Príbeh Amandy Moorovej

[lorinka]

Konečne je to už akčnejšie Nemám čo vyčítať, okrem par gramatickych chyb je to dokonale, ale obdivujem ta, ze ked si to pisala takto v noci.. ja by som mala urcite aj take veci ako vydim a podobne
To decko je bohovske, ta fotka sami strasne paci a aj ten Nyxiin charakter

[Maggi]

pekný diel

[breathee]

Silvi, už to začína byť ozaj napínavé. Dlho som sem nepísala, ale prečítala som zameškané. len tak ďalej, nevzdávaj sa, aj keď sama viem aké je to ťažké s tetou inšpiráciou jej baterka sa ľahko zhasína aspoň v mojom prípade. dobré je, že hoci vravíš, že ju nemáš tak ti stále svieti

[Silva]

Viem viem, dlho som nič nepridala som zla zla zla ale tak no chytila ma až teraz inspiracia, odpustite

(20. diel)
__Tápala som v temnote. Nevidela so nič, celé telo sa mi chvelo úzkosťou. Šla som sa zblázniť. Jediné čo som si uvedomovala bola tvrdá rúčka Luthielu okolo ktorej boli ešte stále obtočené moje prsty. Tento pevný bod bol čosi ako svetielko nádeje aj keď som ho nevidela, čosi, čo mi nedovolilo spadnúť a podvoliť sa hrôze, ktorá sa na mňa tlačila zo všetkých strán.
__Kdesi v pozadí zaznel jemnučký chichot. Mám ťa... Ozvalo sa slabulinko, akoby z veľkej diaľky. Z ničoho nič sa okolo mňa začala tvoriť scenéria akoby sa tma zhmotňovala do línii tvoriacich svet. Prvé čo som zbadala bol matný odlesk vody.
__More sa neligotalo tak ako stále keď sa na ňom odrazí svetlo mesiaca, hviezd alebo slnečné lúče, miesto toho bolo indigovo tmavé pomaly sa posúvajúc vo vlnkách prílivu. Na pieskovom pobreží ktoré v tomto sivom svete stratilo zlatú farbu, sa zrážala sivá pena z mŕtveho mora.
__Moja panika sa stupňovala, aj keď som nevedela prečo. Čosi mi nedovolilo zabudnúť, že tá panika, hrôzy a strach ktoré som cítila, nepatria mne. Čosi to blokovalo a ja som ako tak triezvo rozmýšľala. Teda až kým som ich nezbadala.
__Ich telá boli sinavé a dokaličené. Vo vlasoch sa im zachytili riasy a končatiny mali smiešne ohnuté akoby kosti v nich už dávno roztrieštil príliv o skaly. Pohľady mali prázdne a pery jemne pootvorené, vytekala z nich voda keď vystupovali spomedzi temných vĺn.
__„Mami...ja som n-nechc..“ vystrašene som stála zaborená v piesku neschopná sa pohnúť. Moji rodičia a brat, teda presnejšie to čo z nich ostalo, vystupovali z mora a mierili ku mne. Pohľady mali prázdne ale aj tak plné nenávisti.
__„ty za to môžeš! Nikdy nevyrastiem! Už nikdy neuvidím svojich priateľov.. Nikdy si nenájdem dievča.. Len preto, že patríš do našej rodiny.. Zaplatíš..“ hovoril David dobre známym hlasom, naťahujúc dolámanú ruku na ktorej chýbali dva prsty ku mne. Chcela som prosiť, tvrdiť, že to tak nie je, ale nemohla som. Vedela som že majú pravdu.
__„dievča jedno nepodarené! Nikdy si nedokázala urobiť nič poriadne..! Ani len udržať seba a svojho brata na palube lode. Si úbohá.. Ľutujem, že som sa ťa nezbavila kým si ešte bola len zárodok..“
__„Mami...“ zúfalo som hlesla. Po lícach mi stekali slzy.
__„zbavíme sa ťa tu a teraz... Prečo by si ty mala žiť keď naše telá môžu obhrýzať ryby?“ načiahol sa aj Mark aby stiahol mňa, svoju jedinú dcéru do zabudnutia. Z posledných síl, so slzami v očiach, som zovrela rúčku Luthielu. Bola to moja rodina. Rodina na ktorú som ako každý tínedžer nadávala, hnevala sa na ňu, ale i tak nadovšetko milovala.
