Príbeh Amandy Moorovej

[Jaina]

Supeer, začína sa to rozbiehať. Teším sa na ďalší diel, nech už bude kedykoľvek...

btw: Nemal sa príbeh pôvodne volať Natyrn? Pamätám si, keď si robila návrh na obálku knihy...

[Silva]

On sa tak aj vola len som nechcela davat z jedneho dovodu ktory vam poviem cca o tyzden mozno..

[Maggi]

Vau! Ďalší vynikajúci diel! Píšeš tak dobre, že som "akoby" už tam bola tiež

[Jaina]

Silva: Heej, nie si nejaká záhadná? Alebo som ja príliš zvedavá?

[524gorálka524]

Tvoj príbeh som začala čítať keď som si (konečne) našla čas. Veľmi sa mi páči a teším sa na ďalší diel. Super dej, super fotky, super kresby. Celý príbeh je super.

[Silva]

Úvod: tak konečne som sa dostala k skutočnému začiatku príbehu. Tu sa totiž konečne začína to, k čomu smeroval tento siahodlhý úvod

V.(7. diel)
*Prebudenie*

__Všade bolo bielo. Bolo by mi tam naozaj dobre, ak by ma len neťažil pocit, že niečo je nesprávne. Od povrchu na ktorom som ležala, stúpalo príjemné teplo a okolo nôh som cítila vlažnú vodu. Čo však bolo nesprávne? Stále ten skľučujúci pocit. Trochu som sa pomrvila. Nos mi napĺňala štipľavá vôňa soli a rias. Pomaly som nadvihla hlavu a pootvorila oči. Oslepujúce svetlo odrážajúce sa od bielo zlatého piesku ma donútilo ich znovu zavrieť.
__Pomaly som začínala vnímať. Cítila som pálenie na hlave, predlaktiach a bruchu. Skúsila som sa opatrne pohnúť. Pálenie prešlo do pulzujúcej bolesti. Stisla som podvedome pery. Znovu, tentoraz opatrnejšie som otvorila oči. Teraz, keď som vedela čo mám čakať, slnko odrážajúce sa od piesku nebolo až také príšerné. Ležala som skrútená na bruchu na akejsi pláži.

