Úvod
No, kedže som Oskarovi sľúbila nový diel ak napíše aj on, tak pridávam. Dodávam len toľko, Príjemné čítanie a Oskar, zapínaj word a píš mi nový diel tej komédie __Kráčali sme takmer tými istými uličkami ako keď sme šli Deiriana zachrániť. Verita šla napred, stále v podobe starej babizne, za ňou Deirian vliekol útlu postavičku Nyxie. Ja som kráčala za nimi ako posledná. Stále bolo v meste podozrivé ticho. Vzduch síce narúšala vrava z rušnejších ulíc okolo, ale v tých našich nebolo nikoho, Verita poznala Kyrr dobre, vedela ako sa niekam dostať nepozorovane. Mňa však znepokojovalo to, že ešte nikto neprišiel na to, že jeden z väzňov už nie je vo svojej cele. Keď som sa znepokojene obzerala, Verita z ničoho nič zastavila skupinku.
__„Počkajte, musíme sa jej zbaviť.“ povedala a kývla Deirianovi. „Strčíme ju tuná.“ ukázala na vinárske sudy, pravdepodobne odpad z krčmy vedľa. Sudy boli obrovské, Nyxina malá postava sa tam ľahko zmestila. Pôsobilo až komicky, keď ju Deirian do jedného napchal a založil veko. Verita zdvihla akúsi debničku a položila ju na vrch. Následne obaja pár sekúnd hodnotili svoje dielo. Nikoho by ani nenapadlo že v množstve sudov môže byť niečo schované.
__„Dobre, počúvajte. Nemôžeme riskovať, a ísť cez hlavnú bránu a ostatné sú zavreté. Máme len jedinú možnosť. Kanál.“
__„Vers, ale kanálom sa nedostaneme, konce su zamrežované, tak ako aj v Natyrne.“ oponoval jej Deirian, „Musí byť aj iná cesta“
__„Iná nie je, ideme cez kanál. Jeden zo vstupov by mal byť o uličku ďalej.“
__„Vers, ale...“
__„Iná cesta nie je, Deirian! Kanál alebo smrť.. Vyber si.“ hrozivo na neho pozrela. Nemal šancu odporovať, Verita mala v pohľade niečo, čo nás oboch presvedčilo.
__V tichosti sme sa pohli vpred. Prešli sme okolo nejakého hostinca. Z dverí sa akurát, do bočnej uličky, vytrepal akýsi opilec. Verita spomalila. Nechápala som prečo, museli sme predsa prejsť skôr ako si nás niekto všimne. Až potom mi došlo, že Verita vyzerala ako stará zhrbená babizňa. Taká by sa mala šuchtať, nie takmer behom svižne kráčať.
__„Hej bábika... Poď na slovíčko.“ zahulákal po mne ten ožran. Verita bola takmer už pri ňom. Keď ho míňala, vystrela sa a obrátila sa naspať. Opilec zase otvoril ústa aby čosi zakričal, keď ho Verita zdrapila za vlasy a dýkou čo vytiahla z háb šiat mu podrezala hrdlo. Nevydal ani hláska, nečakal to.
__Takmer som zamrela na mieste. Aj keď som žila v meste, kde každú chvíľku v správach hlásili že niekoho napadli, aj tak ma zdrvilo, keď som videla vraždu v priamom prenose.
__„Kráčaj..“ zamrmlal Deirian a zdrapol ma za rameno aby som sa pohla. Môj pohľad však stále priťahovala krvácajúca mŕtvola na zemi. Bolo mi zle, napínalo ma zvracanie.
__Pred nami Verita už odťahovala ťažké veko ktoré zakrývalo tunel kanalizácie. Deirian ma obišiel a skočil dnu. Bola tam tma ako vo vreci, nič len čierňava. Hneď ako zmizol sa ozvalo tlmené špľachnutie. Verita mi kývla a ja som skočila za ním. Nepadala som ani dva metre, zato som dopadla do dosť hlbokej vody, prinajmenšom som nedočiahla na dno. Čosi ma zdraplo za ruku, a ja som len s ťažkosťami potlačila zvresknutie. Nakoniec sa ukázalo, že to nebol potkan ani nič podobné odporné ale Deirian. Ťahal ma ďalej a v zapätí sa ozvalo buchnutie a hneď na to čľupnutie. Verita dopadla presne na miesto kde som ešte pred ani nie minútou bola ja. Tá troška svetla, ktoré prenikalo cez otvor v ulici zmizla. Verita zrejme nejak za sebou veko uzavrela.
__„doľava.. a snažte sa čo najmenej robiť hluk“ zavelil tlmený Veritin hlas. Pomaly som začala plávať smerom ktorý nám udala. Z oboch strán sa vedľa mňa rytmicky pohybovali dve telá. Puzdro Luthielu mi jemne narážalo do lýtka, ale ku podivu ma meč vôbec neťažil. Oveľa väčší problém mi spôsobovalo mokré šatstvo. Fialový plášť nasiakol vodou a ťahal ma ku dnu ako kameň. Bola som čím viac vysilenejšia.
__„Doprava..“ zašeptala Verita a tak som zahla do tunela ktorý bočil vpravo. Na konci sa objavilo akési svetlo. Avšak bolo veľmi tlmené a prichádzalo spod vody.
__Keď sme ta doplávali, ukázalo sa, že vychádza zo zamrežovaného kruhového otvoru. Deirian mal pravdu. Ani dieťa by sa cez tie mreže neprepchalo.
