Moje slnko zapadá

Ukážte svoj talent v písaní alebo natáčaní príbehov v 3. generácii Simov!

Moderátor: Totodile7625

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod Lincey » Uto 26 Apr 2011, 18:54

Čítam aj ja, len nemám čas písať komenty. Veľmi sa mi to páči, určite pokračuj. :)
"Attingere caelum diagito"

Skvelé RPG
Obrázok užívateľa
Lincey
Starec
Starec
 
Príspevky: 1428
Registrovaný: Sob 22 Mar 2008, 16:03
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Str 27 Apr 2011, 17:15

Jéé, super. :give_rose:: Teším sa. :heart: :clap: Teraz máme písomky. :roll: Možno v piatok niečo pridám, ale nesľubujem. :cry: A skúsim aspoň hlavných hrdinov odfotiť. 8) :D Ak mi pôjde sims... :cry:
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Uto 03 Máj 2011, 18:50

Čo by ste povedali, kebyže potom skúsim spraviť príbeh v The Medieval Sims... :roll: Ten mi ide bez problémov, takže by to mohlo byť aj s fotkami... A nový dielik už píšem, len veľa písomiek, únava a ešte pletiem kamarátke náramok, lebo bude mať narodeniny. :heart: Ten Medieval vpodstate súvisí s The Sims 3, je to ako The Castway Stories k The Sims 2... nie? :?:
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod Maggi » Str 04 Máj 2011, 01:37

Ano, ale ja som si predstavovala tvoj diel z modernej doby, nie? :D
Obrázok užívateľa
Maggi
Starec
Starec
 
Príspevky: 5509
Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 20:41
Bydlisko: Slovakia
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Ned 08 Máj 2011, 22:08

Maggi Áno, tento príbeh sa odohráva v súčasnosti. :heart: Ja som skôr myslela, že keď tento dopíšem, tak ten ďalší, či by nemohol byť v The Sims Medieval. K tomu neviem zohnať fotky. Ale to nevadí. Možno sa mi to podarí neskôr, keď vyriešim svoj problém so sims. :D

Dobre, ospravedlňujem sa meškanie, ale akosi mi to nešlo... Príjemné čítanie! :heart: :oops:

Kapitola 5.
Problémy?

Bolo to zvláštne. Z ničoho nič som zrazu stála doma. Vlastne ja som nestála, ja som ležala na gauči a hľadela do stropu. Nevedela som, ako som sa dostala domov a netušila som, prečo ležím. Pokúsila som sa vstať, vtom ma naplo. Radšej som si znovu ľahla. Rýchlo som sa zorientovala v dome. Zdalo sa, že je niekto v kuchyni. Ale veď je pondelok, otec ešte nemohol byť doma.

Vo dverách obývačky sa objavil Pete, v rukách držiac tácku s akýmsi, z môjho pohľadu tažko určiteľným jedlom. Keď zistil, že nespím, zastal. Neisto si ma premeral, ale nakoniec podišiel bližšie. Tácku položil na stôl a sadol si na okraj sedačky. „Už je ti lepšie? Zrazu si odpadla, tak som ťa vzal domov...“
„Aha, tak ďakujem.“ Začala som sa červenať, ale nechápala som prečo. Vtedy mi ale niečo napadlo, usmiala som sa. „Dobre, ale tvoj otec je doktor, nebolo by lepšie ostať u vás?“
Uškrnul sa a pohladil mi líce. „Myslel som, že doma ti bude lepšie. Nie si hladná? Niečo som ti spravil.“ Prikývla som a znova som si skúsila sadnúť.
„Určite si OK?“ spýtal sa ma Pete, keď videl, ako opatrne som si sadla. „Uhm,“ zamrmlala som. Zobral zo sedačky ďalšie vankúše a podával mi ich za chrbát, aby som sa mala o čo oprieť.