__Ak by ten meč nebol taký ľahučký, pravdepodobne by som ho ani len neudvihla k tomu čo som chcela urobiť. S odhodlaním som ním švihla po mojej rodine. Nezasiahla som ani jedného z nich, avšak ozvalo sa prekvapené bolestivé zapišťanie.
__Temnota sa rozjasnila ako keď zapnete vypínač. Malé tmavovlasé dievčatko oproti mne si zakrývalo rukou líce kde mala ľahkú reznú ranu, len o čosi viac ako škrabanec. Potriasla som hlavou. Strach, úzkosť a paranoja zmizli tak rýchlo ako prišli. V mysli som mala stále myšlienky na pokrútenú rodinu ale teraz mi už bolo jasné, že nič z toho reálne nebolo. Nyxie sa očividne len zahrávala s mojimi myšlienkami.
__To všetko sa mi zhrnulo v hlave v priebehu pár sekúnd. Uvedomila som si, že Luthiel ešte stále držím vo vzduchu a na jeho špičke sa skvie pár ostro červených kvapiek.
__Nyxie trvalo len chvíľu než si uvedomia, že vnímam. Prižmúrila oči, teraz už plné očividného hnevu nie detskej roztopašnosti. Oblizla si pery a znovu na mňa uprela sústredený pohľad. Čakala som to. Príval paniky, hrôza a temnota však teraz akosi neprichádzali. Jediné čo som cítila bol tlak na moje spánky. A to, že obyčajne chladná rukovať Luthielu hreje.
__Nyx neveriacky vytreštila oči a siahla po malej dýke za pásom. Ešte nidky som sa nemusela brániť, keď na mňa ktosi šiel útočiť nožom, preto som sa sústredila na nástroj ktorý malé dievčatko už zvieralo v bledej ruke. Prv než sa však ním stihla zahnať, na jej vlasoch sa ocitla stará zvráskavená ruka a celou silou ju za ne trhla. Nyxina pekná detská tvárička narazila o kamenný múr neďaleko.
__„Verita..!“ šokovane som zvolala, celkom zabúdajúc že ani nie dva metre za nami bola rušná ulica.
„Buď ticho preboha... Čo si tu vystrájala? Mala si sa držať stranou a čakať!“ zavrčala a pozrela na telíčko skotúľané pri jej nohách. „och.. Bože, nie je to Nyxie?!“ hlesla Verita keď sa pozrela koho to vlastne omráčila. Dovtedy nemala tušenie, prišli odkiaľsi odzadu.
__„Ja som nerobila nič.. Ty s proste odišla a ona sa tu len tak..“ začala som vysvetľovať keď Verita mávla rukou.
„To je jedno.. Deirian pomôž mi prosím spratať ju niekam, ak ju takto nájdu vyhlásia poplach skôr ako sa dostaneme k bránam. A to isté sa stane ak náhodou niekto nazrie do väznice a nájde tých strážnikov..“ zamrmlala a horúčkovito hľadala v úzkej uličke kam by odpratali telo Nyx. Tej spomedzi tmavých vlasov stekalo po bledej pokožke pár červených pramienkov krvi.
__Deiriana som si všimla až teraz. Mal oblečený sivý plást a v ňom dokonale splýval so stenami v uličke. Cez tvár mal prehodenú kapucňu, no i tak som vedela že je to on. Sklonil sa a zodvihol malú Nyxinu postavu.
__„Verita, hodíme ju niekam do kanála cestou. Ak tu ostaneme ešte dlhšie som si istý že niekto vyhlási poplach. Musíme ísť...!“ naliehavo dodal a prehodil si Nyxie cez plece. Na mňa sa ani len nepozrel, ani len nedal nejak vedieť, že aj ja som v tej uličke. Obracal sa výlučne na Veritu.
__Ak by sme neboli v takej nepríjemnej situácii pravdepodobne by sa ma to možno aj celkom dotklo, no vtedy som to akosi vymazala z hlavy. Zasunula som Luthiel do puzdra a rýchlo vykročila za Veritou a Deirianom

[lorinka]

Tá časť s tou rodinou je pekne desivá a nechutná možno by si mohla viac opísať tie zranenia (A)
A dúfam, že na ďalší dielik nebudeme musieť čakať tak dlho, ako na tento

[Silva]

Úvod
No, kedže som Oskarovi sľúbila nový diel ak napíše aj on, tak pridávam. Dodávam len toľko, Príjemné čítanie a Oskar, zapínaj word a píš mi nový diel tej komédie

