Prázdniny na Havaji - posledný diel

[eva]

Dobre, tak som sa rozhodla, že tu dám nový diel s malým nedostatkom - fotky
Nejde mi Sims, tak dúfam, že Silvestrovská časť už bude opäť s fotkami
A rozdelím to na 3 časti, aby sa ľahšie čítalo.

25. diel 1/3

Ava
16:45

Nervózne som chodila po izbe. Nemohla som si pomôcť. V kúte som mala hodený môj kufor. Už chýbala iba Sam a mohla by som odísť do Sunset Valley za rodičmi.
Počula som len tikot hodín, každú chvíľu som sa pozerala do okna, či už náhodou neprišla moja sestra.
Meškala už vyše troch hodín a mne napadali všelijaké myšlienky. Napríklad čo keď havarovalo lietadlo? Ale snažila som si to vytĺcť z hlavy.
„No tak už konečne prestaň..“ ozval sa zrazu Daniel. Sedel na gauči s Jennou, ktorá na ňom bola doslova nalepená.
„Prepáč, ja.. ja neviem, čo jej môže tak dlho trvať,“ odvetila som, no v prechádzaní sa po miestnosti som neprestala.
„Upokoj sa, lietadlo mohlo meškať alebo je v nejakej kalamite, určite je všetko v poriadku,“ upokojoval ma. Ale vedela som, že všetko nemôže byť tak v poriadku ako vraví. Inač by tu Sam už dávno bola.
„Počuj drahý,“ ozval sa Jennin hlas podobný Pheobeinmu z Priateľov. „Čo ak by sme tuná urobili taký vianočný večierok. Ľudia majú radi vianočné večierky. Hmm... čo povieš?“
„Okej, mám len jednu podmienku. Aby tam nebola Ava,“ pokračoval v debate.
„No há há,“ pripojila som sa. Je milé, že zatiaľ čo mňa obchádzajú infarktové stavy, oni sa majú užasne a majú pocit, že by mi to mali dať dostatočne najavo.
„Ale no tak. Musíš uznať, že naposledy to nedopadlo najlepšie,“ povedal Daniel, nato sa Jenna rozchichúňala.
„Dáte si vodu?“ opýtala som sa. Dostala som geniálny nápad.
„Áno,“ odvetili naraz obidvaja. Vybrala som dva poháre. Jeden som dala do rúk Danielovi a jeden som si odniesla, načo Jenna začala peniť, nakoľko už mala ruku v tvare kruhu, aby sa jej tam rovno vošiel pohár.
„Drž,“ povedala som Danielovi a liala som mu do pohára minerálku. Akurát nie celkom presne. Vylialo sa mu to na nohavice a všade naokolo.
„Zbláznila si sa?!“ vykríkol a ja som sa musela začať smiať. Vyzeral akoby nestihol...
„To máš za ten vianočný večierok,“ vysvetlila som a keď už išiel hore, zakričala som po ňom, že by som aj tak na ten blbý večierok nešla. A už som mala omnoho lepší pocit.
„Ava...“ ozvalo sa za mnou niečo piskľavé. Až neskôr mi doplo, že je to Jenna..
„Čo?“ neochotne som sa otočila. Čakal som, akú sprostosť zasa vypotí.
„Nemala by si byť na Daniela taká protivná. Chápeš, on sa fakt snaží s tebou ako-tak vychádzať, ale ty mu robíš zo života absolútne peklo,“ mala som pravdu. Ona nevie čo hovorí. Nechápe, že tom som tu vlastne ja, kto má zo života peklo? Jennu, moju životnú nepriateľku vidím sedemkrát do týždňa – vlastne len šesť (v piatky chodí na manikúru a pedikúru).
„Jenna, toto je nad tvoje chápanie, takže sa do toho prosím ťa nepleť.“
„Ako chceš. Povedz Danielovi, že som už šla. Maj sa.“
Jasné, aj tebe prajem veselé Vianoce, Jenna.

