GAMESIMS Fórum - Najväčšia SK komunita hier The Sims

Príbeh Amandy Moorovej

Úvod: Hneď na začiatok by som rada podotkla, že tento príbeh nebude taký na aký ste zvyknutí. Ak čakáte schému : obrázok - dva riadky - obrázok ... Tak rovno stlačte tlačítko naspäť. Tento príbeh píšem už dlho, vlastne je to moja súkromná knižka. Mám už napísaných slušných pár strán a stále píšem. Bohužiaľ nemám čas fotiť každú scénku v hre Sims. V prvom rade by ma to nebavilo pretože ja som skôr spisovateľ ako hráč. Budem sa však snažiť scény prostredie opísať tak aby ste ilustrácie nepotrebovali. Samozrejme však nemôžem hru Sims vynechať kedže je to hlavné zameranie tohto fóra, preto som sa rozhodla, že postavičky ktoré budú hlavné a dôležité pre dej Vám zhotovím v hre The Sims 3. Ak Vám to nebude prekážať, rada by som sem tam príbeh doplnila aj vlastnými skicami a ilustráciami ktoré sa zrodili výlučne v mojej hlave a v hre sa dosiahnuť nedajú. Snáď sa vám môj netradičný príbeh zapáči.
Gramatické chyby prosím ospravedlňte, človek je tvor omylný..

Hlavná predstaviteľka Amanda Moorová:



I. (diel 1. )
*Začiatok konca či koniec začiatku?*

__Sedela som v škole na hodine matematiky a viečka sa mi pomaly zatvárali. Profesor sa niečo snažil vysvetliť pred tabuľou tvrdohlavej triede. Na tento predmet som nikdy talent nemala. Vlastne som nikdy neprejavila nezvyčajné schopnosti v akomkoľvek odbore. Tupo som zízala na krehkého starca pred katedrou, keď rozdával opravené testy.
__Amanda Moorová - Dostatočný, počet bodov 32
__Naozaj úžasné. Ďalší predmet do zoznamu pre opravu známok. Flegmaticky som posunula test po lavici ďalej od seba. Nemala som chuť dívať sa na ďalší dôkaz mojej priemernosti.
__Priemerná - to bolo presne to slovo čo ma vystihovalo. Žila som v centre Bratislavy, moji rodičia neboli rozvedení (aj keď svojim spôsobom akoby boli), mala som otravného mladšieho brata, ako každé sedemnásťročné decko som chodila na strednú školu.
__Občas som však mávala taký zvláštny pocit akoby som sem nepatrila. Nie do tejto lavice, nie do tejto školy či mesta alebo štátu. Všeobecne do tohto času. Vôbec som nechápala témy, ktoré vždy preberali moje spolužiačky. Odtieň lesku na pery či chutní maturanti ma nikdy nezaujímali. Občas som sa zapojila a pridala nejakú “duchaplnú” poznámku no inak som bola v podstate triedny outsider. Naozaj som v škole obľubovala len hodiny dejepisu. Moji spolužiaci otvorene zívali, ja som sa vrhala na každú dostupnú informáciu. Vojny ranného stredoveku, králi a kráľovné, či už alebo naivná viera tamojších ľudí v mágiu a nadprirodzeno, ma fascinovali oveľa viac ako školské klebety.
__„Am, nespi... Skončili sme, poď na autobus..” zo zamyslenia ma vytrhla Carin keď som akosi prepočula zvonenie ohlasujúce koniec vyučovania. Zamrmlala som čosi ako súhlas a rýchlo zhrnula učebnica a aj nepodarený test do plátanej tašky cez plece. Domov sa mi práve nechcelo ale čo by som robila sama v centre mesta? Zamierila som teda ako posledná za skupinkou spolužiakov k najbližšej autobusovej zastávke. Moje “kamošky” som dobehla až tam. To Veronika bola už v strede otvoreného ohovárania akejsi prváčky: „....a keby ste len videli tie nemožné vlasy čo nosí a myslí si, že je dokonalá alebo čo..” zatiahla a pohodila vlasmi s neprirodzene červeným melírom. Postavila som sa k skupinke spolužiačok s tichým úsmevom miesto pozdravu. Spomínanú prváčku som nepoznala a Veroniku som nejak nemala v láske preto som sa zdržala komentára a zahľadela sa na svoj odraz v najbližšom sklenenom billboarde. Odtiaľ na mňa zazeralo vysoké chudé dievča zelenými očami. Moje tmavé vlasy sa jej jemne vlnili po pleciach. Jednoduché čierne tielko trošku viselo na mojej kostnatej postave. Nebola som anorektická to nie. Jednoducho som bola z tých deciek čo rýchlo vyrástli a preto ich postava vyzerala akoby ju niekto natiahol. Jednoznačne som bola najmenej originálne oblečená z prítomných báb. Takej Lucii sa nedalo konkurovať.
__ „..hej, čo je dnes s tebou? Si akoby duchom neprítomná.” ozvala sa znovu Carin ktorú som ako jednu z mála mohla prikladať k tým lepším kamoškám. Skôr ako som jej stihla odpovedať samozrejme sa ozvala Verona s ďalšou “inteligentnou” poznámkou. „to je samozrejme ona vždy..” odfrkla. Ignorovala som ju a pomaly som šepla Carin odpoveď na jej otázku. „Otec sa má dnes vrátiť domov.” zamrmlala som ticho tak aby to počula len ona.

