Svet, ktorý sa skrýva

Ukážte svoj talent v písaní alebo natáčaní príbehov v 3. generácii Simov!

Moderátor: Totodile7625

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Yka » Pia 09 Aug 2013, 13:22

NiQush - nebolo treba, na ostrove som chcela len na niečo poukázať, nie z nich spraviť stroskotancov :mrgreen: Možno inokedy :lol:

Nemesix - ďakujem :)
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
Obrázok užívateľa
Yka
Výherca
Výherca
 
Príspevky: 1172
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Totodile7625 » Pia 09 Aug 2013, 15:56

Yka, akurát som doslova na posednie zhltol všetky diely. Nebudem klamať, nečítal som ich vždy po častiach, ale až teraz som ich všetky stiahol naraz. A neľutujem. Je to naozaj perfektné počteníčko. Postavy majú svoj jedinečný charakter, vzhľad a určitú iskru. Hlavne hlavná postava. A tiež sa Ti podarilo využiť fantastický potenciál posledného dodatku. Naozaj sa teším na ďaľší diel! :good:
food is my religion and pizza is my god
amen
Obrázok užívateľa
Totodile7625
Moderátor
Moderátor
 
Príspevky: 4106
Registrovaný: Uto 19 Okt 2010, 10:51
Bydlisko: Mimo Vašu modrú planétu ...
Pohlavie: Sim

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Dadul » Pia 09 Aug 2013, 23:51

Krasny novy pribeh :D :D

Opet s nadechem tajemneho sveta a impozantnich bytosti :D

Rooney je jiz urcite nekde s morskyma panama.....
Tesim se na dalsi dilek.

YKA IS BACK!!!!!! :give_rose:: :clap: :clap: :clap: :clap: :clap: :clap:
můj nový příběh DOTEK TAJEMNA
Obrázok užívateľa
Dadul
Teenager
Teenager
 
Príspevky: 324
Registrovaný: Pon 16 Jún 2008, 15:14

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Yka » Uto 13 Aug 2013, 21:23

Totodile7625 - ďakujem veľmi krásne za tvoj komentár, veľmi ma potešil :) Trochu som sa bála ako bude vyznievať hlavný hrdina, keďže si nad ním vždy vzdychnem že je to taký dudroš trošku čo zábavu vidí tak z okna, ale taký predsa len aj mal byť :) Tak som rada že napriek tomu nezískal nesympatie :) A veru s príbehom som čakala do nového dodatku, keď sa mám priznať :mrgreen: Som ryba a milujem vodu, nevyužiť morské panny, to by som neprežila :lol:

Dadul - jej, rada ťa tu opäť vidím a teším sa na tvoje postrehy :) A tiež ďakujem za komentár :mrgreen:

Čo sa nového dielu týka, je napísaný, už len vyfotiť. Skúsim zajtra, ak nestihnem tak až cez víkend lebo idem štvrtok piatok na výlet :)
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
Obrázok užívateľa
Yka
Výherca
Výherca
 
Príspevky: 1172
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Yka » Ned 18 Aug 2013, 16:21

5. diel

Uplynuli celé dva dni. Počet hliadok na mori sa obmedzil na minimum, v podstate hľadali už len telo, nie moju dcéru pri živote. Sám som hľadal, prenajal som si čln, brázdil more a hľadal. Bezvýsledne. Shia s priateľmi hľadali po okolitých ostrovov, ani oni ale neverili že ju nájdu živú.

Obrázok

Ozvalo sa zaklopanie a ja som sa prudko postavil. Nádej v mojom vnútri sa miešala s ukrutným strachom, keď som sa presúval rýchlo k dverám. Prudko som ich otvoril, pohľad sa mi však nestretol s nikým z pobrežnej hliadky.
„Dobrý deň,“ ozvala sa Shia neisto a ja som ustúpil z cesty, zjavne sa neprišla pozrieť len na to, či žijem. Jej nasledovné slová ale hovorili o niečom inom. „Prišla som sa pozrieť či ste v poriadku.“ Vošla dnu a uprela na mňa ešte neistejší pohľad.

Obrázok

Prešiel som späť k pohovke a usadil sa s pohľadom, či sama to pýta naozaj.
„Stále nič?“
Pokrútila hlavou a posadila sa do kresla, opatrne akoby si sadala na nejaké ihly. „J-ja...viete, nechcem vám to robiť ťažšie, ale myslím že by ste mali prijať, že Roo...“
„Kým neuvidím jej telo, neprijmem že je mŕtva,“ vyhlásil som rozhodne. Krotko sklonila hlavu a so mňa sa vydrala otázka, ktorá mi blúdila hlavou už od toho večera. „Ako je možné že nás našli tak rýchlo?“

Obrázok

Prekvapene zdvihla hlavu a pokrčila ramenami. „Netuším.“
Neveril som jej. Naozaj som jej neveril a nevedomosť čo sa to stalo so stratou mojej dcéry vo mne vyvolávala hnev.
„Shia neklam ma. Videl som ťa s tým akože mobilom, niečo si tam robila. Čo si to mala? Počul som že to fungovalo, tak mi neklam,“ zavrčal som podráždene. Cuklo ňou a pokrútila hlavou. „Je to také zariadenie, keby sa niečo na lodi stalo. Vyslala som len signál cez ktorý nás našli.“

Obrázok

Premeral som si ju, vyzerala presvedčivo, ibaže jedno moje ja jej stále nechcelo veriť. Niečo tajila a bolo toho viac než len totožnosť a zdroj informácii o tom boháčovi z ostrovov.
„Pôjdem,“ povedala napokon. Dlho sa veru nezdržala. Nezastavil som ju ale, len som ju vyprevadil. Nestihol som však dôjsť do kuchyne po vodu a ozvalo sa klopanie znovu. Očami som prebehol po sedačke, či si niečo Shia zabudla, nič som však nevidel.
„Zabudla si si...“ začal som pri otváraní dvier, nikoho tam však nebolo. Začul som len zaškrípanie pneumatík od cesty.

Obrázok

Prekvapene som sa pohol dopredu, auto však rýchlo mizlo za stromami a aj keby som chcel, na poznávaciu značku by som nevidel. Zvrtol som sa preto nazad, v hlave sa mi myšlienky rojili ako včely, aspoň kým mi pohľad nepadol na dvere. Stáli tam dve slová – Taiky Comeor. Strhol som papierik z dverí a nechápavo hľadel na tie slová. Nič mi to nehovorilo, znelo to ale ako nejaký názov. Otvoril som počítač, naťukal slová a čakal, čo mi ujo Google prezradí.
„Ostrov...“

Obrázok

Ukázalo sa, že Taiky Comeor bol jeden z drobných ostrovov, jeden z tých ktoré boli najďalej od prístavu. Srdce mi bilo keď som si uvedomil, že ten ostrov pre mňa niečo musel znamenať. A jediné čo ma teraz zaujímalo bola Roo. Vybehol som von, cesta k pobrežnej hliadke mi pripadala priam nekonečná.
„...myslím že je na Taiky Comeor...“ vyvalil som na nejakú ženu, čo práve niečo spisovalo do počítača.
Žena zdvihla hlavu, vedela kto som bol aj bez predstavenia. Posledné dva dni som tam chodil ako na klavír.