Celý čas, kým som jedla, ma sledoval. Vlastne to skôr vyzeralo, že ma stráži a viac menej ráta s tým, že čoskoro znovu zamdliem. Ani som poriadne nevedela, čo to vlastne jem. Vyzeralo to, ako nejaké čínske jedlo, ale nebolo pikatné.
Nechápala som, prečo sa o mňa až tak stará. Dobre, keď prenasledovaná osoba zistila, že ju sledujeme a poslala na náš políciu a my sme utekali do bezpečia, vtedy sme sa starali jeden o druhého, ale aj tak dosť neochotne a len tak veľmi, ako bolo potrebné. Úplne stačilo, že ma zobral domov. Prečo mi ešte aj spravil niečo na jedenie? Vtedy sa mi do hlavy vsunula jedna spomienka. On mi nedávno povedal, že sa mu páčim! Myslela som, že to mala byť len výhovorka, ale asi nie. Či?

Rozhodla som sa, že sa ho spýtam. „Takže sa ti páčim?“ Opäť som sa začervenala. Neodpovedal, len sa usmial. Bože, on je taký zlatý! Sklopila som zrak, aby nevidel ako sa červenám. Bola som si istá, že teraz som porovnateľná s červenou paprikou. Premýšľala som, či to myslí vážne. Ten jeho úsmev bol úprimný. Nevedela som, ako mám zareagovať a či vôbec. Nechcela som prísť o jediného kamaráta, ktorého som mala.
„Lee? Keď som ti predtým povedal, že si mojím dlžníkom... Nemyslel som tým, že mi dlhuješ tvoj život, ani nič také. Tá noc ma mrzí.“ Zdvihla som hlavu, ale nebola som schopná niečo povedať, tak som len prikývla. Popravde som neverila, že by mi práve on chcel niekedy ublížiť. Slovne to áno, ale fyzicky to nie. Boli sme predsa tím.

„Potrebuješ ešte s niečím pomôcť? Ak nie, tak už pôjdem domov...“ prehovoril zrazu, pričom zrak upieral na podlahu. Niečo sa mi na tom nezdalo, ale nevedela som čo. Niečo skrýva. Určite niečo skrýva. Ale prečo? Mne predsa dôverovať mohol, nie?
„To je v poriadku... ďakujem.“ Nebudem ho predsa zdržovať.
Premeral si ma. „Mačiatko? Si nejaká bledá. Musím si ísť niečo vybaviť, ale potom sa asi vrátim. Prídem ťa skontrolovať. Dobre? Tak sa potom nezľakni.“ Usmial sa, pobozkal ma na líce a odišiel.
Popravde som sa necítila práve najlepšie, ale už tak mal so mnou dosť starostí. Nechcela som mu robiť ďalšie. Chcela som odniesť tácku do kuchyne, ale akonáhle som sa postavila, videla som len tmu. Čierno-čiernu tmu. Potom som už len cítila, ako som dopadla späť na gauč a ako sklo dopadlo na drevenú podlahu.

________________________________________________________________________________________________
Vedel, že mal zostať s ňou, ale musel aj vyzdvihnúť kamoša z večierku. Našiel ho úplne na mimo. Zobral ho domov a čo najrýchlejšie sa oňho postaral. Ako sa vracial späť za Lee, zbadal Nellu.
Jej dlhé čierne vlasy boli ako vždy očarujúce a jej pleť svietila v tme, ale aj tak mal z nej strach. Niečo sa mu na nej nepozdávalo. Jej čierne oči akoby skrývali tajomstvo. Temné tajomstvo a on si nebol istý, či chce vedieť, o čo ide. Obdivoval Lee, že sa jej nebojí. Bolo to zvláštne, ale zdalo sa mu, že Lee upokojuje, keď je pri nej Nella. Pokiaľ ju práve nesledovala.

„Ahoj,“ povedal, keď vedľa nej zastavil auto. Ani nevedel, prečo ju pozdravil. Mohol okolo nej proste prejsť, veď sa ponáhľal. Bol to len taký pocit, že ak ju nepozdraví, dopadne zle.
„Ahoj, Pete,“ žiarivo sa na neho usmiala. „Aké šťastie, že som ťa stretla. Nezvezieš ma, prosím, do toho kníhkupectva, kde si sa predtým bozkával s Lee? Inak ako sa má? Minule keď som ju stretla, bola nejaká bledá.“ Premáhal sa, aby neotvoril ústa. Ona si ich všimla? A ako vedela, že to bola Lee, veď to mohlo byť hocijaké iné dievča. Že by to bola práve Lee, bolo predsa dosť nepravdepodobné... Preglgol a tiež sa usmial. Aj keď len chabo a odvetil: „Jasné, poď.“