„Čo si jej povedala, že odišla?“ hodil na mňa obviňujúci pohľad Daniel. Už bol dolu a zastihol Jennu akurát, keď sa zatvárali dvere.
„Odišla sama,“ povedala som s úsmevom. Ale vzápätí zazvonil zvonček.
„Ale ako vidíš, nie na dlho..“ dokončila som, lebo som bola presvedčená, že je to ona.
Už som sedela na sedačke, keď som nepočula už piskľavý hlas ale hlas Samanthy. Konečne!
Ani som ju nespoznala. Stála predo mnou dospelá žena v žltom štýlovom kabátiku a s vlasmi o polovicu kratšími, než ako som ju videla naposledy. Uau!
„Bonjour!“ povedala s francúzskym prízvukom. Až som začala pochybovať, že je to ona.
Samozrejme, hneď sme sa vyobjímali a rozprávali jedna cez druhú.
„Sam, nechceš kávu, čaj, vodu, džús?“ ozval sa Daniel. Viem, o čo mu ide. Pred Sam sa bude robiť akože aký je milý a džentlmen. Opak je pravdou.
„Nie, diky, už aj tak dosť meškáme,“ slušne odmietla.
„No a.. kde si bola tak dlho?“ nedalo mi to.
„Boli nejaké problémy s lietadlom. A potom som ešte hodinu zháňala taxík. Ver mi, som rada, že som sa odtiaľ dostala.“
„A to pôjdete takto potme?“ Daniel sa zapájal do debaty, kedy sa len dalo. Až som si začala myslieť, že chce na Sam urobiť dojem alebo čo.
„Jasné, prečo nie? Teraz vyrazíme a ráno sme doma,“ usmiala sa. „Tak dobre, už fakt musíme ísť. Ava, ide sa!
Rozlúčili sme sa s Danielom, poukladali sme všetku batožinu (Sam toho mala naozaj veľa) do môjho auta a vydali sme sa na cestu. Šoférovala som ja... pochopiteľne.

[fanynka83]

v celku dobry dielik...sa mi lubilo ako skoncila ta voda na nohaviciach toho mudrlanta...

[Maggi]

pekný diel, taký pohodový

[eva]

Ok, ďakujem, druhá časť z 25.

25. diel 2/3

„No tak rozprávaj, máme na to celú noc.“ Horela som nedočkavosťou, keď sa dozviem všetky detaily odkedy vystúpila z lietadla v Champs Les Sims.
„Ále, sústreď sa na cestu. Aj tak to potom budem musieť rozprávať všetko odznova.“
„Aká tajnostkárka odrazu,“ podpichovala som ju. Nemala inú možnosť, ako mi všetko do bodky povedať. A nikdy som svoju sestru nepočúvala tak dobre ako teraz.

Asi o šesť hodín sme si vymenili miesta. Auto vyzeralo, že zatiaľ drží, ale začala som pochybovať, že je to ten správny spôsob ako sa dostať domov.

***

„Ava, Ava, zobuď sa,“ búchala do mňa Sam. Myslela som si, že sme znova šestnásťročné a zase sa kvôli niečomu naťahujeme. Mohol by to byť celkom fajn sen. Ale v skutočnosti to tak nebolo.
Sedela som vo svojom aute a vedľa mňa sestra s čudným výrazom.
„Máme problém.“ Oznámila mi. A je to tu – moje obavy sa naplnili.
„Máme defekt. Alebo niečo s autom? Neviem.“
„Čo?“ zhrozene som vstala, pri čom som sa udrela do hlavy o strop.
„Ale neboj sa. Máme šťastie. Tramtaradá...“ veľavýznamne rukami ukázala na pumpu, ktorá bola celkom blízko. Aj mne sa uľavilo, že nebudeme čakať do rána, kým nás niekto nezoberie.
Odtlačili sme tam teda auto a požiadali sme nejakého chlapíka, čo tam pracoval, či by nám nemohol pomôcť.
„Táto päťdesiatka bude vaša, ak nám to spravíte, zatiaľ čo my si nachvíľu sadneme na kávu a zodpovedne nám donesiete kľúče. Alebo aspoň zatrúbite..“ Sam mávala 50-eurovkou pred jeho očami. Ejha, nejak sa nám rozbehla.

