GAMESIMS Fórum - Najväčšia SK komunita hier The Sims

Rozhodla som sa napísať nový príbeh. Bude bez fotiek, ale hlavnú hrdinku sa mi hádam podarí získať v SIMS podobe. Plánovala som niečo iné, ale pre mňa je originalita na prvom mieste. Preto som sa rozhodla takúto tému. Prvý diel nie je nič moc, zatiaľ iba uvedenie do scény. Pokračovanie sa nebude niesť v takom depresívnom duchu, napätie sa bude stupňovať každým dielom, je tam jedna veľká zápletka na ktorú sú napletené ďaľšie. Ak si bol čitateľ môjho príbehu, tak sľubujem že to bude lepšie ako moje predchádzajúce. Tento príbeh má koniec naplánovaný, takže nečakajte žiadnu soap operu. Taktiež moje príbehy úzsko súvysia s realitou, aj napriek fantasy, nevymýšľam vlastné svety. Ak hľadáte príjemný príbeh, bez akcie, napätia, môžem dôverne prezradiť, že v tejto téme ho nenájdete. A ešte jedno motto, ktorého sa vždy držím pri písaní. "Každý má dobré aj zlé vlastnosti!" Prajem príjemné čítanie, nech vás prvý nudný diel neodradí a poteším sa každému komentáru.