Obrázok

„Pane, obávam sa že sa mýlite. Ten ostrov je ďaleko od miesta, kde sa vaša dcéra stratila. Okrem toho, ten ostrov je známy tým...“
„Je tam! Pošlite tam hliadku, určite tam je!“
Zamračila sa a ruku natiahla k telefónu. „Pane, neviem či sa tam dostane nejaká loď. Okolie ostrovu je nebezpečné, viacerí čo tade plávali videli vo vode obrovský tieň nejakého živočícha. Nepodarilo sa ho bližšie preskúmať, no sťahuje lode a ľudia sa tej časti mora preto vyhýbajú.“
„Tak pošlite helikoptéru ako vtedy,“ nedal som sa, nijaký živočích ma nezaujímal.
„Aký vrtulník?“

Obrázok

Nechápavo som sa na ňu pozrel, či sa ma to pýta naozaj.
„Vrtulník. Viete taká vec čo lieta a ktorou ste nás dostali pred dvomi dňami z ostrovu,“ moja netrpezlivosť sa dala počuť v hlase.
„Pobrežná hliadka vrtulník moc nevyužíva, zvyčajne len ak ide o ranených a ja neviem nič o nijakej akcii spred dvoch dní...“ Napriek tomu začala klikať v počítači a ja som len netrpezlivo čakal.
„Ako hovorím pane, pred dvomi dňami vrtuľník nikde nebol a ani nie je záznam o akcii, ktorú spomínate.“
Mlčky som na ňu hľadel a potom sa zvrtol. Netušil som čo sa to dialo. Nemal som halucinácie, zachránila nás helikoptéra a ak nebola ich...koho bola?

Obrázok

Vedel som ale za kým ísť, aby som dostal odpovede. A ak aj nie odpovede, tak aspoň pomoc vrtuľníka. Problém však bol v tom, že som netušil ako Shiu nájsť. Kde ju vôbec hľadať, nevedel som ani len jej priezvisko. Samo o sebe som nechápal, ako dnes ona našla mňa, aj keď to bolo určite ľahšie než hľadať domáceho.
Zamieril som teda na miesto kde som ju stretol prvý krát, na miesto kde spolu s ostatnými protestovala. Dnes tam však bolo len plno návštevníkov, ktorí si užívali slnko a ponuku stánkov. Naozaj som nechápal, prečo som si už prvý raz nevypýtal nejaký kontakt. Hľadať to dievča bolo ako hľadať ihlu v kope sena a ísť na políciu len tak, „bezdôvodne“, istotne by mi adresu nedali. Nevedel som kam teda ísť a tak som jednoducho išiel. Zakotvil som na pláži, kde to bolo rovnako rušné ako v parku.

Obrázok

Pohľad na vodu by ma mal zjavne upokojovať, vyvolával vo mne však iba zlé spomienky. Zavrel som oči, snažil som s na nič nemyslieť, no nešlo to.
„Pomôžte mi!“
Prekvapene som otvoril oči, hľadal pôvodcu kriku. Bol to nejaký muž na kraji vody, ukazoval na malého chlapčeka topiaceho sa vo vode. Nikto však nestihol ani reagovať a z plavčíkovho miesta vyštartovala nejaká slečna. Prižmúril som oči pre Slnko čo mi svietilo do očí, veď som ju predsa poznal. Bola to Shia.

Obrázok

Shia plavčíčka. Nemo som sledoval ako doplávala k chlapcovi a s akou ľahkosťou ho vytiahla na breh, kašľajúceho a vydeseného. Otec chlapca jej ďakoval, stískal syna a mňa pichlo len pri srdci.
„Ty si plavčík?“ vyšlo zo mňa prekvapene, keď ostala sama a pobrala sa k svojmu miestu. Sedel tam i nejaký dospelý muž, sledoval vodu. Prekvapene otočila hlavu a prikývla na súhlas.
„Vždy cez prázdniny, už je to tretí rok,“ odvetila s náznakom úsmevu.
„Nie si na to...mladá?“ nedalo mi to, veď bola chudá a ruky mala ako pastelky. Viditeľne si všimla môj skúmavý pohľad, pretože sa nepatrne zamračila.
„Sily mám dosť a mám tu kolegu. Domáci môžu robiť plavčíkov, dávajú ich ale do dvojíc so skúsenými kolegami. A žena je vždy s mužom, pretože unesú menej než muž a tak ďalej...“ rozrapotala sa.

Obrázok

Aj keď ma napádalo ešte niekoľko otázok, bola tu jedna oveľa naliehavejšia, pre ktorú som ju hľadal.
„Kto bol ten muž vo vrtuľníku?“
Prekvapene na mňa pozrela, vyzerala trochu zaskočene, čo vo mne potvrdzovalo dojem, že vedela niečo čo mi tajila.
„Uľahčím ti to, viem že nie je od pobrežnej stráže, dnes som u nich bol a povedali mi, že ho využívajú len pri potvrdených ranených keď to inak nejde.“
Shiina tvár sa už viditeľne zamračila a pozrela smerom k vode, aby ju skontrolovala.
„Záleží na tom? Zachránili nás, nech to bol ktokoľvek...“ chcela ma klamať a hrať sa že netušila o koho išlo. Mal som chuť dať najavo že jej neverím, ibaže to by mi Roo nepriviedlo späť.
„Potrebujem ho. Potrebujem sa dostať na Taiky Comeor, myslím že Rooney je tam.“

Obrázok

Tvár sa jej naplnila prekvapením. „Prečo si to myslíte? Ten ostrov je od miesta kde sme...“
„Je ďaleko, počul som. Ale dnes mi na dvere niekto nalepil lístok s týmito dvomi slovami a ja sa tam musím ísť pozrieť,“ nemohol som sa vzdať jedinej možnosti ktorá sa mi núkala.
Zamyslene sa poškrabkala na hlave. „Je mi to ľúto, ale ja naozaj nedokážem ten vrtuľník získať a zavolať späť. Môžem vás tam vziať ale člnom, aj keď by ste mali vedieť že je to nebezpečné. Žije tam taký živočích čo...“
Bolo mi jedno čo tam žilo, dokonca v tej chvíli mi bolo jedno i to že idem riskovať nielen svoj ale aj Shiin život. „Zober ma tam....prosím.“

Obrázok

Krátko prikývla. „O druhej buďte v prístave, ja sa teraz musím vrátiť k práci.“
Najradšej by som išiel hneď, vedel som však, že to nešlo. Preto som sa pobral preč, čas plynul neuveriteľne pomaly, aby mi tieto muky ešte predĺžil. Dve hodiny ale prišli a ja som sa jej dočkal. Vyzerala zamyslene, v duchu som sa modlil aby si to nerozmyslela. Ona ale len ukázala na jeden z člnov a sama sa presunula k nemu. Nedalo ma nespýtať sa, čo s loďou na ktorej sme sa plavili.
„Čo s tou loďou?“ Tušil som že skončila na dne mora. Shia naštartovala a ja som sa len pevne chytil.
„Je okolo toho veľa papierovačiek, ale bola poistená,“ odvetila zamyslene, niečo s ňou bolo. Typický úsmev bol fuč ale ja som sa nespýtal kde bol. Radšej som ostal typicky ticho.

Obrázok

Mlčali sme celou cestou, ktorá bola naozaj dlhá. Obloha však bola bez obláčika, aj keď po poslednej skúsenosti som vedel ako ľahko sa to všetko mohlo otočiť.
„Ehm...Shia si na mňa nahnevaná?“ Napokon mi to nedalo. Uvedomoval som si že ju ťahám niekam, kam zjavne ísť nikto nechcel. Prekvapene ku mne otočila hlavu a pokrútila ešte nechápavejšie hlavou.
„Myslela som si že vy sa hneváte na mňa,“ bola jej odpoveď. Prekvapene a sčasti zahanbene som otočil hlavu dopredu. Bola to logická úvaha, lenže ja som sa hneval pre to čo sa stalo na seba. Vlastne hneval bolo slabé slovo. Ak sa jej naozaj niečo stalo...nikdy by som si to neodpustil.

