Prázdniny na Havaji - posledný diel

[Maggi]

eva, neviem či si si myslela že to nie je jasné , ale však to je tak trochu jasné, nie?

[Yka]

Ja už ticho

[eva]

Priznávam, rozmýšľala som nad tým a ešte som sa nerozhodla.

[eva]

22. diel




Nahnevane som hlasno oddupala až hore do izby. Vážne mohla Jenna, tak kruto klamať, že Simon zomrel? Vymenila nám síce šaty a dokázala ďalších x zlých vecí, ale toto už trocha prehnala. A naozaj mám tučný zadok?
Rozhodla som sa hneď zavolať sestre. Mám jej to vôbec povedať? Áno, musím.
Už som vytáčala jej číslo. Chvíľu to zvonilo, ale nakoniec sa predsa len ozvala.

„Haló?“ znela mierne zvedavo.
„Ahoj, Sam.“ Snažila som sa, aby to vyznelo šťastne, ale bolo mi nanič. Nestihla mi nič povedať, lebo som hneď pokračovala.

„Ako sa máte? Tu je to naozaj HROZNÉ.“ Nemá zmysel jej klamať. Ľahla som si na posteľ a predstavovala som si ako sedíme oproti sebe a rozprávame si zážitky z celého dňa. No po telefóne to už nie je ono.
„Vieš s kým bývam? S Danielom. Pamätáš? Ten čudák od toho vedca, čo skúmal ten kvet u babky.“
„Vedca?“ ale no tak, Sam, spomínaj, „Ahá!! Ten čo ťa vyťahoval z bazéna? Perfektné!“

„Perfektné? Prosím ťa, čo je na tom perfektné? Je taký... ja neviem, najradšej by som sa vykašľala na celú školu a odišla,“ sťažovala som sa.
„Ale pani doktorka. Vykašľať sa na celú školu len kvôli bývaniu? Na to ani nepomysli.“
„Predstav si, že ešte stále je jeho frajerkou Jenna. A tá zapára, ako sa len dá. Dneska mala hysterický záchvat a vynadala mne aj jemu, že ju podvádzame a potom...“ chcela som jej to dopovedať. Aj to o tom zadku, ale na druhej strane sa ozval plač môjho malého brata.

„Okej, Ava, rodičia tu nie sú teraz, musím sa postarať o Richarda. Určite ti zavolám!“ jej hlas slabol, až kým som ju úplne nepočula a za tým už len to tút tút.
No super, nemôžem sa pozhovárať ani s vlastnou sestrou. Asi by som už mala ísť spať. Prešla som pomaly ku komode, na ktorej bola položená taška. Mala som v úmysle z nej vybrať ešte posledné veci. Ale zastavila som sa pri zrkadle a v hlave som dostala bláznivý nápad, že Jenna má pravdu. Skontrolovala som dvere, či sú zavreté, nadvihla som si župan a začala som si obzerať svoj zadok.


Vôbec nebol tučný. Určite klamala, len aby ma naštvala. No len už vtedy bol vo dverách Daniel a pobavene sa na mňa pozeral. Rýchlo som sa spamätala a župan som pustila, aby mi zakryl moju veľaváženú zadnú časť tela.

„Myslela som, že vieš, že by sa nemalo špehovať hostí – vlastne spolubývajúcich,“ precedila som cez zuby.

„Keď chceš poriadne zavrieť tie dvere, musíš počuť také slabé cvaknutie.“
„Všetko?“ spýtala som sa znudene a sadla som si na kreslo, čo tam bolo.

„Pozri, Jenna je jednoducho taká. Nevadí jej, keď uráža ostatných, ale časom pochopíš, že ona vôbec nie je taká zlá, v hĺbke duše dokáže byť aj milá,“ to musí byť poriadne hlboko...

„Povedala mojej sestre, že zomrel náš priateľ, ktorého sme mali tak veľmi radi,“ najprv som mala v pláne silou-mocou ho dostať z izby, aby som mohla v pokoji rozmýšľať, ale bola som rozčúlená. Aj naňho. Ako to s ňou môže vydržať?
„Možno na to mala nejaký dôvod. Sam ju mohla vyprovokovať..“ prešiel od prahu dverí, na ktorom stál, na podlahu v mojej izbe. Ozvalo sa cvak.
„Nevieš o čom hovoríš,“ odvrkla som, je to beznádejné.

