Krvavý prach

[Maggi]

lorinka
anglictina ma zmanaha, mala som tam aj par viec s tiez na konci Snazim sa ako to len ide s gramatikou. Dakujem

Totodile7625
Bohuzial nemam Sims, kde by som ho fotila a kym sa to odohrava v Kyjevi myslim, zeby to bolo aj celkom nepresne fotit v simse Dakujem

ninulka
Dakujem, novy diel bude najneskor do tyzdna

[Maggi]

ospravedlnujem sa, ze som nepridala diel skor ale mam toho vela a bodaj by sommala aj tolko napadov Diel opat neuspokojuci, ale potrebujem ujasnit par veci kym sa dostanem k jadru veci

3.diel
Prebrala som sa z bezsenného spánku. Otvorila som prudko oči a chvíľu čakala kým sa mi zrak prispôsobí ku okoliu a videla som zretelnejšie. Naokolo nebolo nič. Teda to som si myslela hneď zprvu. Ležala som na vyschnutej popraskanej pôde. Len pár oddolných lístkov sa zelenalo naširoko ďaleko. Kde to som? Od rany, ktorú som dostala do hlavy som si nič nepamätala. Automaticky som natiahla ruku k miestu, kde mala byť rana. Nebolelo to však a ba dokonca som tam nemala ani len opuchnuté miesto.
Povzviechala som sa zo zeme a vtedy si uvedomila, v čom som oblečená. Moje staré, ošúchané, miestami roztrhané oblečenie kdesi zmizlo. Mala som na sebe čisté, nové a ba dokonca aj dobre voňajúce oblečenie. Pri predstave, že ma niekto prezliekal som sa nehambila. Iba som si predstavila ako sa ten dotyčný musel tváriť, keď videl inú farbu pokožky.
Naokolo žiaden vánok, žiaden zvuk. Prenikavé ticho, ako ticho pred búrkou. Môj batoh ma opustil, nemala som už pri sebe nič. Prehrabala som si vrecká a našla jeden pokrčený papier. Načo mi bude papier? Lenivo som ho otvorila a bol prázdny. Zahodila som ho za sebou. Keby som sa len vtedy otočila a zbadala, že z druhej strany bol popísaný. Bezradne som sa rozhliadla okolo seba. No táto situácia nebola veľmi odlišná od tej minulej v Kyjevi. Ibaže tu neboli žiadne autá, pod ktoré by som mohla skočiť.
Netušila som čo so mnou robili, prečo ma tu vyhodili, ale nikdy ma nič netrápilo, prečo by malo teraz? Zdvihla som zrak ku slnku. Nebolo tesne nadomnou, ale nemala som tušenie či zapadá alebo vychádza. Rozhodla som sa ísť smerom k nemu. Čo tým možem pokaziť?
Naokolo neboli žiadné pohoria, suchá pôda praskala podomnou a to bol jediný zvuk na tomto konci sveta. To znie dobre, koniec sveta. Možno som zomrela! Napadlo ma. Netušila som čo sa stane po smrti, možno je to toto. Donekonečna bude hľadať cestu späť. Možno to je nekonečno.
Ach na aké hlúpe myšlienky prichádzam. Žeby začínam rozmýšľať o svete naokolo mňa? Nikdy. Vymazala som si myseľ od akýchkoľvek myšlienok a kráčala ďalej. Na obzore sa nejavilo nič nové, žiaden kopec, žiadne zviera, žiadny strom. Čo je toto za pustú krajinu? Je to vôbec možné objaviť sa na takejto pustatine, bez ľudí? Je to takmer ako púšť, ibaže hlinená.
Toto ticho ma privádzalo na myšlinky! V meste, kde som doteraz žila bol vždy nejaký hluk, množstvo zvukov čo ma udržiavali v bezmyšlienkovom stave aj niekoľko dní. Ale toto ticho je tak ohlušujúce!
Kráčala som pár hodín? Alebo iba minút? Koho to trápi? Mňa? Nie! A nikto iný tu nie je. Konečne som zbadala v diaľke niečo iné ako ďalšiu rovnú pláň. Strom! A postupne pribúdali ďalšie. Možno tam budú ľudia. Kde sú ľudia, tam sú smetiaky a možno vyhodili niečo na jedenie. Bola to sila zvyku, hľadať aspoň kúsok jedla na oklamanie žalúdka. Ale vtedy som si uvedomila, že nie som hladná. Netrápilo ma to, hlavne že som bola sýta a dostanem sa späť do civilizácie. Toto ticho ma nútilo rozmýšľať!
Ako som sa blížila predomnou sa rozprestieral hustý háj stromov. Stáli vedľa seba rovno ako vojaci, akokeby bol umelo vysadený. Slnko som predbehla, už som ho mala za sebou. Netrápilo ma, čo to znamená. Akým smerom idem. Aj tak nemám ani najmenšieho poňatia či som vôbec ešte v Európe.
Vošla som do hája a obklopila ma tma, nikde ani len náznak, žeby tam žili zvieratá. Kde je všetko živé? Som to len ja, kto dýcha v okruhu desiatok kilometrov?
Zrazu som začula zapraskanie halúzky. Vydesilo ma to, bol to prvý zvuk za posledných dobrých pár hodín. Otočila som sa tým smerom, ale nič som v tej tme nezbadala. Akokeby stromy zakrývali úplne každú medzierku aby neprenikol ani jeden lúč. Opatrne som sa snažila niečo zbadať. No znovu jediné, čo som počula bol môj dych. Opatrne som sa odtisla od stromu a pokračovala v ceste. V tom som začula náhlivé kroky, koré smerovali ku mne!