Obrázok

„Nehnevám sa na teba,“ zhodnotil som potichu, viac som zo seba jednoducho nedostal. Aj keď sme si túto časť vyjasnili, ticho ostalo. Čas tak trval pocitovo dva krát tak dlho, ako by uplynul za iných okolností. Čo však bolo horšie, že sa začínalo stmievať a ako bonus, na tvár mi dopadla kvapky vody. A nie vody z mora.
„Do pol hodiny by sme mali ostrov vidieť,“ ozvala sa, keď sa zadívala na súradnice. Zjavne ma chcela utešiť, že ďalšiu búrku na mori nechytíme. Ja som tomu nerozumel, na nej však bolo vidieť že vedela o čom hovorí. Ostrov sme skutočne v diaľke zahliadli a vo mne rástlo niekoľko pocitov. Strach i nádej.
„Tak vidíš, nijaká príšera tu nie je.“ Poznamenal som veselšie, samozrejme ďalšia hlúposť domorodých.
„Nehovor hop kým nepreskočíš,“ vyslovila známe slová, nedbal som na ne ale. Až kým som nezačul zvláštny zvuk. A potom som zahliadol niečo vo vode, obrovský tieň. A potom...a potom som to zazrel.

Obrázok

Nech to bolo čokoľvek, bolo to niekoľkonásobne väčšie ako náš člnok, mal som pocit že tie žlté oči sa na nás dívajú.
„...Shia?“ Bol som chlap, ale aj chlap sa bojí, akurát keď je so ženou tak musí vyzerať odvážne. Srdce som však mal kdesi v trenkách, keď som hľadel na dĺžku toho tvora. Z vody vyšvihol kus z neho, nejaké chápadlo alebo čo to bolo. Pleslo to len kúsok pred nás, Shia zámerne spomalila aby sme mali čas brzdiť keby niečo.
„Otvára to ústa...“ vyšlo zo mna, keď stvorenie naozaj ústa otvorilo a išlo s nimi nebezpečne k hladine. A potom sa ozval iný zvuk, rovnako neznámy a stvorenie sa ponorilo a zmizlo v hlbinách mora.

Obrázok

Srdce mi bilo prudko ďalej, krk ma bolel z toľkého otáčania kde to zmizlo. Shia pridala a my sme konečne boli na ostrove. Pomohol som jej potiahnuť čln k brehu a zakotviť, aby sme sa vôbec dostali späť. Oblečenie som mal prilepené na tele, nevnímal som to ale. Oči mi prechádzali po ostrove, ktorý vyzeral byť obrovský. Ak tu Rooney bola, mohlo to trvať celú večnosť než ju nájdeme. Bolo mi to však aj tak jedno. Niekto mi nechal lístok s menom tohto ostrova a ja som si tu dcéru mienil nájsť.
„Shia, ak chceš ostať radšej tu tak...“
„Dúfam že žartujete. Nechcem vás podceňovať, ale keby sa niečo poserká, moje znalosti ako prežiť sú väčšie ako vaše.“

Obrázok

S tým som stíchol. To dievča malo aj viac odvahy než ja. Z člna vytiahla nejaké veci a ja som spoznal spacáky. Tiež vak, v ktorom zjavne bola voda a niečo na jedenie. Myslela na rodziel odomňa na všetko potrebné.
„Hľadať ju po tme nemá veľký význam, iba čo sa zraníme keď zle niekam stúpime a v noci ožívajú aj zvieratá. Neviem teda či tu nejaká zver žije, ale nebudeme to riskovať, určite je tu dosť hadov a inej zvery.“
Preglgol som námietky, chcel som hľadať aj za tmy, dávalo to však zmysel. Ak si niektorí z nás vyvrtne členok, nepomôžeme jej ani sebe. Presunuli sme sa teda pod stromy ktoré nás mohli chrániť pred dažďom a rozložili vaky. Oheň sa nám nepodarilo založiť, vonku ale našťastie zima nebolo. Shia zaspala rýchlo, ja som nemohol. Bol som možno tak blízko...

Obrázok

Viečka mi klesali a myseľ pomaly vytrácala z reality. Mohol som sa ponoriť do spánku a trochu si oddýchnuť, svet vôkol mi to ale nedoprial. Smiech. Chichot. Ozývalo sa to všade. Prudko som otvoril oči, točil hlavu okolo seba, nikoho však nebolo. Bol to svieži dievčenský chichot, nebola to ale Rooney. Bolo to ako ozvena a mne na kožu naskakovali zimomriavky. Od mora som počul vlny narážajúce do skál, vzduch bol vlhký a dážď už ustal. Nikde sa nič nehýbalo, nijaké lámanie konárikov ani nič podobné. Len ten chichot. Veselý a bezstarostný. Ako sa však hovorí, po smiechu príde plač. Inak to nebolo ani teraz. Shia pokojne spala tvrdým spánkom a mnou prechádzala hrôza. Nárek sa ozýval hádam v každom kúte ostrova, bol hlasný a bolestivý. Mal som pocit že na duši cítim každú krivdu sveta, chcel som utešiť osobu ktorá tak veľmi plakala.

Obrázok

Vymotal som sa zo spacáku a išiel dopredu. Netušil som kam idem, nemohol som to však zniesť. Bolo to tak bolestivé, bolo to niekoľko rôznych osôb. Všetky plakali, ich plač sa zlieval do hry na strunách citov. Naozaj som to nedokázal znieť. Pár krát som dostal konárom po tvári, nohy ma ale niesli dopredu ako zhypnotizované. Predieral som sa tmou a plač sa začal miešať so šepotom, strašidelným a v istom zmysle varovným. Neodradilo ma to ale, len som stále išiel dopredu. A potom som sa vynoril spoza stromov a zrak mi padol na nízko položenú pláž. Moje dievčatko. Moje dievčatko však neplakalo. To nejaký obrys oproti nej...pomerne dosť priesvitný obrys...
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
Obrázok užívateľa
Yka
Výherca
Výherca
 
Príspevky: 1172
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Markus » Štv 22 Aug 2013, 05:49

Štyri hodiny ráno a ja skrátka nemôžem spať :lol:
Tak si čítam nejaké príbehy.. snáď to bude nejaká blbôstka čo ma uspí :whistle:
čítam ďalej, asi 15minút, v tom mi notebook varovnou zvučkou oznámi že sa mi vybíja baterka :)
No skoro som sa pos... no proste posral :lol: tak som sa zažral do deja a tá zvučka ma tak vystrašila že som sa skoro schoval pod perinu čo som mal plné gate :lol:
Parádny príbeh :clap: :good:
Ak je 50%-tná šanca na neúspech, tak sa to nepodarí v deviatich prípadoch z desiatich.
Nikdy nehovorte, že sa niečo nedá, pretože vždy sa nájde iniciatívny blbec, ktorý nevie, že sa to nedá, a urobí to!
Obrázok užívateľa
Markus
Dieťa
Dieťa
 
Príspevky: 282
Registrovaný: Sob 16 Jún 2012, 16:26
Bydlisko: V krajine kde sa piesok lial :D
Pohlavie: Sim

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Dadul » Pia 23 Aug 2013, 20:39

Krasny dalsi dilecek...

zacina to byt moc napinave, kdo byla ta zahadna osoba a co se deje kolem? A ten ostrov a priserka...