Môžem mu to vysvetľovať koľko chcem. Ten bude aj tak na strane tej pijavice.
„No ako chceš. Jenna tu bude ešte pár minút. Keby si niečo chcela, tak... Ty asi neprídeš aj keby si niečo chcela... Tak dobrú noc,“
konečne raz niečo chápe. Prikývla som a on odišiel preč.

O mesiac neskôr...

8:45

Prebudila som sa na hlasné pípanie budíka. Ach, ten zvuk tak zo srdca neznášam.

Asi minútu som rukou prechádzala po celom stolíku, kým som ho nenahmatala, ale to už prestal zvoniť. Ešte stále so zavretými očami som si sadla na posteľ a zívajúc som sa preťahovala.

Zatiaľ sa mi nestalo, že po tých šiestich hodinách spánku, ktoré absolvujem každé ráno sa cítim vyspatá.
Pozrela som na budík. Myslela som si, že to bude ako vždy – 6:00, klasika. Ale namiesto tej šestky a dvoch núl tam bola osmička a... a... Zaostrila som. Možno som len ospalá, a nevidím dobre.
O môj bože, ja vidím dobre! Bolo presne trištvrte na deväť.
Super, meškám už vyše hodiny. Keby som stihla aspoň malý kúsok z prvej prednášky. Dopekla! Navliekla som na seba džínsy, na pančuchy nebol čas. Nejaký rolák a bežala som dolu.

„Prečo si ma nezobudil?“ kričala som na Daniela, ktorý si tam pokojne nalieval do pohára pomarančový džús. Zároveň som behala po schodoch a robila som si v rýchlosti taký nejaký cop. Už som bola von, keď som si spomenula, že nemám tašku. Taška! Tak znovu naspäť, našťastie, ležala na gauči. Schmatla som ju a už som konečne utekala do školy.



Tisícky kilometrov ďaleko....

Sam

Bolo práve šesť hodín ráno a ja som mala o pätnásť minút ísť už do práce. Práce, ktorá ma neskutočne bavila. A to všetko aj bez výšky, milá Ava.
Premávala som sa pred zrkadlom a vyhadzovala som za seba všetky veci, ktoré sa mi toto ráno nepáčili. (Robia to vo všetkých filmoch, je to dobrý pocit, len tak vyhadzovať dozadu všetky šaty. Horšie je to potom večer, keď to mám zbierať.)

Stále som so sebou nebola spokojná. Ešte stále som bývala s rodičmi, čo by mi nepripadalo ešte v osemnástich také zlé, ale veď robím modelku. Iné dievčatá s takouto „robotou“ bývajú vo svojom už v pätnástich.
Nakoniec som si na seba navliekla úžasný čierny top s veľkými gombíkmi, sivé a strašne úzke nohavice a nakoniec topánky s desaťcentimetrovým podpätkom.

Všetko bolo značkové a riadne drahé, ale moja práca si to vyžadovala. Napokon, je to všetko veľmi kvalitné a nikdy sa mi nestalo, že by mi niečo také nesadlo ako uliate. A väčšinu vecí vlastne dostanem, keď si to oblečiem na fotografovaní a to už nikde nepoužijú, takže si to takmer vždy môžem nechať.
Ešte trochu mejkapu a kruhy pod očami zo včerajšej noci, ktorú som celú tak trochu preflámovala ani nebude vidno.

Naniesla som si ešte čiernu maskaru a rúž si možno stihnem dať v taxíku.
Pootvorila som dvere do Richardovej detskej izby, aby som sa pozrela na jeho milú tváričku. Všetci ešte spali a on nebol výnimkou. V postieľke vyzeral ako taký anjelik. Zakývala som mômu malému bratovi, aj keď som vedela, že spí a nevidí ma.

Po špičkách som sa dostala ku vchodovým dverám, zamkla som dom a už som len bežala, aby som stihla prísť načas. Na raňajky, tak ako vždy, nebol čas.