[Charlotte]

Pohlo sa to v deji, začína to byť napínavé..píšeš veľmi dobre, na pár gramatických chýb, ako napr. vynechané písmenka..no to je drobnosť..teším sa na ďalší diel:) Som zvedavááá!

[Maggi]

Prepac Bolo 11:30 a buchla som sa o hlavu a dostala inspiraciu potrebujem korektora Ale velmi krasne dakujem za komentar

[Randa]

Ja sa hlsáim za korektora
Pekný diel,teším sa na ďaľší,kvetinka

[Maggi]

Randa
Naojza?
dakujem

[lorinka]

Ja som z toho dosť zmätená a tým pádom chcem vedieť, čo sa bude diať ďalej a o čo tam vlastne dokelu ide
Tvoj štýl písania chváliť nejdem, lebo jeho kvalita je predsa samozrejmosťou takže prosíím, pokračuj

[Tera]

Tento treti diel .. je uplne iný ! Človek nevie čo má čakat ..
Každopádne ma tvoj príbeh zaujal,píšeš dobre a dej je pútavý teším sa na pokračovanie

[Maggi]

lorinka
ja mam niekedy pocit, ze ludia su z mojich pribehov hlavne zmateni, lebo ja nemam rada vylozenie vsetkeho hned na zaciatku dakujem

Tera
Dakujem

Dnes sa pokusim napisat dalsi diel, len neviem ci to bude dnes v SR casovom pasme

[Maggi]

Ako som slubila (mojho casu je este 13 minut do polnoci takze stale nedela )

Prajem prijemne citanie a komentare povzbudia do citania!