No, je rozhodne na co cekat :-) :D :D
můj nový příběh DOTEK TAJEMNA
Obrázok užívateľa
Dadul
Teenager
Teenager
 
Príspevky: 324
Registrovaný: Pon 16 Jún 2008, 15:14

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Yka » Ned 01 Sep 2013, 17:03

Ďakujem veľmi krásne za komentáre, dúfam že sa vám ďalší diel bude páčiť tiež :)

---------------------------------

6. diel

Ako obarený som sa díval na svoju dcéru a to, čo bolo oproti nej. Pohľad obrysu sa náhle zdvihol ku mne, bolestný plač utíchol. Mnou napriek tomu preleteli zimomriavky, nič sa však nevyrovnalo tomu, čo prišlo potom. Krik priamo v mojej hlave. Klesol som na kolená, ruky som položil na uši a snažil sa to dostať z hlavy. Neutíchalo to však, hlava mi išla prasknúť, rovnako ako vnútro s pocitov, ktoré sa s tým krikom hnali do môjho vnútra. Znovu som okúsil, aké je to ponoriť sa do tmy.

Obrázok

Slnečné lúče presvitajúce cez listy stromov ma pošteklili na nose. Pokrčil som čelom, inak mi však bolo nádherne. Pocit pokoja, úľavy a radosti napĺňal moju dušu, aspoň kým sa mi nezačali vynárať udalosti z noci. Posadil som sa prudšie než bolo potrebné, pocítil som závrat. Rukou som sa podoprel o zem a opatrne postavil, uvažujúc či to čo som videl bolo skutočné, či som naozaj videl Roo. Oči mi blúdili k tomu miestu, nevidel som tam však nikoho. Sklamanie mnou prešlo ako veľká voda, rukou som si prešiel po očiach. V tichosti som sa pobral k vode, vonku napriek skoršej hodine bolo už horúco.

Obrázok

Netušil som ako som prišiel k tým preludom, či to bol sen a ja som bol námesačný, skutočnosť to však nebola. Veď akoby aj mohla, keď to čo som si myslel že bolo s Roo bolo priehľadné. Možno by som to zhadzoval na sny aj naďalej, keby mi zrak nepadol na stopy v mokrom piesku. Vlny časť zmyli, no tam kde vlny nesiahali sa jasne črtali odtlačky drobných nôh. Ak to nebol človek s malou nohou, museli byť detské.
„ROONEY!“ skríkol som z plného hrdla, niekoľko krát. Zo stromov vyletelo pár vtákov, okolie sa mojim prejavom netešilo. Vybral som sa teda za stopami, na suchom piesku však nebolo možné sledovať vôbec nič.
„Čo...?“ Ako pláž pokračovala ďalej a ako začínali ďalšie stromy, všimol som si niečo pri vode. Pobral som sa teda tam a ako som sa priblížil, došlo mi, že to bol pokus o zámok.

Obrázok

„Je živá, určite je...“ šepkal som si, nádej sa vracala. Snažil som sa netešiť, pretože to prinášalo zvyčajne veľké sklamanie, nemohol som sa tomu však ubrániť úplne. Vedel som že by som mal ísť nájsť Shiu, včera však povedala jednu veľkú pravdu. Ona bola na prežitie stavaná viac, preto som ohrozoval skôr seba než ju. S tými myšlienkami som sa začal predierať vegetáciou, v hlave som si prehrával nejaké filmy. Hľadal som zlomené halúzky, stopy, čokoľvek. Ako to však býva, nič nie je také jednoduché ako to býva vo filme. Nájsť zlomený konárik bolo zložité až skoro nemožné. Bolo ch tu viacero, mohla to však byť zver či čokoľvek iné. Kráčal som teda len tak, náhodne. Až po dlhých minútach chôdze som si uvedomil, že tráva pod mojimi nohami bola pošľapaná.

Obrázok

Podvedome som zrýchlil, viac sledoval čo mám pod nohami. Nesledoval som však ostatok a tak som si vyslúžil pár škrabancov z kríkov navôkol. Škrabance za to ale stáli. Len čom sa vynoril spoza jedného z hrubých stromov, uvidel som ju. Kľačala pri nejakej rastline a oberala z nej plody, strapatá, len v plavkách.
„Roo...“ ozval som sa neisto, akoby som čakal že znovu príde nejaký krik a ona mi vykĺzne pomedzi prsty ako piesok. Prekvapene otočila opálenú tvár, oči sa jej rozžiarili.
„Ocko!“ ovocie padlo do trávi a ona sa rozbehla do môjho náručia.

Obrázok

Pevne som ju zvieral, nemienil som tu viac ostať. Nijaký článok za toto nestál, nebola to práca pre mňa. Bol som odhodlaný dať výpoveď, nájsť si inú prácu niekde späť doma, len vypadnúť z týchto ostrovov. Pustil som ju, zadíval sa na jej tvár, telo. Nebola zranená, mala len pár škrabancov ale inak vyzerala v poriadku. Napriek tomu som sa musel spýtať.
„Si v poriadku?“ pohladil som ju po vlasoch, obzerajúc si ju. Prikývla na súhlas.
„Ako si sa sem dostala? Včera sa mi zdalo že som ťa videl...hľadali sme sťa asi všade...“ zvyčajne veľa a rýchlo rozprávali ženy, teraz som im však mohol byť obstojnou konkurenciou.
„Oci! Zachránila ma! Morská panna! Videla som ju! A včera tu bola tiež jedna, čo zomrela kedysi dávno! Tieto vody sú miestom ich nárekov! Povedala mi to!“

Obrázok

V hlave sa mi vynoril obraz toho čohosi. Rozum však tú spomienku, prelud zahnal a v rýchlosti hľadal všetky možné zdôvodnenia. Akékoľvek.
„Rooney, pššttt...zoberieme ťa domov do bezpečia...“ povedal som potichu a pohladil ju po vláskoch.
„Ocko ale oni plačú a...“
„To nič, teraz na to zabudni, porozprávame sa o tom doma dobre?“
Vyzerala unavene a smutne, napriek tomu, že som na nej videl aká bola rada že ma vidí. Chytil som ju za ruku a pomaly potiahol, sledujúc ako otočila hlavu smerom k vode a zadívala sa na ňu. Pozrel som tam tiež, nič ani nikto tam nebol.

Obrázok

Cestou na miesto kde som nechal Shiu, aj keď som popravde nebol istý či kráčam dobre, skúšala Rooney ešte niekoľkokrát tému morských pannien. Sľúbil som jej že si o tom pohovoríme keď budeme v bezpečí a tak bola konečne ochotná odpovedať na moje otázky podrobnejšie. Napriek mojej neistej chôdzi sme Shiu našli. Kráčala a hľadala nás, išla podľa stôp na zemi, predsa len, pršalo a nejaké tie stopy ostali v mokrej zemi.
„Rooney! Našli ste ju! Si v poriadku?“ kľakla si pred malú a zadívala sa do jej tváre a potom po tele, či má všetko na mieste.
„Je mi dobre, iba som trochu hladná,“ odvetila unaveným úsmevom a potom to prišlo. Vychrlila na ňu to, čo nemala na tomto ostrove už hovoriť.

