Diel som mala napísaný dávnejšie, ale snažila som sa ho nafotiť, no nakoniec som to vzdala....hádam vám to nebude vadiť, lebo som bola chorá a v sims3 sa mi vôbec tak dobre nefotí ako sims2
36.dielSrdce mi nachvíľu vynechalo úder. Mary??? Ja sa nevolám Mary! Chcela som vykričať svetu, no nezmohla som sa ani na slovo. Nemo som otvárala ústa ako ryba na suchu. To nemôže byť pravda. Nie to je len zlý sen. Prosím! Vzhliadla som ku doktorovi, poznal to. Uvidel môj vnútorný boj, zistil že nie je so mnou niečo v poriadku. Hneď začal konať, postavil sa. Všetko sa mi zdalo ako spomalený sen.
„Stratila pamäť...“ Povedal žene a prišlo mi to ako z veľkej diaľky. Ale ja som nestratila pamäť! Všetko viem! Všetko si pamätám! Potom sa otočil, vyšiel narýchlo z izby a žena ostala sama neďaleko mňa. Skúmavo, ba dokonca som zbadala smútok v jej očiach, si ma prezerala. Vôbec som nevedela kto to je. Do izby vošla sestrička, ktorá si po ceste chystala injekciu. Myslia si že som blázon, ktorý stratil pamäť! Rozum sa vzoprel tomu, ale telo ochabnuto ležalo ďalej. Sestrička si kúsok látky vystrekla von z ihly, aby sa presvedčila či je ihla v poriadku, potom mi chytila ruku a pichla mi to do žily. O pár sekúnd sa mi zatmelo pre očami a upadla som do spánku.
Počas ďalších dní sa snažili zistiť čo všetko som zabudla a či si niečo nespomeniem. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu som im nič nehovorila o mojej Tatianinej minulosti, vedela som že by ma považovali za blázna a miesto toho aby som čím skôr vypadla z nemocnice hľadať pravdu, by som zaschla na psychiatrií. Postupne zistili že som prišla totálne o všetky svoje spomienky z minulosti, ale zostali mi schopnosti písať, čítať, rozprávať. Doktori mi stanovili diagnózu dlhú s latinským názvom. A ja, ja som spoznávala svoje nové telo. Nakoniec usúdili, že by som si mohla spomenúť keď sa vrátim do domu v ktorom som vraj bývala. To potešilo ženu, ktorá, ako som zistila, sa volá Tereza a bývam s ňou v jednom dome. Ale čo ak som niekto iný a teraz si môj mozog vymýšľa príbehy o nejakej Tatiane? Čo ak naozaj nikto taký nikdy nebol? Čo ak som fakt stratila pamäť? Musela som poznať pravdu a tú by som v nemocnici nezistila.
V deň môjho odchodu som sa zbalila do jednej igelitky. Oblečenie som mala jediné čo mi doniesla Tereza. Dostala som lieky, rozlúčila som sa a opustila nemocnicu. Ocitla som sa v inom svete. Svete veľkomesta. Tereza stopla taxík a nadiktovala mu nejakú adresu, ako som si domyslela môjho nového obydlia. Počas cesty som z okna pozorovala mesto. Zdalo sa mi tak vzdialené, neznáme, plné nástrah... Cítila som sa tak osamelo!
„A sme tu.“ Prvý krát sa počas cesty ozvala Tereza a len čo som sa otočila smerom ku nej, uhla pohľadom a pozrela von dverami na dom. Bol prízemný no nevyzeral malý, rozmýšľala som skade Mary, teda ja a Tereza sme k nemu došli.
„Je to jediné čo mi ostalo po rodičoch“ Povedala Tereza akoby čítala moje myšlienky. Pozrela sa na ňu a rozmýšľala či to povedala smutno, alebo nie. Vystúpila som z auta a niesla so sebou dve igelitky. Keď odomkla dom, chvíľu akoby váhala a až potom vošla dnu. Nasledovala som ju a všetko pozorovala so záujmom, snažiac sa na niečo si spomenúť. Ale nič. Všetko čo som si pamätala sa netýkalo, blond ženy ktorou som bola teraz.
„To je spálňa.“ Otvorila mi posledné dvere a hneď som spoznala svoju polku izby. Položila som si tašky a všetko si obzerala. Tereza šla do kuchyne a tak som šla aj ja, stále som sa cítila tak cudzo. Vytiahla mrazené jedlo a dala spraviť do mikrovlnky. Potom sme sa mlčky najedli. Stále som rozmýšľala ako mám teraz zistiť či nejaká Tatiana niekedy existovala. Internet tu zavedený nebol tak som nemohla pozrieť a inde som nevedela kde hľadať. Moje nádeje že mimo nemocnice to bude lepšie sa búrali.
„Dnes večer má koncert Filo.“ Zrazu sa ozvala Tereza. Náhle rozprávanie do ticha, to asi sú jej špecialitky. Nechápavo som na ňu pozrela. V živote som o žiadnom Filovi, alebo ako sa to volá, nepočula.
„Kto to je?“ Ozvala som sa s plnými ústami.