__Kráčali sme takmer tými istými uličkami ako keď sme šli Deiriana zachrániť. Verita šla napred, stále v podobe starej babizne, za ňou Deirian vliekol útlu postavičku Nyxie. Ja som kráčala za nimi ako posledná. Stále bolo v meste podozrivé ticho. Vzduch síce narúšala vrava z rušnejších ulíc okolo, ale v tých našich nebolo nikoho, Verita poznala Kyrr dobre, vedela ako sa niekam dostať nepozorovane. Mňa však znepokojovalo to, že ešte nikto neprišiel na to, že jeden z väzňov už nie je vo svojej cele. Keď som sa znepokojene obzerala, Verita z ničoho nič zastavila skupinku.
__„Počkajte, musíme sa jej zbaviť.“ povedala a kývla Deirianovi. „Strčíme ju tuná.“ ukázala na vinárske sudy, pravdepodobne odpad z krčmy vedľa. Sudy boli obrovské, Nyxina malá postava sa tam ľahko zmestila. Pôsobilo až komicky, keď ju Deirian do jedného napchal a založil veko. Verita zdvihla akúsi debničku a položila ju na vrch. Následne obaja pár sekúnd hodnotili svoje dielo. Nikoho by ani nenapadlo že v množstve sudov môže byť niečo schované.
__„Dobre, počúvajte. Nemôžeme riskovať, a ísť cez hlavnú bránu a ostatné sú zavreté. Máme len jedinú možnosť. Kanál.“
__„Vers, ale kanálom sa nedostaneme, konce su zamrežované, tak ako aj v Natyrne.“ oponoval jej Deirian, „Musí byť aj iná cesta“
__„Iná nie je, ideme cez kanál. Jeden zo vstupov by mal byť o uličku ďalej.“
__„Vers, ale...“
__„Iná cesta nie je, Deirian! Kanál alebo smrť.. Vyber si.“ hrozivo na neho pozrela. Nemal šancu odporovať, Verita mala v pohľade niečo, čo nás oboch presvedčilo.
__V tichosti sme sa pohli vpred. Prešli sme okolo nejakého hostinca. Z dverí sa akurát, do bočnej uličky, vytrepal akýsi opilec. Verita spomalila. Nechápala som prečo, museli sme predsa prejsť skôr ako si nás niekto všimne. Až potom mi došlo, že Verita vyzerala ako stará zhrbená babizňa. Taká by sa mala šuchtať, nie takmer behom svižne kráčať.
__„Hej bábika... Poď na slovíčko.“ zahulákal po mne ten ožran. Verita bola takmer už pri ňom. Keď ho míňala, vystrela sa a obrátila sa naspať. Opilec zase otvoril ústa aby čosi zakričal, keď ho Verita zdrapila za vlasy a dýkou čo vytiahla z háb šiat mu podrezala hrdlo. Nevydal ani hláska, nečakal to.
__Takmer som zamrela na mieste. Aj keď som žila v meste, kde každú chvíľku v správach hlásili že niekoho napadli, aj tak ma zdrvilo, keď som videla vraždu v priamom prenose.
__„Kráčaj..“ zamrmlal Deirian a zdrapol ma za rameno aby som sa pohla. Môj pohľad však stále priťahovala krvácajúca mŕtvola na zemi. Bolo mi zle, napínalo ma zvracanie.
__Pred nami Verita už odťahovala ťažké veko ktoré zakrývalo tunel kanalizácie. Deirian ma obišiel a skočil dnu. Bola tam tma ako vo vreci, nič len čierňava. Hneď ako zmizol sa ozvalo tlmené špľachnutie. Verita mi kývla a ja som skočila za ním. Nepadala som ani dva metre, zato som dopadla do dosť hlbokej vody, prinajmenšom som nedočiahla na dno. Čosi ma zdraplo za ruku, a ja som len s ťažkosťami potlačila zvresknutie. Nakoniec sa ukázalo, že to nebol potkan ani nič podobné odporné ale Deirian. Ťahal ma ďalej a v zapätí sa ozvalo buchnutie a hneď na to čľupnutie. Verita dopadla presne na miesto kde som ešte pred ani nie minútou bola ja. Tá troška svetla, ktoré prenikalo cez otvor v ulici zmizla. Verita zrejme nejak za sebou veko uzavrela.
__„doľava.. a snažte sa čo najmenej robiť hluk“ zavelil tlmený Veritin hlas. Pomaly som začala plávať smerom ktorý nám udala. Z oboch strán sa vedľa mňa rytmicky pohybovali dve telá. Puzdro Luthielu mi jemne narážalo do lýtka, ale ku podivu ma meč vôbec neťažil. Oveľa väčší problém mi spôsobovalo mokré šatstvo. Fialový plášť nasiakol vodou a ťahal ma ku dnu ako kameň. Bola som čím viac vysilenejšia.
__„Doprava..“ zašeptala Verita a tak som zahla do tunela ktorý bočil vpravo. Na konci sa objavilo akési svetlo. Avšak bolo veľmi tlmené a prichádzalo spod vody.
__Keď sme ta doplávali, ukázalo sa, že vychádza zo zamrežovaného kruhového otvoru. Deirian mal pravdu. Ani dieťa by sa cez tie mreže neprepchalo.
__„Amanda, budeš sa musieť ponoriť a prerezať mrežu. “ zafučala Verita. Očividne bola tiež unavená, a tak isto mala na sebe oveľa viac handier ktoré jej slúžili ako maskovanie. Muselo sa jej plávať desaťkrát ťažšie ako mne. „Tie mreže sú zo železa nie z dreva Vers, nie je šanca aby ich..