„Počúvaj, nemôžeš dať cudziemu chlapovi na starosť auto. Veď nám môže ukradnúť nejaké veci,“ vysvetlila som jej potichy. Nechcela som prísť o moje prvé auto v živote.
„Ava, kto by už kradol tento... šrot?“ povedala celkom nahlas.
Bol to dosť šialený nápad, ale poslúchla som ju. A keď sme si sadali k malému stolu, celý čas som naňho dávala pozor. Ale nevyzeral, že by chcel kradnúť. Našťastie.
„Ava, potrebujem poradiť,“ prehovorila Samantha a sypala si do dvojej kávy veľa cukru.
„Odo mňa?“ Ona nikdy nechcela radiť odo mňa, preto som bola taká prekvapená.
„Rozmýšľam nad tým, že by som do Francúzska odišla bývať.“ Myslela som, že zle počujem. Bývať? Neviem, čo sa to s ňou stalo. Najprv dá cudziemu človeku moje auto a verí, že jej donesie ešte aj kľúče a potom mi oznámi, že sa chce odsťahovať. Ktovie, čo tam s ňou porobili...
„A prečo??“ vyhŕkla som.
„No.. vieš.. ty si na vysokej a máš už svoje vlastné bývanie, aj keď nie tak úplne celkom tvoje, ale už nebývaš s rodičmi. A ja im tam aj tak zavadziam.“
„Ale to asi nebude jediný dôvod, že?“ nechcelo sa mi veriť, že si niekedy uvedomí, že niekomu zavadzia alebo čosi podobné. Sam je jednoducho taká.
„Nie, vlastne nie. Je tam samozrejme lepšia robota, lepšie ponuky, chápeš. Úžasné obchody, ľudia – známi ľudia..“ začala vymenovávať asi všetko, čo jej napadlo.
„A asi aj nejaký chlap.“
„Hej, aj ten,“ trafila som do čierneho. Bola som si istá, že v tom musí byť niečo viac.
„Ale nie som si istá,“ hneď dokončila. „Viem iba to, že má záujem. Ale či je to nejaký sukničkár alebo playboy... A stretli sme sa sotva pár krát. Ale je milý, vždy ma niečím prekvapí. No jediné z čoho mám fakt čudný pocit je, že má okolo dvadsaťpäť.“
Nevedela som, čo jej na to povedať. Mama by jej povedala, že takých mužov má nechať na pokoji, ale keby som jej to povedala ja, už by za mnou nikdy neprišla s prosbou o radu. A bolo príjemné vidieť ako odo mňa niečo potrebuje práve ona.
„Nechcem tam ísť bývať navždy. Možno na jeden - dva roky.“

No potom už dnu vošiel ten, čo sme mu dali na starosť auto - napodiv naozaj aj s kľúčom – a mohli sme pokračovať v ceste.

[Yka]

Musím priznať, že súhlasim s Jennou. Podla mna sa Daniel fakt snaží, už v poslednom diely kde boli fotky (neviem ake to bolo čislo ) mi to tak prišlo, ked vypadla ta elektrina. Keby sa Ava viac snaží a neberie to len s jednej stránky, podla mna by spolu vpohode nažívali. To že do nej rýpu nie je nič hrozné, ved aj kamaráti rýpu do kamarátov
Ani Jenna mi neprišla nejako protivná

No a Sam, no kto by za 50 euro nestrávil chvíľku času nad pneumatikov , zjavne si už zvyká na "kráľovský" život modelky
Nečudujem sa jej že rozmýšľa o presťahovaní, sloboda rozhodovať bez sústavného dohladu rodičov je fajn

[eva]

Ďakujem pekne, tak posledná 3. časť

25. diel 3/3

8: 30

A boli sme doma. Trvalo to síce trochu dlhšie, ale nakoniec sme sa tam dostali bez nejakej nehody.
„Ahojte!!“ poskakovala mama hneď ako nás zbadala. Potom nás začala ešte vonku zadúšať stískaním.