1.diel
Táto informačná tabuľa k autobusu č.45, sľubovala, že sa dostanem ďaleko, za hranice, do iného štátu. Sadla som si na lavičku vedľa tej tabule a pozorovala ľudí ako prichádzali a stavali sa do radu. To ma jediné udržovalo v domienke, že autobus čoskoro príde a tento horor sa skončí. Neobťažovala som zdvihnúť hlavu k veľkým nástenným hodinách. Tak by som iba videla koľko času ubehlo od môjho úteku. Ktovie či rodičia vedia, že tentoraz to nie je také ako vždy. Kto sa nevyhrážal svojim rodičom útekom? Keď som aj vyhrážku naplnila, vybehla som z dverí a skončila niekde v bare dokým ma nevyhodili na záverečnú. Tentoraz to bolo iné, všetko bolo iné. Vedela som, že sa už nikdy nevrátim. Do tašky som hodila veci, ktoré som potrebovala na útek z tejto krajiny. Pas, občiansky preukaz, ukradla rodičom peniaze a posledný krát zabuchla dvere bytu, kde som bývala.
Autobus prišiel a zdvihla som sa z lavičky. Pár ľudí ku mne otočilo hlavu, akokeby si ma doteraz nevšimli. Už som si na to zvykla, že ma ľudia podvedome vymazávajú z okolia. Postavila som sa na koniec dlhej rady. Keby som nesedela na lavičke, tak by som mohla byť na začiatku tej rady. Ale to som nebola ja. Mať cieľ byť prvá? Mať cieľ si chytiť dobré miesto?
Čakanie ubehlo ako voda. Vystúpila som po schodíkoch k vodičovi, koberec na zemi bol už ošúchaný a zodratý od všetkých ľudí ktorý po ňom prešli. Dopadnem aj ja tak?
„Kam to bude?“ Spýtal sa ma šofér pomaly a zrozumiteľne. Ľudia predpokladajú, že keď nie som bielej rasy ako oni, moja Slovenčina je biedna a nerozumiem každému druhému slovu.
„Kiev“ Viečka mi od únavy padali. Tlmené svetlo v autobuse ma ešte viac unavovalo.
Šofér otvoril ústa a potom ich zatvoril, keď som mu podala bankovky a ukázala pas. Vytlačil mi lístok a pustil ma dnu. Ľudia ma pozorovali a automaticky si na miesta vedľa seba pokladali svoje tašky, aby som náhodou nemala úmyseľ si k ním sadnúť. Keby som mala v sebe nejaké posilnenie aj by som na nich nakričala, že k ich bielym tupým ksichtom si nesadnem. Našla som jednú dvojsedačku vzadu, ktorá bola voľná. Oprela som sa o špinavé okno a pozerala von. O svoju tašku som sa báť nemusela. Každý aj tak predpokladal, že v nej nič nemám a ku mne by si nikto nesadol aj keby bol plný autobus.
Pozrela som na svoj obraz v okne a moje myšlienky zabehli k môjmu detstvu. Už v škôlke som vzdala presviedčania detí, že moje vlasy sú leské, rovné a čierne, nie neumyté a lepkavé. Na moje presviedčanie, že to môžu skúsiť dotykom, to nikto nikdy neskúsil. Moji rodičia vlastnili „Ten číňanský obchod“, čo ma stavalo na koniec spoločnosti. Každý ohŕňa nos nad kupovaním z takýchto obchodov, ale nie všetci oddolajú lacným cenám. Aj tak v škole, potom iba ja vidím, že tie ich oblečenia nie sú zo značkových obchodov, ktorými sa všetci oháňajú, ale z obchodu mojich rodičov. Tí pár krát do mesiaca dostávali za pár stoviek celý kontajner oblečenia, ktoré potom predávali. Neboli chudobní, ani bohatí. Ale nechcela som na nich myslieť.
Autobus sa konečne pohol a krajina ubiehala. Nečakala som žiadne vzrušenie, že konečne opúšťam toto peklo. Ani žiadne neprišlo. Bol večer a pred nami celonočná cesta. Postupne sa mi zatvárali oči a objavovali sa mi spomienky.
Chcela som mať kamarátov, to bol jediný dôvod prečo som im pomáhala. Ponúkli mi, že môže ísť s nimi ak im kúpim marihuannu všetkým naraz. S chlapíkom, čo som ho poznala, som sa dohodla na stretnutí a že beriem tentoraz oveľa viac. Samozrejme, dali mi prachy ale ja som niesla ten risk. Všetko prebiehalo v pohode ako vždy. Stretli sme sa neďaleko vlakovej stanice. Chlapík mal vždy iné auto aby ho nikto nemohol vystopovať. Tentoraz mal červenú embéčku, akých je na Slovensku tisíce. Keď ma zbadal, vyšiel z tieňa v ruke držiac sáčok od Tesca. Podala som mu prachy a pozrela do sáčika či ma neokráda. Zrazu som začula krik a húkanie sirén. Oslepili ma svetlá a hneď som tušila čo sa stalo. Tí babráci to na mňa našili. Policajti zavreli chlapíka a ja som šla tiež na stanicu. Vypočúvali ma. Povedala som, že to bolo pre kamarátov a naozaj som nevedela čo tam bolo. Pustili ma domov a povedali, že budem proti chlapíkovi svedčiť. Pred domom ma čakali, tí pre ktorých som to kupovala. Povedali, že ich minule okradol a chceli mu to vrátiť a že prachy boli falošné. Z toho som mala problém ja. A rodičia? Tí ma odmietli ako koľvek podporiť, ba dokonca aj oni ma znadali. To bol koniec, rozhodla som sa odísť. A odišla som.
Konečne som upadla do nepokojného spánku. Čakala ma dlhá cesta, na konci ktorej bolo nič. Nikdy som sa ničým netrápila a ani tentoraz ma nenapadlo, čo len plánovať čo budem robiť v Kievi. To bolo ďaleko, ešte pár hodín cesty.

Začnem asi bezvýznamnými kritickými pripomienkami
Občas ti ušiel nominatív plurálu (ale to je lepšie, ako keď som ja napísala "zbYjem ťa" ) a ako "čiarkový pedant" ti asi musím vytknúť aj to, že občas boli čiarky tam, kde nemali byť a naopak (ale podľa svojho okolia viem, že len ja som na ne taká citlivá). Tým pádom vlastne nemám žiadne výhrady
Úvod tvojho príbehu mi pripadá pútavý, verím, že pokračovanie ma v tomto očakávaní nesklame
Kyjev, iná rasa, nejaká tá horšia spoločnosť.. za to u mňa získavaš plusové body A naviac, obdivujem ťa, že si znovu začala ďalší príbeh. Teba je asi ťažké zastaviť, že?

