Príbeh Amandy Moorovej

[Silva]

SEKUNDÁRNY DEJ

__V Moenii pršalo keď sa v kamenných hradbách Kyrru ozval výkrik. Žena menom Carina mala za sebou naozaj bolestivú noc. Bola jednou z prvých čo sa dostali na ostrov. Žila tu už desiaty rok ale až teraz sa im s manželom narodilo vytúžené dieťa.
__Tuho zvierala v rukách drobné telíčko. Dcéra bola najväčší dar aký mohla dostať zvlášť po dvoch predchádzajúcich potratoch. Už svitalo keď liečitelia odišli a Carina stále sedela s dieťatkom v náručí. Deirian, jej manžel tam bol prítomný po celý ten čas, aj teraz ju objímal okolo pliec.
__„Ako ju budeme volať?“ šepol jej do ucha a pohladil nežne dcérku po drobnej hlávke.
__„Čo tak Isabell?“ navrhla Carina. Bábätko sa rozplakalo. Túlilo sa k matke, snažilo sa skryť pred svetom. „Isabell je krásne meno..“ súhlasil.

***

__Roky ubiehali a malá Isabell žila aj s rodičmi v malom domčeku, chránenom hradbami Kyrru. Mesto bolo vo výstavbe odkedy sa sem aj s väčšou skupinkou presťahovali. Vznikalo na skale Kyrrian v jej útrobách aj na nej. Teraz ho tvorilo Pár kamenných domčekov a nedostavané hradby.
__Isabell rada pobehovala po rozostavaných hradbách aj keď jej to obaja rodičia zakazovali. Často krát spadla no jej odreniny a rany sa zahojili za pár sekúnd. Raz sa pošmykla a padla z druhého poschodia. Takmer celá sa dolámala. No ani nie pár minút a bola zdravá ako pred tým. Nikomu to nepovedala. Nepovedala, že jej telo sa akosi dokázalo chrániť pred neduhmi.
__Keď mala osem rokov, z Kyrru a Anory odišli mágovia aby vytvorili vlastnú komunitu. Malé mestečko nazvali Sebrae. V Kyrre ostali len robotníci ktorý stavali kamenné mesto. Boli to ľudia tvrdí, neústupčivý ale aj pracovití a vytrvalí. Isabellin otec Deirian pracoval ako dozorca na výstavbe honosnejších budov vysoko na skale. Bol to brat terajšieho správcu mesta, preto i on mal vysoké postavenie.
__Prešlo veľa rokov a Isabell sa z malého dievčatka zmenila takmer už na zrelú ženu. Kyrr sa za tých dvanásť rokov zmenil na nepoznanie. Vysoké kamenné hradby ho chránili z každej strany. Skala Kyrrian bola prešpikovaná chodbami a podzemnými miestnosťami a na nej sa pýšilo hrdé, obrovské mesto. Rozostavaná stavba ostala už len pominuteľnou spomienkou v mysliach tých starších. Tí čo ju poznali bližšie vedeli že Izzy sa občas nečakane zmení. Stávalo sa z nej nevrlé chladné dievča. To však nebolo pravidlom a ona sama si to nepamätala. Preto to ticho obchádzali.
__Isabell teraz bývala z jednom z najvyššie položených budov takmer pod palácom správcu mesta. Mama jej zomrela pred temer piatimi rokmi. Podľahla zápalu pľúc. Z jej otca sa stal tvrdý, nevrlý človek. Uzavrel sa do seba, venoval sa len svojej práci a ostatný svet ignoroval. Nie len na svet okolo seba ale aj na vlastnú dcéru. Isabell sa od tej doby viac menej starala o seba sama. To možno spôsobilo že
__Kyrr vyrábal väčšinu kovového náčinia a preto k nim často chodili obchodníci z ďalších dvoch väčších miest v Moenii. Jedného dňa si ju nechal zavolať otec. Prekvapilo ju to, no i tak prišla do jeho pracovne. Deirian mal už dávno podlomené zdravie. Trápila ho akási choroba. Liečiteľ ktorého k nemu zavolali zo Sebrae mu dával najviac rok dva života, no aj tak musel piť denne štyri rôzne elixíry.
__„Dobrý večer, volali ste ma?“ opýtala sa úctivo keď za sebou zavrela dvere pracovne. Nebol na neho pekný pohľad. Bol slabý, na stoličke doslova visel.
__„Volal, sadni si. Potrebujem s tebou prebrať jednu veľmi dôležitú vec Isabell“ zachrapčal a mávnutím jej naznačil aby si sadla na drevenú stoličku na druhej strane stola. Potichu prešla celú miestnosť a klesla na nepohodlný kus nábytku. Bez slova čakala čo bude nasledovať.
__„Budeme mať návštevu. Z Anory a Sebrae k nám dorazia ich najvyšší predstavitelia.“ každé slovo čo vypustil spomedzi tenkých pier bolo chladné a tvrdé. Rozprával s nechuťou akoby spomínal nejaké zvlášť nechutné zviera.
__„Oni k nám? Prečo?“ opýtala sa Isabell prekvapene. Prečo by mali Zástupcovia jediných dvoch miest v Moenii prísť práve do Kyrru.
__„Pretože, sme my odmietli sa stretnúť u nich. Chcú sa dohodnúť o..“ pochytil ho záchvat kašľa. Isabell sa trochu odtiahla. Bola znechutená sama zo seba že sa štíti vlastného otca. „dohodnúť sa o tom ktoré mesto bude takzvaným centrálnym alebo hlavným. Samozrejme bude to Kyrr. A práve preto si tu“ Deirian uprel prenikavý pohľad sivých očí na Isabellu. Cítila sa viac ako nepríjemne.
__„ja nechápem, čo to ma spoločné so mnou?“
„pôjdeš tam miesto mňa“ odvrkol. Zrejme mu to nebolo po chuti. Isabell vedela prečo. Quint, jej strýko a zároveň Deirianov brat mu to musel prikázať. Záležalo mu na bratovi a s jeho zdravotným stavom už nebolo možné aby sa zúčastňoval na zasadnutiach rady, avšak odmietal aj odstúpiť z funkcie zástupcu. Ak by odmietla musel by tam ísť on sám. Nikomu inému jej otec na toľko nedôveroval. Bol to starý paranoik.
__Dobre vedela, že otec čaká na to, že odmietne. Vedela, že mu ublíži, no bolo to pre jeho dobro.
__„Zastúpim ťa..“ šepla ticho hľadiac pritom na tmavé drevo stola. Na otca sa nedovážila ani len pozrieť. Tiché zavrčanie jej prezradilo, že reaguje tak ako predpokladala.
__„fajn, ostatné ti povie Quint. Choď už..“ ticho ktoré zavládlo ju donútilo odísť.