Bol to taký dobrý pocit byť zase doma. V novom, menšom dome, ale boli tam všetci, ktorých som ku šťastiu potrebovala. Mama, ocko a malý Richard (aj Sam).
Môj malý brat rýchlo vyrástol odkedy som ho nevidela. Stále bol taký rozkošný.

„Tak hovorte.. ako ste sa mali..“ začala nedočkavo mama, keď sme sa už usadili v obývačke. Zabudla som, ako to tam bolo tesné – kuchyňa, jedáleň a obývačka boli spolu v jednej miestnosti.
„A hlavne prečo ste prišli tak neskoro? Niečo sa stalo?“ doplnil ocko.
„Nie.. nie, Avine auto malo defekt, tak sme sa zdržali,“ povedala za mňa Sam.
„A hlavne. Sam meškalo lietadlo a ešte hodinu zháňala taxík,“ zopakovala som to, čo mi hovorila ešte včera, aby som jej pripomenula, že najviac času sme stratili touto jej príhodou.
Tak sme sa tam rozprávali, popíjali čaj a smiali sa. Túžila som, aby to takto bolo aj na druhý deň – na Štedrý deň. No bola som si istá, že keď Sam povie, že sa chce odsťahovať, máme po krásnych Vianociach.

24. december 17:00

Sam

Ava a ja sme sa ešte pred večerou upravovali v našej izbe. Vrátili sme sa z kostola a všetci už čakali len na večeru.
„Tak čo? Povedala si im to už?“ opýtala sa ma zrazu Ava.
„Ešte nie,“ zamrmlala som. Jednoducho nebol čas. Ako som to mala povedať? Mami, podaj mi tú striebornú guľu, že ju zavesím na stromček.. inač sťahujem sa..
To sa nedá.
„Poviem im to teraz asi,“ dúfala som, že ju to upokojí, ale tá už do tej chvíle nepovedala ani slovo.
Ja som sa tiež bála, čo mi na to povedia. Ale raz sa to musia dozvedieť.

[Maggi]

Pekný diel, fotky mi nechýbajú, lebo ty píšeš fakt za všetko a dá sa to výborne predstaviť

[Integra]

Ja som tvoj príbh začala čítať predvčerom a veľmi sa mi zapáčil. Najprv som ho nechcela čítať lebo bol (na začiatku) v sims2 podobe ale predsa som začala a super to bolo ! A teraz keď som sa dostala k sims3 tak mi to pripadalo divné ale aj teraz som si zvykla Páči sa mi nápad o dvoch sestraách ..proste super to je . Na začiatku som mala problémy rozlíšiť jednu od druhej ale teraz si dobre spravila že si jednu zamaľovala už ich viem rozoznať (itak mám problémy s menami AVA- blond , Sam - Ryšavá .. tak nie ? ) a tento diel bol super som zvedavá ako ima to povie

[eva]

Maggi, diky!

Integra Hellsing: To si ma teraz riadne potešila Ďakujem aj tebe a som rada, že si napísala, že aspoň viem, že to ešte tých pár ľúdí číta

A áno - Ava - blond
Samantha - ryšavá

[eva]

Dúfam, že tým, že tu diely rozdeľujem na niekoľko častí a sú ešte aj bez fotiek, nestrácam veľa čitateľov Veď nemusíte písať dlhé komentáre, stačí, že aspoň niečo Nevadí vám napr. dĺžka. Vyhovovalo by kratšie alebo je to príliš krátke... ja neviem
A Sims mi ešte stále nejde - snáď zajtra už budem môcť fotiť
Tak zatiaľ tu máte ešte 26. deil tiež rozkúskovaný