Obrázok

Shia samozrejme nemala môj odmietavý postoj, pozorne ju počúvala, dokonca pri zmienke o plači morských pannien sa zamračila.
„Povedala ti prečo plačú?“ spýtala sa vážnym hlasom a ja som vydal hlasný vzdych. Nevšímala si ma však ani jedna.
„Povedala, že sa udejú zle veci, že mnohí budú trpieť,“ odvetila smutným hlasom. Shia sa tvárila ešte vážnejšie a pridala do kroku. Mal som chuť zvolať na ne jedno dlhé „halóo“ ako to robili zvyčajne ženy z filmov. Neurobil som však nič, viditeľne by ma nepočúvali a ešte boli aj v presile s tými svojimi nezmyslami. Našťastie sme sa už dostali k člnu a konečne vyrazili späť.

Obrázok

Tie dve sa rozprávali ešte aj v člne, našťastie už nie o morských pannách. Shia rozprávala malej o tunajších jedlách a o tom, že chobotnica nie je také zle jedlo a že je to prekvapivo chrumkavé. Rooney sa tvárila napriek tomu skoro až pohoršene, čo to počuje.
„Budem si dávať pozor na to, čo mi tu dajú jesť,“ zašomrala si pre seba, čo Shiu rozosmialo. Bavili sa a smiali ďalej, len ja som mlčal a upieral pohľad na vodu. Bol som unavený, najmä psychicky a ani som sa nenazdal, zaspal som.
Prebral som sa keď už boli ostrovy pred nami, pochyboval som, žeby mi unikal nejaká podstatná debata.
„A tešíš sa?“ to boli prvé slová ktoré som začul, keď som otvoril oči.

Obrázok

Shia neurčito pokrčila ramenami, akoby si nebola moc istá.
„Aj áno, aj nie. Vieš mnohí moji priatelia sa tešia že odídu na univerzitu a budú na internáte, kde budú mimo dozor rodičov a budú si robiť čo chcú...ja mám voľnosť aj tu a budú mi chýbať. Ale zároveň sa teším že opustím tieto ostrovy a konečne uvidím kúsok sveta, nikdy som totiž nikde nebola...“ rozrozprávala sa o niečom, čo ma nenútilo prevracať oči, ale celkom aj zaujalo.
„Odchádzaš študovať?“ zapojil som sa, obe mierne myklo, zjavne nepostrehli že som sa prebral.
„Po lete,“ prikývla.
„Shia bude vedkyňa!“ vyhlásila Rooney skoro až pyšne. A to to dievča poznala tak krátko.

Obrázok

Bol som celkom prekvapený, nepovedal by som do toho dievčaťa že sa chce šprtať niekde v laboratóriách.
„Mikroskop, chémia a rôzne vzorky, to je moje...“ odvetila trochu zahanbene. „Kedysi som zvažovala aj neurochirurgiu, ale usúdila som že nie som vhodný typ na takú zodpovednosť ako je ľudský život.“
„Veď si plavčíčka,“ poznamenal som s pokrčeným čelom.
„Je jedna vec plávať, čo robím od malička a vedieť podať prvú pomoc a druhá špárať sa v niekom.“
To som jej musel uznať. Aspoňže si vedela povedať, čo pre ňu bolo a čo nebolo. Vlastne ako som ju počúval, zdalo sa mi že napriek svojmu veku má v živote a hlavne v sebe jasnejšie než ja. Zastavili sme v prístave a konečne boli zase na pevnine.

Obrázok

Pozrel som na malú, mienil som s ňou skočiť do nemocnice, nech ju prezrú. Nechcel som riskovať že ju napadli nejaké larvy, ako som videl v pár dokumentoch alebo sa jej nejaký škrabenec zapáli.
„Shia, chcem ti naozaj poďakovať za tvoju pomoc, nebyť teba...“ začal som, prerušila ma však.
„Som rada že je v poriadku, veľmi ma mrzelo čo sa stalo.“
Tie dve sa rozlúčili a my sme sa pobrali do nemocnice. Všetko našťastie bolo v poriadku, lekár jej vydezinfikoval rany, prehliadol ju a nechal ísť so mnou do provizórneho domova. Nezdržali sme sa však dlho, presvedčila ma, nech ideme na pláž. A tak som o hodinku a pol sedel na piesku a staval s ňou zámok z piesku.

Obrázok

Ako som tľapkal po našich hradbách, uvažoval som nad cestou domov. Nemienil som tu ostať viac ako dva dni a riskovať ďalšiu nehodu. Podvedomie mi vybavilo tú príšeru z mora, nebola to veľryba, naozaj nebola.
„Roo, zajtra pôjdem kúpiť letenky domov,“ oznámil som jej v zamyslení. Rooney prekvapene zdvihla hlavu a nadšenie v tvári nemala.
„Veď si ešte nenapísal ten článok, ani si nezačal,“ oponovala mi nespokojne „a musíme pomôcť morským pannám, lebo budú trpieť,“ pokračovala zase o tých jej vymyslených bytostiach.
„Nikto toho chlapíka nevidel a pátra po ňom toľko novinárov...nemyslím si že práve ja budem mať to šťastie a náhodou na neho narazím, takže tu nemusíme ostávať. Ak chceš, môžeme tu ostať pár dní, užiť si more, ale potom pôjdeme. Tri dni maximálne.“
„Oco! Nemôžem odísť, musíš zistiť čo sa stane! To je predsa dôležitejšie než hlúpe hotely!“

Obrázok

Priznávam, prichádzal som o trpezlivosť. Nijaké tri dni, najbližší voľný let. Už som v duchu mával tomuto prekliatemu miestu.
„Rooney stačilo. Morské panny neexistujú, takže sa im nič nestane. Najbližším lieta...“
„A čo by sa malo stať tým pannám?“ nad nami sa ozval ženský hlas. Prekvapene som zdvihol hlavu a pozrel na ženskú tvár. Bola to tá žena, sekretárka Taylora Redate. V mysli som pátral po jej mene. Lucy. Lucy Zarnit, alebo niečo také.
„Niekto im ublíži!“ Rooney zareagovala skôr ako ja. Lucy sa na ňu skúmavo dívala, nebol som si istý čo si v tej chvíli myslela.

Obrázok

Čakal som najskôr nejakú hlúpu poznámku mojim smerom, ona však hľadela len na malú.
„A ako si na takú vec prišla?“ spýtala sa jej so záujmom, oveľa väčším, než mala za celú dobu môjho rozhovoru s ňou v kancelárii.
„Povedala mi to jedna...teda duch jednej z nich!“ vyhlásila Rooney rozhodným hlasom.
„Rooney stačilo. Ak s tými nezmyslami neprestaneš ta...“
„Mňa to ale zaujíma,“ skočila mi do reči Lucy a ja som opäť začínal cítiť svoje nervy. Bola to moja dcéra, ktorá už mala priveľa rokov na verenie v takéto nezmysli. Podpora od dospelých alebo skoro dospelých ľudí jej ťažko mohla tieto hlúposti dostať z hlavy.