Stihla som to. Dneska to bol rekord. Dobehla som tam za sedemnásť minút. Vykročila som na mojich vysokých topánkach, myslím, že som musela mať aspoň nejakých 185 centimetrov.

Ale zastavila som sa v polke cesty, kde bola na chodníku naozaj maličká ryha, ale ja samozrejme s opätkami šírky niekoľko milimetrov som tam vždy zaborila nohu a keď sa mi nezničili topánky, tak prinajmenšom aspoň noha. Ale dneska to bolo milé prekvapenie, že som na to nezabudla a s radosťou som jamku prekročila.

Šťastná z toho, že sa mi deň začína pekne som sa už pod nohy nepozerala. Nanešťastie. Lebo som o niečo zakopla tak nešťastne, že keď som dopadla na lístie (ešte nebol v budove skoro nikto, takže nestihli tým vánkom, keď idú rýchlo do práce vyčistiť chodník, vedľa mojej tváre ležala čierna desaťcentimetrová palička – môj opätok. Chytila som do dlaní moje boľavé chodidlo a chvíľu som ho tam fúkala.

Musela som vyzerať ako blázon, ktorý práve ušiel z psychiatrie. Nakoniec som si vyzula aj druhú topánku (druhej - nepoškodenej nohe sa muselo parádne uľaviť) a tackavo som odkráčala na recepciu. Ako každé ráno som žene za pultom podala kartičku. tak vedela, že patrím do firmy. Pozrela na opätok v ruke a potom súcitne na mňa. Ale nič nepovedala. Vrátila mi kartičku a ja som sa výťahom zviezla na druhé poschodie. Noha ma pomaly prestávala bolieť.
Ani som z neho nevystúpila a už ma tam čakal Nick – to je človek, ktorý po väčšine riadi celé fotografovanie s pár modelkami – aj so mnou. Je gay, ale aj tak jeden z najnormálnejších ľudí v tomto našom „svete“.
„Ahoj, kráska,“ privítal ma milým tónom a už ma aj tlačil po všetkých tých čistých bielych chodbách, ktoré boli zariadené len veľkými bielymi vázami s kvetmi. Aj tak boli vkusné.
„To je nejaká nová móda, chodiť v decembri na boso?“ pýtal sa ma cestou ani neviem kam.

„Jasné, že nie,“ frflala som.

„Neboj sa, nájdem ti tu nejaké topánky, ale teraz ti musím niečo povedať.
Zastavili sme sa v maskérni, kde bolo len naozaj zopár ľudí, ktorí chystali svoje podvyživené výtvory na fotenie.

Aj tak som ich všetkých mala rada.
„Sam, musím ti oznámiť, že tu končíš ako provizórna modelka,“ civela so naňho a čakala nejaké vysvetlenie. To ako myslí? Chcú ma vyhodiť? Prečo? Veď som celý čas len počúvala, aká som dobrá a takéto reči.

„Pretože od dnešného dňa si naša... dalo by sa povedať certifikovaná modelka,“ v tej chvíli som už len na nič iné nemyslela, len ako budem cestovať po celom svete a nebudem sa mu sieť tváriť, že som ,kvalitnejšia´ modelka ako tie ostatné. Lebo teraz už naozaj budem.
„To myslíš vážne??“ vykríkla som celá šťastná. Uvedomujem si, že by som mu na to mala povýšenecky povedať „No a?“ a tváriť sa vážene, ale nemohla som sa tomu ubrániť. Skočila som mu do náručia a cítila som sa akoby som bola na Miss a so stekajúcimi slzami som práve hovorila publiku o svetovom mieri.
„To znamená...“

„ÁNO, áno, to znamená, že dúfam, že máš platný pas, lebo nás čaká Paríž, Londýn a všetko o čom sa ti ani nesnívalo,“ oznámil mi a ja som mala veľkú chuť kričať Jupí, bola som hrozne šťastná. Konečne sa mi splnil sen.
„No dobre, už tu neposkakuj ako nejaká retardovaná veverička, ale choď sa chystať. Zajtra letíme do Francúzska.Nie priamo do Paríža, ale s ďalekohľadom možno uvidíš aj Eiffelovku,“ keď som počula „zajtra letíme“, náhla som sa prebudila. Zajtra?
„Počkať. Už zajtra? Nie, teda..“ nevedela som sa vykoktať. Vážne som tam chcela ísť, len som netušila, že to bude tak skoro. A k tomu ešte strach, že ako rýchlo začnem, tak takisto rýchlo aj skončím. Zdalo sa mi to neuveriteľné.