***
__Pomaly kráčala chodbou lemovanou úzkymi oknami. Šla skoro, stále mala viac ako hodinu času. Bordové šaty za ňou ľahko poletovali keď pridala do kroku. Quint spomínal, že by mala prísť skôr aby ju oboznámil s detailmi. Bola nervózna. Zlatisté vlasy mala na pevno stiahnuté stuhou rovnakej farby ako odev. Mala ani nie dvadsať rokov a zásluhou otca sa dostala medzi politické žraloky. To nikdy nechcela, avšak nemohla dopustiť aby sa jej otec rozčuľoval na rade a nebodaj dostal predčasný infarkt.
__Ticho vošla do miestnosti. Quint stál pri kozube sledujúc plamene. Bola skorá jar a v horách okolo Kyrru sa ešte stále držal miestami sneh. Nečudo že v jeho kamenných múroch ešte stále prebýval chlad a ohne boli nevyhnutné. Rýchlo sa zvrtol keď začul Isabelline kroky.
__„Vitaj, drahá. Dnes budeš len zapisovať. Tvoj otec je síce mojím zástupcom i bratom no v tejto funkcii ho ty ešte nemôžeš zastávať. Preto...“ naklonil sa nad malú tmavú komodu vedľa kozubu. Zo šuplíka vytiahol zvitky pergamenov a kalamár s brkom. Prešiel celou miestnosťou až k Isabelle. „..preto budeš dnes iba zapisovať. Dobre ich sleduj. Anorčania sú zradné krysy a mágom zo Sebrae nikdy never. Ak sa aj nejak dohodneme tak len tak, že hlavným mestom Moenie bude Kyrr. Máme na to najlepšie predpoklady.“ Quint sa zasnene pozrel z úzkeho okna zasadacej miestnosti. Výhľad bolo to najkrajšie čo táto izba dokázala poskytnúť. Inak bola strohá. Dlhý dubový stôl, pri ňom stoličky z rovnakého dreva s poťahom z červeného zamatu.
__„prichádzajú.“ zašepkal. Isabell pozrela z okna na plošinu nachádzajúcu sa pár poschodí pod nimi. Mesto vlastne stálo na akýchsi terasách ktoré sa točili okolo skaly Kyrrian. Oni sa nachádzali v paláci na jej vrchole. Tam žil Quint, správca. Žil sám. Jeho manželka Haylen zomrela tak ako žena jeho brata.
__„Isabell bež si veci položiť tamto a poď sem ku mne. Musíme ich privítať. Netreba Kyrru kaziť povesť.“ strýko hovoril chladne pričom ticho hľadel na dvere. Isabell bežala položiť papiere na kraj stola kde bolo miesto jej otca na schôdzach rady. Teraz bolo jej. Potom sa presunula ku Quintovi a napnuto čakala než stráž otvorí dvere a vovedie ich „hostí“.
__Netrvalo to ani desať minút a na dverách sa ozvalo dunivé zaklopanie. Následne hneď na to strážnik v striebornej Kyrrskej zbroji tvoril dvojkrídlové dvere a druhý voviedol zo desať ľudí. Prvý vošli rôznorodo odetí starší muži. Všetci však pôsobili dôležito a honosne. S nimi kráčal aj chlapec, alebo to bol skôr už muž, ktorý očividne patril k nim, ale akosi sa od nich líšil. Isabell od neho nemohla odtrhnúť oči. Čierne vlasy mal ledabolo prakticky zastrihnuté a tmavé oči skúmavo preleteli miestnosť. Chvíľu sa zastavili i na nej. Na pár sekúnd zabudla dýchať, no hneď na to presunul pohľad inam akoby tam ani len nebola.
__Zvyšných päť postáv tvorili osoby v plášťoch s kapucňou z akejsi tmavomodrej látky s perleťovým lemovaním. Bola si istá, že sú to mágovia zo Sebrae. Bola príliš malá keď opustili Kyrr, preto bola na nich nanajvýš zvedavá.
__Rokovanie sa začalo. Všetci si posadali okolo veľkého stola. Isabell a ten chlapec si sadli na posledné stoličky.
__„Oficiálne otváram stretnutie zástupcov Kyrru, Anory a Sebrae. Vitajte“ znelo to chladne no i tak slušne. Mágovia sa usadili no i tak si neskladali tmavé plášte. Anorčania boli celí napnutí, akoby čo chvíľa chceli vyskočiť zo stoličiek. „teda vypočuje si jednotlivé body stretnutia... Hadren?“ obrátil sa na najvyššieho zástupcu Anory. Ten prikývol a postavil sa zo stoličky hľadiac po zhromaždení.
__„Ako ste si všimli určite i vy, Moenia potrebuje vedenie. Naše mesto ako najstaršie zo všetkých a prvé ktoré tu vzniklo by bolo rozhodne najvhodnejšie ako miesto pre zvoleného zástupcu, teda pre hlavné mesto. Navrhujem teda Anoru.“ uklonil sa. Anorčania ticho prikyvovali. Mágovia sa tvárili neurčito a Kyrrania spolu s Quitom a Isabell sa otvorene mračili. Chlapec vedľa nej sa tváril odmietavo. Bolo to zvláštne kedže prišiel spolu s Anorčanmi. Len čo si Arden sadol, postavil sa jeden z mágov a prehovoril tajomným hlbokým hlasom: „Ostrov obklopuje mágia. Je ňou nasiaknutý ako špongia. Preto by sa hlavným mestom malo stať Sebrae kde je mágia najsilnejšia.“ žiadna odozva. Dokonca ani od mágov, tí sa tvárili flegmaticky ako stále. Quint sa trosku uškrnul a Anorčania nereagovali. Mág sa posadil. Posledný bol na rade Quint. S náznakom úškrnu sa postavil a rozhliadol sa po prítomných.
__„Vážený zástupcovia Anory a Sebrae. Nepochybujem o tom, že Anora je stará a zase Sebrae magické. No i tak Kyrr je najsilnejším mestom v každom ohľade. Je najväčšie, najlepšie zabezpečené mesto zo všetkých. Preto jednoznačne, hlavným mestom sa stane Kyrr.“ Isabell sa snažila tváriť sa povzbudzujúco no stále jej pohľad priťahoval ten Anorčan.
__„Návrhy boli predložené. Teraz Vás pozývam na večeru v mojej súkromnej jedálni. Nechávam Vám týždeň na rozmyslenie nad tým za koho budete hlasovať. Myslite však na to že Kyrr je najlepšia voľba“ jeden z Anorčanov sa už chystal niečo povedať a podľa jeho výrazu to mohlo byť aj dosť štipľavé, no Hadren ho umlčal pohľadom.
__„samozrejme Quint, budeme nad tým premýšľať“ tón mal síce zdvorilý no jeho oči boli plné výsmechu. Bolo jasné, že za ten týždeň sa toho veľa nezmení. Každý bude i tak hlasovať len za svoje vlastné mesto.