Nohy som mala ešte stále sčasti mokré pretože ich omýval ľahký príliv. Obrátila som sa, snažiac sa ignorovať bolesť ktorú mi to spôsobovalo. Telo som mala pokryté škrabancami. Rifle roztrhané, pričom tričko na tom nebolo oveľa lepšie. Poobzerala som sa po pláži. Bola som tam sama.
__Ako som sa len sem preboha dostala?? Tá bolesť. Príšerné búšenie v hlave, akoby sa mi niekto snažil preraziť lebku kladivom z vnútra. Otrasný skľučujúci pocit, niečo čo mi unikalo.
__Pomaly som sa posadila. Bolelo ma celé telo. Pohľad mi padol na pokojné modré more. Zatočila sa mi hlava.
__„mami..? oci..? David??“ hlúpo som volala slabučkým hláskom. Naokolo bola len tichá pokojná pláž. Útržkovite som si spomínala na nočnú búrku. Zúfalo som dúfala, že moji rodičia a brat, budú ležať niekde nablízku alebo, že ja sa preberiem z tejto nočnej mory. Po tvári mi po pramienkoch začali stekať slzy.
__Všade bola voda. Posledného som videla otca a potom sa jachta prevrátila. Potôčiky sĺz ma pálili na tvári keď som vstavala z horúceho, bieleho piesku.
__Bolelo ma celé telo ale to nebolo nič oproti pocitu ktorý ma zachvátil. Prešla som pár metrov až ku skalnatému výčnelku, vlniacemu sa cez celú pláž, až do mora kde tvoril menší útes. Zviezla som sa popri ňom do tieňa ktorý vrhal a klesla na studený, trochu vlhký piesok. Mne to bolo jedno. Chcela som zomrieť, zabudnúť. Odmietala som si pripustiť skutočnosť, ktorá sa na mňa valila zo všetkých strán. To, že pravdepodobne mojich rodičov a brata už nikdy neuvidím.
__Schúlila som sa do klbka a tuho zavrela oči. O pár minút som už upadla do spánku bez snov.
__Keď som sa zobudila slnko akurát zapadalo. Vlhký prímorský vzduch sa trochu ochladil. Príšerne ma bolela hlava. Pery som mala suché a popraskané. Hrdlo ma príšerne pálilo. Odreniny do ktorých sa dostal piesok štípali. Ani jedna z týchto skutočností ma netrápila, pretože len čo som sa prebrala, len čo som si uvedomila kde sa nachádzam, spomenula som si na svoju stratu. Znovu som sa neovládateľne rozplakala. Žalúdok sa mi zvíjal, jedla som naposledy ešte na jachte, a aj to len malé raňajky. V ústach som mala vyprahnuté. Mučil ma príšerný smäd, no ani tak som sa nepostavila. Ostala som ležať chránená útesom. Čoskoro som, od vyčerpania, upadla znovu do bezvedomého spánku.
__Preležala som na tej pláži takmer dvadsaťštyri hodín. Úplne zoslabnutá som sa prebrala na nový východ slnka. Moje telo priam prahlo po vode. Pozviechala som sa spod útesu a konečne sa rozhliadla poriadne kde som.
__Pláž sa ťahala ešte minimálne pol kilometra, kde ju prudko ukončil kamenný útes siahajúc do mora. S hukotom sa oň trieštili vlny. Biely piesok bol všade. Od vody až k pásu tmavozeleného porastu ktorý sa vinul ďalej do vnútrozemia. Smäd neskutočne týral moje hrdlo a tak som sa pohla k zeleným stromom v nádeji, že narazím na pitnú vodu.
__Vkĺzla som medzi stromy. Bola tam nanajvýš zvláštna vegetácia. Určite, ak by som sa tak zúfalo nepotrebovala napiť, zastavila som sa preskúmať rastliny, ktoré som ešte v živote nevidela. Stromy ovíjali žiarivo zelené liany a sem tam v prízemných porastoch sa objavili aj kvety. Ostré farby, tak nezvyčajné pre prírodu, ako bola tyrkysová alebo fuksiová najčastejšie zdobili ich okvetné lístky.
__Pomaly som sa predierala lesom. Bolo tam božské ticho. Ticho v ktorom som počula každý svoj krok, na popadaných vetvičkách a mŕtvom lístí na zemi. Onedlho som slabučko zaregistrovala šumenie potôčika. Začala som sa zúrivo drať za zdrojom vody cez neoblomný porast. K škrabancom ktoré som si spôsobila pri stroskotaní pribudli nové, čerstvé, od všelijakých tŕňov a kôry stromov. Po mučivých desiatich minútach sa mi podarilo konečne dostať na breh potoka.
__Ak by som bola doma, niekde v jednom z našich lesov, určite by som to neurobila. Avšak, teraz som len klesla na kolená a vnorila ruky do kryštálovo jasnej vody. Bola neskutočne studená. Lačne som sa napila. Vo vyprahnutom hrdle prvé dúšky pálili ako kyselina. Rozkašľala som sa, akoby som sa napila vrelého čaju.
__Opatrnejšie som sa napila znovu. Tentoraz bola voda skvelá. Normálne by som sa nikdy nenapila ničoho, čo neprešlo čističkou vôd a laboratórnymi testami, ale tu mi to bolo jedno. Pravdepodobne, ak bol ten ostrov opustený, neboli tu továrne, čo by svojimi emisiami mohli nečistiť vodné toky.
__Ako náhle som však uhasila spaľujúci smäd, dostavila sa ďalšia ľudská potreba, ktorá už predstavovala oveľa väčší problém.
__Skrúcajúci sa žalúdok sa nahlas hlásil o moju pozornosť a ja som nevedela ako ho utíšiť. Rozhliadla som sa okolo seba. Na niektorých stromoch rástli akési plody, no z biológie zo školy som si zapamätala aspoň toľko, aby som vedela, že nie všetky plody prírody su jedlé. Ochutnávať niečo čo som nikdy pred tým nevidela by bolo nanajvýš hlúpe. Až teraz som si uvedomila ako žalostne málo som toho vedela o prírode a hlavne o tom ako v nej prežiť.
__Tak, aj keď som bola hladná ako vlk, pohla som sa ďalej lesom. Dúfala som, že narazím na niečo známe, napríklad vajcia alebo lesné jahody. Zabiť nejaké zviera sa mi z duše protivilo, aj keď doteraz som nenarazila na nijaké, čo bolo možno aj z časti šťastie. Netúžila som sa stať niečiou večerou.
__Po približne hodine chôdze, som za mnou zaregistrovala jemný šuchot. Bol takmer nezreteľný ale ak ste sám na neznámom mieste, aj prasknutie vetvičky vám bude pripadať ako výbuch dynamitu. Nervózne som sa obzerala pridávajúc do kroku. Šum silnel. Niečo kráčalo súbežne so mnou. Delilo nás len pár stromov.
__Zastala som. Telo som mala načisto stuhnuté. Teraz som už zreteľne počula nesúmerné dopadanie nôh na nerovný povrch. O pár sekúnd, ktoré sa pre mňa vliekli ako hodiny, sa spomedzi zeleného papradia vynoril obrovský vlk.
__Za ten zlomok sekundy som si uvedomila pár skutočností. Prvá bola, že nebolo úniku. Ani na jeden zo stromov som nebola schopná vyliezť, boli príliš vysoké a ja priveľmi pomalá. Druhou bolo to, že vlk zazerajúci na mňa spoza listov paprade, nebol tak celkom vlk. Bol minimálne dvakrát väčší, mal snehobielu srsť ktorá sa od vlhkosti v lese jemne leskla. Oči mal žiarivo modré.

