Príbeh Amandy Moorovej

[fluky]

neobávaj sa, to len chce trochu času to celé prečítať
diel je pekný, zas jeden z tých statických a všeličo objasňujúcich. Vo všeobecnosti sa mi páčil, ale osobne by som už uvítal aj nejakú akciu a posun v deji, takže vkladám nádeje do budúcich dielov. ale je mi jasné, že bez takýchto partov by to nebolo ono len tak ďalej!

[Coraline519]

Silvia aj keď si už dloho nepísala diel nič sa nezmenilo stále je skvelí
a tvoj príbeh sa tak dobre číta super diel len som nahnevaná na Veritu mohla fakt mohla to Amande povedať a inak teším sa na budúci diel

[oskar123511]

Konkrétne sa mi nepáči štýl reči, teda, ako ti to...na toho Harpena mi príde skôr taký negramotný, ale to je absúrdna chyba, ktorá sa ani nemôže pokladať za chybu.

Začala sa mi nepáčiť Verita. Neviem, ale minulé diely bola síce dosť nevraživá a hnusná na Amandu, no stále som vedel, že to je len jej maska a povahu má dobrú, no teraz pochybujem. Jednoducho mi je ako čitateľovi nepríjemná, nie zlá, lebo postava a jej vykreslenie je perfektné, iba nesympatická.
A tiež by som uvítal nejakú akciu, ale mám pocit, že sa k tomu schyľuje a ešte do Kyrru, takže o to sa nebojím.

Bolestná kakofónia zvukov - ako viem, že to nie je nejak abnormálna veta alebo čo, ale takto si Amandu začínam naozaj obľubovať, ked dáva zo seba také "šľahy" . Hovorím, že to nič nezvyčajné nie je, ale ked si tak pohodovo čítam a odrazu toto. Ale ona má viac takých "myšlienkových" výrokov.

Chcelo by to nejakú zradu!

Ozaj a ešte mi vadia podobnosti s inými názvami ako Anora (v Eragonovi je to rieka)
alebo Harpen (Hărpen je škriatok v Zaklínačovi)
Ale to nie je chyba len mne osobne to vadí, lebo potom mám vo všetkom guľáš a zbytočne si domýšľam veci, čo boli v iných knihách a pod.

Ale ako inak opisy krásne a diel sa vydaril!

[Silva]

Zaklínača som nečítala čiže tam je podobnosť náhodná a toho eragona som si uvedomila veľmi neskoro mením to na Aenora

btw na Harpena negramotná? trošku nechápem

a Verita je zvláštna postava. Naschvál ju píšem ako takého nesympatického nepríjemného človeka ved uvidíte

[Lincey]

Silvi asi viem čo chcel oskar povedať, pretože mne vadilo presne to isté. Harpen bol už od začiatku vykreslený ako múdry starec, liečiteľ a radca, no teraz keď sa rozprával s Amandou jeho reč pôsobila velmi jednoducho, ako reč prostého sedliaka či niečo podobné. Opisy boli fajn ale celkovo mi vadia dialógy medzi postavami, sú hrozne strohé, proste si iba v krátkosti vymenia potrebné informácie a nič viac.

[Silva]

ach ano no ja neviem vymslat dialogy mne idku skor opisy miest atd.. ale skusim to zlepsit!

[Maggi]

Joj...hrozne rada mám tvoje opisy Verity, akoby sedela predomnou dokonale si ju viem predstaviť Čo napísať? Hmm? Celkovo som tomu koncu nepochopila, ona (Verita) ich akože počúvala? Lebo vzhľadom na jej doterajšiu pohavu by som to nepredpokladala Alebo som to zle pochopila?

[Silva]

nie, zobudila s aproste a vošla do miestnosti na načúvanie je amanda

[lorinka]

Chcem pokračovanie, chcem pokračovanie, chcem pokračovanie *začne skandovať(a)*

Už dlho si nič nepísala, viem, že nemáš čas a možno ani chuť, ale ver, že sa musíš premôcť, inak ti odumrú všetky umelecké bunky (A)

[Silva]

Úvod: prísané o štvrtej v noci pre akútnu nespavosť XD berte ohľad.

