Forgotten - príbeh zabudnutého

Ukážte svoj talent v písaní alebo natáčaní príbehov v 3. generácii Simov!

Moderátor: Totodile7625

Forgotten - príbeh zabudnutého

Poslaťod Vani » Štv 22 Dec 2011, 18:53

Takže... pokúšam sa písať príbeh. :) :)
Len dúfam, že si to niekto prečíta :D
Príbeh inšpirovaný hrou The Sims 3 DoMa, konkrétne starým túlavým kocúrom, ktorého si moja domácnosť osvojila. Na začiatok mi musíte odpustiť dialógy medzi mačkami, ktoré sú vzhľadom na to, že sa jedná o zvieratá, neskutočné, ale príbeh bez nich by ste asi nepochopili.
Dúfam, že sa bude páčiť.

Prvá kapitola

Blúdim tmavými ulicami, chvost ťahám za sebou a hlavu držím skleslo spustenú, tak nízku, až sa ňufáčikom občas dotknem mokrého asfaltu pod labami. Nezastavujem. Nevidím dôvod, prečo by som mal, rovnako ako neviem, prečo pokračovať v ceste. Získam niečo? Stratím? Alebo sa iba náhlim v ústrety dňu, ktorý bude rovnaký ako všetky ostatné - plný bolesti a strachu? Každopádne však nechávam svojim skrehnutým labkám voľnosť, riadim sa svojou zvieracou intuíciou. Prečo? Sám neviem. Možno si iba chcem zachrániť život, to jediné, čo mi po všetkých tých rokoch zostalo.
Život býva občas ťažký. Najmä ak ste starým túlavým kocúrom.
Ľudia majú o nás bez domova najhoršiu možnú predstavu. Vraj neprinášame iné ako blchy a problémy.
A ja viem, že sám na tom nič nezmením.
Nemám meno. Som proste mačka.
Ale kedysi to tak nebolo. Kedysi som meno mal. Ale tie časy sú tak vzdialené a zahmlené...
Volali ma Lilo. Meno sladučké ako moje veľké očičká a šikovné labky. Žil som s mojou matkou v malej miestnosti lemovanej drevom, dýchajúcej teplom a pokojom. Boli to krásne časy. Vtedy život pozostával iba zo spánku, jedenia, hry a typického túlenia sa s mamičkou. Ako jediné mačiatko som prežil prvý týždeň života, to však neznamená, že som bol sám. Mamička sa so mnou hrala častejšie, ako som si len mohol želať. V dome, kde som vyrastal, žili i dvaja dvojnožci, ľudia, a mnoho iných zvierat, počnúc jašteričkami či korytnačkami až po obrovské kone, ktoré som občas zahliadol a ktorých obrovských hláv som sa desil. Teplá miestnosť a mamičkina pozornosť však patrila iba mne.
"Však som tvoje obľúbené dieťatko?" spýtal som sa jedného dňa, keď ma hra unavila natoľko, že som bol ochotný zastaviť svoje bláznivé pobehovanie a uložiť sa k mamičke.
Zasmiala sa: "Samozrejme, Lilo. Lepšie dieťatko som si ani nemohla priať."
"Veď keď iné ani nemáš..." zafrflal som ticho.
Jemne mi prešla jazykom po temene hlavy. "Mýliš sa, Lilo. Pred tebou som mala veľmi, veľmi veľa mačiatok, každé dobrým tým svojim spôsobom."
Vztýčil som hlavu a prekvapene zamňaukal: "To znamená, že mám bračekov a sestričky?"
"Hm," prikývla zamyslene.
"A kde sú teraz?" spýtal som sa.
Neodpovedala. Zdalo sa, že tuho rozmýšľa. Tvárila sa pri tom tak smutne, až som i ja, vtedy ešte maličké mačiatko, pochopil, že nemá zmysel pýtať sa ďalej.
A potom prišiel deň, ktorý všetko objasnil. Mal som vtedy asi desať týždňov, a už som nepotreboval toľko späť, čiže som mohol tráviť viac času hrou. Vyrástol som v pekného kocúrika, hnedo-bieleho s modrými očami a tenkým chvostíkom. Jedného dňa sa dvere do útulnej drevenej miestnosti roztvorili a tam stála... drobná ľudská bytosť, človek. Mláďa, ako som vycítil. Rovnako ako ja.
Mamička sa zrazu z nevysvetliteľných dôvodov naježila, zašvihala chvostom a zaprskala k dvojnohej bytosti. Neviem, prečo tak urobila. V jej očiach som postrehol záblesk zloby, ktorý však čoskoro ustúpil nekonečnému smútku, ktorý sa v nich rozľahol. Dieťa si však jej prejavy nevšímalo - malo oči iba pre mňa.
"Mačiatko!" zvýsklo a vrhlo sa ku mne. Nevidel som dôvod, prečo by som sa jej mal báť. Bola predsa ešte mláďaťom, rovnako ako ja. Kto vie, možno bude mať záujem hrať sa....