***
__Po večeri čakala pred Isabelliným domom zvláštna návšteva. Chlapec ktorého si stranu ulice, akoby na niekoho čakal.
__„čo tu hľadáš?“ opýtala sa ho priamo. V takte nijak nevynikala.
__„och ahoj, no vlastne čakám na teba..“ uškrnul sa a prehrabol si čierne neposlušné vlasy. Jeho čierne oči si ju hodnotiaco prezerali. Akoby sa snažil niečo odhadnúť. Isabell sa tvárila zarazene. Čo od nej chcel.
__„ehm, volám sa Natyrn.. Ty si Isabell?“ opýtal sa z priama. Asi ani on nemal dar taktnosti. Páčilo sa jej to.
__„hej, odkiaľ vieš moje meno?“ zarazilo ju to. Na porade ho nikto nevyslovil a ona sama sa mu nepredstavila.
__„proste ho viem, môžeme sa prejsť?“
__„hmm no áno, samozrejme.. Prečo nie?“ posledné zamrmlala skôr pre seba. Nikto jej predsa nezakázal stretávať sa s Anorčanmi.
__Prechádzka trvala hodiny. Isabell postupne zisťovala, že Natyrn je veľmi prijemný spoločník. Rozprával jej, že nesúhlasí s tým aby ktorékoľvek mesto vládlo ostatným dvom. Mal víziu, že by sa založilo nové a to by malo rovnakú právomoc nad každým z miest. Isabell s ním súhlasila. Jeho myšlienky a vízie sa jej zdali dokonalé, súhlasila s každým jeho slovom. Bola si však vedomá aj toho, že jej strýko by mal isto plno námietok a ďalej presadzoval nadvládu Kyrru. Keď ju odprevadil domov, na oblohe už svietili hviezdy. Oprel sa o rám dverí a ticho sa jej zadíval do očí. Potom sa opýtal zastreným hlasom. Doteraz bol jeho tón svieži a rýchly ale teraz znel ako jemný vietor. Úplne ju to ochromilo.
__„Môžeme si to zajtra zopakovať? Bolo mi s tebou dobre“
__„budem len rada“ odpovedala mu takmer bez dychu. Usmial sa odstúpil jej z cesty aby mohla prejsť dverami do svojho domu.
__„dobrú noc...Isabell“ zavolal na ňu keď odchádzal za roh uličky.
__„aj tebe..“ zašepkala aj keď už bol príliš ďaleko aby ju počul. S tichým úsmevom na perách zamierila do tmavej izby. V dome bolo neskutočné ticho a tma. To bolo naozaj nezvyčajné, kedže jej otec aj napriek zdraviu do noci prepisoval všelijaké dokumenty a stále na niečom pracoval. Zakazovala mu to ale on ako stále ignoroval jej želania. Ustarostene zamierila do jeho pracovne ktorá mu slúžila posledné roky aj ako spálňa. Pohľad, ktorý sa jej tam naskytol, ju odvtedy mučil v každej nočnej more.
__Deirian, jej otec ležal v kŕči na zemi. Nehýbal sa, nedýchal. Isabell na sekundu skamenela vo dverách, zhrozená scénou pred sebou a potom sa už vrhla k otcovi. Stačil jediný dotyk na jeho krku aby jej bolo jasné, že prišla neskoro. Deirian bol mŕtvy. Zrejme dostal jeden zo svojich záchvatov a nestihol si dôjsť po lieky. Ak by tam ona bola, presne tak ako každý večer, ešte by žil. S bolestným vzlykom sa obrátila a zvalila k stolu. Oprela sa o chladné dubové drevo, odvracajúc hlavu od tela neďaleko.

__Našli ich až na druhé ráno keď Quint zašiel pozrieť chorého brata. Isabell nebola schopná nič urobiť len sedela kŕčovite si zvierajúc kolená a civela do prázdna. Quintovi bolo hneď jasné, čo sa stalo. Po pár minútach nárekov sa zodvihol a odišiel. Isabell to nevnímala. Vrátil sa ani nevedela kedy a nechal odviesť Deirianovu mŕtvolu do časti mesta kde sa obyčajne konali pohrebné hranice.
__„Izzy?“ začal jemne keď si kľakol k nej vedľa dubového nábytku. Ignorovala ho. „Isabell, počuješ ma? No tak...vstaň“ jemne ju chytil za rameno a keď znovu nereagovala prudko ju postavil na nohy. Až potom na ňho neochotne pozrela.
__„Isabell tak sa spamätaj konečne! Pozri bol to aj môj brat, aj ja smútim ale momentálne musíš na to nemyslieť. Musíš nastúpiť na jeho miesto v rade. Tak sa vzchop“ drsne ju pustil až klesla na dosku stola za sebou.
__„Užaj zo mňa svoje špinavé ruky zlož ty nehodný bastard!“ vyštekla. V očiach sa jej zračil chlad.
__„Izzy ..čo?“
__„Morsalys“ zašepkala a hľadela niekam do prázdna akoby videla niečo čo on nie. Ticho sa pousmiala. Quint bol zarazený. Doteraz sa nestretol s Isabellinou zmenou nálad, s jej schizofrenickými sklonmi.
__„och..“ priložila si ruky na spánky a ticho ich začala masírovať ako keby ju bolela hlava.
__„čakám ťa o dve hodiny v mojej pracovni. Teraz musím zariadiť kremáciu, tak zatiaľ..“ kývol jej hlavou a odišiel.
__Isabell ešte chvíľu nečinne stála pri stole. S hlbokým nádychom sa vzpriamila a zamierila k dverám. Srdce akoby mala zacviknuté v železnom zveráku no i tak vyšla na ulicu. Nemohla predsa všetko nechať na strýkovi, zvlášť ak bola teraz jeho jediná rodina. Dobre vedela, že brata miloval.. Možno, že i viac ako ona sama.
__„Izzy! Počkaj...!“Ozvalo sa niekde spoza jej chrbta. Hlas prichádzal akoby z veľkej diaľky aj keď jeho pôvodca nemohol byť vzdialený len pár metrov. Natyrn ju dohnal pár rýchlymi krokmi. Nezastavovala, len mdlo kráčala smerom k hlavnej veži. Len čo ju mal na dosah ruky, chytil ju za rameno a prudko otočil okolo jej osi.
__„Izzy, čo sa stalo? Okolo tvojho domu je plno ľudí..a.. “ nedokončil vetu keď si všimol jej zmučený výraz tváre. Mlčky ju objal a dotiahol na najbližšiu kamennú lavičku. Vtedy sa Isabell konečne rozplakala.