(17. diel)
__Za chrbtom sa mi ozvalo buchnutie. Verita za sebou zavrela Drevené dvere vedúce zrejme do Harpenovej spálne.
__„Už si hore, drahá? Čo tvoj chrbát?“ Harpen ani brvou nepohol ale ja som bola značne vykoľajená. Kým starček kráčal k vysokej Verite, mne hlavou blúdili zradné myšlienky. Počúvala nás? Hnevá sa? Ako dlho tam stála?
__„Svrbí to.“ skonštatovala. Tón mala ľahký, akoby hovorila o počasí. Trochu som sa uvoľnila a znovu odpila z už studeného čaju. „Zhojilo sa to naozaj pekne Verita.. Ale pár dní by si mala obmedziť jazd..“
__„Amanda, o hodinu odchádzame“ skočila Harpenovi do reči Verita a zabodla do mňa ostrý pohľad.. Jej pozornosť si však zase vyžiadal Harpen.
__„Nemôžete ísť! Je tma, ak budeš jazdiť, úplne si dokaličíš chrbát.“
__„Harpen, rozhodla som sa..“
__„Ale nemôžeš rozhodovať aj za ňu , Verita“ švihol rukou smerom ku mne.
__„Ale, môžem Harpen. Nebyť mňa, nesedela by tu“
Starček znovu otvoril ústa na protest keď som sa do diskusie vložila aj ja.
__„Harpen to je v poriadku, môžeme ísť..“ viac som nepovedala, lebo som musela zatnúť zuby aby som potlačila zívnutie. To samozrejme Harpenovi neušlo.
__„Verita, veď sa na ňu pozri! Je unavená, hladná..“
__„Harpen..“ začala Verita netrpezlivo.
__„Nie, najprv sa o vás postarám a až tak vám dovolím odísť. To je moje posledné slovo, Verita. Toto je môj dom.“ dodal Harpen na dôvažok. V očiach mal starosť. Bolo jasné, že sa jej nechcel vyhrážať.
__Verita sa mračila tak že to snáď ani nie je možné, ale mlčala. Harpen pochopil, že vyhral spor a prešiel ku dvierkam v náprotivnej stene. Ukázalo sa, že sa za nimi skrýva malá komora. Odtiaľ vytiahol veľký peceň chleba, nejaké plody ktoré som ja už nepoznala. Z poličky vybral akýsi džbán a dve fľaše. Nakoniec na stôl postavil poháre a dva nože.
__Do džbánu nalial akúsi červenú tekutinu, podľa vône to mohlo byť víno. Z druhej, menšej fľašky z róbusného, hrubého skla kvapol pár kvapiek do džbánu s vínom. Zlatistá hustá tekutina len neochotne opúšťala hrdlo fľašky. Nakoniec zakrútil džbánom, zrejme aby sa ingrediencie dobre premiešali.
__Keď si Harpen všimol ako zvedavo ho pozorujem, s úsmevom sa dal do vysvetľovania akoby hádky pred pár minútami ani nebolo. Verita sedela na stoličke oproti a tvárila sa nezúčastnene.
__„Víno je dobré na uhasenie smädu ale ak by ste mali cválať až do Kyrru, nebolo by dobré ak by sa Vám točila hlava od alkoholu. Preto som pridal nektár Annapury. Ten nie len že neutralizuje alkohol ale dodáva vínu sladší nádych. Bohužiaľ sa ťažko získava a ja mám už len posledné štyri fľaše.“ keď Harpen nalieval do troch pohárov teraz trochu do zlata sfarbené víno, bolo mi ľúto, že ho pripravujeme o jeho zásoby.
__Predsa len, žil v nehostinných skalách, pochybovala som, že je schopný niečo tu dopestovať. Bola som však smädná a hlavne hladná, preto som sebecky neprotestovala.
__Jedli sme v tichosti. Verita na nás nehľadela, pohľad upierala niekde za moje rameno a len statočne prežúvala chlieb a podivné plody ktoré nám naservíroval náš hostiteľ.
__Dokonca ani Harpen, ktorý bol očividne dosť zhovorčivý nepreriekol ani pol slova. Keď na stole neostalo už takmer nič len omrvinky, semienka a prázdne poháre, Verita s nadvihnutým obočím pozrela na Harpena.
__„Stále si myslím, že by ste mali ostať a trochu sa prespať.“ zamrmlal Harpen a ku podivu zablúdil pohľadom na môj ľavý bok. Tam som mala v puzdre zavesený ľahký Luthiel. Možno sa mi to len zdalo ale v Harpenových očiach som zbadala túžbu, mlčal však ako hrob.
__„Harpen, čím dlhšie je Deirian v Kyrre tým je väčšia pravdepodobnosť, že z neho vytiahnu niečo dôležité.. Alebo, že mu ublížia. Nemôžme dopustiť ani jedno“
__„Môj synovec je silný, Verita. To nemôžeš poprieť. Nič nepovie“
__„a chceš aby ho mučili? Vieš aká je Morsalys.. Má svoje prostriedky..“
__„nie.. Ale“
__„Amanda, ideme“ zavelila Verita. Cítila som, že sa schyľuje k ďalšej hádke, tak som sa radšej postavila a ustúpila pár krokov k dverám. Bolo mi ľúto Harpena, keď som sa postavila na stranu Verity, ale tentoraz mala pravdu. Nemohli sme strácať čas oddychovaním.
__„Dovidenia Harpen, rada som ta opäť videla a ďakujem za pomoc. Pošlem ti správu ako sme dopadli.“ dopovedala a vyšla z dverí. So smutným úsmevom som mávla Harpenovi a vyšla von na slnečné svetlo. Verita akurát upevňovala zásoby od Harpena v sedlových vakoch. Potom sa už svižne vytiahla na Burka. Prešla som ku Gevare, ktorá trochu nepokojne stála obďaleč.
__Kde boli kone celú noc? prebehlo mi mysľou. Vonku stáť nemohli, nebolo ich tu kde uviazať. Zrejme ďalšie Harpenove tajomstvo. Obzrela som sa na starčekov domček ale videla som len holú kamennú stenu. Pousmiala som sa. Dokonalé krytie.
__Ešte stále s jemným úsmevom na perách som vysadla na moju kobylku. Keď Verita videla že už som v sedle, bez slova popchla Burka vpred. Povzdychla som si. V Harpenovej spoločnosti som aj zabudla aké je to cestovať s málovravnou Veritou.

