Ok, tak a konečne som dopísala, dofotila a doupravovala posledný diel. Už teraz mi je trochu smutno
Ešte predtým vám chcem úplne všetkým poďakovať. Za každý jeden príspevok, nebudem tu menovať, lebo viem, že na niekoho by som určite zabudla a nechcem, aby sa na mňa hneval
Ale najviac babám, ktoré písali vždy po každom dieli (však vy viete kto
)
Takže za to vám ďakujem, lebo sú to dobré poháňače (
)
Ak príbeh aspoň trochu niekoho zabavil alebo potešil, tak som spokojná, ja som sa fakt snažila
A dúfam, že tých dokopy 39 dielov sa dá považovať za celkom úspešné
Ďakujem! 
29. diel...o 10 rokov neskôr...SamPrešlo celých desať rokov. Desať rokov som žila vo veľkom byte so Simonom a a desať rokov som sa nerozprávala s rodičmi. Ani slovo, nič. Časom ma to už aj tak prestalo trápiť. Nechcela som urobiť prvý krok, pretože väčší podiel viny na tom majú oni. Určite. A keď ich netrápi, že sme sa tak dlho nevideli, nevidím dôvod, prečo by to malo trápiť mňa.
Radšej som si užíval so Simonom. Mimochodom, on sa stal veľmi úspešným architektom a ja som ostala pri modelingu. Zarábala som toľko, že by som si každý mesiac mohla kúpiť dva také byty, v akom som bývala. Mohla som sa odsťahovať, no ja som nechcela. Vyhovovalo mi to. Akurát som ho trošku zrenovovala... A hoci sme mali obaja veľa roboty, vždy sme si našli čas stráviť pár minút spolu. Potom sme si sami seba vážili ešte viac.
Práve som sa mrvila v posteli. Simon sa akurát dvíhal. Ponaťahovala som sa a ešte chvíľu som si tam len tak ležala.
„Máš na stole kávu!“ ozvalo sa vedľa. Simon bol ako moja sekretárka – robenie káv bola jeho obľúbená činnosť.
A ja by som sa asi bez nej ani nezobudila (bez kávy, nie sekretárky).
S napoly otvorenými očami som sa došuchtala do kuchyne. Keď som prechádzala okolo Simona, pobozkala som ho a automaticky som si niesla šálku do obývačky.
Chvíľu som si popíjala a začala vnímať, že je ráno, je streda a že dneska nemám nič na práci – výnimočný deň. Ani som si nestihla uvedomiť, že tam Simon nie je.
Všimla som si to, až keď prišiel s veľkou škatuľou dnu. Naša pošta. Ku dvom obálkam s účtami a letáčikom z hypermarketov pribudli stovky listov od mojich fanúšikov. Za ten dlhý čas som sa vypracovala tak, že kamkoľvek sa pohnem, ľudia ma spoznávajú a chcú podpisy. Musím sa priznať, že toto bol naozaj môj sen, ale teraz mi to pripadá otravné. No nič. Otvárala som jeden list za druhým a pozerala som sa, či tam nie je niečo dôležité. Bola som skoro na konci, keď som objavila obálku s adresou mojich rodičov. Skoro mi oči vypadli z jamiek. Čo odo mňa asi tak môžu chcieť?
Myslela som si, že blúznim.
„Stalo sa niečo?“ opýtal sa Simon, keď uvidel môj výraz.
Neodpovedala som mu, len som trhala obálku. A po prečítaní obsahu som ju hodila do kúta. Simon ju odtiaľ pokojne dvihol a prečítal si to.
„Pozývajú ťa na oslavu ich tridsiateho výročia svadby,“ oznámil mi, akoby som to práve nevidela. Rodičia to naozaj chcú. Po desiatich rokoch ma pozývajú na rodinnú oslavu.
„Hej, ty tam hádam nechceš ísť?“ podozrievavo si ma prezrel.
„Fakt? A čo im mám povedať? Ahojte, tak som tu. O čo som prišla za desať rokov?“ povedala som sarkasticky a nervózne som sa otáčala na jednom mieste.
„Sam, to je šanca! Oni ťa pozvali, urobili to, po čom si tak túžila. Chcela si, aby sa ozvali ako prví.“
Viem, že sa mi snažil pomôcť, ale to mám chodiť na rodinné oslavy každých desať rokov?
„Možno si len mysleli, že to určite neprijmem. Možno len chcú byť slušní,“ snažila som sa z toho vykrútiť.
„To by ti posielali pozvánky na každú párty,“ odvetil.
V tom som sa sekla. Naozaj tam nechcem ísť? Naozaj nechcem vidieť ako všetci vyzerajú? Musia byť oveľa starší... A bolo rozhodnuté.
„Pôjdeš tam so mnou?“ pípla som.
Simon ma objal a to hovorilo za všetko.
***
Vystúpili sme z auta pred domom mojich rodičov. Lebo teraz je to len ich dom. Na tých pár stretnutiach, čo som sa videla s Avou mi povedala, že si s Danielom postavili dom. A vraj majú.. dieťa.
Býva tam už s nimi len Richard.
Vydýchla som si, strašne som sa bála. Čo mi povedia? Nevyženú ma odtiaľ? Úplne som spanikárila, začala som ľutovať, že som sem prišla.
„Poďme preč,“ povedala som Simonovi a myslela som to smrteľne vážne.
