Prázdniny na Havaji - posledný diel
Napísal: Štv 10 Júl 2008, 10:02Mám plán urobiť len prázdninový príbeh, tak dúfam, že sa vám bude páčiť a že si ho prečítate 
Príchod
„Tak a sme tu!“ vykríkol ocko a vyšiel z auta. Všetci sme vystúpili tiež a nemo stáli pred tým domom.
Šum mora, slnko, pláž... boli sme na Havaji.
Po dlhej zmorujúcej 16-hodinovej ceste sme konečne dorazili. Potom nás ocko začal oboznamovať: „V tejto chatke strávime nasledujúcich sedem dní.
Vybaľte sa, izbu máte na poschodí – druhé dvere sprava. Nechcem žiadne hádky! Ak sa nebodaj pohádate, kto bude spať na tej, a kto na tej posteli obidve budete spať v spacákoch, jasné?!“ my so sestrou sme si vydýchli, že tento monológ skončil skôr ako zapadlo slnko alebo nebodaj vyšiel mesiac. Nám – mne a mojej sestre- pätnásťročným dievčatám. Viete si to predstaviť? Šestnásť hodín počúvať sestrine blbé reči, načo sme sa sem trepali, kedy už konečne prídeme a čo ja viem ešte.
Pomaly ma z nej chytala migréna. Ešte ani teraz nebola ticho. Neustálym frflaním takmer všetkým skazila náladu. Mama, ocko a Sam si začali vyberať z auta kufre a ja... ja som si užívala morský vzduch, na ktorý som sa tak dlho tešila, cítila som sa ako v raji...
Samantha
Sedem dní. Sedem dní na tomto blbom ostrove a s mojou sestrou Avou, ktorá mi už celých pätnásť rokov kazí celý život! V očiach rodičov bola vždy tá staršia (O desať minút...), najlepšia a najmúdrejšia. S kuframi som sa približovala k tej starej chatke a v kútiku duše som dúfala, že tam bude aspoň poriadna posteľ. Nechcem predsa vyjsť zajtra ráno na pláž celá dolámaná a s kruhmi pod očami, veď na mňa čaká slnko, more a chlapci. Vyšla som po otrasnom rebríku, ktorý vyzeral asi tak, že každú chvíľu spadne a v hlave som si počítala dvere – „...druhé dvere sprava...“ takto to hovoril ocko. Otvorila som vŕzgajúce dvere a vkročila som do izby.
Nebola bohviečo. Boli tam len dve postele, skriňa a pár drobností. Z okna bolo krásne vidieť na pláž. Vyskúšala som posteľ.
Tá na rozdiel od ostatných kusov nábytku bola pohodlná a mäkká. Moje oči boli zaujaté hľadaním miesta, kde by sa moje tri kufre zmestili. Bola tam perfektná skriňa, do ktorej sa mi dokonca zmestil aj môj kozmetický kufrík!! Bola som z toho úplne happy.
Ava
Po tomto rebríku odmietam chodiť každý deň hore-dolu! Vyšla som po tých strmých schodoch (ak sa dá ten kus dreva tak nazvať) a hľadala som dvere.
Po dlhšom súboji - dvere vs. Ava - sa drevené dvere, ktoré boli v tej podlahe ako keby zaryté dokonca aj pohli. No nie, naskytol sa mi obraz smejúcej sa Sam, ktorá sa pravdepodobne smiala zo mňa, a ktorá si ukladala svoje šatstvo úhľadne do skrine.
Určite mi nechala len nejakú komodu. Mala som pripravený nejaký hlúpy komentár, ale nakoniec som sa na ňu vykašľala. Veď mám ešte pred sebou sedem dní bláznenia na pláži! Len som si sadla na posteľ, ktorá bola tak pohodlná...
a ani neviem ako... sa mi podarilo tak krásne zaspať....
Príchod
„Tak a sme tu!“ vykríkol ocko a vyšiel z auta. Všetci sme vystúpili tiež a nemo stáli pred tým domom.
Šum mora, slnko, pláž... boli sme na Havaji.
Po dlhej zmorujúcej 16-hodinovej ceste sme konečne dorazili. Potom nás ocko začal oboznamovať: „V tejto chatke strávime nasledujúcich sedem dní.
Vybaľte sa, izbu máte na poschodí – druhé dvere sprava. Nechcem žiadne hádky! Ak sa nebodaj pohádate, kto bude spať na tej, a kto na tej posteli obidve budete spať v spacákoch, jasné?!“ my so sestrou sme si vydýchli, že tento monológ skončil skôr ako zapadlo slnko alebo nebodaj vyšiel mesiac. Nám – mne a mojej sestre- pätnásťročným dievčatám. Viete si to predstaviť? Šestnásť hodín počúvať sestrine blbé reči, načo sme sa sem trepali, kedy už konečne prídeme a čo ja viem ešte.
Pomaly ma z nej chytala migréna. Ešte ani teraz nebola ticho. Neustálym frflaním takmer všetkým skazila náladu. Mama, ocko a Sam si začali vyberať z auta kufre a ja... ja som si užívala morský vzduch, na ktorý som sa tak dlho tešila, cítila som sa ako v raji...
Samantha
Sedem dní. Sedem dní na tomto blbom ostrove a s mojou sestrou Avou, ktorá mi už celých pätnásť rokov kazí celý život! V očiach rodičov bola vždy tá staršia (O desať minút...), najlepšia a najmúdrejšia. S kuframi som sa približovala k tej starej chatke a v kútiku duše som dúfala, že tam bude aspoň poriadna posteľ. Nechcem predsa vyjsť zajtra ráno na pláž celá dolámaná a s kruhmi pod očami, veď na mňa čaká slnko, more a chlapci. Vyšla som po otrasnom rebríku, ktorý vyzeral asi tak, že každú chvíľu spadne a v hlave som si počítala dvere – „...druhé dvere sprava...“ takto to hovoril ocko. Otvorila som vŕzgajúce dvere a vkročila som do izby.
Nebola bohviečo. Boli tam len dve postele, skriňa a pár drobností. Z okna bolo krásne vidieť na pláž. Vyskúšala som posteľ.
Tá na rozdiel od ostatných kusov nábytku bola pohodlná a mäkká. Moje oči boli zaujaté hľadaním miesta, kde by sa moje tri kufre zmestili. Bola tam perfektná skriňa, do ktorej sa mi dokonca zmestil aj môj kozmetický kufrík!! Bola som z toho úplne happy.
Ava
Po tomto rebríku odmietam chodiť každý deň hore-dolu! Vyšla som po tých strmých schodoch (ak sa dá ten kus dreva tak nazvať) a hľadala som dvere.
Po dlhšom súboji - dvere vs. Ava - sa drevené dvere, ktoré boli v tej podlahe ako keby zaryté dokonca aj pohli. No nie, naskytol sa mi obraz smejúcej sa Sam, ktorá sa pravdepodobne smiala zo mňa, a ktorá si ukladala svoje šatstvo úhľadne do skrine.
Určite mi nechala len nejakú komodu. Mala som pripravený nejaký hlúpy komentár, ale nakoniec som sa na ňu vykašľala. Veď mám ešte pred sebou sedem dní bláznenia na pláži! Len som si sadla na posteľ, ktorá bola tak pohodlná...
a ani neviem ako... sa mi podarilo tak krásne zaspať....
Ľúbi sa mi to. 
)sú dobré 