__Týždeň počas ktorého mala trvať návšteva zástupcov Anory a Sebrae bol pre Isabell tým najkrajším a zároveň najsmutnejším v jej živote. V srdci stále žialila nad stratou otca no objavil sa tu i nový, doteraz neznámi cit.
__Natyrn, ten s ktorým sa zoznámila v prvý deň na otvorení konferencie sa stal niečím viac ako len chvíľkovou známosťou. Zdieľali spoločné názory, dokonca ju presvedčil, že nie je múdre aby jedno z miest vládlo ostrovu ale že by sa malo založiť úplne nové. Navyše okrem spoločných snov zdieľali aj vzájomnú náklonnosť. V posledný deň konferencie si bola istá, že to čo k nemu cíti je oveľa viac ako len obyčajné priateľstvo.
__V nedeľu presne na pravé poludnie sa znovu zišli zástupcovia troch miest v najvyššej veži Kyrru.
__„Oficiálne otváram stretnutie na ktorom sa rozhodne, že Kyrr bude mestom ktoré sa postaví do čela Moenie.“ predniesol Quint s úsmevom na perách s predpokladom istého víťazstva. Konferencia bola v jeho meste, na jeho území. Neexistovala možnosť porážky.
__„na to zabudnite Quint! Kyrr bude hlavným mestom len cez moju mŕtvolu! Zavrčal Hadren a postavil sa z mäkkej stoličky. Hneď na to sa postavil aj Quint a aj ostatní strážcovia v Miestnosti.
__„o to sa môžeme ľahko postarať.“ uškrnul a sa vytiahol z puzdra ťažký meč s tmavou čepeľou. To isté zopakovala garda za ním akoby to bol len odraz v zrkadle.
__Atmosféra v miestnosti zhustla ako studený puding.
__„Quint,“ stále cez zuby penil Hadren. Mágovia sa so záujmom prizerali „tu sa máme dohodnúť. Na spoločnom riešení“ no i napriek jeho slovám, i on a jeho spoločníci vytiahli zbrane. Tie ich boli zo svetlého kovu a jemne zdobenými rukoväťami. Quint sa zahnal mečom. To bola jeho odpoveď.
__Natyrn sa už na to nemohol ďalej len nečinne prizerať. Rozbehol sa dopredu no odhodil ho jeden z Kyrrskej gardy. Ostatné udalosti sa stali v priebehu pár sekúnd, že pre smrteľníka boli temer nepostrehnuteľné.
Kyrran odhodil Natyrna priamo ku Hadrenovi. Nedopatrením do ňho vrazil a Hadren svojím vytaseným mečom prepichol pľúca a srdce Quintovi priamo pred sebou. Všetci v miestnosti zamrzli na mieste. Každý pohľad smeroval na Quintovu hruď z ktorej sa v prúdoch valila tmavo karmínová krv. Posledný krát sa dotkol meča ktorý mu vyčnieval z hrude. To že bol ešte tam, ho posledné sekundy udržiavalo pri živote. Nohy sa mu triasli. Hadren zhrozene ustúpil pár krokov dozadu ťahajúc svoj meč za sebou. Len čo kov opustil Quintovo srdce, zviezol sa na zem. V miestnosti ostalo ešte pár sekundové ticho. Všetky pohľady sa obrátili k Hadrenovi. Anorčania aj Kyrrania stále stáli zhrození, s mečmi útočne pred sebou. Trvalo len chvíľku kým ticho prerušil Isabellin výkrik.
__„VRAHOVIA!“ zvreskla a schmatla meč ktorý vypadol z ruky jej mŕtvemu strýkovi a zahnala sa po Hadrenovi. Odrazil jej útok avšak neútočil. Zhrozene hľadel na ňu a Quintovo telo na zemi. Teraz ho obmývala mláčka ešte čerstvej krvi.
__„Isabell NIE!“ zmučene zakričal Natyrn no ona sa iba ohnala mečom i po ňom. Bezhlavo útočila na Hadrena a Anorčanov a oni ustupovali smerom von z veže.
__Posledné čo videla bola kamenná chodba a schody vedúce dole na nádvorie. Potom jej zrak zahalila tma.

__Prebrala sa v matne osvetlenej miestnosti. Ležala v bielej posteli okolo nej bol strohý dubový nábytok a dlážka z podobného dreva. Všetko bolo natrené zmesou rôznych bylín a živých ktoré spolu vytvárali veľmi účinný lak, ktorý zabraňoval vode aby sa dostala k tmavému drevu. Postupne ako sa preberala, si uvedomila, že je v pohotovostnom krídle Kyrru.
__Na hlave pocítila ohromnú hrču. Bolelo to akoby ju niekto opakovane mlátil po hlave kladivom. Oblečená bola ešte stále v tom, v čom bola na porade. Ľahké zelené šaty jej splývali až k nohám kde boli zašpinené od niečoho tmavého...
__Krv - to prvé ju napadlo keď zbadala tmavohnedý fľak. Quintova krv. Naplo ju na zvracanie ale akosi prinútila svoj žalúdok vrátiť sa do pôvodnej polohy.
__„Izzy, zlatko už ste sa prebrali.. udrel vás mečom po hlave jeden z tých odporných Anorčanov. Omráčil vás“ vošla do nemocničnej izby bucľatá sestrička.
__„Morsalys“ ticho a sústredene ju opravila.
__„ale slečna Isabell..“
__„nevolajte ma tak. Moje meno je Morsalys“
Sestrička šokovane hľadela na bledú Morsalys ako sedí na okraji nemocničného lôžka.
__„ehm.. Dobre tak slečna Morsalys, volajú Vás hneď ako sa preberiete.. Do južnej veže.“ Zoskočene vykoktala správu ktorú jej mala predložiť. Morsalys vstala z postele. Už jej krv jej strýka nevadila.