__Deň ubiehal. Keď sme opustili skalnaté údolia v ktorých žil nepozorovane Harpen, poväčšine sme cestovali po pustých rovinách. Verita sa vyhýbala prašným cestám radšej nás viedla cez neobývané oblasti.
__Obloha sa pomaly menila z jasnej modrej na sivastú a neskôr na krvavočervenú, keď na obzore zapadalo slnko. Kone boli unavené z takmer poldennej jazdy, keď sa pred nami črtali čierne obrysy akého si lesa v žiare zapadajúceho slnka.
__Verita zastavila až hlboko v hustom lese. Často sme museli kľučkovať aby sme sa vôbec dostali pomedzi stromy. Ak by som bola menšia, presne tak by som si predstavovala les v ktorom prebýva nejaká zlá bosorka vo svojej perníkovej chalúpke.
__Bolo jasné, že cez les normálne ľudia neprechádzajú - z diaľky bola vidieť cesta ktorá viedla dookola a zrejme bola aj minimálne dvojnásobne dlhšia - to bol zrejme aj Veritin zámer. Vyhnúť sa prípadným stretnutiam a zároveň ušetriť čas.
__To miesto však pôsobilo naozaj ponuro. Niečo bolo vo vzduchu, niečo mi prekážalo ale nevedela som prísť na to, čo to bolo.
__„Tu zostaneme na pár hodín.. Kone potrebujú oddych“ zahlásila Verita na malej čistinke ktorej krajom pretekal akýsi potok. Tráva tam bola sinavá a veľmi riedka. Celé prostredie pôsobilo tak akoby mu niekto odfiltroval všetku farbu. Nad zemou sa vznášali kúdoly riedkej bielej hmly akoby sa oblaky rozhodli usídliť natrvalo v lese.
__Keby len kone.. pomyslela som si keď som zosadla z Gevary. Bola som celá stuhnutá, nohy mi krútilo do O.
__„Naozaj prívetivé miesto...o tom niet pochýb.“ zamrmlala som, keď som vyťahovala prikrývku od Harpena z jedného z vakov pripevnených na mojom sedle.
__„Toto je zlé miesto.“ ozvalo sa mi ničoho nič za chrbtom. Srdečný tep sa mi zrýchlil keď som sa prudko zvrtla. Verita stála sotva meter za mnou. Hľadela kamsi medzi stromy. Netušila som či sa rozpráva so mnou alebo sama so sebou.
__„Mhm..“ zatiahla som, lebo som naozaj nevedela ako reagovať.
__„Na týchto pláňach sa odohrala najväčšia, a najhroznejšia bitka v našich dejinách“ Obzrela som sa okolo seba. Pláňach? Tu rástli stromy hustejšie ako v pralese. Nadvihla som obočie a čakala či bude pokračovať. Verita sa konečne pozrela na mňa. Prvý krát som v jej očiach nezbadala ani pohŕdanie, ani pýchu dokonca ani zlosť. Jednoducho sa dívala ako na seberovného. To ma vykoľajilo oveľa viac ako nejaká rozprávka o nejakej bitke.
__Musela zbadať šok v mojej tvári ale vysvetlila si ho zrejme ako reakciu na jej slová preto vysvetľovala ďalej.
__„Vraví sa, že tento les vyrástol zo sŕdc tých čo tu padli. Ľudia sa mu vyhýbajú, vraj tu máta.“ povedala to smrteľne vážnym hlasom. Mala som čo robiť aby som sa neuškrnula. Také somariny boli popísané v každom treťotriednom časopise pre násťročné decká v rubrike Mystika. Nikdy som neverila podobným blbostiam.
__Keď Verita zmĺkla, konečne som si uvedomila, čo mi na tom lese vadí. Neboli to čierne stromy ani sinavá tráva či lístie. Bolo to, to ticho. Nikde som nepočula typické zvuky lesa. Žiadne húkanie sovy, alebo zastonanie vetiev stromov, keď po nich prebehla veverička. Nič. Dokonca ani zurčanie potoka. Absolútne ticho.
__Okamžite mi vyskočili zimomriavky, hoci nebolo cítiť ani závan vetra. Ten pocit bol strašne skľučujúci. Les nežil.
__Verita priviazala kone o najbližší strom, neďaleko potoka i ako takých chumáčov trávy.
__„O pár hodín budeme pokračovať. Mala by si si pospať, Am“ zamrmlala keď si líhala pod najbližší strom do náručia pokrútených koreňov. Prekvapene som zastala. Obyčajne som ľudí musela prosiť aby ma neoslovoval Amanda a aj tak mi dlhú dobu trvalo kým si zvykli skracovať to meno. Verite som nič také nehovorila a predsa ma oslovila tak, ako by ma normálne volali len blízky priatelia. Pár sekúnd som ešte udivene zízala na jej chrbát ale potom som sa už konečne pobrala nájsť si aj ja kúsok mäkšej zeme.