Viem, že vám prídu niektoré celky akoby neukončené, avšak nechcem dávať veľa textu naraz, aby som neodradila menej zdatných čitateľov. Kapitoly sú rozdelené rímskymi číslicami ako v mojej knihe, avšak diely sú označené malým fontom v zátvorke (kapitola a diel nie sú to isté)

Snáď Vás zaujmem


PS: ak by som to mala knižne zaradiť, radila by som toto dielo medzi žáner Fantasy (aj keď to tak teraz ešte nevyzerá)

EDIT: btw tam kde mal byt odsek som dala prázdny riadok lebo akosin tu odseky nefunguju a strasne sa na to pozeralo

Nečítal som, nepochybujem o tom, že to bude zaujímavé. Chcem len povedať, že sa mi páči promo obrázok.

sak pockaj tomak jak ta odchytim v kosiciach to mas citat a nie poezrat na obrazok!! *prestane davat obrazky *

Musim povedat ze je to veelmi zaujimave tesim sa na dalsi diel

Akurat soom si to precitala fotky mi moc ani chybat nebudu a text je vazne zaujimavy takze budem urcite verna citatelka

Príbeh je super Keby som ho nebola už raz čítala tak ťa vyhreším za to že si dala strašne málo textu keďže ja veľmi rada čítam a osobne dúfam, že tu to nebudeš sekať akurát v tom najlepšom Asi si teraz otvorím jeden súbor a idem čítať ďalej nejako ma to pochytilo
btw..ja som ti vravela že budeš mať veľa čitateľov šak ty vieš prečo
Amanda je inak veľmi pekná Tak isto som si ju predstavovala aj vo svojej mysli

Parada, myslim ze po dlhsoej dobre sa do niecoho zacitam...totizto, do 2. septembra je daleko

alison lol takto provokovat ostatnych ze ty mas pokracovanie XD sak to pockaj aj tak mas staru verziu aj tu som uz nevem kolko raz prepisala a pomenila muhaha... kazdopadne ked sami bude chcet zapnut hru aby som odfotila maminu ocina a brata tak dam dneska druhy diel.. snad

ostatnym dakujem za komentare kludne ak mate potom nejaky napad do deja piste! alebo ak sa vam nieco nepaci piste este viac

neviem o kom si pisala:Dalebo sa nechala inspirovat ale ako som to citala akoby o mne:Dakurat ten popis vyzoru nesedi:DD

No, keďže nie som taká kreatívna, aby som vymyslela originálnu pochvalu. Poviem len: Perfektné. Dobre vymyslené. Velmi dobre sa to číta...
Určite budem čítať ďalej...

Mimochodom, ten promo obrázok je naozaj pekný

Precitane mam Styl pisma sa mi velmi pozdava, kedze presne take veci ja zvyknem citat, obsahovo to je zatial v poriadku, obrazok krasny, proste nemam co vytknut. Akurat mozem poznamenat I want more xD

velmi pekný úvod, určite budem čítať...dúfam,že diely budeš pridávať často

dalsi diel bude o chvilku len upravim obrazky v photoshope

Júj Nechce sa mi spať tak prečítam

Úvod: Druhý diel bude trošku dlhší, ale nedal sa rozdeliť tak, aby to dávalo zmysel.. preto tá dĺžka.

Ešte poznámka. Diely na seba priamo nadväzujú.. mali by ste to čítať ako jeden celok kedže je to stále ešte prvá kapitola aj keď druhý diel.