“ nedokončil. Vytiahla som z puzdra Luthiel a ponorila sa. Ešte šťastie, že som bola celkom schopný plavec. Voda bola sladká, oči ma štípali ale držala som ich otvorené. Všetko bolo zakalené a rozmazané, orientovala som sa len podľa slabého svetla.
__Z pier mi uniklo pár bubliniek vzduchu keď som sa dostala až k mreži. Deirian mal pravdu, mreže boli hrubé takmer ako moje zápästie a z pevného železa. Nebola však iná šanca, musela som to skúsiť. Dochádzal mi vzduch, premáhal ma dýchací reflex. S ťažkosťami som priložila Luthiel k prostrednej železnej tyči a z celej sily zatlačila. Bledá čepeľ Luthielu sa vnorila do železa ako do masla, presekla som takmer dve mreže naraz. Prekvapene som vyvalila oči, čo spôsobilo, že začali štípať ešte viac. Boleli ma spánky, bola som pod vodou už takmer minútu, potrebovala som kyslík.
__Vyplávala som na hladinu a prudko sa nadýchla. Chladný vzduch pálil v pľúcach ako oheň, ale aj tak som ho zúfalo hltala.
__„Už?“ opýtala sa netrpezlivo Verita. Pokrútila som hlavou zo strany na stranu. „Hovoril som ti, musíme to skúsiť inakšou cest..“ začal Deirian ale ja som zase zmizla pod hladinou. Teraz to šlo rýchlejšie. Presekla som vo vrchnej časti ešte jednu tyč a to isté som spravila aj v spodnej časti mreže. Rýchlo som povyťahovala vyrezané časti a tak vznikol otvor ktorým sa dalo, aj keď dosť na tesno, prejsť. Znovu som sa vynorila.
__„môžeme“ zachrapčala som.
Celé telo ma bolelo od namáhavého plávania. Mokré šatstvo bolo príšernou záťažou. Verita sa bez slov ponorila, hneď za ňou nasledoval ďalší nádych a pod hladinou zmizol aj Deirian. Posledný krát som sa i ja nadýchla a zamierila dole. Prepchala som sa cez otvor len čo ním prešiel Deirian. Nado mnou sa asi o dva metre vyššie rozprestierala ligotavá hladila ale Verita plávala ďalej, nemierila k povrchu. Tak sme nasledovali jej siluetu. Po približne pol minúte sa vynorila, nadýchla sa a pokračovala v plávaní popod hladinu. Ja a Deirian sme urobili to isté a nasledovali ju. Očividne sme sa nachádzali v nejakom jazere. Vynorili sme sa ešte trikrát keď sa dno začalo približovať a jazero bolo plytkejšie. Onedlho sa už nedalo plávať pod hladinou, museli sme sa vynoriť, voda bola už len pol metra hlboká, narážali sme kolenami o dno posiate kamienkami a riasami. Len čo sme boli na brehu rozbehli sme sa k bezpečným stromom neďaleko. V Kyrre bol rozruch. My sme sa ocitli na ním, smerom k nižším horám za ktorými bolo more, teda na opačnej strane ako bola hlavná brána. Z najvyšších budov stúpal červený dym.
__„Buď našli toho chlapa, alebo zistili že si preč. Každopádne vyhlásili poplach, musíme sa odtiaľto dostať čím ďalej, tým lepšie. Začnú prečesávať aj okolie.“ Povedala smerom k Deirianovi a vykročila rýchlo smerom do lesa. O pár minút sme dorazili ku kope skál. Také sme cestou do Kyrru míňali často. Avšak pri týchto boli uviazaní Burk s Gevarou.
__„Ako že...?“ začala som. Verita odpovedala skôr na môj a Deirianov prekvapený výraz.
__„Ráno som ich sem zaviedla. Vedela som, že sa k obchodnej ceste nebudeme môcť vrátiť.“ odpovedala prosto a zohla sa za skalu, kde boli schované Gevarine aj Burkove sedlové vaky. Zrejme pre prípad, že ak by aj kone zmizli, alebo ich niekto ukradol, aby sme neprišli aj o zásoby. Vytiahla nejakú fľaštičku s hnedastou tekutinou a na ex ju vypila. Hneď na to ju prudko striaslo a tackavo sa posadila na neďaleký kameň. Sedela v predklone a telom jej mykalo. Vlasy pomaly dostávali znovu blond nádych, boli zdravšie. Pokožka sa vyhladzovala. Po piatich minútach Veritine kŕče prestali a ona sa z hlboka nadýchla. Už nevyzerala ako zošúverená babička ale normálne, ako pred tým. Mne bola sympatickejšia ako starena. Stiahla zo seba kopu mokrých handier, a odhalila svoje pôvodné, zelené oblečenie. Aj to bolo mokré ale neťažilo ju tak ako množstvo mokrých látok.
__Deirian medzi tým popripínal sedlové vaky koňom a podozrivo mlčal. Znovu mi uhýbal pohľadom. Už som chcela otvoriť ústa, keď sa ozvala Verita.
__„Deirian, pôjdeš so mnou na Burkovi. Koňa ti niekde po ceste zoženieme.“
__„Nie, pôjdem s ňou.“ povedal krátko a kývol hlavou smerom ku mne. Ani sa neobťažoval povedať moje meno. Verita na mňa vrhla jeden krátky chladný pohľad akoby som ja jej nejak osobne ublížila. „Ako chceš.“ zamrmlala a vyšvihla sa do sedla.

