tak nakoniec aj dnes
mierne oddychový
10.dielUž som počula kroky tesne pri mne, keď zrazu prestali. Zastal? Už ma neprenasleduje? V perspektívnom videní som zbadala vedľa seba niekoho a od prekvapenia som uskočila do druhej strany. Zdalo sa mi to, alebo naozaj som videla Tiborové telo letieť vedľa mňa?
Keď som sa pozviechala zo zeme, stál na rovných nohách pri mne. Posmešne ma pozoroval a ani mi nepomohol vsať.
„Počkaj!“Chytil ma za ruku keď som pobrala preč. „Kúpeľňa je hneď tu.“ Otvoril dvere za ním a naozaj som uvidela umývadlo a vaňu.
Vďačne som mu prikývla a vybrala sa tam. Jeho ruku som striasla zo svojho lakťu a vošla dnu. Rýchlo som zavrela dvere a prešla ku skrini. Vytiahla som si béžový starý uterák a našla som tam aj čisté jednoduché oblečenie. Vybrala som si najmenšie mužské spodné prádlo, pár voľných nohavíc a jednoduché biele tričko. Svoje špinavé oblečenie som hodila do umývadla, pustila vodu a zafŕkala ich mydlom. Napustila som si vodu do vane a keďže tam nebola sprcha som si dala kúpeľ.
Po dlhom kúpeli, keď som zo seba zmyla všetku špinu som vyšla von, utrela sa a natiahla si tie trenky. V duchu som sa zasmiala, keby ma tak ich vlastník videl.
„Čo tu robíš?“ Ozval sa hrubý hlas zrazu do dlhého ticha. Akurát som si natiahla tričko. Rýchlo som sa otočila a zbadala Tima. Stratila som slová. Jeho zrak padol nižšie na tie trenky čo som mala oblečené. Ako naschvál sa začali uvoľňovať a v poslednej chvíli som ich zachytil aby mi nepadli.
„To sú moje...“ Do tváre mi vstúpila červeň a v živote som sa viac nehanbila ako teraz. Chcela som sa prepadnúť, zmiznúť, odísť a nikdy sa nevrátiť. Dostala som sa niekde, kde ma ľudia počúvajú, kde sa ma niekto zastal a práve pred ním sa musím takto znemožniť.
„Ja....neve....Tibor....pre...“ Nevedela som ani jedno slovo povedať, nieto súvislú vetu, kde by som sa mu ospravedlnila.
„Tibor ťa sem poslal?“Zamračil sa Tim a odvrátil zrak odo mňa. Rýchlo som s vytiahla trenky vyššie a pozrela na moje namočené oblečenie. Neostávalo mi nič iné ako si obliecť tie suché nohavice. Šnúrku som pevne uviazala aby mi nespadli.
„Áno.“ Konečne som zo seba dostala nejaké slovo. Predsa ja nemôžem za to, že som nevedela kde je kúpeľňa.
„Prečo si nešla do svojej kúpeľne?“
„Ja mám vlastnú...?“ Prekvapene som zažmurkala a červeň z líc mi nemizla.
Tim si iba vzdychol, ktovie prečo. Žeby nad tým aká som blbá? Najskôr. Alebo nad tým že mi to nepovedal? Nepravdepodobne. Mala by som ísť skočiť sama. Znepriatelila som si jediného človeka, ktorý ma neignoroval a zachránil mi život! Prešla som k umývadlu, vypustila vodu a zobrala si mokré veci do náruče. Obišla som ho a vyšla von na chodbu.
Cestou do mojej izby som sa snažila pripomenúť, ktoré dvere to boli, ale bolo to úplne zbytočné lebo všetky vyzerali rovnako. Tak som začala otvárať dvere a hľadať posteľ s prehodením vankúšom. Postupne som prišla na to, že každé druhé dvere je kúpeľňa. No nikoho som na veľké prekvapenie nevyrušila v izbe, všetky vyzerali rovnako. Až som sa konečne po množstve otvorených dverí dostala do izby, kde bol vankúš na druhej strane. Mokré veci som hodila do kúta a všimla si, že tam kde som držala veci mi tričko presvitalo.
Ľahla som si do postele a prekvapilo ma aká je mäkká. Oproti autobusu a tvrdej zemi, bola úplne božská. Rozmýšľala som nad tým, aké by to bolo lietať. Mohla by som odísť a nikdy sa nevrátiť. Nikdy viac nevidieť Tima, jeho tvár mi určite bude od teraz pripomínať ten výraz čo mal keď zbadal svoje spodné prádlo na mne. Ten pocit hanby znovu prišiel. Na um mi prišli Tiborové slová. Naozaj vydržím čakať kým prídu výsledky? A čo spravím ak vyjdu pozitívne, čo spravím ak vyjdu negatívne? Zmocnila sa ma nervozita. Mala by som to vyskúšať, však mi povedal ako sa to má robiť. Jemu to šlo aj v budove. Keď som si však predstavila, že mám vyskočiť, na um mi prišla scéna že si udriem hlavu o strop. A napokon vnútri nebol vietor, od ktorého by som sa odrazila, či ako to hovoril. Rýchlo som sa zodvihla z postele a vyšla von. No hneď som sa otočila. Ako trafím späť? Nechcelo sa mi znovu otvárať všetky dvere.
Podišla som k dverám a snažila sa do dreva vyryť nechtom nejakú značku. No môj necht nebol dostatočne tvrdý a drevo ostávalo hladké, neporušené ako pred tým. Vtedy ma napadlo, že zuby sú predsa len silnejšie. Bola som prekvapená sama sebou, že ma napádajú také chytré nápady. Ale pri praktickom prevedení, mi to už také múdre nepripadalo.
„Čo to do pekla robíš?“ Rýchlo som sa odtrhla od dverí a zavrela ústa. Zrak som sklopila k zemi.
„Zbláznila si sa?“ Zopakoval Tibor a vtedy som k nemu zdvihla hlavu.
„To naozaj v tejto budove si iba ty a Tim? Nemôžem byť chvíľu sama?“ Môj výraz sa pri mojich slovách menil na prekvapený. Prvý krát som niekomu odporovala.
„Aby si mohla olizovať dvere?“ Oboril sa na mňa až som cúvla.
„Ako mám trafiť späť?“
„Normálni ľudia si počítajú dvere, alebo si to pamätajú.“
„Ale vy nie ste normálni ľudia...“Namietla som mu nečakane. Vyzeral ako keby som mu zobrala slová z úst.
„My máme inštinkt.“ Povedal po chvíli. Bez slova som sa otočila a vybrala preč.
„Kam ideš?“ Zrazu kráčal pri mne.
„Naučiť sa lietať.“ Usmiala som sa pozrela na neho. Na moje veľké potešenie som mu znovu vyrazila dych a videla jeho prekvapený výraz. Dnes sa mi darí!
„Prečo zrazu?“ Ozval sa po chvíli stále kráčajúc vedľa mňa.
„Chcem odísť a nikdy sa nevrátiť...“ Priznala som tichšie a pozrela na približujúce sa dvere, ktoré viedli minule von.
„Idem s tebou.“ Pridal do kroku a otvoril mi dvere. Takmer som zastala od prekvapenia. Nikdy mi pred tým neotvoril dvere. Vyšla som von a vtedy som zbadala niečo čo ma veľmi prekvapilo, až som zastala. Nemo som ostala civieť na...
Napísal: Ned 23 Jan 2011, 15:58
. To sa ani nedá opísať ako sa smejem...
