Tak v rom prípade prinášam trochu pozdvižení v podobe nového dielu Ako som už predtým avizovala, Ipswichské tajomstvo sa pomaly odhaľuje a naberá na sile...
Tento diel bol príliš dlhý a preto som ho rozdelila na dve časti, aby vás náhodou neodradila taká hromada čítania Pokračovanie teda pridám už zajtra, tak sa potom nezabudnite odtrhnúť od učebníc a na chvíľu príďte aj sem __ Hravé ohníčky tmavozelených očí poskakovali po jej tvári, skúmali ju, akoby sa snažili odhadnúť, na čo práve myslí. Závan tvrdého alkoholu a cigariet bez filtru prebíjala lahodná aróma mužskej voňavky, na ktorú keď si spomenula, zatočila sa jej hlava. Bol stále tam, aj keď už vôbec nebol. Ukrytý hlboko v jej mysli, zatlačený až na samé dno. Brandon.. drak.. mŕtve telo za mliekarňou..
__ Nie, nie, nie... stop! Otvorila oči a pozorovala nimi tvár, ktorá na ňu zhrozene žmurkala. Myslela si, že tie spomienky už dávno zahubila, že sa k ním nikdy nebude vracať. Bola pravda, že s Barandonom.. spala, v podsate on bol jej prvým. No to, čo sa stalo na druhý deň, s ňou predsa nemá absolútne nič spoločné! Veď bola taká opitá, že si ani nepamätala, ako sa dostala domov. V takomto stave by určite nebola schopná niekoho zabiť alebo k tomu čoilen prispieť.
Tá malá žaba je obyčajná histerka. Má komplexy z toho svojho nedovyvinutého ksichtu a myslí si, že si ich bude liečiť na mne. Tak to v žiadnom prípade!__ Pocit nevoľnosti ju však stále neopúšťal. V tejto chvíli najviac túžila po dvojitom panákovy tequilly alebo po nejakých práškoch na upokojenie. Zbrklo prehľadávala obsah kabelky, či v nej nenájde aspoň jednu zatúlanú pilulku. Možno Ibuprofen alebo Paralen, tie jej pri podobných kŕčoch vždy pomáhali. Avšak jediné, čo našla, bol malý strieborný plátok so štyrmi bielymi tabletkami, na ktorom svietil čierny nápis
Sédatif PC. Boli to akési homeopatické lieky na potlačenie úzkosti, podráždenosti a nespavosti, ktoré do nej kedysi tlačila starká. Teda, ešte predtým než umrela.
__ Alex roztrhla alumíniovú fóliu a vysypala z nej tabletky na mramorový pultík. Ublížiť jej predsa nemohli, bola to iba zmes rôznych byliniek a iných prírodných serepetičiek. Vložila si tabletky pod jazyk a kým sa rozpúšťali, znovu zatvorila oči.
__ Chutili odporne a ona mala pocit, akoby sa jej v ústach rozpúšťali hrudky múky. Pripomínali je starkú, pripomínali jej ten deň, keď ju pochovávali. Vtedy sa vyškriabala za pomoci stoličky až na kredenc, z ktorého dočiahla ku lekárničke. Zatiaľ, čo si ostatní prezerali staré fotky, ona každému z nich hodila do kávy niekoľko tabletiek. Vtedy ešte nechápala, prečo všetci plačú a tvária sa sklesnuto, neuvedomovala si, že starkú už nikdy neuvidí. Vedela iba to, že keď bola smutná ona, keď plakala za rodičmi, ktorí stále neprichádzali, keď nemohla v noci spať, starká jej vždy do čaju hodila jednu tabletku...
__ Ostré a prenikavé rinčanie školského zvončeka ju násilne vytrhlo zo spomienok. Keby sa k tým liekom nedostala, asi by si nikdy nespomenula, ako na starkinom pohrebe priotrávila takmer polovicu rodiny. Ale s dobrým úmyslom, ako inak.
__ Keď Alex kráčala pomaly sa vyprázdňujúcimi chodbami, mala pocit, že s každým krokom sa cíti lepšie. Nechcelo sa jej veriť tomu, že by lieky tak rýchlo zabrali. Mama ju predsa vždy presviedčala, že homeopatiká sú iba o tom, že niekto chce na nich zarobiť, no v skutočnosti človeku nepomôžu a jediné, čo sa u neho prejaví, je placebo efekt. A keby aj.. hlavne, že to nejaký efekt má, nie? vravela si. V tej chvíli sa jej chcelo skákať, lietať a tancovať, až kým nepríde do učebne, ktorej mali ďalšiu hodinu. Musela sa neustále kontrolovať, aby si priamo v tej chvíli názorne nezopakovala rozdiel medzi
Battement developpé a
Battement frappé. Nikdy sa v tých francúzskych názvoch nevyznala.