__„Amanda, budeš sa musieť ponoriť a prerezať mrežu. “ zafučala Verita. Očividne bola tiež unavená, a tak isto mala na sebe oveľa viac handier ktoré jej slúžili ako maskovanie. Muselo sa jej plávať desaťkrát ťažšie ako mne. „Tie mreže sú zo železa nie z dreva Vers, nie je šanca aby ich..“ nedokončil. Vytiahla som z puzdra Luthiel a ponorila sa. Ešte šťastie, že som bola celkom schopný plavec. Voda bola sladká, oči ma štípali ale držala som ich otvorené. Všetko bolo zakalené a rozmazané, orientovala som sa len podľa slabého svetla.
__Z pier mi uniklo pár bubliniek vzduchu keď som sa dostala až k mreži. Deirian mal pravdu, mreže boli hrubé takmer ako moje zápästie a z pevného železa. Nebola však iná šanca, musela som to skúsiť. Dochádzal mi vzduch, premáhal ma dýchací reflex. S ťažkosťami som priložila Luthiel k prostrednej železnej tyči a z celej sily zatlačila. Bledá čepeľ Luthielu sa vnorila do železa ako do masla, presekla som takmer dve mreže naraz. Prekvapene som vyvalila oči, čo spôsobilo, že začali štípať ešte viac. Boleli ma spánky, bola som pod vodou už takmer minútu, potrebovala som kyslík.
__Vyplávala som na hladinu a prudko sa nadýchla. Chladný vzduch pálil v pľúcach ako oheň, ale aj tak som ho zúfalo hltala.
__„Už?“ opýtala sa netrpezlivo Verita. Pokrútila som hlavou zo strany na stranu. „Hovoril som ti, musíme to skúsiť inakšou cest..“ začal Deirian ale ja som zase zmizla pod hladinou. Teraz to šlo rýchlejšie. Presekla som vo vrchnej časti ešte jednu tyč a to isté som spravila aj v spodnej časti mreže. Rýchlo som povyťahovala vyrezané časti a tak vznikol otvor ktorým sa dalo, aj keď dosť na tesno, prejsť. Znovu som sa vynorila.
__„môžeme“ zachrapčala som.
Celé telo ma bolelo od namáhavého plávania. Mokré šatstvo bolo príšernou záťažou. Verita sa bez slov ponorila, hneď za ňou nasledoval ďalší nádych a pod hladinou zmizol aj Deirian. Posledný krát som sa i ja nadýchla a zamierila dole. Prepchala som sa cez otvor len čo ním prešiel Deirian. Nado mnou sa asi o dva metre vyššie rozprestierala ligotavá hladila ale Verita plávala ďalej, nemierila k povrchu. Tak sme nasledovali jej siluetu. Po približne pol minúte sa vynorila, nadýchla sa a pokračovala v plávaní popod hladinu. Ja a Deirian sme urobili to isté a nasledovali ju. Očividne sme sa nachádzali v nejakom jazere. Vynorili sme sa ešte trikrát keď sa dno začalo približovať a jazero bolo plytkejšie. Onedlho sa už nedalo plávať pod hladinou, museli sme sa vynoriť, voda bola už len pol metra hlboká, narážali sme kolenami o dno posiate kamienkami a riasami. Len čo sme boli na brehu rozbehli sme sa k bezpečným stromom neďaleko. V Kyrre bol rozruch. My sme sa ocitli na ním, smerom k nižším horám za ktorými bolo more, teda na opačnej strane ako bola hlavná brána. Z najvyšších budov stúpal červený dym.
__„Buď našli toho chlapa, alebo zistili že si preč. Každopádne vyhlásili poplach, musíme sa odtiaľto dostať čím ďalej, tým lepšie. Začnú prečesávať aj okolie.“ Povedala smerom k Deirianovi a vykročila rýchlo smerom do lesa. O pár minút sme dorazili ku kope skál. Také sme cestou do Kyrru míňali často. Avšak pri týchto boli uviazaní Burk s Gevarou.
__„Ako že...?“ začala som. Verita odpovedala skôr na môj a Deirianov prekvapený výraz.
__„Ráno som ich sem zaviedla. Vedela som, že sa k obchodnej ceste nebudeme môcť vrátiť.“ odpovedala prosto a zohla sa za skalu, kde boli schované Gevarine aj Burkove sedlové vaky. Zrejme pre prípad, že ak by aj kone zmizli, alebo ich niekto ukradol, aby sme neprišli aj o zásoby. Vytiahla nejakú fľaštičku s hnedastou tekutinou a na ex ju vypila. Hneď na to ju prudko striaslo a tackavo sa posadila na neďaleký kameň. Sedela v predklone a telom jej mykalo. Vlasy pomaly dostávali znovu blond nádych, boli zdravšie. Pokožka sa vyhladzovala. Po piatich minútach Veritine kŕče prestali a ona sa z hlboka nadýchla. Už nevyzerala ako zošúverená babička ale normálne, ako pred tým. Mne bola sympatickejšia ako starena. Stiahla zo seba kopu mokrých handier, a odhalila svoje pôvodné, zelené oblečenie. Aj to bolo mokré ale neťažilo ju tak ako množstvo mokrých látok.
__Deirian medzi tým popripínal sedlové vaky koňom a podozrivo mlčal. Znovu mi uhýbal pohľadom. Už som chcela otvoriť ústa, keď sa ozvala Verita.
__„Deirian, pôjdeš so mnou na Burkovi. Koňa ti niekde po ceste zoženieme.“
__„Nie, pôjdem s ňou.“ povedal krátko a kývol hlavou smerom ku mne. Ani sa neobťažoval povedať moje meno. Verita na mňa vrhla jeden krátky chladný pohľad akoby som ja jej nejak osobne ublížila. „Ako chceš.“ zamrmlala a vyšvihla sa do sedla.
Záver
Tak no dúfam, že sa Vám čakať oplatilo, a zase ja čakám komentáre a moju ľúbenú kritiku.