_________________________________________________________________________________________________
Keď sa konečne dostal k Lee, našiel ju ležať na gauči. Tácka s tanierom a príborom boli prevrátene na odlahe. Nemal odísť, vyčítal si. Rýchlo to poupratoval a sadol si k Lee. Vyzerala, že spí. Ale pre istotu jej skontroloval pulz. Vyzerá ako anjelik, pomyslel si. Prebrala sa na jeho dotyk. Vyzerala zmätene. „Ja som zase odpadla?“ spýtala sa potichu. Jej hlas znel zachrípnuto.
Prikývol. „Mám ťa uložiť do postele a zavolať otca?“ spýtal sa. Mierne pokrútila hlavou, zamrmlala, že je OK a pokúsila sa posadiť sa. To sa jej síce podarilo, ale vzápätí ho ovracala.
„Prepáč, je mi nejak divne. Asi by si mal zavolať tvojho otca.“ Pozrela naňho psími očami a on jej nebol schopný niečo vyčítať.

„Dobre, ale radšej si ľahni.“ Opatrne som prikývla a ľahla som si s pomocou ruky. Bolela ma hlava a už zase ma napínalo. Pete vytiahol mobil, niečo doň naťukal a požiadal otca, aby prišiel.

Ten prišiel asi o desať minút. Prezrel ma. Svietil mi žiarovkou do oka a ťukal mi tým jeho kladivkom do kolena. Potom chcel, aby som sledovala koniec kladivka a už si ani nepamätám, čo ešte. Nakoniec sa ma spýtal: „Lee, zlatko, neudrela si sa v nedávnej dobe do hlavy? Vyzerá to, že máš otras mozgu, ak nie niečo horšie. Musím ťa vziať do nemocnice na prešetrenie."
Pete stojaci za ním zbledol. Ja som len pokrútila hlavou a odvetila som, že si na žiadny taký úder nepamätám...
„Zvláštne, ale je možné, že máš aj amnéziu. Potom to ale bol silný úder.“ skonštatoval pán Mourne.
Pete preglgol a obrátil sa k otcovi. „Otec? Je možné, že si tú hlavu udrela už pred niekoľkými dňami, ale neprejavilo sa to Je možné, že sa to prejavilo až teraz. Alebo nedávno u nás odpadla a ja som ju nestihol včas zachytiť, takže si ju trochu udrela...?“
Pán Mourne sa na Peta zamyslene pozrel. „Áno...“ Skonštatoval, ale ani jeden z nás netušil na ktorú otázku odpovedal. „Musí ísť do nemocnice.“ Povedal nakoniec a preniesol ma do auta. Pete povedal, že mi zbalí nejaké veci a príde za nami. Dívala sa za ním, ako odchádza naspäť do domu.
Vtedy mi niečo napadlo. „Pán Mourne? Nehovorte to ,prosím, otcovi, nechcem, aby sa o mňa zbytočne bál. Má sa vrátiť až v stredu...“ Pán Mourne si vzdychol, ale nakoniec prikývol. „Keď ťa bude po ceste moc napínať, povedz.“
Naposledy upravil myrielka118 dňa Ned 01 Jan 2012, 21:58, celkovo upravené 1
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Pia 27 Máj 2011, 19:09

Prepáčte, že pridávam až skoro po mesiaci, ale nestíham. :(

Kapitola 6.
Šťastie

Ako som ležala v aute, doľahla na mňa ospalosť. Pán Mourne mi však opakoval, že nemám spať. Že spať môžem, až keď ma dovyšetrujú. Zrazu mi bolesť hlavy, akoby zhmlila myšlienky. Nemohla som premýšľať. Ale nezaspala som. Dookola som opakovala, že som unavená, ale nezaspala som. Môj hlas znel tak zvláštne vzdialene.