Obrázok

Rooney nečakala kým zo seba vypustím pár nepríjemných slov smerom k žene a rozrapotala sa.
„Spadla som do vody a jedna, živá, zachránila ma. Odniesla ma k takému ostrovu, pri ktorom žije aj také veľké stvorenie. Ona sa však s tým zvieratkom kamaráti a ono nás nechalo prejsť, len čo vydala tá morská panna taký čudný zvuk.“ Aj keď som chcel túto tému zamiesť pod koberec, pri zmienke o tej oblude mnou prešli zimomriavky, aj keď vonku bolo horúco. Na to stvorenie som si pamätal i ja, i na to ako sa k nám rútilo a náhle zase odplávalo. Nie. Toto musela byť hlúposť a náhoda. Hodil som očkom k Lucy, tá sa tvárila naozaj zaujato. „Na ostrove som bola sama, v škole sme sa raz rozprávali o tom že treba nájsť najprv vodu. Tak som ju hľadala. Našla som si aj skrýšu kde bolo dobré miesto na spanie, boli tam aj nejaké rastliny čo obzobávali vtáky. Keďže oni žili, zdalo sa mi fajn jesť to...“

Obrázok

Len som na dcéru nemo pozeral, bola tam dva dni. Jedla nejaké neznáme bobule a jej spôsob zistenie či mohla bol naozaj...dobrý. Akurát z bobulí sa veľa nemohla najesť.
„V noci som niekoho počula plakať, aj ďalšiu noc. Išla som sa druhú noc pozrieť, aj keď som sa moc bála. A bola tam iná morská panna, bola však taká...priezračná. Zomrela pred mnohými rokmi a povedala, že plače, lebo prídu zlé veci.“
Mlčanie ma prešlo, nielen že tu rozprávala o morskej víle, ale ešte aj o duchoch.
„To stačilo, myslím že by ste mala ísť,“ obrátil som sa s tými slovami na Lucy.
„Oco chce odísť domov, ale oni potrebujú pomôcť!“ vyhlásila vzdorovito Roo.
Lucy nadvihla obočie a pozrela k vode. „Som si istá že to bude v poriadku maličká a myslím že ani vy nemusíte ísť ešte domov. Pán Landon, pamätám si prečo ste prišli do kancelárie.“

Obrázok

Ani som sa nesnažil zakryť to prevrátenie očami, čo na mňa prišlo. Ona ale pokračovala, akoby to ani nevidela. „Ak si aj vy pamätáte na moje slová, povedala som vám, že nemáme dôvod na...spoluprácu či rozdávanie informácií. Myslím že už máme. Ak máte stále záujem, mohli by sme si pohovoriť. Dnes večer budem v podniku U kotvy, ak budete mať záujem.“ Na pery nasadila široký úsmev a ladne ako prišla, tak odišla. Mračil som sa na jej chrbát, nerozumel som tej zmene. Súviselo to snáď s hlúposťami čo tu tárala Rooney? Žeby ďalšia poverčivá? Ale veď ona nebola domáca alebo áno?


Nech bolo ako bolo, vyvolalo to vo mne otázky. Taylor Redate bol jeden veľký otáznik, aj keď s príchodom na toto miesto som tých otáznikov mal v hlave oveľa viac. Uložil som preto večer Rooney do postele a zavolal si taxík.

Obrázok

Šofér podnik poznal, takže som ani nie o desať minút vystupoval a podával mu peniaze. Z podniku bolo počuť hlasnú hudbu, vonku postávala nejaká mládež v značne podgurážanom stave. Na niečom sa smiali a doberali si mokrého chlapca, radšej som nechcel vedieť od čoho ten fľak na nohaviciach mal. Prešiel som dovnútra, dole na parkete sa pohupovali rovesníci tých vonku a dookola boli stoly, kde boli ďalší. Všimol som si schody hore, tam už neboli len násťročný, aj keď som nerozumel prečo chodili práve sem. Hľadal som Redateho sekretárku, v tom chaose vôkol to však bolo nemožné. Ona si ale našla mňa. Poklopala ma po pleci, sčista jasna a kývla ku schodom. Nasledoval som ju k jednému zo stolov.

Obrázok

Nebol som si istý či chcem chodiť okolo horúcej kaše alebo to na ňu rovno vybaliť. Napokon dnes pozvala ona mňa, niečo chcela.
„Takže? O čom ste to chceli hovoriť?“ spýtal som sa v snahe mať čo najviac odmeraný hlas. Nechcel som dať najavo záujem, dnes som chcel aby sa snažila ona.
„Chyťte morskú pannu a dostanete rozhovor po akom túžite. Aj s fotkou. Vy jediný a prvý. A skôr než mi začnete hovoriť že oni neexistujú, existujú. Jednu dovezte alebo mi ju pomôžte chytiť do pasce a pôjdete domov aj budete mať to čo ste chceli.“
Musel som sa naozaj zasmiať. To hádam vzdelaná žena nemohla myslieť vážne.
„A čo by ste s ňou chceli robiť?“ spýtal som sa, ten posmešný tón sa mi úplne nepodarilo vytesniť.

Obrázok

Prižmúrila varovne oči. „To je síce moja vec, ale odpoviem vám. Vaša dcéra sa dozvedela skutočne pravdu o tom, že sa budú diať u nich zlé veci. Viem o tom viac ako si myslíte a viem o spôsobe ako tomu predísť. Ste novinár ale nie ste taký ten novinár akých stretávam na každom rohu. Neverím že by ste ju hodili do novín a nechali, aby na nej niekto robil pokusy, ak by sa vám ju podarilo nájsť, v čo verím.“
Popravde, ja som neveril jej a neveril som ani len v tie hlúpe bytosti, ktoré som to mal naháňať. Zjavne to videla, pretože krátke ticho narušila znovu ona.
„Ako znak dobrej vôle a toho, že si z vás nestrieľam vám dám pozvánku na ples. Ples na ktorom bude aj Taylor Redate.“ Usmiala sa.

Obrázok

Prekvapene som sa na ňu zadíval. Bude tam? Načo som mal teda naháňať pannu, stačilo tam niečo o tom chlapíkovi zistiť.
„Samozrejme vám nepoviem ktorý to je, bude tam inkognito, ale bude tam, to vám sľubujem.“
Teraz som prižmúril oči ja. Vo vnútri ma zaujímalo teraz hlavne to, čo tu všetci dýchali prípadne jedli, že mali takéto nápady. Ťažko som jej mohol doviesť morskú pannu, keď neexitovala. A naháňať sa po ostrovoch bolo asi tak skvelé využitie času. Na druhú stranu, mohol som to odsúhlasiť a skúsiť toho chlapa nájsť na plese.
„Prijímate ponuku?“ spýtala sa ma.
„Áno. Pohľadám vám tú vašu morskú pannu.“
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
Obrázok užívateľa
Yka
Výherca
Výherca
 
Príspevky: 1172
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
Pohlavie: Simka

Re: Svet, ktorý sa skrýva

Poslaťod Yka » Pon 16 Sep 2013, 22:41

7 diel

Nájsť morskú pannu. Naozaj som na niečo také podal ruku? Áno podal a teraz hľadím na more a uvažujem, kde ju ako chcem vziať. Nielenže nie som ochotný akceptovať že existuje čo len jedna, ale aj keby nejaký taký mutant žil, kde by som ho ako mal hľadať?
Pripomenul som si, že som súhlasil aby som smel na ples, nie aby som ju naozaj hľadal. Popravde, neverím ani len v iný život vo vesmíre a to je to vzhľadom na jeho veľkosť a našu techniku pravdepodobnejšie. Neverím ani v duchov, aj keď ako som počul, energia nezaniká len sa prenáša a tak ďalej...morské panny, to je ešte o dva stupne väčšie fantasy než duchovia.