***
__„..a vytvoriť obranu“ začula už z chodby ako ktosi v južnej veži zakončil vetu a vášnivo buchol päsťou do stola.
__„nie, obranu. Útok. Anorčania zaplatia, Kyrr bude hlavným mestom Moenie ako to plánoval môj strýko Quint“ povedala hneď na úvod ako vošla do miestnosti. Jej hlas bol chladný, autoritatívny. Tvár akoby vytesaná z kameňa. Všetci z rady v miestnosti na ňu šokovane hľadeli.
__„Isabell ale..“ začal správca pokladníc Kyrru Flint, ktorý pred chvíľkou udrel päsťou do drevenej dosky.
__„MORSALYS!“ temer až zvreskla. Nikto sa jej neopovážil oponovať. Šiel z nej strach aj napriek jej chudej a tenkej postave. „neopovážte sa ma už nikdy osloviť Isabell, rozumiete?“ zaškriekala a vykročila k stolu. Dlhé, tenké prsty položila na mapu ktorú tam rozprestrela rada. Teraz, po smrti Quinta a Deiriana bola ona tá ktorá podľa zákonu krvi stála v čele celého mesta. Mala na to nárok a ten si aj uplatnila.
__„začneme tu” ďobla prstom na jedno miesto na mape. Začala vojna.

__Bitky, súboje obliehania. To všetko sa Morsalys zlievalo do jednej masy. Robilo ju to bezcitnejšou a krutejšou. Každý vojak ktorý jej prepichol srdce a následne jej umrel pri nohách bol len pešiakom na rozohranej šachovej partii. Partii pri ktorej smrtiaca čierna kráľovná sa dokázala vyliečiť z každého zranenia a ničila všetko okolo seba so svojou temnou armádou. Večer po bitke, ktorá netrvala ani 4 hodiny kým rozprášili Anorských vojakov a pár oddielov zo Sebrae, si Morsalys líhala na lôžko vo svojom stane. Bolo to už päť rokov. Päť rokov plných krvi a víťazstiev. Straty si ona nevšímala. Neboli pre ňu podstatné.
__„Izzy..“
__Prudko sa strhla. V tmavom kúte stanu medzi zásobami a ukradnutou korisťou sa čosi pohlo. Okamžite siahla po dýke ktorú mala zavesenú na opasku. Nepotrebovala ju, nemohol jej ublížiť, bol to len prirodzený reflex
__Postava konečne vystúpila z tieňa. Ten pre ktorého by sa jej v minulosti rozhorelo srdce túžbou stál ani nie tri metre od nej. Teraz na ňho hľadela chladne a vypočítavo. Patril k nim, bol pre nich cenný. Ako sa ukázalo bol to mág.
__„Izzy..“ oslovil ju znova.
__„Morsalys“ opravila ho bez štipky zafarbenia v jemnom hlase.
__„Počul som, že chceš aby ťa tak volali, Izz. Izzy, prečo to preboha robíš? Mali sme spoločné plány.. Sen“ posledné slovo len hlesol. Stále ju miloval. Ignorovala to.
__„Vypadni“ precedila pomedzi zuby. Rozum jej hovoril - zabi ho. Srdce, ešte nie celkom skamenene, jej to však nedovolilo. Mohla ho mučiť, mohla ho nechať zabiť, no nemohla sa donútiť vraziť mu ten nôž priamo do srdca.
__„Izzy..“
__„Zmizni než si to rozmyslím Natyrn, Vypadni odtiaľto“
Vzdychol si a vrhol na ňu ešte jeden zmučený pohľad. Potom z vrecka vytiahol malú fialovú fľaštičku a pustil ju na zem. Tam kde sa tenké sklo rozbilo okamžite vybehol kúdoľ sivého dymu a celého ho zahalil. Rýchlo sa rozplynul a Natyrn bol preč. To bolo posledný krát čo ho videla.

__Vojna zúrila ďalšie tri roky. Vyhrávali. Ona vyhrávala. Anora a Sebrae boli na kolenách. Temer žobrali o milosť. Uprostred poslednej bitky pred bránami Anory ktorá sa už skoro podvolila sa stalo však čosi neočakávané.
__Vojak ktorého práve prepichla mečom sa usmial. Bol to blažený úsmev človeka, čo sa po dlhom odlúčení vrátil domov. Bol spokojný. Len čo vytiahla meč, mŕtvy sa jej sklátil k nohám stále sa usmievajúc.
__Ticho. To prvé si uvedomila okolo seba. Pomaly sa otočila. Všetci stáli, všetci sa usmievali a hľadeli na seba zasnenými pohľadmi. Pustili zbrane z rúk. Udieranie kovu o zem a ďalší kov znelo ako otrasná kakofónia. Morsalys prvý krát vo svojom živote pocítila strach. Strach o seba. Čo sa to preboha stalo?
__Pomaly sa pohli. Anorčania, Sebračania, Kyrrania. Všetci si podávali ruky, objímali sa ako bratia. Potom sa všetci obrátili na ňu. Morsalys mala ešte stále tvár špinavú od krvi a skrivenú od bojového vypätia. Stála v útočnom postoji s mečom pred sebou. Vykročili k nej a ruky vystierali pred seba. Na tvárach im stále svietil ten hrozivý, jemný úsmev.
__„NIE!“ zaškriekala a rozbehla sa k neďalekému lesu. Odhadzovala, bodala, uhýnala sa ľuďom ktorý k nej naťahovali ruku v očakávaní, že ju prijme. Konečne zmizla v lese. Zadýchane zastala niekde v strede keď si bola istá, že ju nik neprenasleduje. Čo sa to len porobilo? Zviezla sa popri strome na zem a zhlboka dýchala. Potom asi po polhodinovom odpočinku zamierila do tábora. Z jej pôvodne 1500 vojakov tam stálo len 61 jej členov. Jej verní. Jej najvernejší. Nadaní, mágovia aj čarodeji v bojovom umení. Ich mysle boli rovnaké ako tá jej. Čakali na ňu. Napĺňalo ju to krutou radosťou.