Nepamätám si, ako som sa dostala do nemocnice. Pamätám si len tmu. Čierno-čiernu tmu všade navôkol a to, že som nemohla premýšľať. Keď som sa konečne zobudila nado mnou stál Petov otec a usmieval sa. Pozrela som sa na visačku, ktorú mal pripevnenú na náprsnom vrecku: „Doc. MuDr. Richard Mourne, CSc. prednosta kliniky“.
„Vy sa voláte Richard?“ spýtala sa a začervenala sa nad takou hlúpou otázkou. Pán sa však len znovu usmial a povedal: „Ja som sa ti vlastne ešte nepredstavil?“ Zasmial sa.
Tiež som sa usmiala, ale mala som taký čudný pocit, akoby som na niečo zabudla. Vtedy pán Mourne znovu prehovoril: „Pamätáš si, čo sa stalo?“
Pokrútila som hlavou, ale vzápätí ma začala tak bolieť, že som to oľutovala. „Prepáč, mal som ťa varovať,“ ospravedlnil sa pán Mourne a ustarostene sa na mňa pozrel. „Čo si pamätáš posledné?“ Zamyslela som sa a nakoniec som povedala: „Nič.“

„Dobre, nechajme to tak. Neboj sa spomenieš si, asi post-traumatický šok. To prejde, neboj sa. Každopádne udrela si si hlavu a máš otras mozgu. Bohužiaľ nie ten „ľahký“, pri ktorom ani pomaly nevieš, že ho máš. Bude ťa bolieť hlava, tak sa snaž oddychovať. Nebude to trvať dlho. Žiadne iné zranenie sme nenašli.“ Usmial sa na ňu a vzápätí dodal: „Mám zavolať Peta? Možno si spomenieš aspoň na niečo...“
„Uhm,“ zamrmlala som. Ešte stále som mala v čerstvej pamäti, že nemám hýbať s hlavou. Keď pán Mourne odišiel, najprv som si prezrela izbu. Takmer všetko tu bolo biele. Uvedomila som si, že mi treba na záchod, tak som sa pokúsila vstať. Cítila som sa veľmi slabá, tak som sa radšej oprela o ruku. Pripadalo som si preto staro. Ale neriešila som to. Popravde som sa cítila šťastná, ale nechápala som prečo. Veď bolela hlava, aj keď bolesť postupne ustupovala...

Vtedy vošiel do nemocničnej izby Pete, keď si všimol, ako sa pokúšam vstať, veď mi šiel pomôcť. Bola som mu vďačná, lebo sa so mnou znovu krútil celý svet. Pomohol mi vstať, ale aj keď už som stála, neprestal ma pridržiavať.
„Kam chceš ísť?“
„Na záchod, ale zvládnem to aj sama, myslím,“ odpovedala som neisto.
„Skús, ale keď sa ti bude krútiť hlava, tak povedz.“ Usmial sa na mňa.

Našťastie som to zvládla sama. Ale radšej som si opäť ľahla. Pete si sadol na okraj postele a stále sa na mňa usmieval. Vtedy vbehla do izby Nella. „Lee? Zlatko, si ok? Veľmi som sa o teba bála.“
To som skutočne nečakala. Popravde som si myslela, že som jej ukradnutá. Nervózne som sa pomrvila a prikývla som. „Som v poriadku, len ma bolí hlava a točí sa mi svet pred očami.“ Nemohla som si pomôcť zasmiala som sa.
Nella sa usmiala a prikývla. „Na ako dlho sa vyhneš škole?“
Striaslo ma. Zrazu som si uvedomila, že neviem, ani aký je deň, ani koľko je hodín. „Dnes je utorok?“ Obaja prikývli. „A... koľko je hodín?“
„Sú tri hodiny, nechceli ma pustiť zo školy. Skôr som prísť nemohla,“ ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.
„To je v poriadku. Až teraz sa prebrala,“ odpovedal za mňa Pete. Dívajúc sa na ich usmievajúce sa tváre, som sa nemohla ubrániť úsmevu. Zrazu som mala pocit, že niekam patrím.
____________________________
Dívala som sa na okrúhly mesiac a bola som šťastná. Nehovrí sa, že v núdzi spoznáš priateľov? A obaja vyzerali, že sa o mňa skutočne boja. Boli tu celé poobedie, až kým ich pán Mourne nevyhnal s tým, že musím odpočívať. Dobre, skutočne som bola veľmi vyčerpaná, ale nechcela som, aby odišli. A nechcelo sa mi, ani spať. Prehrávala som si v mysli posledné dni, keď do izby znovu vstúpil pán Mourne. „Ešte nespíš?“ vzdychol si, ale usmial sa na mňa. „Cítiš sa už lepšie?“