Obrázok

„Zážitky s mŕtvymi“ mi už rozprávalo niekoľko osôb, verím ale že existuje nejaké logické vysvetlenie. Žiaľ za niekým, bujná fantázia či strach. Môžem si vyberať.
Podvedomie mi náhle pripomenulo moju bujnú fantáziu a prelud z ostrova. To bola únava a strach. Nerozumel som len tomu, prečo som mal stále pochybnosti a moja myseľ s tým otravovala. Otočil som hlavu radšej smerom k Rooney, hrala sa v plytkej vode s nejakými miestnymi deťmi. Ja som si rozložil notebook, neprišiel som dovolenkovať ale pracovať. Čím skôr to bude mať, tým lepšie pre mňa.

Obrázok

Nebol som istý ako začať pátrať, ale hovorí sa, že ujo Google má odpoveď na všetko. Do vyhľadávača som preto naťukal slovo morská panna a ostrovy Laikwi, čakajúc, čo mi vyhodí. Na moje prekvapenie odkazov bolo viac ako dosť. Niektoré niesli len legendy, ktoré rozprávali pôvodní obyvatelia, niečo boli stránky barov či iných podnikov ale niečo boli články. Všetky v sebe niesli podobný nadpisok, obsahujúci slová ako zachránila morská panna.
Začal som ich otvárať a očami som kĺzal po texte. Čím viac som ich prečítal, tým viac som sa mračil. Podľa tohto nebola Roo jediná, ktorá tvrdila, že ju zachránila morská panna.

Obrázok

Aj keď sa mi na duši usádzali nepríjemné pocity, nemienil som sa nechať lapiť do týchto povier. Musela to byť len snaha upútať, možno boli podplatení aby tárali takéto veci. V dnešnej dobe robenie reklamy neboli len billboardy. Čo priláka viac turistov ako možnosť, že tu niekde pláva bájna bytosť? Ako som čítal, opisovali ju všetci rovnako, akoby išlo vždy o tú istú. Červené vlasy. Hneď ma napadla tá malá Disney postavička Ariela. Sýte zelené oči. Ktovie kedy pritopený človek má časť obzerať oči do takých detailov. Zelené šupiny a pehy na tvári.
Sťažka som si vzdychol, nezavrel som ale tie články. Turisti v nich opisovali svoje zážitky, ako sa kdesi topili a zachránila ich krásna žena, morská panna. Nehovorila, len sa usmievala a ťahala ich do bezpečia.

Obrázok

Pozrel som k Rooney. Stále sa hrala. Chvíľu som váhal, pretože zavolať ju by znamenalo pripustiť, že tomu trošku ochotný uveriť som.
„Roo! Poď sem prosím!“ zavolal som napriek tomu.
Prekvapene zdvihla hlavu, povedala niečo dievčatku s ktorým sa hrala a rozbehla sa za mnou. Zdalo sa že ju piesok pod holými nohami pálil, po topánky sa ale nevrátila. Postavila sa ku mne, upriamiac na mňa oči.

Obrázok

„Ideme už?“ spýtala sa, pokrútil som ale hlavou. Neboli sme tu dlho a nebolo ani kam ísť. Ja som tu pracovať mohol a ona sa aspoň zabavila.
„Nie, len som sa ťa na niečo chcel spýtať,“ odvetil som jej, ešte stále jedna moja časť protestovala. Spýtal som sa ale. „Tá morská panna, tá čo ťa zachránila nie tá plačúca, ako vyzerala?“
Rooney vyzerala prekvapene. Poslednú dobu o tom nehovorila, nechcela ma naštvať, pretože mňa tie debaty naozaj štvali. Nedivil som sa teda jej výrazu v tvári ani váhaniu, čo mi povedať.

Obrázok

Odpoveď mi ale napokon dala priamu.
„Štípali ma oči z tej slanej vody, takže som ju až tak moc dobre ostro nevidela. Vieš, pálili ma. Ale mala také červené vlasy, oči si nepamätám, ja si to moc nevšímam kto ma aké oči. Ale mala zelené šupiny, videla som ich keď ma nechala na ostrove a ponárala sa v hlbokej vode. Videla som jej chvost.“
Zalial ma pot, nemal ale nič do činenia so slnkom. Roo to nemala ako čítať, aby mi tvrdila to čo tí ostatní. Uvedomoval som si, že možno opisovala naozaj len Arielu, tá bola červenovlasá a ako som si vygooglil, mala aj zelené šupiny, ale akosi sa mi to zdalo pritiahnuté za vlasy.

Obrázok

Chvíľu na mňa skúmavo hľadela, akoby tušila, aký zmätok sa odohrával v mojej hlave.
„Už mi veríš?“ spýtala sa po chvíli.
Váhal som. Nie, uverím až uvidím, ale bol som ochotný trochu nad tým uvažovať. Dobre, viac ako len trochu, nedokázal som nájsť uspokojivé racionálne vysvetlenie.
„Uvažujem o tom,“ odvetil som jej vyhýbavo.
„Prečo?“
„Tá žena zo včera verí tvojim slovám a tvrdí, že im chce pomôcť,“ odvetil som, to že som mal jednu chytiť som radšej nevyslovil. Keby im chcela pomôcť, nepotrebovala by chytiť jednu a už vôbec nie náhodnú.

Obrázok

Rooney vyzerala byť prekvapená a aj keď predtým rapotala o morských pannách všetko čo jej povedala tá z ostrova, teraz nevyzerala byť taká hŕ.
„Premýšľala som o tom oci,“ začala a ešte aj teraz som v jej tvári videl, že naozaj uvažuje. „Nemala som jej to hovoriť. Vieš, vo filmoch vždy musia nejaké zázračné bytosti alebo ľudia so schopnosťami utekať, pretože ich chcú niekam zavrieť a robiť na nich pokusy...možno nie je tá žena vôbec priateľ.“

Obrázok

Nie to asi nebola. Roo to vycítila tiež, alebo aspoň mala pochybnosti, ja som si bol ale skoro istý. Otázkou ale bolo, či mi na tom záležalo.
„Netráp si tým hlavu, ak doteraz nikto žiadnu nechytil, určite sa nedajú tak ľahko.“
Nechcel som ju strašiť ani trápiť, trochu som sa bál čo by spravila keby vedela pravdu o tom s čím som súhlasil. Nechal som ju vrátiť sa na piesok, zvažujúc svoje možnosti. V podstate som mal len jednu...


Pri poslednom stretnutí so Shiou som si konečne vypýtal nejaký kontakt. Bola to jediná osoba, ktorú som tu ako tak poznal a aj keď bola ešte istým spôsobom dieťaťom. Bola však zároveň plavčíčka a vyzerala celkom zodpovedne. Aj preto som teraz mieril k miestu kde sme sa dohodli na stretnutí, aby som tam nechal malú. Slnko bolo ešte vysoko na oblohe a aj keď v telefóne o tom nechcela počuť, mienil som jej nejaké peniaze dať. Určite mala lepší program než strážiť dieťa mužovi, ktorého poznala len nejaký čas.

Obrázok

Cez okno som už z diaľky videl jej útlu postavu. Stála pri nejakom plote spolu s iným dievčaťom, asi nejakou kamarátkou.
„Dobrý...“ vyšlo najprv z jednej a potom aj druhej.
„Ahojte,“ pozdravil som ich, rovnako ako Rooney, ktorá do toho ale vložila svoje obrovské nadšenie.
„Naozaj ti to nebude vadiť?“ upriamil som pohľad na Shiu a očkom prešiel po jej kamarátka. Dúfal som že nejdú na nejaké nevhodné miesto pre Roo.
„Nie, ideme na bowling, ak teda chceš,“ to už svoj pohľad mala na malej, ktorá horlivo prikyvovala.