4.diel
V tme som začínala rozoznávať postavu. Podľa vysokej a pevnej postavy som rozoznala muža, do tváre som mu však nevidela. Druhý krát sa však omráčiť nedám! Rukou som čiahla poza seba a iba narazila na popraskanú kôru stromu. Muž sa však nerozohnal žiadnom zbraňou, iba zastavil tesne predo mnou. Cítila som na sebe jeho pohľad. Dych sa mi zrýchlil. Sekundy sa vliekli ako hodiny, keď v tom zrazu bol pri mne úplne blízsko. V jednej sekunde som zacítila ako jeho chladná dlaň udrela do môjho čela. Hlavu mi to prudko hodilo dozadu a buchlo o strom. Od bolesti som klesla na kolená. Krv mi pulzovala vzadu na lebke a bola som presvečená, že tam mám obrovskú ranu. Pomedzi bolesť som začula ako prešiel okolo mňa a doktol sa mojej rany. Od bolesti som takmer vykríkla. Musel cítiť ako mnou myklo, ale napriek tomu pritlačil ruku k mojej rane. Do oči mi vyhŕkli slzy a mimovoľne som zastonala od bolesti. Ani neviem ako dlho tam kľačal a tlačil na moju ranu. Potom sa z ničoho nič postavil, chytil ma za ruku a potiahol do stoju. Rana ma konečne prestávala tak úpenlivo bolieť. Keď som chytila rovnováhu v stoji, chytil ma okolo pása akokeby som sama chodiť nemohla a vybral sa jedným smerom. Možno sa mi to iba zdalo, ale napriek tomu, že nebol žiaden vietor, šli sme tak rýchlo, že som ho cítila ako mi veje do tváre. Na to ako dovtedy ubiehali sekundy pomaly, ani som sa nenazdala a už sme boli vonku z lesa. Niekedy som mala pocit, že ma niesol.
Môj záchranca, či útočník ma konečne pustil a keď som mu chcela pozrieť do tváre, otočil sa a zmizol v lese až lístie zašumelo. Rozhliadla som sa okolo seba, krajina sa celkom zmenila. Už to nebola tá popraskaná zem ako pred lesom. Kde tam som zahliadla strom a ba dokonca aj v dialke rieku. Ale hlavne, tam bola konečne tráva a svet bol zelenej farby! Vybrala som sa k rieke. Rukou som si presla po mojej rane a mierne ma zabolela. Netušila som, čo to malo znamenať. Mám byť rada, že ma nezabil? Nenásilnil? Možno je to nejký typ upíra, spravil mi ranu na hlavu a potom to rukou nejak nasával? Asi som sa udrela do hlavy viac ako som si myslela. Pozrela som sa na svoju ruku, na ktorej boli stopy krvy. Snažila som sa na nič nemyslieť, ako vždy. Nezmení ma nič, NIČ!
Keď som prišla k rieke, uvedomila som si, že nie je až taká malá ako som si myslela. Teda nakoniec to bolo jazero.Taká obrovské, že som ani na koniec nevidela. Voda bola celkom kľudná, ale tmavá akoby skrývala temné tajomstvo. Všade kde som sa rozhliadla bola voda, naspäť sa mi vracať nechcelo. A tak sa znovu vytvorila otázka, na ktorú stranu mám ísť. Napravo či naľavo? Obe strany vyzerali rovnako, zelené nízske stromy rastúce sa tiahli po oboch stranách jazera. Nechcelo sa mi rozmýšať na ktorú stranu mám ísť. Prečo by ma to aj malo trápiť? Zohla som sa po kameň. Vyhodím ho do vzduchu a na ktorú stranu padne, tam pôjdem? Ale, čo som sa naozaj zbláznila aby som sa nevedela rozhodnúť? Otočila som sa doprava a pridala do kroku. Keby ma niekto videl aj by si pomyslel, že mám cieľ. Ale ja som nikdy žiaden cieľ nemala. Teda prestala som nejaký mať, po tom čo sa stalo... Ale nechcela som na to myslieť, nechcela som na nič myslieť! Pozrela som do zeme na svoje nohy ako kráčali, zabárajúc sa do hustej trávy. Nikdy som toľko zelenej naraz nevidela, všetko vyzeralo tak veľmi...prehnane obrovské. Napriek zakrpateným stromom som mala pocit, že akokeby tam bola zvláštna amtosféra, čo nútila trávu rásť lepšie. Kde to do pekla som? Prvý krát sa mi nepodarilo tejto myšlienke ubrániť ani ju vyhnať z hlavy. Zmocnil sa ma hnev, emócia... Prvý krát po pár dobrých rokov. Stisla som ruky v päste a snažila sa upokojiť. Moje náhle otvorenie emóciam sa však už nedalo zastaviť. Mala som chuť kričať, hodiť sa o zem, s niekým sa pohádať.
Zrazu som sa otočila a vošla do kríkov, k vode. Možno ma ochladí a schladí. Keď som sa však nimi prebrodila ocitla som sa stále na pevnej zemi. Predomnou stál ten čo mi spôsobil tú ranu, ktorá spôsobila môj výbuch. Z ničoho nič som sa rozohnala a vrazila mu päsť. Moja ruka však preletela vzduchom, tak isto ako moje telo a skončila som na zemi. To ma konečne ukľudnilo. Posadila som sa a zbadala pri sebe stáť toho muža. Mal ostré črty tváre a pozoroval ma veľmi tmavými očami. Postavila som sa šúchajúc si odreté ramená. Bez slova ukázal k vode, ako príkaz, že tam mám skočiť. Otočila som tam hlavu a zbadala motorový čln. Vyzeral tak rozhodne, že som sa neodvážila odporovať. Odvaha nepatrila ku mojim vlastnostiam. Bez slova som nastúpila do člna. Možno zastaví uprostred jazera, vyhodí ma von a konečne dokončí to čo v lese začal. Chvíľu tam však stál a vyzeralo to akokeby nechcel ísť. Potom však naskočil do člnu,v mžiku naštartoval a už sa čln rútil doprostred jazera. Celý čas som na neho pozerala, niečo ma na ňom fascinovalo. On však hľadel iba na motor. Keď však prvý krát zdvihol hlavu, pozrel po za mňa. Následovala som jeho pohľad a to čo som zbadala mi vyrazilo dych.

[Charlotte]

Prečo vždy skončíš tak napínavo! Ale to je dobré, pretože sa potom strašne teším na ďalší diel..no čo viac povedať..písanie u teba je fakt kvalita..ináč, ale zlepšuješ sa Spozorovala som len jedno vynechané písmenko Ale aj keby ich bolo viac neprekáža mi to až tak veľmi..veď si domyslím No tak píš, že tu budeme mať čo najskôr nový diel

[Maggi]

Dakujem Znovu som ho pisala na prelome dni a vtedy sa uz tazsie sustedit na gramatiku dakujem ti

[Randa]

nerob mi to!

[lorinka]

No, ďalej, ďalej Maggi, čakáme na pokračovanie Ja už chcem vedieť, čo sa tam deje, nenapínaj nás O:)

[Sarlatan]

Zaujímavý príbeh! Škoda, že tie fotky nie sú ale zvykol som si na to po prvom diely .

Ešte jedna vec je na tomto príbehu zaujímavá! Že ti gramatické chyby nájdem ešte aj ja. Ale z toho si ťažkú hlavu netreba robiť! Ani ja ju neviem.

Mimochodom, čo som si všimol na tvojej tvorbe, že máš strašne bohatú slovnú zásobu - čo sa mi strašne páči! I keď štylisticky by som povedal, že hlavne v tej prvej časti to bolo také rôzne ale čo diel, to lepšie. Ale máš u mňa veľké plus.

Nechajme sa teda prekvapiť, čo sa udeje v pokračovaní!