Takže veľmi sa ospravedlňujem, ale zrejme som prišla o svoje data a nie sú fotky. Tento diel je prepísaný na novo a nejak skončil úplne inak ako ten ostatný. Na konci dám predstavu čo sa stalo v tej minulej verzii
. Neviem či je to koniec alebo nie. Počas prázdnin som veľmi zaneprázdnená a problémy s počítačom mi vôbec nepomáhajú v písaní a fotení tohto príbehu.
Takže povedzme, že toto je diel ktorý je možno posledný (veľa vecí sa ujasní) ale končí sa tak, aby som mohla pokračovať, keby som našla čas po tom, čo spravím postupové skúšky na konci Augusta.
Možno už nebudem chcieť pokračovať a budem písať niečo nové. Každopádne by som rada počula vaše názory
A pre ospravedlnenie jeden z tých dlhších dielov.
Nervous day(37.diel)
Znepokojene som pozrela na lavičku predo mnou. Nechcelo sa mi tam sadnúť, vyzerala špinavá. Ale nechcelo sa mi ani stáť a prechádzanie hore dole zvyšovalo moju nervozitu. Keby ma aj videl nervóznu zničila by som si svoj rešpekt.
Ja predsa nie som nervózna! V duchu som si prikázala a sadla na lavičku v modrých šatách.
Ruky som si zovrela spolu a myslela na Ellen. Tá bola s opatrovateľkou, ktorá mi musela prisľúbiť že ju nespustí ani na chvíľu z oka. Zdalo by sa to ako krátky čas, ktorý by som využila pre seba konečne bez Ellen. Ale opak bol pravdou, celý čas som iba tŕpla, čo sa mohlo všetko stať. Predsa v tom dome bola Bree či Ian. Ten sa už pár krát ospravedlnil, ale bolo mi to nič platné. Nedokázala by som mu viac veriť. Nemal dôvod a ublížil nevinnému človeku.
A potom tu bol dôvod, prečo som tu sedela na drevenej špinavej lavičke uprostred parku. Ten čierny ujko mi naozaj prijal žiadosť o priateľstvo. Po tom čo som si s ním vymenila pár správ, som sa dozvedela, že je naozaj Alexov otec. Nechcel mi viac vysvetliť, ale chcel sa rovno stretnúť. Prišlo mi to divné, ale nemala som na výber. Ba naopak mi on ponúkol, že môžem vybrať miesto. A tak som skončila v najlepšie stráženom parku na okolí. Policajti chodili okolo a strážili kto prišiel a vyšiel. Ba sa za vstup dnu aj platilo. Aj tak som však dúfala, že nebudem musieť využiť služby policajtov.
„Lexie?“ Oslovil ma hlas vedľa mňa až som sa strhla.
„Dobrý deň.“ Usmiala som sa a hneď som v ňom spoznala Alexa. Postavila som sa a potriasla som si s ním ruku.
„Ďakujem, že si prišla. Veľmi so to cením.“ Stiahol ruku a prešiel si s ňou po plešine. Vyzeral veľmi ustarostene a nešiel z neho vôbec strach.
„To je v poriadku...eh...“ Usmiala som sa ešte viac, dúfajúc že to nevyzeralo silene.
„Prejdeme sa?“ Ukázal na chodník miznúci v diaľke pomedzi stromami.
Prikývla som a vykročila som ako prvá. Nevedela som ako začať, či prinútiť ho aby začal hovoriť. Radšej som mu dala čas, aby sa osmelil.
„Ja som ti poslal list. Dúfal som, že sa mi ozveš...“ Začal obviňujúcim tónom, ale na mňa ani nepozrel.
„Dostala som ho. No nikdy som si ho neprečítala.“ Priznala som zahanbene. Správala som sa ako malé decko. „Myslela som si, že je od Alexa a tak som ho...roztrhala...“
„Aha...“ Zasmial sa krátko, ale jeho smiech dlho netrval. „Ja....“ Nadýchol sa pomaly aby mohol pokračovať. „..Alexa som vlastne videl iba ako malé dieťa a to tiež tajne. Jeho matka mi nikdy nedovolila sa s ním stretnúť. Potom mu vštepila do hlavy nejaké klamstvá a tak sa mi aj teraz vyhýba.“ Jeho hlas prezrádza, že ho to naozaj trápi.
Pozrela som mierne doprava preč od neho. Určite musel tej Alexovej milej matke spraviť aby mu to zakázala. A určite to nebolo nič pekné. Nedokázala som si však predstaviť, že ona katolíčka by sa rozviedla. Hlavou mi prebehla situácia ako inak by mohla ona otehotnieť. Tá situácia mi až príliš pripomínala mňa. Možno ju znásilnil! Keď som sa však znovu na neho pozrela nedokázala som si predstaviť, že taký slušný človek by to spravil. Ale aj tak ma do toho nič.