__O tri dni na to čakali na posledný boj. Šesdesiatdva bojovníkov čakajúcich na smrť. Všetci okrem nej s ňou boli zmierení, vítali ju ako priateľku. Boj bol krátky a krvavý. Netrval ani hodinu a jej bojovníci ležali v kalužiach krvi. Keď ju chytili zúrivo vrieskala a metala sa na všetky strany. Doviedli ju pred troch mladých mužov. Nazývali ich magistrami. Pár ich slov stačilo aby ju zviazali ako posledného psa a naložili do voza na ktorom stála železná klietka. Ako zviera, príšeru.. prvé jej preblesklo mysľou keď zbadala klietku ktorú doviezli. Prostredný z magistrov vzal meč a prebodol jej srdce. Nebol prvý. Pokojne stála a čakala až jej meč vytiahne. Udivene ho vzal naspať. Pozrel sa na svojich kolegov a bez slova podal meč tomu naľavo. Zaliala ju tma.

__Prebrala sa v klietke naloženej na voze. Ruky mala spútane za chrbtom a povrazom zviazané s nohami. Ležala na bruchu, nemohla sa pohnúť. Mohla len počúvať.
__„toto nie je normálne Nolah! Preboha veď Brandt jej uťal hlavu!! Videl si to sám“ Muž mávol rukou v smerom k jej klietke. Zaujímavé. Čiže sa dokáže vyliečiť aj keby jej niekto uťal hlavu. Toho sa vždy bála. Myslela si že je to konečné. Zrejme nie.
__„máme jedinú možnosť. Zatvoriť ju. Skape od hladu a smädu. Ale zomrie.. Musí..!“
__„zavrieť ale kam?“
__„ja viem..“ ozval sa ticho ten ktorého volali Nolah
Všetci traja sa pozreli smerom k jej klietke. Brandt zamračene zamrmlal.
__„dočerta, prebrala sa“ zamieril k nej a udrel ju rukoväťou meča silno do hlavy. Okamžite znova upadla do bezvedomia.
__Vždy keď sa cestou prebrala dostala ranu do hlavy. Všimnúť si mohla len že vždy keď bola chvíľočku pri vedomí, boli stále vyššie a vyššie v horách.
Posledný krát keď otvorila oči obklopoval ju chlad a tma. Bolo tam vlhko a cítiť zatuchlinou. Bola pri akejsi skale a okolo nohy mala obrovskú reťaz ktorá bola upevnená v stene. Ležala na konci jaskyne a pár metrov ďalej od nej jej stred pretínala mreža. Mreža bola mohutná a matne žiarila. Čary. Traja magistri stáli na druhej strane. Nolah akurát čosi vytiahol z mreže a tá zhasla. Vyzerala ako normálna kovová no ona vedela že taká nie je. Spevnili ju kúzla, nevyvalilo by ju nič.
__„bez tohto ju nikto von nedostane“ zašepkal a vložil si trojuholníkový predmet do vrecka kabáta. „poďme preč.“ posledný krát na ňu pozrel a potom sa ako ostatní dvaja vytratil z jaskyne. Ostala sama. Naveky...zrejme.


Aj keď je to len sekundárny dej, rada by som tak isto videla vaše komentáre.

[Mafuš]

napísala si to skvelo v podstate ani nemám čo také vážne vytknúť,sem-tam slovosled,ale to nič.

no nejak mi tam nepasovalo to prirovnanie s tým pudingom: Atmosféra v miestnosti zhustla ako studený puding. oni si v tej dobre robili pudingy?bo mi to pripadá ako na tú dobu také nadčasové prirovnanie.

a ešte,že podľa mňa sa tie mestá na tom stretnutí o post hlavného mesta Moenie slabo obhájili. Ja by som na ich mieste vyzdvihla všetky pozitíva svojich miest.

[Silva]

och no predstav si ze niekoho vazne nemusis rozpravala by si popri nom vela? ja nie..

a jo ten puding, to bol taky len ulet

[Lincey]

dejovo sa mi to páčilo a po tomto úseku sa mi postava Morsalys páči ešte viac.
-vytkla by som občasné opakovanie slov čo ma rušilo, niekde neboli čiarky a text si ich tam sám žiadal, bez nich som si musela vetu viackrát prečítať aby som pochopila. A niektoré vety mi prišli ako neukončené, či zle skopírované,lebo mi vôbec nedávali zmysel. Teraz ti nepoviem, ktoré presne, keďže nemám čas čítať ešte raz.
- musím súhlasiť s Mafuš to obhajovanie miest by som aj ja popísala dlhšie, áno možno sa medzi sebou nemusia ale napriek tomu tam predsa nešlo o sympatie, ale o šancu presvedčiť zástupcov z iných miest, že práve to ich mesto je tak výnimočné, že by sa malo stať hlavným.

[Silva]

Lincey.. hej toto bolo pisane uz davno, prvoplanovo.. ked som z povodneho pribehu mala este... vlastne nic xD cze je to uz cca rok stare, bolo vino ze som mala zalubu v dlhych vetach.. a ze su niekde neukoncene.. hmm aj to viem pisala som (vlastne aj teraz pisem ) strasne XD

[Jaina]

Toto bolo perfektné
Jediné, čo by som mohla vyčítať už spomínala Mafuš aj Lincey..
Ten studený puding... Tiež mi to tam nesedelo. Išlo tam o takú vec, pri ktorej sa čitateľovi mal zastaviť dych a ty si tam dala ten puding. A tak si zvýšila pravdepodobnosť, že čitateľ sa skôr začne dusiť od smiechu

[Coraline519]

ja mám štyri slová: BOLO TO NAOZAJ SUPER

[Integra]

super diel len mi vadilo meno Isabell

[Silva]

preco XD? je to klasicke meno

[Jaina]

No, obvyklé meno do takého neobvyklého sveta ?

[Rainyaviel]

Zvláštne, ale ten puding som si ani nevšimla
Zato mi však vadili opäť tie dialógy, bolo to také chabé, akoby ani poriadne nerozprávali, také akoby si to písala dosť narýchlo a snažila sa dej skrátiť, čo sa potom odrazilo na kvalite. Možno keby to bolo viac rozpísané

[Silva]

ach detuurence moje (aj ked polovicka je urcite starsich ako ja, nevadi paci sa mi to oslovenie) tak z nového dielu mam napisane uz 3 strany a nie a nie ho dopisat tak snad este pockate.. ale dakujem aspon za komentare k sekundarnemu deju potesili, poucila som sa len ta dalej

[sewanewa]

Konečne som si to mala čas v pokoji prečítať..no čo napísať.. proste bravúrne zvládnutý dej.. bola tam akcia aj reakcia ako sa hovorí a pripútalo ma to k obrazovke, div že som ju nezhltla..

[Silva]

Úvod: Po dlhej dobe pridávam ďalší diel. Snáď nesklamem vaše očakávania aj keď v tomto diely nie je takmer žiaden dejový posun.