„Počúvaj, len mi vysvetli, prečo tak zrazu. Veď som ani nič také neurobila ani..“
„Ako že nič?“ skočil mi do rečí, očividne prekvapený, že už sa tak neteším ako pred pár sekundami.
„Totiž poznáš Lannviho? Že sa vôbec pýtam, jasné, že poznáš Lannviho,“ James Lannvi bol veľmi známy a obľúbený návrhár všetkého možného. Oblečenia, kabeliek, hrozne drahých pier so špeciálnou tuhou...

„Videl tvoje fotky, ktoré si robila pred týždňom a povedal, že ak ťa nebude mať pre svoju reklamu na jeho parfum, tak končí,“ Lannvi chce skončiť kvôli mne? Uau. Viem, že hocikomu inému by to znelo divne, keby mu niekto len tak oznámil, že IDE do Paríža a ani sa ho nespýta, ale každý, kto by bol na mojom mieste by to bez váhania prijal. A ja som to urobila.


17: 05

Ava


Vyčerpaná som prišla domov zo školy. Hurá. Ešte jeden deň a je víkend.

„Dnes si tu akosi skoro,“ poznamenal Daniel, sediaci pri notebooku v kuchyni.

„Áno. Som tu skorej. Ale keď som tam prišla, rovno ma vyrazili. Teraz ma neznáša tá najhoršia profesorka,“ už som ležala na sedačke s vyloženými nohami.

„A zvyšok?“ To ho naozaj zaujíma, alebo sem chce pozvať Jennu?
„Ále, dá sa.“ odvetila som.
Už sa o mňa ďalej nestaral. V iný čas by mi to prišlo vhod, ale teraz som s ním chcela prebrať jeden maličký detail.
„Dan,“ prehovorila som na neho čo najmilšie a priblížila som sa k nemu.

„Nehovor mi Dan, neznášam to,“ prehovoril mimoriadne vážne.
„Daniel. Keď už tu bývam, mala by som sa cítiť ako doma, však?“
„To záleží na tom, v akých veciach by si sa tu mala cítiť ako doma.“
„No... napríklad večierky. Robíš večierky?“ spýtala som sa s malou dušičkou. Už som v hlave mala plán.

„Nie, nerobím večierky,“ áno, presne tak si predstavujem doktora. Správa sa ako by bol niečo viac ako my ostatní a je protivný. Aj on študuje medicínu.
„A vadilo by, keby som zajtra večer urobila taký maličký večierok? Mám narodeniny,“ tú poslednú vetu som tam hodila preto, aby som ho trochu obmäkčila. Tento tu to musí pochopiť.

„No a... dokedy by to malo trvať?“ zavrel notebook a naplno sa sústredil na mňa. Pozeral mi priamo do očí, takže bolo ťažké všetko zľahčovať a zároveň tým aj klamať.
„Tak... takú hodinku, dve? Nie dlho.“
„A koľko ľudí by to tu malo byť?“ zaujímal sa ďalej. Cítila som sa ako na výsluchu.

„Nie veľa. Desať, dvadsať?“
„Okej, ja v tom nevidím problém. Len dúfam, že odo mňa nebudeš žiadať, aby som sa toho zúčastnil,“ hovoril, kráčajúc hore do izby.

No jasné, už len to by som chcela. Aby videl, ako sa jeho dom mení na nočný klub. Ale aj tak nemal inú šancu. Všetci sú na moju devätnástku už pozvaní. Kvôli učeniu som nestihla urobiť žúrku na 18-tku, tak ju budem mať teraz.