„Sam,“ protirečil mi „už sme tu. Sú len dve možnosti. Buď ťa odmietnu, alebo budeš s nimi aspoň v kontakte. Nič nemôžeš stratiť.“ Jeho hlas ma celkom upokojil.
Pomyslela som si, že možno má pravdu a spolu s ním som postupovala k domu.
Zazvonila som a nikto neotváral.
„Vráťme sa,“ povedala som opäť Simonovi, odľahlo by mi, keby som sa s nimi nemusela stretnúť.
„Veď počkaj, stojíme tu päť sekúnd,“ povedal a zazvonil tentoraz on.
Simonovi som tlačila ruku, až kým sa neotvorili dvere.
A stála tam moja mama. Celkom iná ako som ju videla naposledy. Stále mala dobrý účes, ibaže jej tvár bola omnoho viac zvráskavená.
„Sam!“ skríkla. V sekunde som nevedela, či sa hnevá, že som prišla, alebo je šťastná. A keď ma vystískala, tak som pochopila, že skôr to druhé.
Veľmi ma to potešilo. Že keď nezabudla, tak sa aspoň snažila na chvíľu zabudnúť na to, čo sa stalo.
„Mami,“ povedala som potichy a po líci mi stiekla slza. Nechápala som, veď som si úplne zvykla, že s nimi nie som a odrazu ma tak dojalo jedno objatie s mojou mamou. Myslela som, že ju už nikdy nepustím. Tak som sa tešila.
Ale to by sa za ňou nesmel zjaviť ocko. Vyzeral tiež oveľa staršie. Vlasy mal prešedivené, no stále to bol chlap.
Pozeral sa na mňa dosť neurčito – chvíľkami sa mi zdalo, že až nahnevane. Ale ako na mňa dlhšie pozeral, zmenilo sa to na velikánsky úsmev. Padli sme si do náručia a to som už plakala ako najatá.
Cítila som sa ako na konci amerického filmu. Rozmýšľala som, či si to naozaj zaslúžim. Vravela som síce, že to nie je moja vina, ale ako som ich tam videla, urobila by som všetko, aby sme boli udobrení. Všetku vinu by som zvalila na seba.
A len čo som ho pustila zo zovretia, už okolo mňa skákal Richard. Toho som videla. Skype bol plne k dispozícii.
Ale aj toho som vyobjímala. Teraz to nebolo dieťa, ale normálny chalan.
Potom ma ešte čakali dramatické objatia a privítania s Avou a jej rodinkou. Malú Miu - tak sa totiž volá jej bábätko – som nevidela, lebo práve teraz spala a sestra povedala, že by ju nerada rušila, keď práve zaspala.
Ale to nevadilo. Cítila som sa, akoby som mala more času. Taká šťastná som ešte v živote nebola. Mala som všetko, po čom som túžila. Rodinu, kariéru aj Simona. Nikto nespomínal môj odchod z domu a bola som aj rada, zrejme by to pokazilo celú náladu.
No všetko toto šťastie pominulo, keď sme spolu sedeli na záhrade a pochutnávali si na večeri. Bola pekná teplá noc. Všetci spokojne jedli, smiali sa.
Práve prichádzala Ava s dieťatkom, aby mi ju už konečne ukázala. Strašne som sa na ňu tešila.
Postavila som sa, aby som ku nej podišla a keď mi ju trochu naklonila, aby som si ju mohla obzrieť.. Teda, ona bola fakt nádherná. Taká jemná a krásna. Usmievala sa na mňa s tými svojimi veľkými očami.
A ja som bola celá precitlivená. Mne sa vrátilo všetko. To, že ja také dieťa nikdy nebudem mať. Pretože pred štrnástimi rokmi som urobila najväčšiu hlúposť v živote. Dobrovoľne som sa vzdala môjho dieťaťa. Mohla som si za to sama.
A tak keď mi Ava vravela: „Chceš si ju zobrať na ruky?“, rozrevala som sa a utekala do domu do svojej izby.
Nemohla som tomu vôbec zabrániť. A nechcela som to spraviť. Bolo to odo mňa sebecké. Normálny človek by na svoju neter povedal: „Páni, tá je nádherná!“ a hral by sa s ňou, ale ja som namiesto toho ušla. Aby som sa mohla v pokoji poľutovať.
Už som tam na zemi sedela, fňukala a vravela si, že to by ani nebolo možné, aby som mohla byť konečne dokonale šťastná.
Keď som sa už zbierala z dlážky, niekto zaklopal na dvere. Pozrela som sa tým smerom. Bol to Simon. To bolo dobré, pretože po nikom som v tej chvíli netúžila tak, ako vidieť Simona. Bez slova ku mne podišiel a držal ma v náručí.
„My také nikdy mať nebudeme,“ povedala som už trochu pokojnejšie, no pri tej vete som sa znova rozrevala.
„Ak chceš,“ povedal po dlhšom tichu, „jedno také si môžeme aj adoptovať, keď prídeme domov.“ No vážne. Myslela som si, že žartuje. No on to zrejme myslel vážne.
A preto som jedno pochopila. Hoci nikdy nebudem mať také dieťa ako je Mia, vždy budem mať rodinu, ktorá ma podrží vo všetkom. Teda... pokiaľ sa nebudem chcieť znova sťahovať.
Pustila som ho a odišla som pomaznať sa s Miou.
A toto.. bol náš príbeh.
Napísal: Str 06 Jan 2010, 14:34
hodia sa mi k sebe (aspoň tú lamu vykopnú) 
)