Prikývla som a zrazu sa mi v mysli vynorila Nellina otázka – na ako dlho sa vyhnem škole. Preglgla som a spýtala sa: „Pán Mourne? Ako dlho tu ešte budem?“
Zasmial sa a odpovedal: „Tuším už si v poriadku. Zostaneš tu ešte minimálne dva dni. Skôr ťa pustiť nemôžem. Potom uvídime, ako sa budeš cítiť. Ale malo by to do tých dvoch dní prejsť. Mala si len taký silnejší otras mozgu. Nič iné sme nenašli, takže budeš v poriadku. Zdá sa.“
„OK,“ prikývla som. Už som sa ďalej nemohla vzpierať únave a zaspala som.
____________________________
Keď som sa prebrala, sedel vedľa mojej postele otec. Usmiala som sa, ale on sa neprestal mračiť. „Vysvetlíš, prečo som sa mal dozvedieť, že si v nemocnici až po príchode domov?“
Naposledy upravil myrielka118 dňa Ned 01 Jan 2012, 22:01, celkovo upravené 1
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Str 21 Sep 2011, 23:31

Prepáčte, mala som pocit, že sa vzďaľujem od príbehu. Tak som si spravila dlhúúú prestávku, aby som si utriedila myšlienky. Dúfam, že sa bude páčiť.

Kapitola 7.
Chaos

Prebrala som sa a znovu som ležala na tom cintoríne, bolo mi dosť chladno. Započula som hlasy niekde na blízku. Inštinktívne som zavrela oči a tvárila som sa, že ďalej spím. Boli to minimálne dve osoby. Nejaká žena a zdalo sa mi, že Pete.
„Niečo si mi sľúbil! Mal si ju zabiť, mali sme dohodu!“ rozčulovala sa žena, jej hlas mi bol akýsi povedomý, ale nevedela som ho zaradiť.
„Čuš, ešte sa preberie!“ rozkázal jej Pete, ale nemala som pocit, že sa jej chystal niečo vysvetlovať.
Zavrčala a odsekla: „Niečo si mi sľubil, myslela som, že svoje sľuby plníš.“

Následne som začula, akýsi pohyb alebo šuchot a potom Petov hlas, ako hovorí: „Neboj sa, zlatko, o všetko sa postarám, náš plán vyjde. Ale napadol ma lepší spôsob a nemusí ju pri tom zabiť. Musíš uznať, že sa nám môže hodiť.“
„No, dobre, tak to zariaď,“ odsekla tá žena a asi odišli, lebo potom som už nič nepočula. Stále som rozmýšľa, kto by to mohol byť. Zároveň som akoby zaspávala. Nemohla som otvoriť oči. Mala som pocit, že už uplynuli celé hodiny a hodiny...

Vtom som začula niekoho prísť. Aspoň sa mi to zdalo. Vzal ma do náručia a odniesol. Z jeho úst ku mne doliehal tichý šepot.
„Neboj sa budeš v poriadku, dám na teba pozor. Ochránim ťa pred tými dvoma.“
Tak to ma niesol celú cestu, neprestávajúc mi šepkať do ucha upokojujúce slová. Už mi to prišlo, že ma niese akosi dlho. Zrazu vyšiel po nejakých schodoch. Otočil sa, z čoho sa mi zakrútila hlava. Teraz som bola rada, že som mala zavreté oči. Kebyže ich mám otvorené, určite mi príde zle. Otvoril akési dvere asi neboli zamknuté. V mysli sa mi vynorila otázka, či som zamkla predtým ako som išla na cintorín. Cintorín?! Moment veď ja si spomínam alebo snívam!