[Charlotte]

Slušný diel..veľmi pekný dej a pomaličky sa to pekne rozvíja..tú Sam si rozpísala pekne samozrejme aj Avu a vidím, že sa ti nový datadisk bude hodiť

Teším sa na další diel

[eva]

Hej, ale teraz bojujem s downloadmi, ktoré nemôžem dostať do hry,t akže ani vám nepoviem, kedy bude ďalší diel A ďakujem

[Maggi]

super tento diel sa mi páčil čo viac povedať?
myslela som si, že Sam tam už bude bývať (vo Francúzsku) ale takto to je super

[fanynka83]

no tak cestne priznavam ze az dneska teraz teda konkretne som si precitala cely tvoj pribeh...a musim ako povedat ze je super...len mi tam vadi jedna malickost na nom a to je to ze si presla co sa tyka fotenia z dvojky na trojku..nemozem si pomoct ale vsetci simaci v trojke nech ich urobi kdokolvek su taky rovnaky,akoby gumeny.nemyslim to v zlom,je to len nieco,preco nemam aj sims3.ale inak co sa tyka deja tak ako pribeh sa mi ohromne paci...skutocne ako som ho zacala teraz vecer citat,tak ma uputal ze som proste nedokazala ho prestat citat.je uplne super...uz sa tesim ako sa bude mat sam vo franczusku,co tam zazije a ako bude pokracovat ava aj s jej vecierkom a proste dalej s danielom.a hlavne ako sam povie,ze jenn to jej napisala ten hnusny meil..no proste tesim sa na dalsie dieliky..pises putavo...len tak dalej..

[eva]

fanynka83: Ja sa neskutočne teším novým čitateľom
Ďakujem, že si si dala tú námahu a ešte si aj tak povzbudila

Maggi: Takisto ďakujem. Nikdy nepíšeš veľa v komentári, ale aj tiež nie a hlavná vec, že viem, že sa to oplatí aspoň pre pár osôb písať, diky!

[fanynka83]

eva nemas za co ..priznam sa ze tvoj pribeh som tu samzrejme zbadala a registrovala uz skor ale ani neviem preco som si ho doteraz neprecitala.no ako som si ho vcera zacala citat tak ma uputal ze som sa od neho uz neodtrhla a precitala som si ho cely..tak ti vznikla dalsia nova verna citatelka..normalne som sa ti pri nom zazrala do deja..fakt putavo pises..to sa mi paci.ako som uz povedala len tak dalej.

[Lincey]

skvele napísané ako vždy, iné som od teba ani nečakala. Páči sa mi ako sa posúvaš v deji, najskôr sme sestry sledovali ako stredoškoláčky, teraz je Ava na vysokej, Sam sa začína osamostatňovať. Teším sa na nich nové priateľstvá a lásky, a hlavne na plno zápletiek, ktoré mám tak rada. Vôbec by som neprotestovala ak by si pokračovala aj ďalej keď už bude mať Ava po škole, Sam bude slávna.
Teším sa na nový diel

[eva]

Diky, Lincey!
Ja som hlavne rada, že to ešte niekto číta po všetkých pauzách a tak

[Coraline519]

dobrý diel ale tá retardovaná veverička nemožem
ale ten Dan je fakt nejaký divný

[Yka]

Ty si sa ako poponáhľala , niežeby som sa sťažovala, práve naopak
Tento diel sa mi naozaj lúbil a taktiež považujem za super, že obe sestry majú také rozdielne životy, aspon s nimi zažijeme rôzne okamihy

Fú, čo sa týka Sam, tá bude slávna, aj keď to bude riadne zhon a zmena Doteraz žila s rodičmi a zo dňa na deň bude v Paríži (inak vie po francúzsky? ), kde sa bude musieť stať samostatnou a tiež, ak nestihala raňajky teraz a náhlila sa takto ostošesť, chúda, čo ju čaká tam
No Ava, vidím že si ide užívať vysokoškolský život

[eva]

Yka, práve si to zakríkla. Sľúbila som, že každý týždeň, ale strašne nestíham, a tak sa posnažím do piatka aby to tu bolo
Takže zatiaľ prepáčte, že tu nie je ešte stále nový diel