Ja mám poslednú dobu nejaké problém s tlačítkom, kde je čiarka. Akokeby som mala krč a stále ho stlačala.
Ďakujem ti

Hlásim sa ako čitateľka som zvedavá, ako sa to vyvinie...lebo dobre sa to čítalo

uf...bolo tam zopár takých krátkych viet za sebou,ktoré by som si vedela predstaviť v jednej vete A ten "Kiev" má byť Kyjev?
Ale inak dobré, určite si prečítam aj ďalší diel

Som rada, že opäť píšeš. Zatiaľ to vyzerá veľmi sľubne, takže budem čítať naďalej.

Dakujem va, velmi ste ma potesili

Randa
Na Anglickych strankach som nasla Kiev, ale vlastne po slevensky je to Kyjev tak neviem. Dakujem za upozornenie (aj tie vety)

Zatiaľ to vyzerá strašne zaujímavo Rozhodne budem čítať ďalej!

Som rada, že si sa odhodlala znovu niečo napísať Zatiaľ sa mi to páči..som zvedavá na pokračovanie

Supééééér :* mne sa lubi, budem čítat a komentovať

Pekný úvod. Vôbec nie nudný ako si napísala... Páči sa mi, len tak ďalej!

Dakujem vam Prinasam novy diel, zatial sa to iba rozbieha.