__ „Baby, prečo sedíte tak vzadu?“ zašepkala Alex, keď si s chichotom sadala na voľné miesto vedľa Sashi a Charlie. Okrem nich tu bola aj Nicola, ktorá im až doteraz nevenovala žiadnu pozornosť a čosi čmárala do zošita.
_„Vždy tu predsa sedávame!“ vyhŕkla Sasha na svoju obranu.
_„Hej? Tak potom okej,“ usmiala sa Alex a všetkým dievčatám vyletelo ich dokonale upravené obočie o čosi vyššie.
_„Pán Dabbson, iste máte na dnes prichystaný svoj referát o Tudorovských panovníčkach.“ zašvitorila slečna Crubssová na Olivera chúliaceho sa v prednej lavici. Bez slova prikývol, postavil sa a neisto predstúpil pred celú triedu. V ich prípade to bolo iba 16 spolužiakov, pričom vždy minimálne traja chýbali, no jeho i táto hŕstka nemo zízajúcich tvárí dokázala vyviesť z miery.
_„Ehm, takže.. ja som si pre vás pripravil...“
_„Pán Dabsson, nikdy nezačíname slovami
ehm, takže! Prosím vás, zapamätajte si to a skúste začať odznova,“ napomenula ho večne premotivovaná profesorka dejepisu.
_„Ehm, samozrejme slečna Crubssová.“ zopakoval tú istú chybu po druhý raz.
_„Preboha, len to nie,“ zamrmlala Nicola a prevrátila očami. „Len nech sa tu pred nami nezosype, tie jeho vychudnuté kosti by upratovačky zbierali ešte do Vianoc.“
_„A pozrite, ako ním myká!“ zachichotala sa Sasha. Oliver sa naozaj triasol. Ešte ani neotvoril ústa, no už teraz ním šklbalo a papiere v jeho rukách sa kyvotali tak divoko, akoby sa nimi snažil ovievať. Horúčkovito hľadal úvodnú stranu referátu, ktorá mu medzičasom vypadla a ležala na zemi. Všetko, o čom mal dnes porozprávať, vedel naspamäť, no i tak nebol schopný začať hovoriť bez svojich poznámok. Inteligentný a bystrý chlapec si jednoducho nikdy neveril.
_„Ale nesmej sa mu!“ oborila sa do nej Nicola potichu. „Čo nevidíš, že má Parkinsona?“
__ Dievčatá sa zlomyseľne chichúňali na účet úbohého Olivera, ktorého jediným prianím bolo, aby konečne zazvonilo a hodina dejepisu skončila. Inokedy by ich Alex zahriakla a prikázala im, nech zmĺknu, hoci pod nejakou skrytou zámienkou, ako napríklad, že sa rehocú ako kone a to im rozhodne nepristane. Tentoraz však nenamietala. Vlastne.. aj jej to pripadalo vtipné. Keď sa na neho lepšie zadívala, uvedomila si, že vyzerá ako nejaké lesné zvieratko, ktoré sa vyľaká vždy, keď sa okolo neho niečo šustne.
__ A zrazu sa Alex začala smiať. Nechichotala sa potichu a zlomyseľne, tak ako jej priateľky. Ona sa smiala nahlas a odľahčene, nič zlé ani podlé v jej smiechu nebolo. No o to viac sa to Olivera dotklo. Alex videla, ako náhle zčervenel a bolestne od nej odvrátil zrak. Nechcela sa mu smiať, bol to predsa jej kamarát Oliver! Áno, nikdy sa k nemu verejne nepriznávala, no aj tak sa ho nechcela dotknúť alebo mu nejako ublížiť. Uvedomovala si, že by sa mala prestať smiať, no akosi to nešlo. Cítila sa tak pokojne, odľahčene.. a v tomto stave bol jedinou cestou smiech.
_„Slečna Cooperová, utíšte sa prosím vás!“ ozvala sa pohoršená profesorka. Nemalo to síce žiadny priamy efekt, no Alex aj tak postupne stíchla. Priateľky na ňu prekvapene hľadeli a nechápali, čo sa to s ňou deje.
_„Alex, si v poriadku?“ zašepkala s obavami Charlie.
_„Všetko je fajn,“ odpovedala. Otvorila kabelku a vytiahla prázdny plastový obal od liekov. „Mám jedny homeopatiká, na náladu a tak. Zrejme to zaberá. Je to celkom fajn, viete,“ vysvetľovala im. Všetkým, čo ju v tej chvíli počúvali, musela pripadať ako nadrogovaná, no ona si pritom užívala iba kombináciu neškodných byliniek a placebo efektu. Dievčatá prekvapene zmĺkli a začali sa zaoberať myšlienkou či je na Alex drogách, ako veľmi cenná je táto klebeta a komu by ju mali povedať ako prvú.