IX.
*Verita* (15. diel)

__Prebrali ma ostré slnečné lúče prenikajúce pomedzi zelené lístie. Chvíľočku som ešte neotvárala oči, len vychutnávala červenú žiaru svetla cez zavreté viečka. Šuchotavý pohyb vedľa mňa ma však prinútil venovať viac pozornosti okoliu. Zažmurkala som.
__Verita už bola na nohách a pripravovala sa na odchod. Rameno mala obviazané, no i tak cez látku presakovala tmavá krv. Rana sa očividne znovu otvorila.
__Dolámane som sa posadila. Moje telo si ešte stále nezvyklo na rozdiel medzi zemou a matracom v domácej posteli. Domov. Prvý krát po pár dňoch ma znovu zaplavil smútok. Zbehol sa taký rýchly sled udalostí, že som nemala ani len čas pouvažovať nad všetkým čo sa stalo. Kde boli rodičia? A čo David? Naozaj ich zhltlo neúprosné more a ja ich už nikdy neuvidím? Skľúčene som sa skrútila do klbka. Pobehujúcu Veritu som ignorovala. Ja som nemala žiadne veci čo by bolo treba baliť. Jediné čo som vlastnila bol Luthiel a kôň bez mena.
__Kôň! Moje myšlienky okamžite upútal znovu hnedý teplokrvník. Každý si zaslúžil meno a tak aj on. Postavila som sa a prešla čistinkou až k nemu.
__„hm.. Čo ak by si bol Hevier?“ zašepkala som a pohladila ho po hrive. Bola dobre udržiavaná a hebká.
__„Je to kobyla“ ozvalo sa niekde vzadu. Zvrtla som sa. Verita hľadela ako sa snažím vybrať meno. Jednou rukou držala uzdu Burkovi a druhú držala v neprirodzenom uhle. Nechápala som ako ma mohla počuť, hovorila som naozaj tichučko.
__„skoro hovoríš“ zamrmlala som a obrátila sa naspať ku zvieraťu predo mnou.
__„Jej pôvodný majiteľ jej hovoril Gevara. Zabudla som ti to povedať.“ už som sa ani neobťažovala otočiť. Tak Gevara. Tiež pekné meno. „aha okej, tak Gevara.“ povedala som a rovno jej vyskočila na chrbát, do sedla. Na jemný šuchot Luthielu o moju ľavú nohu som si už zvykla. Neťažil ma, no i tak som stále vedela, že je tam.
__Znovu sme vyrazili. Hodiny ubiehali v tichosti. Verita odbila každý pokus o rozhovor strohou vetou alebo prísnym pohľadom. Očividne bola znepokojená... a pravdupovediac, ja tiež.
__Odo dňa kedy hliadka zajala Deiriana už ubehlo temer 48 hodín. Podľa Verity mala cesta do Kyrru zo Sebrae trvať ďalšie tri a aj to pri veľmi rýchlom tempe. My sme postupovali pomalšie.
__Čo ak neprídeme včas? Stihli už Deiriana dovliecť do Kyrru? Bol ten sen naozaj iba snom? Začínala som veriť, že tu nie je nič nemožné.
__Cesta ubiehala. Scenéria sa okolo nás menila z hodiny na hodinu. Opustili sme husté lesy ktoré strážili Sebrae a zamierili sme cez vyprahnutú rovinu smerom na juh. Sem tam sme minuli nejaký chabý zhluk stromov, inak sme postupovali po nehostinnej planine. Podvečer sme na východe zbadali akési obrysy hôr. Verita nás viedla priamo k nim. Žeby to už bol Kyrr? Nie, to bolo príliš skoro. Cestovali sme sotva deň. Verita zastavila až pred rozvodnenou riekou. Zosadla z koňa a dovolila sa mu napiť z dravého prúdu. Potom sa pomaly začala prechádzať po brehu.
__„čo robíš?“ nechápavo som sa opýtala, stále sediac na Gevarinom chrbte.
__„nepýtaj sa ma také idiotské otázky a daj jej radšej napiť...“ zavrčala a ďalej zízala do tečúcej vody. Po chvíľke si vzdychla a dodala: „Hľadám brod.“
__Trochu zamračene som zosadla a zaviedla Gevaru ku Burkovi aby sa aj ona mohla napiť. Hneď na to, som prešla k Verite ktorá stále študovala dno o pár metrov ďalej.
__Padal súmrak, celé telo ma bolelo od celodenného cestovania. Kone boli strhané, na pokraji síl, Verita sa však netvárila akoby sa plánovala niekde utáboriť. Stále nervózne prechádzala po brehu s pohľadom zapichnutým do vody.
__„mám to!“ víťazoslávne zvolala, keď prešla o pár metrov proti prúdu rieky. Tok sa tam jemne zužoval a voda sa zdala byť miernejšia no i tak sa hnala priveľkou rýchlosťou. Naskočili mi zimomriavky. „Bude to ťažké, ale mali by sme to prejsť..“ dodala po pár sekundách. Kým ja som zamyslene postávala na brehu ona sa už stihla vyšvihnúť na Burka.
__„Mali by sme si pohnúť, o chvíľu je tma.“ poznamenala kým som sa ja snažila vysadnúť na Gevaru. No, áno, o chvíľu je tma.. Ale čo stým? Verita vyzerala, že je odhodlaná dôjsť až do Kyrru. Nadýchla som sa, že sa jej to konečne opýtam, keď ona sama preťala večerné ticho.
__„Pôjdem prvá, ty s Gevarou pôjdete nižšie po prúde. Pôjde sa vám ľahšie“ keď to vravela, nedívala sa na mňa. Nepočkala na reakciu a popchla Burka smerom k tečúcej rieke.
__Gevara sa vzpierala. Po tom, čo som ju donútila vbehnúť do ohniska požiaru, jej nebola dravá rieka práve po chuti. Bolo mi ľúto, keď som ju musela poháňať stále silnejším tlakom, nakoniec však šla. Len čo sa vnorila do prudkého toku, pocítila som ako sa zachvela. Ľadová voda nás obkolesila, snažiac sa nás strhnúť na jej cestu. Gevara neochotne kráčala naprieč riekou na jej druhý breh. Celý náš prechod trval len pár minút no vďaka bodavému chladu som ho odhadovala na hodiny.