Záver
Tak no dúfam, že sa Vám čakať oplatilo, a zase ja čakám komentáre a moju ľúbenú kritiku.

[Maggi]

čp sa to stalo drahej Nyxie som rada že je konečne nový diel páči sa mi to

[oskar123511]

Amanda si back!

Jaj, Silva, ty si mi teraz dala, budem musieť...ale tak zas nedúfam, že pokračko bude závisieť len odo mňam, ja budem musieť písať, kurník!

Ja že sa len nejako vydrbane vykrútiš a niečo zbúchaš a odflákneš a ty tu pridáš toto...Tá pasáž v kanále bola geniálna, až som sa do čela buchol, že mňa by to takto určite nenapadlo a tie opisy by som určite takto nedal...a očervenel som úprimnou závisťou. Človeku potom naozaj príde ľúto, že je koniec a preto samozrejme som si všetko prečítal od začiatku...už sa mi aj začiatok rýchlo čítal, krásne to všetko pôsobilo ako celok...ale aj tak pri tvojom vťahujúcom písaní je to pre mňa málo a ešte takých 420 strán by som bral...

Verita je jednoducho geniálna, taká hnusná, odporná a ja u mám rád! A Nyxie by som pripísal v príbehu ešte vážnejšiu úlohu než má ( ) , bolo by super, keby všetko na konci z časti (trochu väčšej) záviselo aj na nej. Možno by mohla zabiť Amandu...dobre, tak Morsalis, predsa len sú už otrepané súboje dobra so zlom v záverečnom boji kladného a záporného hrdinu.

Ešte tie dialogy, bolo ich málo, to áno, ale práve preto...je mi ľúto niečo ti radiť/vysloviť názor, keď tie tvoje opisy kompenzujú naozaj všetko!
Ale tak asi sa na to vykašlem, pretože v tvojej druhej hávedi, čo píšeš, tvoje dialógy úplne žeriem!

(Ja tu stále čakám draky, obrov alebo aspoň nejaké obrie kone )

Super!

Dobre, tak ja sa pokúsim prekonať, dokopať, napísať a dúfať, že dodržíš slovo a pridáš aj ty!

[Silva]

Oskar, toto som napisala za dve hodiny a ja to myslim vazne, ked das ty, do dvoch dni dam ja.. mam aspon motivaciu lebo ty vymyslas super absurne ten pribeh a Do Ipswichu dam tiez asi dnes diel, lebo Lorinka ma prec NB a tak ona pisat nemoze taak sme sa dohodli ze dam este jeden diel ja.