26. diel 1/4

Sam

„Chutí vám?“ opýtala sa mama, krájajúc vyprážanú rybu, čo sme mali na večeru. A nielen rybu, bolo toho strašne veľa.
„Mhm..“ snažila som sa usmiať, ale zrejme to nevyzeralo veľmi presvedčivo. Nemohla som sa na nič sústrediť. Celý čas som sa musela stresovať, čo povedia rodičia na moje sťahovanie. A myslím, že nebudú veľmi nadšení. Aj tak som s tým začala, veď nech už to mám za sebou. A pomyslela som si, že majú celkom dobrú náladu, sú pokojní, takže možno to nebude také zlé.
„No.. vlastne som vám chcela niečo povedať..“ zamrmlala som. Všetci sa na mňa pozreli.
Odpila som si z pohára a v duchu sa začala povzbudzovať.
„Tak... mala som taký nápad... že.. chcela by som..“ práve som stratila svoju reč. Začala som habkať a do toho sa ozval Richard. „Ahá! Sam!“ povedal tak bábätkovsky šušlavo a ukázal smerom na telku. Nemohla som uveriť. Práve tam išla moja reklama. A všetci tam hneď bežali, aby to lepšie videli. Ale ja som im to vypla. Po tom, ako som sa uvidela znova prechádzať po tom moste, som mala omnoho horší pocit.
„Čo sa deje?“ spýtala sa mama.
„Sťahujem sa do Francúzska!“ oznámila som im rovno. Nechcela som na nich tak vybafnúť, ale obrovská guča v hrdle mi takmer nedovolila rozprávať.
A potom nastalo hrobové ticho. Všetci na mňa pozerali úplne inak ako pred chvíľou. Skoro až nahnevane.
„Nie, nesťahuješ sa,“ odvetil otec. To ma úplne dorazilo, veď ja im to hovorím, nepýtam si povolenie. Som predsa dospelá.
„Skúsme sa o tom porozprávať,“ navrhla som. To bol môj plán – presvedčiť ich o všetkých dobrých stránkach Champs Les Sims.
„Nie, Sam, nebudeme o tom diskutovať,“ ozvala sa zrazu mama. To nie je možné. Osemnásť rokov mi po každej somarine dávali prednášky a keď už chcem urobiť niečo fakt veľké, tak mi povedia, že sa so mnou nebudú rozprávať.
„Tak dobre, ale ja tam aj tak pôjdem,“ odvrkla som. Rozhodla som sa, že si budem stáť za svojím stoj -čo stoj.
„No tak dobre,“ povedal ocko, „ale to asi znamená, že by si tu teraz nemala byť.“ Ak som doteraz neprežila srdcový záchvat, tak teraz hej.
„Ty ma vyhadzuješ z nášho domu??“ vykríkla som.
„Nie. Ty sama si si vybrala svoj nový domov,“ je mi jasné, že ten v sebe nemá ani kúsok citu. Tak som sa obrátila na mamu. Ale to sa len zhoršilo. Tiež bola na jeho strane. Cítila som, že ak tam zostanem ešte chvíľku, tak sa rozrevem.

[fanynka83]

dalej poprosim..rychlo dalsiu cast..je to strasne napinave...tak sup sup..chcem hned dalsi dielik...

[eva]

Som rada, stačí povedať :