_„Po smrti kráľa Henricha VIII. z rodu Tudorovcov nastúpil na trón jeho jediný zákonne právoplatný syn Eduard VI. Ten však kvôli slabému zdraviu vládol iba necelých šesť rokov a ako šestnásťročný zomrel. Po ňom sa vlády ujala jeho o dvadsať rokov staršia sestra Mária I., ktorá si vyslúžila prívlastok Krvavá. Mária bola po svojej matke, Kataríne Aragónskej, silnou priam fanatickou katolíčkou. Snažila sa najmä o obnovenie katolíckej viery medzi svojimi poddanými a o obnovenie spojenia s Rímom. Bola presvedčená, že sa jej to podarí iba v tom prípade, ak tvrdo zakročí proti pohanom a zmetie ich z povrchu zemského. S pomocou kardinála Polea zbavila kráľovstvo hriechu herézy a rekoncilovala ho. Jeden z významných procesov tej doby sa odohrával aj u nás, v Ipswichi. Niekoľko protestantov tu bolo bezcitne mučených a upálených za čarodejníctvo. Neskôr bol na ich pamiatku postavený pomník v Christchurchskom parku, na ktorom je vytesaný nápis...“ rozrečnil sa Oliver, keď konečne nabral trochu odvahy. Alexin smiech bol pre neho ako ľadová sprcha, popri ktorej zabudol na všetky svoje zvyšné obavy.
__ Tmavá noc potichu usadá na krajinu zmučenú predchádzajúcimi vojnami a nastávajúcimi reformami. Všetci, ktorí sa ukladajú k spánku, upínajú svoje prosby k všemohúcemu. Dúfajú, že ich Boh vypočuje a uchráni pred zúrivými čistkami, ktoré zaviedla ich dobrotivá
kráľovná. Len v jednom dome to nevyzerá tak, že by si jeho obyvatelia s čímkoľvek lámali hlavu. Na kraji starého neveľkého mesta ležiaceho iba 77 míľ od Londýna stojí nízky kamenný dom. Zvnútra ho osvetľuje mihotavé svetlo sviečok a jediné, čo počuť, je zvonivý ženský smiech.
_„Johny, že ma nechytíš?“ zvolá na muža, ktorý sa unavene opiera o dubový stôl. Vábivo na neho pokýva prstom a pomaly ustupuje.
_„Agnes, za koho ma máš?“ zvolá John a uprie na ňu svoje tmavozelené oči. Kútiky úst mu vykrúti do spokojného úsmevu a na rozpálenej tvári sa mu zračí žiadostivosť. „Ale keď ťa chytím, už mi neunikneš!“
_„Prestaň tárať a buď chlap!“ pobádza ho so smiechom. Hbytko vyskoči na drevenú lavicu, po ktorej prebehne na druhý koniec izby. Zoskoči na ustlanú posteľ, uvelebí sa na vankúšoch a keď prekladá nohu cez nohu, sukňa dlhých tmavohnedých šiat jej skĺzne až ku kolenám. Pre Johna je to takmer ako nepísaná pozvánka na jej lôžko. Nedokáže uveriť tomu, že to, čo sa teraz deje, je skutočné. Po Agnes, čiernovláske s podmanivými pohľad a hriešne krásnym telom túžil každý, kto ju poznal. No získal ju len jediný muž, obuvník Robert Potten, za ktorého sa pre niekoľkými rokmi vydala. Ale teraz sa to malo zmeniť, teraz mal byť mužom, ktorému sa podriadi, niekto iný.
_„Veď ty ešte uvidíš, aký som chlap!“ odpovedá John. „Po dnešnej noci nebudeš viac líhať ani so svojím mužom.“ pokračuje vo vystatovaní sa a zhadzuje zo seba koženú vestu, ktorá keď padne na podlahu z udupanej hliny, zvíri ľahký obláčik prachu.
__ Agnes a John pokračujú vo svojej hre na mačku a myš, pričom vzdialenosť medzi nimi sa stále zmenšuje viac a viac. Zatiaľ čo sa navzájom obchádzajú, túžobne hľadia jeden na druhého a vôbec si nevšímajú, čo sa deje naokolo. Dokonca ani zdesený pohľad šedých prasacích očiek, ktoré ich bedlivo pozorujú spoza okna.As usually, poprosíme komenty
Napíšte nám napríklad, čo si myslíte o "časti písanej Italicom", čo sa bude diať ďalej a o koho ide? Hranice našej fantázie sú nekonečné, preto skúste hoci v jednej vete vymyslieť, čo by malo/mohlo pokračovať