__Nebola som schopná vnímať temer nič. Videla som len to, ako sa jeho predná laba pohla smerom ku mne. Neviem, asi to bol reflex, alebo som konala priveľmi inštinktívne, ale dala som sa do behu. Od prvej sekundy mi bolo jasné, že tento pretek o život som prehrala. Zhrozene som obrátila hlavu aby som zistila ako ďaleko je môj prenasledovateľ. Hladko dopadajúc na všetky štyri laby ma hravo doháňal. Pokúsila som sa pridať, keď som pred sebou zbadala otvorené priestranstvo. Rozprestieralo sa tam obrovské údolie a moja cesta sa končila strmým útesom. Bola som príliš rozbehnutá aby som stihla zabrzdiť.
__Vďaka nemilosrdným zákonom fyziky som však prepadla skrz okraj.
Pád bol oveľa kratší a dopad oveľa jemnejší ako som čakala. Nepadala som ani desať sekúnd. Dopad mi vyrazil dych, no zďaleka to nebolo to čo mi preblesklo mysľou. Nemalá som nič zlomené a bola som na žive.
__Nachádzala som sa na skalnatej terase nachádzajúcej sa približne dva metre pod útesom. Široká bola ani nie pol metra a dlhá niečo cez dva metre. Takých bolo na útese plno no táto bola najvyššie položená. Mala som naozaj šťastie v nešťastí, že som sa pošmykla práve na tom úseku, pretože pád dole do údolia, by som nemala šancu prežiť.
__Dopad láb na kamenný útes ustal. Mala som strach pozrieť sa hore. Nakoniec som sa však zadívala na okraj. Odtiaľ na mňa zazeral strieborný vlk. Jeho inteligentné žiarivé oči skúmali svoju korisť. Mňa. Keď som už čakala koniec, vlk sa zahľadel do prázdna a z ničoho nič sa zvrtol na odchod. Nedýchajúc som ležala na kamennej terase. Bol naozaj preč?
__Opatrne som sa postavila. K starším odreninám a modrinám mi zrejme pribudnú ďalšie. Onedlho budem vyzerať akoby ma niekto zmlátil.
__Pomaly som sa posúvala po výčnelku v snahe nájsť nejaký záchytný bod aby som sa nejak dostala naspať. Pri prehľadávaní kamennej steny som zazrela čosi zvláštne. Akýsi modrý odlesk približne v strede steny, vo výške mojich očí.
__Priblížila som sa ku skale a skúmavo som sa na ňu zahľadela. Modrý lesk pochádzal z dokonale vyleštenej plôšky vsadenej trochu hlbšie do kameňa. Nebolo pochýb, že je to ľudská práca. Bola dokonale rovná na vrchu sa zatáčajúca doprava. Okraje boli hladké a priemer prúžku bol približne centimeter. Skalu naokolo porastal lišajník. Zvedavo som škrabla nechtom po hladkom tenkom povrchu a nechtiac odlúpla trochu lišajníku pod ním.
__Odhalilo sa pokračovanie modrej línie z lešteného kameňa, zrejme akého si drahokamu. Pomaly som začala strhávať odolnú vrstvu lišajníka. Postupne sa modré línie vlnili a vytvárali akýsi nápis na obnaženej sivej skale.