__„Má svojho nositeľa!“
__„čo? Niara, Morsalys poslala hliadky smerom k Aenore a zablokovala naše obchodné cesty. Musíme..“ začal Loki no najstaršia magistra ho zase prerušila.
__„vôbec ma nepočúvaš. Luthiel, niekto ho našiel!“ vyhŕkla Niara opierajúc sa o masívny stôl.
__„och nie, to sa objavilo v knihe?“ zamrmlal Loki a prehrabol si tmavé vlasy. Na čele sa mu zjavila ustarostená vráska.
__„akože och nie? To je skvelá správa!“ trochu zoskočene povedala Niara.
__„pretože, čo ak je to nejaký nepriateľ? Niekto kto neznáša magistérium alebo ešte horšie, nejaký JEJ komplic? Znamenalo by to koniec magistéria a už teraz sme takmer na kolenách, Nia.“ zašomral rýchlo Loki pričom ju prebodával tmavými očami.
__„kniha by to prezradila, ak by sa stalo čosi také zle“ stále s nádejou sa pokúšala Magistra presvedčiť.

Záver: Ako stále, potešia komentáre. Ospravedlňujem sa za neskoro pridaný diel ale škola+niet inspirácie+ja je veľmi zlá kombinácia

[Maggi]

fakt príjemné čítanie nemám čo vytknúť

[lorinka]

Páči sa mi tento diel a hlavne ten les, hodil by sa potom nejaky.. poriadne desivy opis alebo rozpravanie nejakej historky, čo sa tam stalo
Na to, že si to robila o štvrtej ráno nemáš takmer žiadne štylistické chyby, za čo ťa obdivujem (A)
Teším sa na dalsi diel

[Jaina]

Som mimoriadne rada, že si s tým príbehom nesekla Veľmi si ma potešila novým dielom... Nemám čo vyčítať, ja tam žiadne chyby nevidím. Ani po dejovej, ani po gramatickej stránke

[Coraline519]

ja neviem čo dodať super diel
super gramatika super dej jednoducho bez nijakých chýb
SUPER

[Jaina]

Juuj, Silvi, dúfam, že tie pochvaly ťa tak nakopnú, že tu onedlho bude nový ešte dlhší perfektný diel ....Ale nie, máš času koľko chceš. Hlavne s tým nesekni...