I. ( 2. diel)

__Môj otec - Mark Moor - pracoval naozaj netypicky. Prichádzal domov len raz za pár mesiacov. Pracoval na nejakom výskume búrok pre akúsi zahraničnú spoločnosť. Niečo medzi meteorológom a vedcom. Kvôli jeho práci sme sa takmer desať rokov sťahovali. Na žiadnom mieste sme nikdy neostali dlhšie ako dva roky a to možno viedlo k tomu, že som nikdy nemala veľa priateľov. Kým som sa stihla s niekým zblížiť, už otec znovu oznamoval, že odchádzame. Doteraz som žila v Londýne, v pár mestách na pobreží severnej Ameriky, a niekoľko mesiacov dokonca aj vo francúzskom Breste. Vďaka nášmu cestovaniu som bola vážne dobrá v angličtine - ktorú som okolo seba počúvala väčšinu času - a tak trochu som ovládala aj francúzštinu. Mama sa po francúzsky odmietla učiť sčasti preto, že sa jej Brest nepáčil a i preto, že otec sľúbil, že tam neostaneme dlho. Mamina však asi po šiestich mesiacoch už nezniesla jazyk “žabožrútov” a tak sme sa vrátili na Slovensko kde mala ona svoje korene.
__To bolo pred dvoma rokmi. V škole baby ochkali nad tým kde všade som bola a koľko som sa nacestovala no ja som bola proste vďačná za konečne trvalé bydlisko.
__Niečie ruky ma objali zozadu a silno stisli. Neželane ma prebrali zo zamyslenia a prudko som sa obrátila.
__„Ak nechceš prísť k úrazu tak ma užaj pusti“ zavrčala som keď som spoznala jedného zo svojich spolužiakov. Majo bol jeden z tých neodbytných. Ani moje sarkastické poznámky ho nedokázali odradiť aby mi dal na večné veky pokoj.
__„ako chceš, bejby. Ale si moja zlatá zapamätaj, že takto ostaneš posledná panna na Strednej Združenej.. Aj keď ja by som si dal povedať“ pustil ma a s úškrnom sa mi otočil chrbtom ku skupinke tretiakov neďaleko. Ako keby mi to vadilo.
__„Moorová si ťa ešte stále nepustí k telu čo?“ začula som spoza seba hlas jedného z nich. Zrejme si myslia, že som prinajmenšom nahluchlá.
__„však ona raz zmäkne“ Majov hlas znel až príliš sebavedomo. Bola som naozaj rada keď prišiel môj autobus. Oni čakali našťastie na iný.
__Nastúpila som aj s polovicou mojej triedy. Dnes som naozaj nemala náladu. Otcove návštevy boli také nepredvídateľné ako búrky čo skúmal. Raz sme boli takmer idylická rodinka ako vystrihnutá z nejakej reklamy na cereálie a inokedy , som tak ako dnes, vôbec netúžila ísť domov a počúvať ďalšie hádky rodičov či uštipačné poznámky môjho brata ktorý práve vliezol do puberty.
__Ja, ako sedemnásťročný teenager, som už dávno mala robiť rodičom problémy, no na toto bol expert práve môj trinásťročný brat David. Ja som bola skôr tá čo na rodinných oslavách sedela ticho na poslednej stoličke kým sa moja dokonalá rodina veselo zabávala. Ani som sa nenazdala a bola tu konečná zastávka.
__Presúšala som sa ulicou ako sa najpomalšie dalo. Preto som k železnej bránke označujúcej vstup do nášho dvora prišla až o polhodinu neskôr ako obyčajne. Vo vstupnej chodbičke som na chvíľku zastala a ticho počúvala. Nijaké rozhnevané hlasy, skôr hudba prichádzajúca z ...kuchyne? Otec prišiel až po piatich mesiacoch, nie po troch ako sľúbil a mama sa na neho nehnevá? To bolo nanajvýš zvláštne.
__Skopla som okopané kožené bagandže a ešte s taškou na pleci som zamierila do kuchyne. Prekvapene som zastala na prahu dverí. Mark sedel pri stole v tmavomodrej košeli a ku podivu i David. Nevedela som si predstaviť ako ho dostali z jeho izby. Nadvihla som obočie a tichým zamrmlaním pozdravila moju nezvyčajne pokojnú rodinku. Mama stála pri šporáku. Ona sa pokúšala variť?
__Učiteľka angličtiny Suzana Moorová nebola nikdy na toľko doma aby sa naozaj naučila variť. Zvyknutá na komfort, ako dcéra nemeckého podnikateľa a slovenskej manažérky bola zvyknutá na reštaurácie nie kuchyňu. Po tom čo si vzala nie práve chudobného vedca, tiež nemusela meniť zaužívaný životný štýl. Preto keď som zbadala poskakujúcu pokrievku hrnca, prekvapene a s obavami, som nadvihla obočie. Prvý apríl už predsa bol!