„Spevák a gitarista...Býva tu v meste so svojou dcérou... Teraz nahral nový album s ňou. Perfektne spieva aj on aj ona... A hneď prvý koncert z šnúry je tu.“ Stále som nevedela o koho ide, nikdy som sa mimo Filipa o hudbu nezaujímala.
„Nie nepoznám ho...“ Úporne som rozmýšľala, ale na nič som stále neprišla. “Ako sa volá menom?“
„Filip...Filip Sadovský s dcérou Karin“ Jedlo mi zabehlo a začala som na všetky strany kašľať. Tereza ma musela búchať po chrbte až kým som sa neupokojila. Ja som to vedela že som si to nevymyslela!!!! Mala som chuť skákať radovať sa. Môj najdrahší Filip a Karinka... Zrazu ma akoby obliali vedrom studenej vody. Však ja som predsa teraz Mary...nikdy mi neuverí kto som naozaj... Alebo čo ak moje telo teraz niekde žije a niekto iný v ňom? S mojim Filipom! Z očí mi rinuli slzy a Tereza na mňa nechápavo pozerala. Keď som sa ukľudnila pozrela som na ňu.
„Pôjdeme tam?“
„Eh...“Zjavne som ju zaskočila. „Pôjdem do mesta zistiť či ešte nejaké lístky sú...“ Vďačne som sa na ňu usmiala a umyla riad. Rozhodla som sa že ma Filip spozná, všetko mu poviem a určite mi uverí... Bola som rada že sa ma Tereza na nič nepýtala. Odišla do mesta a ja som ostala v dome sama.
Ani neviem ako som zaspala, ale zobudila ma Tereza. Z jej výrazu som nevedela nič vyčítať, no dúfala som že ich zohnala. Tak hrozne som ho chcela vidieť.
„Všetko je vypredané...“ Oznámila tichým tónom. „No môžeme sa ísť pozrieť pred sálu, ak ho chceš vidieť. Už sa tam zbieha rad fanúšičiek, ale ak by sme hneď vyrazili mohli by sme obsadiť miesto hneď pri páske aby sme ho videli zblízka.“ Vedela som že sa ma snaží upokojiť a tak som sa prezliekla narýchlo a šla s ňou von. Prechádzka mestom bola krásna. Pomaly zapadalo slnko a od mora sa odrážali ohnivé, oranžové lúče. Keď sme prišli, bola tam kopa fanúšičiek. Potešilo ma to aj za neho že sa stal taký slávny, no predsa som mala osteň žiarlivosti v srdci, že teraz sa o neho zaujíma toľko dievčat a žien. Uchmatli sme posledné miesta tesne pri dverách natlačené na ne. Potom prichádzali ďalší a blokovali nám cestu úniku. Už sa nedalo ísť preč. A to do koncertu ostávalo ešte tridsať minút.
Zrazu zastala pred sálou limuzína a dievčatá sa hlasno rozjačali až mi vrneli bubienky. Musela som si uši chytiť. Nakláňala som sa cez pásku, tak aby som videla a aby ma nešľahli pritom dvere do hlavy. Najprv som nikoho nevidela, lebo sa všetci nahrnuli na jedno miesto stále jačúc, ale potom nastúpili gorily a fanúšikov surovo odsácali nabok. Konečne som mala výhľad na tých ktorých som chcela. Srdce mi zamrelo od šťastia že ich vidím, no predsa sa strácalo v bolesti že oni ma nepoznajú. A jediný pohľad ktorý mi obaja venovali, bol ten že som nejačala ani sa nesnažila ich obchytkávať. Keď na mňa Filip pozrel mala som pocit, že ma spoznal, ale odvrátil tvár a všetky moje nádeje pohasli. Vošli dnu a dvere sa za nimi zavreli. Dav šiel dnu druhou stranou, ale my sme nemali lístky tak sme sa pobrali domov. Oceňovala som že Tereza nič nehovorí. Kráčajúc popri pláži som rozmýšľala nad svojim životom...
Tak aspoň bonus, fotka z natáčania
Tatiany:
od zuziniatko » Pon 28 Sep 2009, 19:42 
(konečne) Ok, som fakt šťastná že si ten posledný diel vyriešila. Takže, herečka dala výpoveď, tak prerobili scenár.. Keď si predstavím že na začiatku to bol príbeh vysokoškoláčky, potom sa vydala, storskotali na ostrove, dieťa jej uniesla mafia... A teraz nevie kto je. Tatianka to má fakt ťažké... 
Čím ste zistili že Tatiana je vlastne film a naozaj exitsuje herečka Jane ktorá ju hrá... ale ona teraz z neznámych príčin dala výpoveď a tým pádom museli prerobiť scenár 
a ja, že mi napíšeš ,že ako som na niečo také prišla. super, teším sa na pokračovanie
a to ešte musím porozmýšľať čím, lebo by bez toho príde dej toho dielu dosť nudný 
Tatianu som opisovala, kvôli tomu že to bol film Jane 
...som velmi zvedava na pokracovanie 
