Celú cestu autom som mlčala, hoci inokedy sami nevedia ústa zastaviť. Zrejme to bolo kvôli napätiu medzi otcom a nami. Tomáš aj ja sme obaja vedeli, že sme si to u neho dosť pokazili. Najskôr nám nabudúce zavolá opatrovateľku, alebo susedku.
Pozrela som opatrne na otca a videla som ako sa už tretí krát počas cesty pokúsil niečo povedať, ale vždy to skončilo iba otvorením úst a potom záporným pokrútením hlavy. Nevedela som, či to bol dobrý znak alebo nie. Ale asi nie. Určite nám nechcel povedať o tom ako nám dovolí ísť v piatok von, alebo ako nám dá vreckové.
A Tomáš tiež sedel vedľa mňa ako nemé vrece. Zamyslene sa hral s prstami a párkrát pozrel na mobil, kde však nesvietilo nič nové.
„...Chcem aby ste vedeli, že ste ma veľmi sklamali. Obaja.“ Ozval sa konečne otec parkujúc pred našou bytovkou.
Pozrela som na Tomáša, ale ten iba prevrátil očami. Obaja sme vedeli, že otca každé nahnevanie postupne prejde. Lenže tentoraz som si nebola istá ako dlho to bude trvať.
„Prepáč oci.“ Ozvala som sa ako prvá. Vedela som, že to otec chcel počuť a bude potom kľudnejší.
„Budeme o tom hovoriť zajtra,...“ Povedal už miernejším tónom, nevypínajúc motor. „Teraz choďte do bytu, priamo bez žiadnych odbočiek.“ Povedal prísne. Aspoň sa tak snažil vyzerať.
Vyskočila som von z auta, mávla som na neho a šla ku tmavým dverám. Svetlo sa rozsvietilo keď senzor zachytil môj pohyb a čipom som otvorila dvere. Za mnou šiel pomaly Tomáš.
„Vieš, že som na teba nič nepovedala, len kvôli tomu že si môj brat a povieš mi, čo si videl, však?“ Otočila som sa na neho už v bezpečí štyroch stien výťahu, kde nás nikto nemohol počuť.
„Povedal som, daj mi s tým teraz pokoj...“ Odvetil nepríjemným hlasom.
„Dávam ti noc, potom ráno mi to povieš.“ Usmiala som sa naširoko a odpísala na pár SMS.
__
Keď som však vstala, Tomáš už bol dávno preč aj najedený. Čo som zistila podľa špinavho riadu v kuchyni. Otec už spal v posteli a tak bol celý byt prázdny. Najradšej by som si pustila iPod do reproduktorov na oživenie, ale znovu, otec spal. Neskoro ako vždy som vyšla von kráčajúc teplým jesenným ránom.
Hlavou mi prebiehala včerajšia noc a zrazu som všetko videla inak. Stále som sa pri spomienke ako ma Ján ponížil, hanbila za seba, ale na druhej strane hovorenie polícií o ňom ako o vrahovi, bolo až trochu kruté. Predsa to nemusel byť on.
„Blbá...“ Povedala som si sama pre seba. Prečo som ho len obraňovala? Cítila som sa ako malé slabé dievča. Ja som predsa silná, múdra a hlavne krásna žena! Hrdo som sa usmiala na svoj obraz v zrkadlách auta, pyšne hľadiac na svoj krásny červený kabát. Hoci bol len začiatok jesene, nemohla som chodiť ako v lete. Móda dbá na obdobie, nie na teploty!
__
Do školy som prišla pár minút pred zvonením. Miesto vedľa mňa bolo prázdne, Ján nikde. Rýchlo som sa usadila akoby nič. Mávla som kamarátkam, ale vlastne všetkým. Som predsa veľmi obľúbená!
Viacero ľudí vyzeralo dosť rozbito a pritom som ich nestihla vôbec zaregistrovať na včerajšej party. Triedou sa šíril šepot a zachytila som slová ako Ján,Valéria, smrť, vrah, krv... Vytiahla som mobil a poslala krátku správu Paule nech mi zhrnie situáciu.