„A čo bolo v tom liste?“ Spýtala som sa po chvíli a moja lavička už bola dávno preč. Zbadala som ako dvojica policajtov prešla chodníkom, ktorý križoval ten na ktorom sme šli my dvaja.
„Chcel som ťa požiadať o pomoc...“ Znovu si vzdychol.
„Pomoc so stretnutím s Alexom?“ Opravila som jeho vetu a zahryzla si do pery. Prečo si myslel, že práve ja by som mu mohla pomôcť? Alex má predsa aj iných kamarátov, ktorí sú k nemu bližšie. Vlastne som si uvedomila, že o ňom veľa vecí stále neviem. Už len o jeho otcovi som doteraz nevedela.
„Áno.“ Povedal rozhodne a zastal. „Prosím!“
Prekvapene som na neho pozrela keď po mne takmer vykríkol prosím. V mysli som rýchlo uvažovala čo sa stane ak mu poviem áno. Možno Alexovi chýbal otec a bude naozaj rád, že ho stretol. Ten mu možno vysvetlí, že sa stal omyl. A bude dojemné stretnutie. A možno nie, ale risk by mal byť zisk, nie?
Sama som vedela aké to bolo vyrastať bez otca, ktorý iba posielal darčeky na Vianoce. Čo by som dala za to, aby sa o mňa takto zaujímal? A taktiež Ellen, nechcela som si predstaviť ako by sa cítila bez mužskej rady v živote. Hoci som sa nechcela teraz s Alexom zasnúbiť len kvôli Ellen, ale obaja majú právo na vzťah.
„Tak teda dobre...“ Súhlasila som po rozmýšľaní. „Kedy?“
„Kedykoľvek!“ Tvár sa mu celá rozžiarila.
„Aj teraz?“ Spýtala som sa, nechcela som to plánovať. To by Alex niečo pochopil a aj tak sme sa naposledy nerozišli v najlepšom.
„Áno!“ Takmer vykríkol a jeho tvár, ktorá bola doteraz unavená začala celá žiariť.
Nemohla som sa ubrániť úsmevu a vytočila som Alexovo číslo. Spravila som pár krokov preč od jeho otca aby som mala pokoj pri telefonáte.
„No?“ Zdvihol Alex po dlhšej chvíli. Mala som pocit, že ma naschvál nechal dlhšie zvoniť.
„Hej...“ Zrazu som nevedela, čo mu povedať.
„Stalo sa niečo?“ Spýtal sa otráveným tónom.
„Chcem sa s tebou stretnúť...“ Odpovedala som mu rýchlo kým by ma jeho tón znechutil.
„Paráda, to sa mi ešte nestalo. O čo ide?“
„Proste dôjdi ku mne o pol hodinku.“ Prevrátila som očami.
„A čo ak nemám čas?“
„Tak si ho nájdeš.“ Zložila som a otočila sa na jeho otca. Vedela som, že s Alexom môžem rátať.
„Čo povedal?“ Spýtal sa nádejne a ba aj ten sivý oblek, čo mal na sebe vyzeral zrazu farebnejšie.
„Príde ku mne o pol hodinu.“
„Prečo k tebe?“ Spýtal sa znepokojene ale stále mu to šťastie z tváre nemizlo.
„Aby to nebolo nápadne.“ Usmiala som sa, že nemá namietať.
„Tak dobre...budú s tým tvoji rodičia súhlasiť?“ Spýtal sa a vyzeral, že ho každá maličkosť desí, žeby mu to prekazila.
„Nie sú doma.“ Priznala som, ale dúfala som, že ma nikto nezažaluje. Poprípade to vysvetlím mame a hádam ma pochopí.
__
Tento deň by mal mať označenie ako plný nervozity. Tentoraz som netrpezlivo čakala vo svojej izbe na nejaké správy. Alexa s jeho otcom som tam pred chvíľou nechala samých a rýchlo šla preč. Radšej som sa ani nepozrela na Alexa, aby som videla jeho výraz. Obávala som sa, že nebol nadšený.
Takmer som si začala ohryzovať nechty. Nevedela som čo sa tam deje a to ma poriadne zožieralo. Nevedela som však ani či mi niekto niečo príde povedať a preto som sa poriadne strhla keď niekto zaklopal a vošiel dnu.
„Ahoj sestrička.“ Pozdravila ma presladeným hláskom Bree a rozhliadla sa po mojej izbe.
„Čo tu chceš?“ Oborila som sa na ňu. Vedela som, že mala niečo za ľubom.
„Prišla som sa s tebou porozprávať. Dlho sme to nerobili, čo povieš?“ Usmiala sa a podišla ku mne.