__„Pure cór inëo, at maligënus excedio.“ prečítala som ľahko nahlas, ani som nevedela prečo. Zrejme som len potrebovala počuť ľudský hlas v tejto opustenej divočine, aby som sa nezbláznila ako Tom Hanks vo filme Stroskotanec. Pripomínalo mi to latinčinu len občas sa líšila nejaká hláska. Akurát som sa chcela zamyslieť nad tými slovami keď sa skala zachvela. Sprvu som sa zľakla, že by sa mohla kamenná terasa na ktorej som stála, mohla odlomiť. Vtedy sa však od modrého nápisu začali šíriť jemné praskliny. Vyzeralo to akoby kameň pokývala žiarivá modrá pavučina. Spoza medzierok vyžarovalo jasné azúrové svetlo podobného odtieňa ako bol kameň v nápise.
__Udivene som ustúpila o krok dozadu, temer až ku kraju výčnelku. Skala sa ešte triasla a pavučina žiarila skoro až tak, že sa na to už temer nedalo dívať. Začínalo to byť už neznesiteľné keď s posledným záchvevom stena predo mnou zmizla.
__Stála som pred polooblúkovým portálom. Hrany mal dokonale hladké akoby tam bol už veky, a predsa pred pár sekundami tam bola pevná stena. Udivene som stála prikovaná na mieste, na hrane kamennej terasy. Zízala som do tmavej jaskyne ktorej steny pokrývali jemné modré žilky. Slabo žiarili, ako zvláštne tunelové osvetlenie.
__Hore na povrch som nemohla, dolu do údolia sa dalo zísť len skokom. Ten by bol smrteľný. Poslednou a jedinou možnosťou bolo ísť dopredu. Nikdy som nebola nejak extra odvážna ale teraz, ak som nechcela ostať do konca života na kamennom výčnelku, musela som prekonať svoj strach z neznáma. Pomaly som preto vykročila dopredu. Nohy sa mi len ťažko odliepali od zeme, no šla som. Tiché rytmické kvapkanie vody ma znervózňovalo. Ako som kráča, kvapkanie silnelo. Po útrpných pätnástich minútach, keď som sa už chcela obrátiť a ísť naspať, som vpredu zbadala akési obrysy.

Tak konečne sa dostávam ku niečomu podstatnému v príbehu. Snáď sa vám zatiaľ páči. Komentáre potešia

[breathee]

Waw, páčia sa mi tie opisy, dokonale si to viem predstaviť akoby som tie scény videla na vlastné oči. Je to zaujímavé, pekne plynulé. Výborná práca

[Silva]

som rada ze sa paci presne o toto mi slo, aby si ludia scenu predstavili, preto to nerada prehanam s obrazkami. Obrazky davam len tam, kde chcem aby ste to videli mojimi ocami. Ostatne si predstavujte vymyslajte, snivajte...

Btw kazdy obrazok, aj tie z internetu som upravovala... napr vlk bol hnedy a mal hnede oci a zase posledne som urobila uplne sama z roznych textur...

[Jaina]

Samozrejme sa mi to strašne páči...
A je super, že takto rozvíjaš fantáziu čitateľov. Človek si môže predstaviť všetku tú krásu...Pochybujem, že sa práve odo mňa niekedy dočkáš negatívnej kritiky

btw: Spomínala si, že ti to mama nosí do vydavateľstva, takže je možné, že ti niekedy knižka vyjde?

[Sašena]

No, teď to teda začíná být opravdu zajímavé, ne že by předtím nebylo, ale teď to dostalo tu správnou dimenzi. To jsem zvědavá, co se z toho vyvrbí...

[Silva]

jaina no popravde ked sme boli naposledy v BA tak sme boli vo fragmente. Nechala som to jednu pani tam citat kusok a ti mi povedali ze ked to dokoncim mam doniest rukopis. Oni to polsu do prahy a tam to posudia ci vobec by stalo za to nieco take publikovat. Ale ak sa podari mozno raz vyjde... alenze to by som ju musela prestat davat sem lebo potom si nikto nekupi uz nieco co sa da najst na internete XD

[Jaina]

No vidíš, ja by som si ju kúpila... Ale veď veľa kníh sa dá stiahnuť z netu a ľudia si ich aj tak kupujú.
Každopádne je ten príbeh skvelo vymyslený. Ja milujem presne tento typ kníh, proste hlavnú postavu vtiahne akýmsi spôsobom do iného sveta, iného času...Človek ako ja, sa do toho vie tak vžiť, že je potom posadnutý túžbou zažiť niečo také aj za cenu, že by musel v pralese utekať pred vlkmi enormných rozmerov alebo skákať z útesov...
Fakt ti skladám poklonu a držím palce, nech ti knižka vyjde

[Lincey]

waw začína sa to skvele rozvíjať. posledné diely boli fakt napínavé, takže určite budem čítať aj ďalej,kedže som zvedavá čo sa stane

[524gorálka524]

Výborný diel, veľmi ma zaujíma čo bude ďalej

[Maggi]

Keby sa dala kúpiť ja by som určite kúpila
Vážne dobre napísaný diel, ale však všetko tu už napísané bolo, skvelé opisy...jednoducho skvelé!