2.diel
Buchla som si hlavu o okno, keď autobus nadskočil na nerovnej ceste. To ma zobudilo. Za špinavým oknom sa črtala príroda v sivastom odtieni. Žeby už bol ráno? To by znamenalo, že moja cesta sa blíži ku koncu. Nepozrela som si čas, kedy má prísť autobus do mesta, ale ak sme vyrazili večer tak hádam nebude cesta trvať celý de do ďalšieho večera.Že sa tým vôbec zaoberám. Pošúchala som si otlačené čelo od skla a ľahostajne pozorovala ubiehajúcu krajinu. Bola som si úplne istá, že ma nikto nenájde. A vlastne som si aj zahatala cestu späť, väčšinu peňazí som minula na cestu a aj tak v Ukrajine neplatia eurá. Nielenže sa nechcem vrátiť, ani sa nemám ako. Prešla som si rukou po tvári a pri dotyku obočia som zacítila bolesť. Nedokázala som si spomenúť, žeby som sa niekde udrela. Pritlačila som si prst na to miesto, kde to najviac bolelo. Takmer som zjojkla od bolesti, ale prst som neodtiahla. Nakoniec to bolo celkom príjemné.
Ľudia v autobuse sa prebúdzali, začali sa upravovať z čoho som usúdila, že čoskoro bude koniec tejto cesty. Za oknom v krajine pribúdali domy, časom sa na seba viac a viac tlačili až nakoniec nebolo vidno takmer žiadnu prírodu okrem pár umelo nasadených stromov uprostred betónu.
„Prajem vám pekný deň!“ Lúčil sa s každým šofér, potom čo zastavil. Išla som von ako posledná, pozrel na mňa a kým váhal, či aj mne zaželá niečo podobné, som stihla výjsť von. Tašku som si prehodila cez jedno plece a rozhliadla sa okolo seba. Steny boli pomaľované, ľudia sa niekam náhlili, vo vzduchu bol cítiť smrad cigariet zmiešaný so spáleným olejom. Na ktorú stranu sa mám vydať? Prvý krát som si uvedomila, že nemám a neviem kam mám ísť. Doma to bolo iné, tam som už poznala miesta kde by som mohla stráviť aj celý svoj život iba sedením, ale teraz som stála vedľa kedysi červeného stĺpa a nevedela sa rozhodnúť či mám ísť doprava alebo doľava.
Zrazu zapraskalo niečo nahlas a po chvíli sa ozval hlas z rozhlasu oznamujúci niečo po ukrajinsky. Alebo v Ukrajine sa rozpráva po rusky? Nikdy som nedávala pozor na Geografií, vlastne vôbec v škole. Každopádne som tomu nerozumela. Vybrala som sa doprava. Moje kroky ma doviedli ku ceste. Autá sa predomňou preháňali, že som ani nestíhala zachytiť ich farbu. Možno to bolo tým, že som ju zachytiť nechcela. Nič ma netrápilo a prečo by ma mala trápiť nejaká farba? Predstavila som si však čoby sa stalo keby som vošla na cestu. Najskôr by ma prešlo niekoľko áut, dokým by si niekto uvedomil, že tam niekto leží. Popri tom ako vyzerám a čo mám oblečené by najskôr povedali, že so nejaká bezdomovkyňa a skončila by som na smetisku. No prišla som sem aby som utiekla z toho smetiska čo som mala doma. Prvý krát som zdvihla hlavu zo zeme a poobzerala sa po prechode. Pomalým krokom som sa ku nemu vybrala. Ďalšiu dlhšiu chvíľu som si počkala na zeleného panáčika a konečne prešla cez cestu. A teraz kam? Vybrala som sa popri ceste nikam. Uvedomila som si, že som vlastne ani do mesta ísť nechcela. Mesto je nebezpečné ak ho nepoznáte. A ja som nikdy v Kyjevi nebola. V duchu som nadávala na rodičov. To bola ich chyba, že som skončila tu. Keby ma podporili, keby mi tiež nevynadali, keby nemali tú sprostú mapu Ukrajiny na chodbe zavesenú. Prvý krát sa mi vynorila otázka v hlave, prečo ju tam mali. Vzápätí som sa však zahriakla, mňa nikdy netrápi otázka prečo! Skončila som v nejakom meste a neviem kam mám ísť!
Zastavila som sa uprostred chodenia a otočila sa k ceste popri ktorej som šla asi celú večnosť. Najlepšie bude keď skočím pod nejaké auto. Môj prvý sebevražedný úmysel, ktorý som kedy mala sa mi javil ako dobrý nápad. Môj život aj tak k ničomu nevedie. Spravila som krok a zišla z obruvníka tesne pred čiaru, ktorá ohraničovala krajnicu cesty. Je koniec, konečne! Prvý krát sa mi zjavil úsmev na tvári. Výšla som na cestu a sledovala auto ktoré prudko brzdilo. Nanešťastie ma obišlo a zabrzdilo tesne pri mne. Zbadala som červenú vydesenú tvár vodiča, ktorý na mňa mával päsťou. Naštartoval a šiel ďalej. No vtom sa zrazu objavilo druhé auto. Pomaly zastalo dverami ku mne. Cez čierne sklá som nevidela dnu. Dvere sa otvorili a silné ruky ma vtiahli dnu. Ani som si nestihla nič uvedomiť, už dvere boli zavreté a auto sa pohlo. Uvedomila som si, že som vo veľkom kufri auta a pozorujú ma dva páry tmavých očí. Prvý muž postarší, s hustou bradou si ma premeriaval ako nejaký produkt. Potom niečo zašomral, zrejme ukrajinsky. Ten druhý mi po chvíli prestal venovať pozornosť. Vytiahol telefón a rýchlou nezrozumiteľnou rečou telefonoval. Vtedy mi došlo, čo sa stalo. Bola som unesená ako tie deti v tých strašných amerických filmoch. Pár nám ich púšťali v škole aby nás vystrašili a aby sme nechodili po meste samí. Stala som sa obeťou obchodovania s bielym mäsom! Ten bradatý vytiahol bakuľu a pred tým než ma ovalil som si uvedomila, že ani to nedáva zmysel. Ja nie som bielej rasy!

Obsahovo super, štylisticky a gramaticky pár chybičiek. Začína sa to celkom zaujímavo posúvať, teším sa na ďalší diel

JA neviem čo majú všetci s tou gramatikou mne sa to číta dobre tak jak to je Je to skvelý príbeh, aj keď sa iba rozbieha aj keď je bez obrázkov Už aby tu bol ďalší diel

tak teda rozbieha sa to naozaj vynikajúco! Neviem sa dočkať na ďalší diel