„Máme nejakú spoločnú tému?“ Neusmievala som sa, stále som jej neverila.
„Napríklad Alex...“ Úsmev jej pomaly pohasol. „Vieš o tom,že bol so mnou?“
„Povedal mi to.“ Odsekla som jej a nenechala sa vyviesť z miery.
„Aj ti povedal, čo sme spolu robili?“ Pootvorila pery a oči jej žiarili žiadosťou po môj výbuch.
„Nič ste nerobili.“ Povedala som pokojne, hoci som si nebola istá.
Stisla pery na chvíľu. „Tak ten debil sa k tomu ani nepriznal?“ Znovu sa usmiala. „Chceš to počuť?“
„Počuť, čo si teraz vymyslíš, že ste robili?“
„Teraz vymyslím?“ Zopakovala neveriacky.
„Tak prepáč, povieš mi čo sa ti v tvojom žiarlivom mozgu sníva?“
„Ako sa opovažuješ!“ Vyletela na mňa a radšej som cúvla aby mi fyzicky neublížila.
„Si si istá, že sa chceš so mnou rozprávať?“ Nadvihla som obočie.
„Lexie... Boli sme kamarátky, ale toto je koniec.“ Zatvárila sa urazene. „A nemysli si, že tvoje tajomstvá sú u mňa v bezpečí!“
„Nič horšie ako tehotenstvo som nespravila.“ Krátko som sa zasmiala. „Nevyhrážaj sa mi.“ Bola som rada, že si to s Alexom iba vymyslela.
„Prečo musíš byť taká odporná?“ Zmenila taktiku s obviňujúcim tónom.
„Prosím ťa prestaň a ak nemáš čo normálne povedať, radšej choď preč.“ Pokrútila som hlavou a ukázala na dvere.
„Zničila si mi vzťah s Alexom!“ Oborila sa znovu na mňa so slzami v očiach.
„Ja som ho neprinútila aby ma nabúchal!“ Mala som chuť s ňou zatriasť. Čo to nikto nechápe, že ja za to nemôžem?
„Ale on mi dal kopačky, lebo... lebo že ľúbi inú.... Ja som nevedela kto to bol ale teraz viem...“ Utrela si slzy poníženia.
„Čože?“ Prekvapene som ostala stáť. Doteraz som si myslela, že Bree sa rozišla s ním a nie on s ňou.
Ona však nič nepovedala, očividne si dosť ublížila na hrdosti, že mi to vôbec povedala.
„No tak...“ Zahryzla som si do pery a podišla ku nej. „Prečo si myslíš, že som to ja?“ Spýtala som sa so zatajeným dychom. Nevedela som si predstaviť, žeby to bola pravda. Pohladila som ju po ramene.
„Však vidím ako sa na teba díva.“ Odsekla mi a odhodila ruku.
Viac som sa už o utíšenie Bree nepokúšala. Mlčky som ju sledovala. Nedokázala som tomu uveriť. „Chceš vreckovku?“ Spýtala som sa po chvíli.
Iba prikývla a potom čo si utrela slzy, odišla. Radšej som sa jej neprihovorila. Nechcela som aby vybuchla. Očividne mala nejaké hormonálne obdobie,keď mi to povedala. Mňa nechala veľmi zmätenú. Ako bolo možné, že ja som si nič nevšimla zo strany Alexa? Bolo to naozaj kvôli tomu, že som myslela iba na Iana? Žeby ma naozaj Alex mal rád už dlhšie? Celá tá idea sa desila ale na druhej stráne aj vzrušovala. Určite by to bol risk byť s Alexom, ale na sto percent by to nebola nuda.
A keď o vlku, tak ten je vždy nablízku. Dvere sa prudko roztvorili bez zaklopania a dnu vošiel Alex. Nevyzeral vôbec nadšene a mal od toho poriadne ďaleko.
„Hej...“ Pokúsila som sa o úsmev a sledovala jeho oči, či mi niečo prezradia. „Čo sa stalo?“
„Čo sa stalo?“ Zopakoval nahnevaným tónom. „Ako si to mohla spraviť?“
Zdesene som cúvla pri jeho tóne. Očividne jeho stretnutie s otcom nevychádzalo podľa predstáv romantického amerického filmu.
„Prečo sa musíš starať do môjho života? Doteraz ťa vôbec nezaujímal a teraz musíš všetko kaziť?“
„Ja som nevedela...“ Obránila som sa s rozšírenými očami.
„Tak pre tvoju informáciu, sa týmto nič nezmenilo. Dúfam, že toho debila už nikdy neuvidím!“ Zabuchol dvere a trochu sa upokojil.
„Chceš o tom hovoriť?“ Potichu som sa ho spýtala a spravila som k nemu pár krokov.