Viacero ľudí prisahá, že videlo Jána ako to spravil. Ale nie sú veľmi dôveryhodní.
„Anabela!“ Zvolal niekto zozadu a otočila som sa s veľkým úsmevom.
„Čo si praješ?“
„Prinútila si svojho frajera aby zabil svoju ex? Trošku žiarliš?“ Zasmial sa Tibor a s ním ďalších pár ľudí.
Nadvihla som obočie a mávla rukou. „To nebol vrchol mojej žiarlivosti.“ Pozrela som sa späť pred seba. Rýchlo som vytiahla zrkadielko aby som si skontrolovala svoju tvár. Make-up mi dokonale zakryl všetku červeň, ktorá mi vyšla do líc.
Pri oslovení, žeby Ján mohol byť môj frajer sa mi v žalúdku zatrepali motýle. Rýchlo som vyhodila tú myšlienku z hlavy a snažila sa sústrediť na vyučovanie.
Neprekvapovalo ma, že nikto za Valériou neplakal. Nebola vôbec obľúbená.
___
Počas piatej hodiny niekto vyrušil vyučovanie, zaklopaním. Do triedy vošiel Ján s taškou cez jedno plece a po zatvorení dverí, podišiel ku katedre.
„Prosím ospravedlňte ma, doteraz ma držali na polícií.“ Potom si šiel sadnúť na voľné miesto, ku mne.
Triedou sa rozniesol šum, ale učiteľ ho rýchlo upokojil, pokračujúc v nudnej látke o prvej svetovej vojne.
Ján vedľa mňa si bez slova otvoril zošit. „Na ktorej strane?“ Otočil sa ku mne otvárajúc si učebnicu.
„53.“ Pozrela som na neho nahnevane špúliac pery. „Bolo voľné miesto aj tam“ Pozrela som krátko na prázdne miesto po Valérií. Pozrela som späť na neho s nadvihnutým obočím.
„Mne sa viac páči tu.“ Povedal potichu listujúc starú učebnicu.
Pozrela som ku učiteľovi a periférnym videním som videla, ako ma sledovalo pár spolužiakov. Usmiala som sa pre seba, rozmýšľajúc ako vyzerám z profilu. Určite dobre.
„...Takže sme na začiatku 20teho storočia. Všetky štáty Európypodvedome vedia, že vojna bude. Sú pripravené. Už stačilo len zámienku. Vie niekto, čo sa stalo?“ Učiteľ sa pozrel do triedy plnej unudených študentov, ktorí buď spali, alebo si kreslili.
„Áno, Ján?“ Vyvolal učiteľ Jána, ktorý sa na všetkých prekvapenie hlásil. Ušiteľ vyzeral neskutočne šťastný.
„Sarajevský atentát 28. Júla.“ Povedal pokojne. „Spáchaný na Františka d'Esté, Rakúsko-Uhorského následníka trónu.“
„Výborne!“ Učiteľ zajasal. „Áno bolo to tak,atentát sa konal v Sarajeve...“ Znovu svoj tón zmenil na svoj nudný a monotónny.
Otočila som sa prekvapene ku Jánovi. „Kto by to do teba povedal“ Uškrnula som sa.
„O tom, že ľudia sa nemajú súdiť podľa výzoru, by som asi hovoril zlej osobe.“ Ján sa usmial jedným kútikom. „Niektorí sa zdajú celkom fajn, ale pod ich povrchom je jedna vypočítavá osoba, ktorá dbá iba na seba a pre svoje komplexy je schopná zničiť život iných.“
Urazene som na neho pozrela. Takéto chovanie si ku mne ešte nikdy nikto nedovolil. Zohla som sa ku svojej taške a vytiahla termosku s kávou. Otvorila som ju, vediac že ma sleduje. Tvárila som sa, že sa nič nedeje, keď z ničoho nič som sa ku nemu natiahla a poliala som mu zošiť kávou a potom som mu naliala do rozkroku. Dúfala som, že tá káva bola ešte trochu teplá.
„Hups.“ Rýchlo som zavrela termosku, schovala ju do tašky a pozrela pred seba.