[lorinka]

Nečítala som komenty predo mnou, nemám na to čas (a)
chcem len povedať, že teta Silvi opäť preukázala svojho spisovateľkského génia a som na ňu hrdá teším sa na ďalší diel, nech je čo najskôôôr.. fakt, čítala som to jedným dychom

[fluky]

Nuže, kritiky sa ti zachcelo, máš ju mať xD Napísané je to skvele, o tom potom. Ale neviem prečo, mám z toho taký nedotiahnutý pocit, nedostal som sa priamo do deja, nezapôsobilo to tak akčne, ako mohlo. Prišlo mi to celé akési...šedé, neosobné. Nikdy neviem, kedy dej vrcholí alebo len opisuješ
Na druhej strane zas musím povedať, že máš talent na dej - napríklad ten Veritin exces s opilcom sa mi páčil, prekvapil Takže za túto stránku plný počet bodov. Obsah skvelý, forma dobrá

[Silva]

Úvod
No, aj keď som povedala, že nedám diel skôr jak Oskar dá svoj, tak, pridávam. Dej sa moc neposúva tu si skôr vypočujete nejaký ten dialóg. Čítaniu zdar, teším sa na vaše komentáre a kritiku.


*Dvaja...traja?*

__Boli sme v sedle už takmer tri hodiny. Striedavo sme postupovali cvalom a krokom, aby sme kone príliš neunavili. Verita trvala na to, že kým bude svetlo, musíme ísť. Morsalys rozhodne vyšle hliadky aby ich chytili. Prišla o veľmi dôležitého väzňa.
__Kyrr sa nachádzal v skalnatých horách, no obchodné cesty sa kľukatili okolo nich, nie priamo cez ne. Verita mierila priamo cez hory.
__Sedela som na Gevare za Deirianom. Aj keď kobyla bola moja, viedol ju on. Bol skúsenejší jazdec, a ja som vlastne aj bola rada, že nemusím byť v strehu a koňa viesť.
__Bola už tma, keď sme zastavili pri hlúčiku ihličnanov. Verita zoskočila z koňa a bez slova začala odsedlávať Burka. Ja a Deirian sme urobili to isté. Vládla dusná atmosféra, nepríjemné ticho narušovali len zvuky prírody. Verita sa zakrútila do jednej z diek od Harpena a sadla si pod strom. Potom uprela pohľad na Deiriana.
__„Tak...Hovor.“ povedala krátko a založila si ruky na prsiach. Nevedela som čo mám robiť. Stále zazerala na Deiriana, mala som pocit, že by som mala zmiznúť, ale chcela som počuť to čo ona. Kedže mňa Verita vytrvalo ignorovala, sadla som si na nejaký kameň obrastený machom a pokúsila sa tváriť nezúčastnene.
__„čo ti mám povedať?“ opýtal sa sarkasticky. Medzi oboma bolo niečo, čo som nedokázala identifikovať.
__„Bol si takmer dva týždne vo väzení u Morsalys. Vytiahla z teba niečo?“ pýtala sa chladne.
__„tá bosorka sa neráčila za mnou zastaviť. Posielala len svojich prisluhovačov. Nyxie.. Jeff.. A tak“ odpovedal s rovnakým chladom v hlase. „Neboj sa, nedostala zo mňa nič. Aspoň moju totožnosť nie, teda aj ty si v bezpečí. Čo ste ale robili vy?"
__„Zachraňovali ťa.“ znela jednoduchá odpoveď.
__„Dva týždne ste cestovali od Sebrae do Kyrru.“ povedal skepticky a nadvihol obočie.
__„šli sme do Sebrae. Ukradla som tam nejaké zásoby a koňa. Pri odchode nás ale napadli. Šli sme k Harpenovi, ktorý nám pomohol. Potom do Kyrru.“ skrátene vyložila to čo sa stalo v posledných dňoch.
__„fajn, a čo budeme robiť teraz? Sebrae na úkryt neprichádza do úvahy minimálne pol roka kým nezabudnú na tvoju malú pôžičku. Čo tak Aenora? Aj keď, legálne tam nocľah nezoženieme. Peniaze mi samozrejme v cele zobrali, a kradnúť v Aenore je samovražda.“
__Verita ho nepočúvala. Kým uvažoval nad našou budúcnosťou, presunula upretý pohľad na mňa, presnejšie na bok kde som mala pripnuté puzdro s Luthielom. Vyzeralo to tak, že tuho premýšľa.
__„Amanda má Luthiel.“ povedala pomaly pričom stále zazerala na puzdro. Hovorila vyrovnane, akoby hovorila o čomsi úplne bežnom. Len čo skončila vetu, presunula pohľad na Deirianovu tvár.
__„Ehm, čo?“ nechápavo preskočil z jej tváre na moju a zasa spať.
__„Luthiel.“ zopakovala.
__„Nebuď smiešna.“ pozrel na ňu akoby bola blázon. Nepovedala nič, len preniesla pohľad na mňa. To isté urobil aj on. Obaja skĺzli očami po mojom boku na nenápadné puzdro a zdobenú rúčku. Cítila som sa nanajvýš nepríjemne.
__„to...“ hlas sa mu zasekol v hrdle. Mala som pocit, že potrebuje trochu pomôcť s pochopením tak som chytila rúčku a s ľahkosťou vytiahla striebristo biely meč z puzdra.
__„pane.. Bože. To ale úplne mení situáciu, a no.. Aj veľa vecí vysvetľuje.