__Únavou mi oťažievali končatiny. Bola hlboká noc a my sme ešte stále cestovali. Kone fučali od námahy, v ovzduší bol cítiť pot. Oči sa mi pomaly zatvárali no i tak som stále registrovala Veritu pár metrov predo mnou. Sedela strnulo. Zaviazaným ramenom jej občas prudko trhlo, pravdepodobne mala poškodené svalové väzivo. Aj keď som nemala o medicíne ani najmenšie potuchy, vedela som, že toto nie je dobré. Bolo isté, že Verita trpí oveľa viac ako sa odváži priznať. Na jednej strane som túto jej hlúposť obdivovala a na druhej odsudzovala. Zrazu Verita znenazdajky zastavila.
__„Harpen? Harpen!“ Zvolala do tmy. Okolo nás nebolo nič, len skaly. Už približne hodinu sme blúdili v skaliskách ktoré som videla už od rieky. „Harpen, dobre viem, že ma počuješ.. Otvor!“ zoskočila z koňa a prešla k náprotivnej skale. Zahnala sa po nej rukou no tá sa odrazila akoby od neviditeľného múru, približne tridsať centimetrov od skalnatej steny. Na mieste kam dopadla jej dlaň sa zjavila modrastá žiara. Ak by som ju mala k niečomu prirovnať, okamžite by mi napadol elektrický prúd. A naozaj, Verita s piskotom stiahla ruku k sebe a šúchala si ju akoby ju práve potriasla elektrina.
__„prepáč, drahá ale vieš, že často nemávam hostí.“ ozvalo sa niekde z pomedzi skál. Hneď na to sa objavila postava v plášti. Hlas znel šuchotavo, ako keď sa krčia noviny. Očividne bol veľmi starý.
__„Harpen!“ tentoraz som mala naozaj pocit, že som vo Veritinom, stále vyrovnanom hlase postrehla emóciu. Bola naozaj rada, že ho vidí. „Harpen, už som sa zľakla, že ťa našli, ale tvoje ochranné kúzla by len sotva niekto prekonal.. Takých je fakt málo“ Podišla k nemu a zľahka objala jeho krehkú postavičku. Bol hrozne drobný, menší než ja. Sivastú bradu a fúzy mal zastrčené v plášti a tak sa nedalo odhadnúť aké sú dlhé. Tvár mu križovalo množstvo vrások, ako pavučina a spod hustého obočia vykúkali dve dobrosrdečné, zelené oči.
__„Nestojme ale tu vonku. Vnútri mám bylinkový čaj... Preboha Verita.. Čo sa ti stalo?“ šokovane zostal stáť, rukou ešte stále pozývajúc nás dovnútra (aj keď ukazoval na pevnú skalu).
__„aj o tom s tebou musím hovoriť, Harpen“ povedala vážne pričom bolestne privrela oči. Až teraz som si všimla kropaje potu čo jej vystúpili na čelo.
__„Dobre.. Poďte do vnútra. Verita.. Kto je táto mladá slečna?“ Opýtal sa stále ukazujúc na skalu. Akurát, že to už nebola jednoliata kamenná stena ale jasne sa na nej črtali dvere z červeného dreva. Harpen ich otvoril a zdvorilo nám ukázal aby sme prešli dnu.
__„a kde je Deirian?“ zamyslene dodal keď za nami zavrel dvere. Ocitli sme sa v miestnosti s nízkym stropom a kamennými stenami. Pôsobila útulne. Na prašnej zemi boli rozhádzané pletené koberce a police na stenách boli plné kníh a rozličných zvitkov V strede stál stôl a okolo neho štyri stoličky. Izba vyzerala ako kombinácia obývačky, jedálne a rozsiahlej knižnice.
__„Harpen, Deiriana zajala hliadka“ s vážnou tvárou povedala Verita keď si sadala na jednu zo stoličiek. Ja som postávala obďaleč. Verita doteraz starčekovi nepovedala kto som.
__„Och nie, to mi je ľúto Verita, dobre viem ako si m..“
__„Toto tu je Amanda, Harpen, potrebujeme tvoju pomoc“ prerušila ho v strede vety. Na starčekovej tvári nebolo poznať, že by ho to nejak vyviedlo z mieri.
__„Teší ma, Amanda..“ usmial sa a jemne uklonil hlavou. Pokúsila som sa zopakovať jeho pozdrav, no môj vyzeral oveľa neohrabanejšie ako jeho elegantné kývnutie.
__„Urob si pohodlie, a ty Verita.. Rozprávaj.“ ukázal mi ne jednu z drevených stoličiek.
__„Harpen ja si myslím, že Amanda by sa mala ísť vyspať. Sme v sedle už vyše dvanásť hodín.“ Naozaj sa mi to len zdalo alebo Verita prejavila trochu ohľaduplnosti. Ja som už naozaj ledva stála na nohách.
__„Tak milá Amanda, poď.. Ukážem ti posteľ.“ usmiala sa a odšuchtal k dverám na druhom konci miestnosti. Boli sivé, takmer splývali s okolitými stenami z kameňa. Keď ich otvoril, zistila som, že sú tenučké, vyrobené z akejsi kôry. Izbička, na ktorú sa mi odhalil výhľad bola drobná. Skôr len diera vytesaná do skaly. Úplne iné ako civilizovaná izba z ktorej sme vyšli. Pod hrboľatou stenou stála posteľ prekrytá hnedou chlpatou dekou. Zem pokrývala akási kožušina. Izba bola taká maličká, že srsť obyčajného zvieraťa pokryla celú podlahu ako koberec.
__„Vyspi sa.. Zatiaľ vám uvarím čosi na jedenie“ len čo však spomenul jedlo, môj žalúdok sa bolestne skrútil. Až teraz som si uvedomila, že nie som unavená ale hlava a telo su slabé od hladu. No aj tak som sa ďakovne pousmiala a ľahla na úzku posteľ. Chvíľku bolo ticho. Cez tenučké dvere bolo počuť len šuchtavé kroky ako Harpen prechádzal po hlavnej izbe. Oči sa mi už zatvárali keď sa konečne ozval nejaký jasný zvuk. Aj keď Harpen tlmil hlas, stále bolo počuť každé jedno jeho slovo.
__„Verita, tvoja priateľka už isto spí... Hovor už konečne. Čo sa stalo môjmu synovcovi?“

Záver: Tak čakám na vaše komentáre.. btw odpustte mi, že som tak sekla koniec dielu ale.. napätie je dôležité

[Integra]

dobre si sekla ....videla som zmenu...celkom dobrá je len ešte trošku na tých myšlienkach popracovať ale bolo to lepšie . Aj diel sa mi páčil myslím že Harpen je trpaslík nie ? Hehe a Deirian jeho synovec to je sranda tak sa teším čo bude v dialšom dieli