Na obrázku sa nachádzajú podobizne Amandinej rodiny

__„Meškáš Amanda” zašvitorila mama od pultu no vôbec nahnevaná nebola. Aj to bolo divné. Mama sa vždy hnevala ak som meškala viac ako desať minút. Samozrejme si znovu dala námahu vysloviť celé moje krkolomné meno aj keď skoro úplne každý ma oslovuje Am, Amy poprípade Andy.
__„No nevadí, sadni si.” kývla hlavou ku stolu a tak som si tam sadla. Načo sa hádať?
__„...ahoj Amy, chýbala si mi..” usmial sa otec a jednou rukou ma nešikovne objal keď som sadla na lavicu vedľa neho. Zahundrala som niečo o tom, že aj on mne. Stále mi pokojná atmosféra idylického obeda nesedela k mojej rodine. Po chvíľke sa znovu ozvala mama.
__„Amanda otec má pre nás skvelú správu..!” bolo na nej vidieť, že sa to snaží naznačiť odkedy som prešla kuchynskými dverami. Otec sa na mamu usmial a slávnostne začal. David sa uškŕňal o par centimetrov ďalej za otcom..
__„V práci mi udelili na mesiac dovolenku pred jedným z dôležitých meraní..” bez výrazu som na ňho hľadela. Voľný čas? Môj otec? Bol to naozaj veľmi divný deň.
__„....každopádne, rozhodol som sa, že nebudeme sedieť doma, navyše sa vám dvom blížia letné prázdniny.. tak že by sme si spravili malý výlet.”
__Povedal to ako najúžasnejšiu správu akú som za svoju existenciu mohla počuť. Prázdniny? Hmm pár dní s rodinou som sa mohla tváriť že sa bavím, a ktovie, možno by som sa s nimi cítila naozaj fajn.
__„uvidíš mesiac na jachte sa ti bude páčiť.” dodala mama keď videla že som sa netvárila nijak zronene. Teda až do chvíle čo som začula ako dlho má náš “malý” výlet trvať.
__„..ehm ale mami, počuj nemohla by som zostať doma? Nebojte nič nepodpálim a navyše mám už nejaké...“ ani som nestihla vymyslieť dobrú výhovorku aký skvelý program mám vymyslený keď ma zastavil otec.
__„Nie Amanda“ povedal prísne, aj keď obyčajne je to on ten čo sa ma vždy zastáva.
__„Nemáš ešte dosť rokov aby si tu žila mesiac bez dozoru. A bolo to tu zase. Mám predsa sedemnásť! V stredoveku boli sedemnásťročné dievčatá matkami a dávno vydaté. Nikto im nepovedal, že nemajú dosť rokov...
__„ale veď UŽ mám sedemnásť! To je za rok plnoletá!“ protestne som namietla aj keď som vedela čo bude nasledovať. Nezmýlila som sa.
__„Plnoletá, drahá moja, budeš až po osemnástych narodeninách. Dovtedy.. Budeš pekne robiť to čo má správna dcéra. Uvidíš, bude sa ti to páčiť...“ poslednej vety som sa zhrozila. Oni vážne chcú ísť k moru? Veď ja sa v plavkách nemôžem ukázať ani na mestskom kúpalisku nie to ešte pri mori.
__„povedz jej kam ideme. Ju vždy zaujímali len divné veci“ ozval sa konečne aj David ktorý doteraz sedel akoby ho prikovali k lavici. Aj keď to bola uštipačná poznámka, zaujala ma. S očakávaním som preniesla pozornosť z brata naspať na otca.
__„..hmm tak kam by sme to vlastne mali ísť?“ opýtala som sa s malým záujmom. Stále som túžila leto preležať v posteli. Hlúpe výhovorky, že chcem chodiť von a tak ďalej na mojich rodičov nezaujímali. Teda v skutočnosti JA by som von chodila ak by som mala s kým. Polovica mojích takzvaných kamošiek mala frajerov a ta druhá po nich túžila. Ja som nebola ani jeden z týchto prípadov.
__„Z práce chcú aby náš tým preskúmal istú búrku ktorá sa objavuje okolo 3. Augusta v Atlantickom oceáne. To je ešte mesiac čas a za ten čas si my spravíme náš malý výlet.“ môj skeptický výraz tváre ho asi prinútil pokračovať ďalej. Nič zaujímavé, cesta s rodinou na jachte po Atlantickom oceáne. Ostatné decka by šaleli, ja nie.
__„...no a aby som nezabudol to miesto kde mám robiť merania niekedy nazývali aj Bermudský trojuholník.“ zakončil so samoľúbym úsmevom. Tak toto ma dostalo. Konečne som pochopila prečo sa dokonca i môj brat tváril nadšene.
__O bermudskom trojuholníku som v siedmom ročníku na základnej robila referát. Odvtedy ma dokonale fascinoval. Predstava dostať sa tam bola stelesnením mojích želaní za posledné dva roky. Teraz som už neľutovala, že polovičku leta nepreležím v posteli. Zrejme sa moje nadšenie odzrkadlilo aj na tvári keďže napätie v kuchyni sa viditeľne uvoľnilo. Naozaj sa báli že nebudem súhlasiť? Neviem prečo ale zalichotilo my to. Asi som dosť nepredvídateľná.

Taak čakám na vaše názory a pripomienky a nápady prosím komentáre, veľa veľa chcem sa zlepšovať...