“ stále šokovane vyhabkal Deirian. „Všimol som si ho už trochu v Kyrre.. Ale veriť tomu, absurdné...možnosť že by to naozaj mohol byť Luthiel.. to...tak preto musela tie mreže odstrániť ona. Je nositeľ..“ dodal potichu akoby len pre seba. „Každopádne, už aspoň vieme čo musíme urobiť. Musíme ísť do Natyrnu.“ dodal akoby to bola samozrejmosť.
__„čakala som, že to povieš. Odpoveď je však, nie. Natyrn neprichádza do úvahy.“ povedala pomaly. Stále rozprávala so železnou istotou, každé slovko volila starostlivo.
__„a čo iné chceš robiť, Vers?! Musíme tam ísť!“ až mnou myklo, keď Deirian zvýšil hlas na Veritu. Tak, ako ona bola pokojná, on bol vzrušený a roztržitý.
__„Určite si pamätáš, prečo posledné roky utekáš, Deirian. Magistérium na teba poľuje ako na psa. Si pre nich taký istý nepriateľ ako ona. Myslíš, že budú nadšení keď sa tam objavíme? Morsalysina veliteľka Elity, vrah a nejaké dievča?“ Keď to povedala, znelo to naozaj veľmi úboho. Pri slovíčku Vrah som sa mykla a zapichla pohľad do Deiriana. Vôbec nevyzeral, že by mohol niekoho úkladne zavraždiť.
__„Dobre vieš, že som nikoho nezavraždil.“ zavrčal a hodil po nej škaredý pohľad.
__„No, to ti tí tvoji drahí v magistériu akosi neveria, nemyslíš?“ sarkasticky útočila.
__„Keď prídeme s Luthielom, situácia bude iná.“
__„Možno bude, ale ja nemienim magistériu pomáhať. Je to odporná inštitúcia plná lží. Nedovolím aby sa Luthiel dostal do ich moci.“ zavrčala a postavila sa od stromu.
__Cítila som sa dotknuto. Rozprávali sa aj o mojom osude, avšak jediné čo ich na mne zaujímalo, bol ten meč. Mala som im chuť povedať nech si ho zoberú a ja vypadnem. Avšak, z toho čo mi rozprávala Verita a čo som počula u Harpena, som vedela že to nie je možné.
__„Vážne?! A komu by si chcela? Morsalys? Ver mi, že ťa prijme späť s otvorenou náručou keď jej ju dovedieš.“ mykol hlavou smerom ku mne ale pohľad stále zapichával do blondíny pred sebou. Obaja sa na seba mračili.
__„Ak by som sa chcela vrátiť k Morsalys, šla by som za ňou keď sme boli v Kyrre.“ povedala chladne. „Pôjdeme do Aenory, ak budeme mať šťastie, niekoho stretneme na ceste a okradneme.“
__„Našťastie, Verita, tentoraz rozhodnutie nie je na tebe ani na mne.“ v hlase mu znel náznak víťazstva. „Amanda? Čo si myslíš?“ oslovil ma nečakane.
__Šokovane som na oboch hľadela. Nevedela som čo chcem. Magistérium som považovala rozhodne za lepšiu možnosť ako Morsalys ale zase, Veritin úsudok doteraz nikdy nesklamal, a aj keď som ju nemala veľmi rada, verila som jej. Predsa len strávila som s ňou viac času ako s Deirianom.
__„Ja.. Ja neviem.“ vyhabkala som.
__„Prosím ťa... O tomto nemôžeš nechať rozhodovať decko!“ odfrkla, avšak mňa sa to dotklo. Nevyzerala staršia odo mňa a ja som sa rozhodne už ako dieťa necítila.
__„ehm prepáč, ale omnoho odo mňa staršia nie si. Koľko máš? 26?“ zamračila som sa na ňu. Vedela som, že riešim ,malicherné somariny, naozaj ako nejaký nedorastený teenager ale neznášala som, keď so mnou niekto takto jednal.
__„42.“ Odpovedala krátko. ostala som ako obarená. Bola staršia ako moja matka. Rozhodne tak však nevyzerala. Musela si uťahovať, avšak vyzerala smrteľne vážne.
__„čože? Veď... Nemôžeš mať tak...“ vyhabkala som zmätene.
__„vidíš? Nič nevie. O tomto ona nemôže rozhodovať!“ skočila mi do reči a zabodávala pohľad do Deiriana. Teraz už pôsobila nahnevane aj ona. Jej dokonalé sebaovládanie sa rozplynulo.
__„Je nositeľ. Má právo sa rozhodnúť.“ nadýchol sa obrátil sa na mňa. Čierne oči sa zahľadeli do mojich. „Amanda, s kým chceš ísť? So mnou do Natyrnu alebo s Veritou do Aenory?
__„Ja...neviem“ zopakovala som. „Som príliš unavená“ dodala som podvedome. Verita už otvárala ústa, že niečo povie ale Deirian ju predbehol.
__„Dobre, vyspime sa na to. Ráno sa rozhodneme, kam pôjdeme. Sme od Kyrru dosť ďaleko, môžeme si pár hodín pospať. Podržím hliadku prvú hodinu.“ Dopovedal a zložil z Gevary a Burka zvyšné vaky. Potom sa zakrútil do plášťa ktorý vybral a sadol si na vyššiu skalu neďaleko. Potichu som si vzdychla a zobrala druhú deku. Potom som si ľahla na machovitú pôdu posiatu ihličím. Na chrbte som cítila dva pohľady, každý rozhodnutý o svojej pravde. Čo však bola ta správna cesta? Bola som príliš unavená aby som to zistila. Zavrela som oči a po pár minútach upadla do želaného spánku.