Jemne ma poškrabkala za uškami a rukami mi prešla po chrbte. Prehol som ho a zapriadol. Jej rúčky boli také jemné a nežné... a teplé. Teplé ako mamičkin jazýček.
"Si tak krásny..."zamrmlalo dieťatko a privinulo si ma k hrudi. Zapriadol som ešte hlasnejšie. Z dieťatka sálalo priateľstvo a láska. Zrazu sa v dverách objavila hlava iného človeka, rovnakého pachu ako dieťatko - možno jeho rodina, alebo dokonca matka.
"Tak čo?" spýtala sa krátko.
"Páči sa mi!" oznámilo dieťatko radostne.
"Tak poď so mnou k tete, vybavíme jeho kúpu."
Dieťa zajasalo, posledný krát ma pohladkalo, vycupkalo z miestnosti a dvere sa zavreli. Opäť som bol sám, s mamičkou, ktorá sa ježila v kúte.
Jemne som k nej podišiel a obtrel som sa o ňu fúzami. Zapriadla, ale nevenovala mi pohľad. Vyzerala tak skleslo a smutne....
"Čo sa deje?" chcel som vedieť.
"Pamätáš si, ako som ti vravela, že som mala ešte veľa iných mačiatok?" zamňaukala smutne.
Opatrne som prikývol.
"Tak.... Bol si zvedavý, čo sa s nimi stalo. Prečo ich ani ja, ani ty nevídame."
Preglgol som. Vedel som, že tento rozhovor sa schyľuje k čomusi dôležitému.
"Vieš, my mačky nie sme ako ľudia. Len niektorým z nás je súdené žiť so svojimi mačiatkami po celý život," začala vysvetľovať opatrne. "A ja... k nim nepatrím. Som veľmi zvláštna mačka. Ako mladšia som sa zúčastňovala na výstavách, rovnako ako tvoj ocko, čiže mám veľkú hodnotu - a moje mačiatka tiež. Aj ty. A moji páničkovia sa to rozhodli využiť..."
A zrazu som pochopil. Všetko.
"Chcú ma predať," skonštatoval som zdesene.
Prikývla. "Robia to tak vždy. Ani jedno z mojich detí neobišiel podobný osud. Vždy ich odo mňa odtrhnú vo veku ôsmych týždňov, občas skôr, ale nikdy nie neskôr. Odchádzajú preč..." Zafňukala.
Roztriasli sa mi labky. A hoci som sa cítil mizerne a zbabelo, chcel som pôsobiť odvážne, aby som i matke dodal odvahu, a tak som ticho povedal: "Utečiem. Utečiem späť a budeme navždy spolu."
Pokrútila hlavou: "To nesmieš urobiť. Nikdy to nesmieš urobiť. Musíš naslúchať človeku, snažiť sa robiť to, čo od teba žiada, a tak budeš šťastný. Ale keď im budeš robiť napriek, postihne ťa zlý osud." Naliehavo na mňa pozrela. "Prosím, sľúb mi, že budeš dobrý a nikdy sa nepokúsiš vrátiť späť. Svet vonku je nebezpečný..."
"Sľubujem," zamňaukal som ticho.
A vtedy sa dvere opäť rozleteli dokorán. Stálo v nich dieťa s matkou, ktorá ho objímala okolo pliec. Už som nemal čas na rozlúčenie s mamičkou, a tak som sa o ňu posledný raz obtrel. Ona privrela oči, nasala môj pach a ticho zamňaukala: "Zbohom, Lilo. Sľubujem, že sa ešte niekedy stretneme..."
Dieťatko ma od nej odtrhlo a vložilo do kartónovej škatule. Keď tak spravilo, jej ruky mi nepripadali nežné ani teplé, ale skôr drsné a studené, ako kusiská ľadu. Kusiská ľadu, ktoré ma odtrhli od matky. Mojej milovanej čierno-bielej mamičky...
A tak sa skončila prvá etapa môjho života.
Opustil som miestnosť, ktorá dýchala teplom a pokojom...
.... a nikdy viac sa do nej nevrátil.

Možno niekedy pridám aj obrázky, ktoré by sedeli s príbehom, ale teraz nemám k dispozícii žiadne :(
Vani
Novorodenec
Novorodenec
 
Príspevky: 74
Registrovaný: Pia 19 Aug 2011, 18:41
Pohlavie: Simka

Re: Forgotten - príbeh zabudnutého

Poslaťod Alisiq » Štv 22 Dec 2011, 22:03

je to veľmi pekné! Určite si to budem čítať aj keď napíšeš ďalší dielik, veľmi ma zaujíma a je peknčký!
Dúfam že v ňom budeš pokračovať :D :good:
Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. BAZINGA!
Obrázok užívateľa
Alisiq
Rodič
Rodič
 
Príspevky: 751
Registrovaný: Str 08 Dec 2010, 20:57
Bydlisko: simsland
Pohlavie: Simka


Späť na Príbehy

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 3 hostia