Úvod: Nie tak nakoniec nekončím, tak ľahko sa ma nezbavíte Píšem rada avšak nie vždy mám chuť a čas preto pridávam diely tak nepravidelne. Dúfam že som Vás neznechutila až natoľko že ste stratili záujem dozvedieť sa, ako to bude s Amandou ďalej.(19. diel)Verita mlčala. Približne tri štvrťhodinu sme kráčali mlčky. Verita nás viedla čo najmenej frekventovanými uličkami, zosušené pery mala stisnuté ako vždy, keď sa na niečo sústredila.
__„Uvedomuješ si, že mi aj tak povieš, čo potrebujem vedieť, však?“ usmievalo sa malé asi desaťročné dievčatko na zúboženého muža pri kamennej stene. Nebolo potrebné aby ho zviazali, Nyxie ho držala vo väzení jeho vlastnej mysle. Drobnou rúčkou si odhrnula prameň tmavých hebkých vlasov z detskej tváričky. Jediné, čo prezrádzalo, že to dieťa je iné, boli jej ľadovo modré oči. V nich sa zračila krutosť a aj jej skutočný vek. Mala toľko rokov, že bežný človek by už len s pokorou čakal na zubatú v posteli, ona však mala šťastie, bola mimoriadne nadaná.
__„No tak.. Dobre vieš, že to už nemusíš prežívať znova..“ zvonivým hlasom zatrilkovala a zapichla do Deiriana chladný pohľad. Jeho telo sa stiahlo v kŕči. V mysli sa mu vynárali najdesivejšie výjavy no i tak zaryto mlčal.
__Nyxie od sústredenia prižmúrila oči. Kládol jej odpor, no aj tak udržala jeho telo paralyzované hrôzou. V skutočnosti ju už nudil. Naozaj sa bál len vecí ktoré jej pripadali úplne bezpredmetné. Ona však dostala príkaz dosiahnuť informácie a to aj robila. Možno by predsa mala poslať po Jeffrieho. Hrdosť jej to však nedovolila. Čo by mohol zvládnuť už len ten právnik? Nepotrebuje ho. Skúsi to zajtra, veď času má, koniec koncov dosť.
__Vyšla na chodbu a mávla strážnikovi nech za ňou zamkne dvere do cely. Ako náhle bola vonku, uvoľnila putá ktorými zväzovala Deirianovu myseľ. Pomaly vykročila pri ozbrojených strážnikoch. Zberba, len posluhovači, obyčajní ľudia. behalo jej mysľou keď bola už skoro von zo žalárov. Konečne vyšla na slnečné svetlo. Tmavé vlasy a biela pokožka na ňom krásne kontrastovali keď vykročila dole ulicou. Ľudia jej uhýbali z cesty.
__Krčila som sa za Veritou. Sledovali sme vchod do väzenia. Verita mala ešte stále podobu starej ženy preto nám trvalo dosť dlho kým sme prešli hlboko do centra mesta.
__„Och.. Nyxie, ešte, že vieme , že odchádza nie prichádza. To by bolo oveľa horšie.“ Zamrmlala Verita a vytiahla z tašky s bylinkami akýsi balíček.
__„Tu ma počkaj, ani sa len neopováž niekam ísť. Pri troche šťastia, budeme čoskoro utekať.“
__„Pri troche šťastia..?!“ sykla som na ňu.
Tomu ona vraví úspešná akcia ak budeme musieť bežať pred... Boh vie čím?__„Bez toho budeme radi ak nás zabijú rýchlo“ zamrmlala a vyšla z uličky. Prikrčila som sa za múr a sledovala ako Verita šuchtavo kráča smerom k strážam. O chvíľu sa ulicou rozľahol jakot starej ženy.
__„ako to myslíte, že ma nemôžete pustiť?! Povedala som vám, posiela ma pani Nyxie, mám vyšetriť toho väzňa aby ho mohla ďalej vypočúvať! Ak chcete zavolajte ju naspať ale nezaručujem vám, že sa potom dožijete zajtrajška. Pani Nyxie neznáša keď ju niekto vyrušuje!“ Na strážnikovej tvári bolo vidieť aký je zmätený. Nevedel či má starú bylinkárku pustiť k prísne stráženému väzňovi alebo overiť či tu naozaj má byť.
__„Tak dobre mladý muž!“ škriekala ďalej Verita. Ľudia na ulici sa už začínali obzerať“ Poviem pani Nyxie, že som nemohla ošetriť väzňa, on umrel a preto ona nedostala informácie! Ani ONA nebude nadšená.“ Dodala po tichšie. Strážnik už vyzeral celý nesvoj. Keď sa Verita znovu nadýchla aby urobila scénu konečne povolil.
__„tak choď dnu...choď.“ poháňal ju dnu a Verita okolo neho preplachtila s nosom zapichnutým do neba. Zviezla som sa popri kamennej stene na zem. Teraz mi neostalo nič iné len čakať. Bude Deirian v poriadku? Čo ak sa im nepodarí plán? Čo ak zajmú aj Veritu? Čo bude robiť sama? Nervózne špičkou čižmy rozrážala malé kamienky na kameňmi vykladanej dlažbe. Rozhodne to nebol hladký betón po akom chodila doma, skôr len vyhladené a vyšliapané kamene poukladané vedľa seba a zatlačené časom do zeme.