Záver
a teraz by som rada počula Váš názor. Má sa Verita prikloniť na Deirianovu stranu (smer Natyrn) alebo Veritinu (smer Aenora)? Čo je správne rozhodnutie?

[lorinka]

Žiaľ môj koment bude krátky a stručný - chcem ďalší diel! Silvi skutočne, toto je príbeh, ktorý sa dá čítať jedným dychom a mala by si v ňom pokračovať, samozrejme, čo najrýchlejšie (a)
ako to nevyjde ako kniha, tak literatúra nemá zmysel

[oskar123511]

Dobre si urobila, že na mňa nečakáš...ani by sme s nedočkaliXD

Ja som myslel, že ty to už máš dopísané... a ty tvoríš za pochodu.

Zase super, aj ked predsa len úryvok...dobre, neviem, čo ešte spomenúť, je to krátke a ja som sa začítal, že možno aj na druhú stranú otočím tú knihu
Trochu prežívam dejavu, nositeľ...úžasný meč...zlá morsalis, keby že nepíšeš tak skvelo, tak to sprdím,a le tu vážne nie je čo, lebo to tvoje písanie...ach.

Možno by to chcelo trochu ošaliť, je to epické a amanda nie je gandalf predsa, niekoho podobného amande, priateľského a sprostého, či úplne výkvet v príbehu, aby to malo myšlienku, krátku dejovú pointu...ja neviem, z toho riešenia všetkého je to chabo vážne, nejakú chobotinu do toho a vzápätí akciu, aby nás trhalo, ked práve v tom smiešnom okamihu niekto náhle zomrie, človek si to nestihne ani uvedomiť a rozmýšľa aaaaaaaaaa, on zomrellll! prečo to spravila?!!! argh!

A s tým koncom...ja som ani veľmi nerozmýšľal: Natyrn! S tým si aj spomenula Luthiel, tak možno sa o ňom viac dozvieme, akú úlohu zohrá a táák a vlastne ani Deiriana úplne nepoznáme a tá jeho minulosť, mohli by ísť sami a Verita by sa s nimi pohádala a náhle by zmizla, amanda by mala výčitky, lebo sa ňou neriadila a vtej pravej chvíli by sa objavil...aaaa, zase blúznim, ale za mňa určite Natyrn!

Aaaaa, pochválen bud ostrie noža! (Už niekoho zabi!)

[Lincey]

aaa čo ty máš stále s tými vraždami oskar? Veď vražda bola v minulom diele, ak Silva všetkých povraždí tak kto potom v príbehu zostane?

Silvi ako vždy veľmi dobré, ťažko ti niečo vytknúť. Ale už sa aj mne žiada nejaká akcia, posun v deji. Áno rada spoznávam povahu postáv, ale iba v tom prípade, keď je to striedané s nejakou akciou. A kam by sa mali vybrať, tak pre dej je podľa mňa podstatnejší Natyrn i keď ja by som bola zvedavá, čo by si vymyslela v tom druhom meste, aby si natiahla príbeh.