oslovil ma Andrej, Zrejme nechcel brať moje meno do svojich úst, za to som mu bola aj veľmi vďačná. Nepozrela som mu do očí. Veľmi moc som sa premáhala.
„Čo chceš?“ Odsekla som mu a musela som fakt vyzerať ako úchylák čo nehľadí ľuďom do očí. Možno si myslel, že mu čumím medzi nohy, ale mala som na háku čo si myslel. Nech len okamžite vypadne, kým sa neovládnem a pozriem mu do očí.
„Alica!“ Nezvládla som to a pozrela mu nahnevane do očí. Ústa mi ostali pootvorené, zaseknuté pred tým čo som mu chcela povedať. Vlastne čo to bolo? Ani za svet som si nemohla spomenúť. Jediné na čo som myslela boli jeho modré oči. Ach, to bol teda pocit. Rozum mi niečo mrmlal v pozadí, ale nerozumela som tomu čo sa mi snažil povedať. Jediné čo ma zaujímalo boli jeho oči. Ako v tranze som sa postavila a ruky som spustila vedľa tela. Tie jeho oči neboli ako inokedy, teraz boli krásne modré, jemné, nežné a dokonalo som sa v nich potápala.
„Poď!“ Ten hlas znel čudne. Nepáčil sa mi, nemala som ho rada, ale musela som ho poslúchnuť. Šla som za ním hore schodmi. Za sebou so počula kroky, ale jediné čo ma zaujímalo boli jeho oči. Zastal pri jedných dverách. Nevedela som pri ktorých. Nezaujímalo ma kam ma vedie. Pozrel sa na mňa a pri pohľade do jeho očí som zabudla na celý svet. Priblížil sa ku mne a zacítila som jeho vôňu. Rozum mi čoraz sinejšie a náhlivejšie snažil niečo povedať. No nerozumela som. Celú hlavu som mala plnú tej modrej. Modrej z Andrejových očí. ANDREJ! Zareval môj mozog a vtedy sa udialo mnoho vecí naraz. Andrej sa naklonil ku mne stále s otvorenými očami od ktorých som sa nemohla odtrhnúť. Precitla som. Zbadala som kto to je. No nedokázala som zastaviť to čo sa dialo. Andrej...modrá...stávka...stávka...koniec. Cítila som jeho dych na svojej pokožke. Niekto prichádzal. V hlave mi hučalo a v jednej sekunde som si uvedomila ako veľmi ho nenávidím. To stačilo. Jeho oči stratili lesk, ktorý ma opantával. V poslednej sekunde som uhla jeho perám a začula krik. Niekto kričal. Nevedela som prečo, ale chcela som ísť čím skôr preč. Otvorila som dvere do „tej“ miestnosti a vbehla dnu. Z nevysvetliteľných dôvodov za mnou vletel aj Andrej, ale príliš prudko. Narazil do mňa, potkol sa o pár harabúrd a stiahol ma k sebe na posteľ. Nastalo ticho. Krik ustal. Posteľ zapraskala a nastalo ticho.
„Ako si to dokázala?“ Ozval sa po chvíli. Ležiac vedľa mňa.
„Čo?“
„Ale nič.“ Nahnevane sa posadil. Ja som ostala hľadieť nad seba.
„S kým si sa stavil?“ Opýtala som sa opatrne, chcela som si overiť svoj sen, hoci som neverila, že mi na to odpovie.
„Ako to vieš? A prečo si na to teda pristúpila?“ Z jeho tónu som vyčítala, že ma práve obvinil, že som tomu všetkému na vine. Nahnevalo ma to a posadila som sa tiež.
„Začínaš pochybovať o svojich schopnostiach?“
„Drž hubu! Keby si to nepokazila“ Agresívne zmenil tón.
„Ale netvrď mi, že si to chcel...“
„Samozrejme, že nie! Len neviem prečo to nevyšlo...“ Samozrejme, že pochyboval. Zrejme si bol istý, že to dokáže s každou. Ale ani sama som nevedela, čo som spravila. No bola som taká šťastná, že sa mu to nevydarilo a nespravila som nič proti svojej vôli.
„Ty si taký ko*ot...“ Neodpustila som si nadávku v rodnom jazyku. Aspoň sa mi uľavilo. Nahnevane sa postavil. Podišiel k dverám, keď sa zrazu ozval zvuk akoby niekto zamkol. Andrej chvíľu zaváhal a potom stlačil kľučku. Bolo zamknuté. Skúsil ešte raz, ale nedostal sa von.
„Čo sa tu do pekla deje?“ Kopol celý nas*atý do dverí. Postavila som sa a zhrozene pozerala na dvere. Kto a prečo nás tu zamkol? Už som nechápala vôbec ničomu. Andrej sa nahnevane začal prechádzať po izbe.
„Nenávidím ťa.“ Zavrčal a zastal oproti mne.
„Aj ja teba.“ Usmiala som sa. O tom som vždy snívala, ako dievčatá snívajú o vyznaní lásky. Vždy som mu chcela to povedať. Ale jedna vec ma ešte štvala a teraz aj tak nebolo nič iné čo robiť.
„To je za ten pokus o bozk.“ Podišla som k nemu a jednu mu vrazila.