Obrázok

„Ešte nikdy som to nehrala,“ vyšlo z nej a ja som vedel, že bude všetko v poriadku. Rooney rada skúšala nové veci, nezáležalo na tom že pre niekoho iného to boli veci obyčajné či bežné. Všetko nové nieslo príchuť zvedavosti a nadšenia, bol som si istý že sa bude baviť aj keby netrafila jedinú kolku.
„Môžete naozaj ísť, bude v poriadku,“ poznamenala Shia, ktorá zachytila môj skúmavý pohľad. Usmial som sa a prikývol som.
„Bavte sa,“ rozlúčil som sa a znovu sadol do auta. Roo som nechal peniaze, takže som spokojne vyrazil na „lov“ morskej panny.


Obrázok

Sediac v taxíku som mlčky hľadel na domy, ktoré sme míňali. Na dvoroch viacerých som videl vysmiate deti či rodinky, napĺňalo ma to mnohými pocitmi. Prevažoval však smútok a istým spôsobom aj žiarlivosť voči ich šťastiu, o aké som ja prišiel. Domy sa ale pomaly vytrácali z môjho pohľadu, vystriedali ich palmy a drobné farebné kríky. Taxík pomaly spomaľoval, do uší mi cez pootvorené okienko doľahol škrekot čajok.
„Sme tu,“ ozval sa plešatý muž od volantu.
„Ďakujem,“ podal som mu peniaze a vystúpil. Po schodoch som zišiel na pláž, kúsok bokom od opaľujúcich sa žien a hrajúcich sa detí bola požičovňa člnov.

Obrázok

Volal som tam ešte doobeda, chcel som si jeden požičať. Mal som trochu obavy, nikdy som nijaký neriadil a pri tom mojom pláne som si nebol istý, či sa k nemu zvládnem dostať a neprídem oň. Niečo také som si nemohol dovoliť. Napriek tomu som podal mužovi za prenajatie pár bankoviek a nechal si vysvetliť ako naň. Dal mi malý motorový čln, pre takých ako som bol ja. Tie väčšie by mi len tak nepožičal, vzhľadom na neskúsenosť. Nebránil som sa tomu, stačilo mi aj to čo mi dal. Po krátkom váhaní som vyrazil na more.

Obrázok

Cestou som zhodil kraťasy s tričkom, ponechajúc na sebe len plavky a uvažoval kam zájsť. V námorníckych veciach som sa nevyznal a zájsť ďaleko by pre mňa nemuselo byť rozumné. Ktovie či by som sa zvládol vrátiť. Našťastie riadenie nebolo ťažké a tak som sa rútil do neznáma. Potreboval som sa dostať ďaleko od obývaných ostrovov, niekam, z kadiaľ na mňa nebolo vidno.
Cesta na také miesto mi trvala, slnko pomaly na oblohe klesalo, našťastie zapadalo na tomto mieste neskoro a svetla bolo stále dosť.

Obrázok

Zastavil som niekde, netušiac kde a rozhliadol som sa. Nikde nebolo ani nohy, nijaké zvuky člnov. Len čajky lietajúce nad hlavou a šum mora. Ideálne miesto. Teda, dúfal som že tam nikde neboli žralky. V týchto končinách sa mohli vyskytovať, ako som nedávno zistil. Síce oblasti pre turistov boli bezpečné, ja som bol mimo tejto pomyslenej zóny bezpečia. Sťažka som preglgol, radšej som nad tým viac nepremýšľal, ešte by som si to rozmyslel. Len som sa postavil, tváriac sa že niečo robím. Pochyboval som, že to divadlo mi bolo niečo platné, ale nedalo mi to. Po chvíli som zasimuloval pád do vody. Zadržal som dych, začal som však hrabať rukami, tváriac sa, aký som neplavec. Po chvíli som nechal telo na vode, avšak voda nadnášala. Vedel som, že ak chcem ísť ku dnu, musím vypustiť vzduch z pľúc. To však nebolo pre mňa dobré.

Obrázok

Napokon som to skúsil, aspoň sčasti. Telo pomaly klesalo, oči som ponechal zavreté. Nebol som tunajší a slaná voda ma dráždila. Telo klesalo, moje pľúca začínali protestovať. Nič. Nijaké ženské ruky som na sebe nepocítil. Iba akési rybky čo sa mi obšmietali okolo nôh. Nemohol som viac plávať ku dnu, vynoril som sa, lapajúc po dychu.
„Dočerta,“ zašomral som a oboplával loď, aby som zozadu vyliezol. Bolo to zjavne naozaj poriadne naivné, nič lepšie ma však nenapadlo. Takzvaná morská panna zachraňovala topiacich sa, nechodila na čajové posedenie.
„Takzvaná morská panna...kam som to dospel...“ v jednej chvíli sklamanie vystriedalo znechutenie nad tým, či mi už preskočilo.

Obrázok

Capol som zadok späť na sedadlo a díval sa po mori. Nič. Jednoducho more. Chvíľu som len tak sedel, bolo však už dosť hodín a viditeľne sem nič nechcelo doplávať. Naštartoval som teda a pohol sa, zvláštny pocit ma však donútil otočiť hlavu dozadu. Vtedy som uvidel plávať za skalu...niečo. Nemohol som hľadať racionálnu definíciu, pretože tú zelenú bláznivú plutvu som videl aj ja.

Obrázok

Prudko som stočil volantom, zavolal som na ňu.
„Hej! Stoj!“
Samozrejme mi to bolo platné až nič. Aj keď čln bol rýchly, nedokázal ísť pod vodu. A presne tam zamierilo to niečo. Videl som len šupinatý chvost miznúci pod vodou.

Obrázok

Na tom mieste som len zastavil čln, natiahol sa po potápačské okuliare a nejako ich natiahol na hlavu. Tú som prudko strčil pod hladinu, pátrajúc po tom čude. Chvíľu som hľadal iný pohyb ako nejakých farebných rybičiek. Keď som našiel ten šupinatý chvost, mizol v nejakej podmorskej jaskyni.

Obrázok

Vynoril som hlavu nad hladinu vody a nemohol som tomu uveriť. Naozaj nemohol. Napriek tomu som vedel, že som nebol opitý, neudrel som si ani hlavu ani som sa nenadýchal nijakých čudných plynov. Videl som, čo som videl. Šupinatý chvost morskej panny.
„Preboha...“ vyšlo so mňa, aj keď som si to ani neuvedomoval. V tej chvíli som ľutoval že nemám potápačskú výstroj, že to bez doprovodu ani neviem kontrolovať, tlak a tak podobne a že ju nemôžem sledovať. Oprel som sa o operadlo sedadla, znovu strčil hlavu pod vodu. Nebola tam po nej už ani zmienka. Ušla, niežeby som bol prekvapený.
„Existuje...“ Sťažka som natiahol ruku ku kľúču a naštartoval. Chytiť ju bolo pekné „scifi“, úprimne, v tej chvíli by som bol rád, keby s ňou vôbec môžem prehovoriť. Mal som dosť otáznikov v tej svojej hlave...
Moje príbehy 7 dní a príde Smrť (dokončené) a Svet, ktorý sa skrýva.
Obrázok užívateľa
Yka
Výherca
Výherca
 
Príspevky: 1172
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 15:56
Pohlavie: Simka

Predchádzajúci

Späť na Príbehy

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 1 hosť