„Nie!“ Odsekol nahnevane, ale už miernejšie. „Kde je Ellen?“
„Prečo?“ Vydesene som sa spýtala. Prvé čo ma napadlo, bolo že mi ju chce zobrať za trest.
„Lebo ona je jediný človek, ktorý mi nechce ublížiť.“ Očami hľadal po izbe kočík, ale keďže tam nebol pozrel na mňa.
„To nie je pravda, Alex. Ja ti nechcem ublížiť.“ Odporovala som mu nešťastne. Chcela som mu predsa pomôcť a nevedela som, že ako to dopadne.
„Nechaj to tak...“ Hodil rukou a pozrel inam. „Očividne si ma zavolala iba kvôli tomu, tak ak dovolíš teraz pôjdem preč...“
„No tak,stoj!“ Zvolala som za ním.
„Ešte niečo?“ Zastal a pomaly sa otočil.
„Ja...“ Nevedela som ako mu to povedať. „Ideš za Ellen?“ Vypadlo zo mňa a v duchu som si nadávala, že som sa ho to nedokázala spýtať. Či Bree hovorila pravdu.
„Môžem?“
„Uhm..“ Prikývla som a sama som prešla k dverám. Cez chodbu som cítila jeho pohľad na mojom chrbáte, ale neotočila som sa.
„Spí...“ Skonštatoval s úplne iným hlasom, keď sme obaja stáli pri postieľke.
Zbadala som, že sa usmieva. Potešilo ma to. Bola som veľmi rada, že ju niekto má rád okrem mňa.
„Je krásna...“ Poznamenala som pozerajúc na jej pokojnú tváričku.
„Je po tebe.“
Otočila som sa na neho a zbadala som, že sa na mňa díva. Usmiala som sa. Nepotrebovala som nič povedať. Opatrne som chytila jeho ruku a pozrela späť na Ellen. Priala som si aby tento moment trval naveky.
__
Na rodinnú večeru som došla s veľkým úsmevom. Mala som pocit, že mi už náladu nepokazí ani Bree ani Ian ani nervózna matka. Všetci však vyzerali nejak zvláštne. Pri stole sa mi Bree vyhýbala pohľadom, matka a Peter sa veselo usmievali a Ian, ani neviem. Ten vyzeral jediný normálny.
„Prajem vám všetkým dobrú chuť.“ Zahlásil Peter s veľkým nezvyčajným úsmevom a pustil sa do jedla. „Vlastne nejedzte!“ Hneď vykríkol a postavil sa.
Začudovane som na neho pozrela a pustila vidličku na stôl. Netušila som čo sa deje.
„Chceli by sme vám povedať...“ Pozrel nervózne na mamu. „..že. Požiadal som Lynn o ruku a povedala áno!“ Nadšene spravil nejaký pohyb. Mala som podozrenie, že si podskočil ale rýchlo to zamaskoval a naklonil sa k matke aby ju pobozkal.
Šokovane som na nich hľadela, ale keď som videla mamu šťastnú ako sa jej tisnú slzy do očí som sa usmiala. „Už bolo na čase!“ Usmiala som sa. Tak určite pre toto bola taká nervózna. Odľahlo mi a naozaj som jej priala aby bola šťastná.
Ian a Bree sa netvárili nepríjemne, čomu som bola rada. Nechcela som aby mame a Petrovi pokazili náladu odmietaním. Vtedy ma však napadlo, že naozaj budem s Ianom na papieri súrodenec. Netušila som ako to cítim. Uvedomila som si, že mi to takmer vôbec neprekážalo.
Po jedle mi zavibroval mobil a rýchlo som ho vytiahla, kým matka sa rozprávala s Bree o svadbe.
Pôjdeš so mnou teraz na prechádzku von?
-AlexZdvihla som zrak ku stolu. Netušila som či mám ísť. Určite to nebola len taká prechádzka. Však nikdy pred tým ma nikam takto nezavolal. Strčila som si mobil do vrecka a postavila sa od stolu.
„Idem za Ellen.“ Ospravedlňujúcim tónom som vyšla von z jedálne.
„Lexie!“ Zvolal za mnou Ian keď som už bola na schodoch. Dobehol ku mne.
„Čo je?“ Otočila som sa mu tvárou a uvedomila si, že som s ním ešte normálne nehovorila odkedy sme sa pohádali.
„Môžem s tebou hovoriť osamote?“ Pozrel mi do očí naliehavo.
Zasekla som sa. Čo mám teraz spraviť?
The End takže minulá verzia dielu, ktorá sa mi však nanešťastie zmazala mala poriadnu bitku medzi Alexom a Ianom
ale tá verzia mala úplny koniec ba aj epilóg do budúcnosti. To som však nemohla spraviť aj tu, lebo som tam chcela dať hlavne fotky a to nemôžem bez simsu a mojich simíkov