26. diel 2/4

„Fajn,“ povedala som potichy. Bolo mi to dosť ľúto. Vtedy by som najradšej všetko odvolala. Začala som premýšľať, či to je naozaj dobrý nápad. Pohádala som sa kvôli tomu s rodičmi. A práve na Vianoce. Ale ako povedal ocko – asi by som tam už nemala čo hľadať. Už som chcela odísť, ale pomyslela som si, že ich možno nikdy neuvidím. Čo ak dopadnem ako veľa iných ľudí, ktorí išli za kariérou aj cez mŕtvoly a už nikdy v živote sa so mnou nebudú chcieť porozprávať – to som videla vo filmoch, no aj tak-? Tak som ešte poslednýkrát vystískala Richarda, ktorý nevedel, čo si má myslieť. A potom som skutočne odišla.
A hneď, ako som zatvorila za sebou dvere, rozplakala som sa. Revala som tam ako malé decko a bežala som preč od môjho bývalého domu. Ani som nevedela kam, len som nechcela, aby ma tam uvidela mama alebo otec. Zrazu som za sebou počula niečí hlas. Nevedela som, či si to iba namýšľam, alebo je to naozaj. Ale bola to iba Ava. Utekala za mnou. Bolo to od nej celkom milé, že si robila starosti, ale len mi viac pripomínala, čo sa pred chvíľou stalo. Sadli sme si do parku na lavičku, hoci bola tma.
„Si v pohode?“ pýtala sa ma asi po stýkrát. Ale nemohla som jej odpovedať, lebo som nerobila nič iné, len soplila do vreckovky.
„Čo budeš teraz robiť?“ opýtala sa. No čo som jej mala povedať? Sama som nevedela. Rátala som s tým, že možno budem musieť odísť z domu, že sa to rodičom nebude páčiť, ale že až tak skoro..
„Zrejme nasadnem na prvé lietadlo do Francúzska.“ Však čo, veď keď ma kvôli tomu vyhodili, nech to aspoň stojí za to.
Ava ma ešte chvíľu ľútostivo tľapkala po chrbte, tvárila sa smutne a upokojovala ma, ale bolo dosť hodín. A tak sme sa rozlúčili. Veľmi som jej závidela, že sa môže vrátiť domov, ale mňa čakal nový - lepší život. Teda... aspoň dúfam.

***

„Slečna, slečna, všetci už vystúpili,“ bola to letuška. A ja som zaspala v lietadle. Nemohla som uveriť keď som sa pozrela cez malé okienko. Boli sme v Paríži. Išlo to oveľa rýchlejšie ako som čakala. Navyše ešte cez sviatky.

Chvíľu som sa túlala po meste, nemala som poňatia, ktorým smerom ísť, aby som sa dostala do Champs Les Sims, alebo keď už do centra Paríža, aby som sa mohla niekoho spýtať. Namiesto toho som stála na chodníku v nejakej zabudnutej ulici.
Zohnať taxík sa mi podarilo až o pár hodín. Bolo presne päť, keď som prišla pred budovou Jamesa Lannviho. A jediné, čo mi napadlo, bolo ísť za Stevenom. Okrem neho som tu nikoho nepoznala aspoň tak trošku. Vypýtala som si od nich jeho číslo a kázala som šoférovi taxíka, aby ma tam zaviezol – tým pádom som mala otázku Kadiaľ? za sebou. Nebola som si istá, či sa nemám otočiť a ísť si radšej po svojom. Nie tam otravovať ľudí, ktorých sotva poznám, na Vianoce.

[Yka]

Mnooo...po dlhom čase som zase zistila že sa činíš
Diely boli pekne opísané ale mám taký pocit, že Sam to bude ešte aj ľutovať. 18 je síce pekná vec, no dospelosť ešte neznamená skúsenosti a rozum.
No jej rodičia, ťažko sa k tomu nejako vyjadriť. Môj otec by mi možno povedal to isté. Ak chcem, nech idem. Mama to nie.