__Minúty plynuli a ja som bola čím ďalej tým nervóznejšia.
Chytili ju? Čo ak sú už obaja väzňami alebo.. Ešte horšie? Spotenými rukami som uchopila puzdro Luthielu. Doteraz som ho mala schovaný pod plášťom ale teraz, keď mnou zmietala neistota, som sa proste potrebovala nejak zamestnať. Z pošvy trčala len zdobený rúčka. Zamyslene som prechádzala prstami po modrom kameni zasadenom na konci rukoväte.
__Odrazu som stála pri akomsi dome. Zelená tráva mi pod náporom jemného vánku šteklila bosé nohy. S úsmevom na perách som sa dotkla prívesku v tvare slzy ktorý mi visel na krku. Uvoľnene som vykročila smerom od domu k mužovi čo sedel v tráve pár metrov odo mňa. Jemné, dlhé biele vlasy za mnou povievali rovnako ako zelenkavé šaty z ľahkej látky. Bolo teplo, takmer stred leta. Meč som mala ako stále pripevnený na zdobenom opasku na bedrách.
__„Ešte stále nič?“ s ľahkosťou som pohladila po vlasoch Natyrna a klesla k nemu do trávy. „Tebe sa to raz podarí, dovtedy ju udržíme..“ ubezpečila som ho a oprela sa o jeho rameno. Od jagavej zbrane po mojej pravej ruke sa odrážali slnečné lúče. Po jeho tvári to bolo to najkrajšie čo som videla.
__„Luthiel, láska...stále si myslím, že by si nemala chodiť do prednej línie. V boji si skvelá ale..“ ustarostene zabuchol knihu ktorá mu ležala na kolenách a položil ju vedľa seba. Potom ma jednou rukou objal a nadýchol sa aby pokračoval v dohováraní.
__„Nie, ako si povedal, som dobrá a oni ma potrebujú. Nie som kvetinka, mňa len tak nepošliapu.. Nemaj strach.“ ubezpečila som ho a zahľadela sa do zapadajúceho slnka.
__„už vyše dvoch týždňov o nej ani len nebolo počuť. Stiahla sa do Kyrru, možno to sama vzdá a vojna ani tvoje kúzlo už viac nebudú potrebné..“ nadškrtla som s nádejou aj keď som tomu sama neverila. Morsalys sa nikdy nevzdá, nie kým ju podporuje tak veľká časť obyvateľov Moenie.
__„Dobre vieš, že to nie je pravda. Ak sa aj stiahla tak len preto aby sa vrátila s ešte väčšou silou. Ver mi, poznám ju.“ V poslednej vete mu zaznela trpkosť a i smútok.
__Západ slnka, zelená tráva i muž zmizli. Čo to bolo? Neovládala som svoje slová ani emócie, všetko sa zdalo byť také pokojné žiadna nervozita ani strach. Tie však v sivej uličke znovu prepukli naplno. Už som nemala strach len o Deirian a Veritu, ale aj o svoju myseľ. Zbláznila som sa? Vyskočila som na nohy keď som na konci ulice začula kroky. Doteraz cez tú úzku tmavú uličku nikto nešiel.
__„ ale, ale... Toto snáď ani nie je možné..“ vyhlásilo malé dievčatko ani nie 20 metrov odo mňa, v tieni tmavej uličky. Jej bledú pokožku som videla len raz a to pred nedávnom, preto som ju spoznala okamžite.
__Nyxie na mňa upierala chladné žiarivo-modré oči. Na perách sa jej pohrával jemnučký úsmev dieťaťa, ktoré pravé dostalo novú hračku no i tak z nej šiel strach. Ruku som mala ešte stále obtočenú okolo rukoväte Luthielu.
__„To, nemyslíš vážne maličká.. Luthiel? Och ak by ma pani už teraz nemilovala, po tom čo ťa jej privediem určite by začala. A to som si myslela, že dnešný deň je nanič“ posmešne sa zasmiala vysokým smiechom. Zúfalo som premýšľala. Nemohla som utekať. Rušná ulica za mnou bola plná nepriateľov, ktorí by ma chytili len čo by som stihla ubehnúť pár metrov. Predo mnou stála Nyxie. Nevedela som čo presne dokáže ale Verite bola vystrašená už len keď o nej rozprávala. Jediné čo mi ostávalo, bolo da5 možnosť Verite a Deirianovi na bezpečný útek a to tak, že zabaví Nyxie dostatočne dlho než vo väzení nastane rozruch. Nevedela som však, že nebudem mať šancu. Posledné čo som videla, bol belostný odlesk Nyxiných zubov vo víťazoslávnom smiechu. Potom my myseľ zaplavila tma a šialený strach.
Záver: ako stále, prosím komentáre a hlavne kritiku keď už ste sa toľko načakali....