Našťastie si učiteľ nikoho nevšimol, ani tichým nadávkam, ktoré Ján adresoval mne vytierajúc si vreckovkami zošiť a nohavice.
Tak mu treba.
Keď konečne zazvonilo a učiteľ odišiel, okolo lavice sa začali zbiehať ľudia.
„S dovolením.“ Postavila som si, berúc si svoje veci, dávajúc všetkým krásny pohľad na Jána.
„An!“ Chytila ma za lakeť Paula a ťahala preč. „Ja som to videla!“ Uškrnula sa.
„No a? Mal blbé poznámky, nech vie kto je tu pán.“ Usmiala som sa žiarovo.
„Ale ty ho nepoznáš. Čo ak ti spraví niečo ako Val?“
„Na mňa si nedovolí.“ Povedala som sebavedomo prehadzujúc blond vlasy za chrbát.
„Baby!“ Iveta sa dohrnula pred nás. „Čo si myslíte? Prečo ho pustili? To znamená,že je nevinný, že?“ Vychŕlila.
„Alebo nemajú dostatočné dôkazy...“ Povedala som tajomne a zachytila som Tomášov pohľad. Dnešný deň bol nejak ticho celý čas. Mala som zlý pocit, že niečo podstatné tají.
„Ale to čo jej spravil pred rokmi, by malo byť dostačujúce na to aby ho nepustili na slobodu. Však nás ohrozuje!“ Vykríkla Iveta až sa pár ľudí otočilo.
Spozornela som pri jej slovách. „Vlastne si mi celkom zabudla dopovedať, čo vlastne spravil a prečo odišiel!“ Povedala som rýchlo a potiahla ju do kúta. Paula sa niekam vyparila.
„Takže...“ Iveta stíšila hlas. „Fám hovorí, že všetky svoje peniaze minul na trávu alkohol. Rodičia mu zrušili vreckové a tak jednu noc, keď šiel podnapitý mestom. Zablúdil ku svojej, vtedajšej frajerke... Valérií. Ona povedala, že ukradol šperky jej matky, peňaženku jej otca a keď sa ho ona pokúšala zastaviť, udrel ju až odpadla do bezvedomia. Ešte v tú noc ho chytili ale všetko sa rýchlo utlmilo. Odišiel preč na súkromnú školu až doteraz ho nikto nevidel.“ Dokončila jedným dychom Iveta.
Pozerala som na ňu rozčarovane. To bol ako príbeh z nejakej detektívky. Jednoznačne to dávalo zmysel, ale na druhej strane tam bolo veľa prázdnych miest. Jedno najhlavnejšie bola Valéria. Kto jej len kedy veril?
Otočila som sa, keď som vtedy zbadala Jána za sebou. Nedala som na sebe znať ako som sa preľakla. Počul Ivetu? Počul niečo? Alebo len teraz prišiel?
„Zničila si moje nohavice.“ Precedil cez zuby.
Skĺzla som očami medzi jeho nohy a na tvári sa mi rozlial spokojný úškrn.
„Nie je mi to ľúto.“
„Bude.“ Otočil sa na mieste a odišiel preč.
Odfrkla som si a pozrela na Ivetu. „Debil...“ Mykla som plecom a môj pohľad padol na Lea, ktorý sedel na stole len pár metrov odomňa. Na moje prekvapenie ma sledoval úzkymi očami. Pozrela som inam s úsmevom. Len nech pozerá. Však má na čo!
___
Nech sa páči! fotky budú pri ďalšom diely, sľubujem!
Dúfam, že sa vám páči. Konečne som si spravila outline až do konca a vyzerá to, že tu bude skôr ako by sa niekto nazdal. Nechcem to zbytočne naťahovať, keď sa (takmer) všetko vyjasní, bude koniec.
Ďalší diel nechcem sľubovať, ale keďže už mám naplanované čo sa stane, povedzme že to záleží aj od vás (lebo komentáre sú poháňacia sila!) a tak dúfam, že do dvoch-troch dní.
Ďakujem, za čítanie!
Niekoľko krát som tam niečo také zazrela.
ďakujem, pipa za upresnenie mojich záhoráckych chýb 