Uvidíme čo sa s ňou stane, ale myslím že to nebolo moc múdre od nej

[eva]

Yka: Oprava: 19 prosím pekne
Ale ďakujem za koment
Tento diel trocha dlhší

26. diel 3/4

Steven býval v luxusnom dome. V takom, kde sú možno tri – štyri byty a na každom poschodí je jeden. A on mal ten najvyššie. Keby som to mohla prežiť ešte raz, určite by som za ním nešla, ale bola som otrasená z toho, čo sa stalo doma a poriadne som ani nerozmýšľala. Asi tak by sa dalo ospravedlniť, čo som robila. Stále som len počula hovoriť otca - Ty sama si si vybrala svoj nový domov.
Tak som stlačila zvonček pri dverách s jeho menovkou a čakala, či mi vôbec niekto otvorí. Chápala by som, keby tam mal.. niekoho. Však čo ak sa pozrel cez ten malý krúžok vo dverách, uvidel, že som tam ja a práve teraz ukrýva svoju frajerku niekde do šatníka, aby mi mohol povedať, že tam má tetu a strýka alebo čo.
Ale otvoril mi on sám. Vyzeral ešte lepšie ako naposledy. A celkom pekne voňal. Prestala som ľutovať, že som sa tam trepala.
„Sam,“ povedal prekvapene, ale zároveň akoby sa tešil. „Čakal by som tu hocikoho, len teba nie.“ To má byť narážka?
„Môžem?“ dúfala som, že to nevyznie veľmi drzo. Ale on bol aj tak ku mne veľmi milý.
„Jasné poď,“ vpustil ma dnu. Bolo to tam krajšie ako zvonka. Všetko moderné, ani jeden jediný predmet navyše, v krbe blčal oheň, ale najčudnejšie bolo, že tam nemal žiadnu vianočnú výzdobu a dokonca ani stromček.
„Neoslavuješ Vianoce?“ spýtala som sa ho.
„Nemám ich s kým oslavovať,“ zasmial sa a odložil mi kabát. „Sam, Nechcem, aby to vyznelo akože ťa tu nechcem, ale.. čo sa stalo?“ vedela som, že sa ma to opýta, ale ani náhodou som sa o tom nechcela rozprávať. Tak som navrhla, že by sme mohli niekam vybehnúť. Nečakala som veľký úspech, kvôli tým blbým Vianociam. Ale Steven povedal, že pozná jeden podnik, kde je otvorené aj cez sviatky.

***

Sedeli sme spolu na mäkkej sedačke za závesom. Bolo ich tam možno šesť. Nie závesov, ale kútikov, kde ste si mohli s niekým sadnúť a zatiahnuť záves, ak ste chceli mať trochu súkromia. Tie boli po krajoch obrovskej miestnosti – tri kúty po jednej stene a tri oproti. A v strede bol tanečný parket, bar, svetlá, hlasná hudba a, našťastie, nie veľa ľudí. Veď kto už pôjde na 1. sviatok vianočný do podniku, ktorý by sa dal nazvať aj ako diskotéka..
„Keď sa ti tu nepáči, môžeme odísť,“ povedal Steven s koktailovým pohárom v ruke. Nevedela som, čo presne to je, ale bolo to ozdobené plátkom citróna.
„Nie, prečo?“ nemusela som klamať. Naozaj mi tam bolo príjemne. Konečne som už nemyslela na moju rodinu.
„Neviem. Vyzeráš tak.. strnulo.“
„Vyhodili ma z domu,“ rozhodla som sa, že mu to radšej poviem hneď a potom už nikdy o tom nebudem hovoriť.
„Povedala som im, že by som tu chcela odísť bývať a oni že: „Buď tu alebo tam.“ Chápeš, čakala som, že to budú aspoň trocha chápať, ale oni..“ zasekla som sa, pretože som už znova plakala.
Ležala som tam na ňom a keď ma začal utišovať, hneď mi bolo lepšie.
„A tebe ozaj nevadí, že som za tebou prišla?“ fňukala som.
„Nie, vôbec. Aj tak by som asi skončil tu.“
A potom som už celý večer nerobila nič iné, len pila koktaily a a trochu aj niečoho.. alkoholického.
Povedala som si, že sa nič nestane, ak sa budem jeden večer ľutovať.
No a odvtedy si už nič nepamätám.

[fanynka83]

ale ale...toto bude este sranda...rychlo dalsi dielik..tvoj pribeh sa cita tak skvelo ze mi tie foto ani nejako extra nechybaju...