Prebrala som sa opätovne v nemocničnej posteli.
„Už si hore?“ usmieval sa na mňa pán Mourne.
„Čo sa stalo?“ opýtala som sa zmätene.
„Bol ťa navštíviť otec a ty si omdlela.“ Aj naďalej sa usmieval. „Asi je toho na teba moc. Bohužial tvoj otec musel odísť na letisko do susedného mesta. Tá tvoja kamarátka, s tým zvláštnym menom, sa rozhodla prísť, keď sa dozvedela, čo sa ti stalo.“

Vyvaľovala som na neho oči. Bola som neuveriteľne zmätená. „Myslíte Marlene?“ dostala som zo seba konečne aspoň akú-takú vetu, či skôr otázku.
„Áno, áno, Marlene tak sa volá. Čo nevidieť sú tu.“
Zamrmlala som niečo ako: „uhm“ a pre istotu som ešte mierne prikývla hlavou. Potom som si oprela hlavu o vankúš. Dovtedy som si ani neuvedomila, že som sa posadila.
Pán Mourne si z toho asi vyvodil, že som unavená a chcem si oddýchnúť a tak odišiel.
Ja som premýšľa nad svojím snom alebo spomienkou? Nevedela som, bola som taká zmätená.
________________________________________
Dívala som sa na usmiatu Marlene, ktorej po lícach stekali slzy a nevedela som, čo povedať. Vedela som, že sme boli kamarátky, že sme spolu chodili von. Vedela som, že to dievča, čo sedí predo mnou je ona. Ale nevedela som si v mysli vybaviť jedinú spomienku s ňou.
Jej to očividne neprekážalo. Len tam tak sedela a pýtala sa ma, ako sa mám... či niečo nepotrebujem a tak podobne. Na jej otázky som odpovedala jednoslovne, ale ani to jej vôbec neprekážalo. Keď už som prestala odpovedať úplne, začala mi rozprávať, aké bláznostvá sme spolu zažili. Na jednej strane som tomu bola vďačná, občas sa mi vybavil, akýsi odraz spomienky. Na druhej strane som sa ešte viac hanbila, že si nič nepamätám.

Zostala tam so mnou celý deň, aj celú noc. Keď som sa nadránom prebrala a videla ju spať v kresle oproti posteli, upokojilo ma to.
Ale stále mi neschádzal z mysle ten sen. Alebo spomienka? Kto bola tá žena?
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Sob 01 Okt 2011, 02:08

Dobre, tentokrát aj nejaké obrázky, snáď bude jasné z textu, kto je kto. Dve postavy sú odfotené zdiaľky, pardón. :slap:

Kapitola 8.
Návrat

Dívala som sa na kľúče na stole, akoby som tým mohla zastaviť čas. Už ma síce pustili z nemocnice a vrátila sa mi aj pamäť, ale do školy sa mi vrátiť nechcelo. Vzdychla som si, ale nakoniec som vzala kľúče zo stola a pobrala som sa.

Obrázok
__________________________________________________________________________________________________

„Ahoj, Lee!“ začula som, slabý hlások a zbadala som Lukáša, brata Saši. Chodil do školy vždy prvý.

Obrázok

„Ahoj, Luky, prečo tu stojíš a nejdeš do triedy?“ spýtala som sa zmätene. Vtedy som si všimla, že v tej húfe žiakov, čo sa ponáhľali do školy, nevidím žiadnych spolužiakov.

Luky sa na mňa len nesmelo usmial a potichu odpovedal: „Odpadlo nám prvá hodina, ževraj to bolo na internete, ja som si to nejak nevšimol.“ Mierne sa začervenal.

Tiež som sa na neho usmiala. „A neprišlo ti čudné, že Saša nejde do školy?“ spýtala som sa, aj keď som dopredu tušila odpoveď.

„Ani nie, vždy chodí na poslednú chvíľu, pritom vstáva skoro ráno, aby sa mohla namaľovať.“ Opäť sa začervenal, akoby povedal niečo, čo nemal.

Ja som sa naňho iba usmiala a spýtala sa ho, či sa nechce prejsť do parku, kým nezačne hodina. Spočiatku sa ma pýtal, čo sa mi vlastne stalo. Ja som mu však neodpovedala, takže to nakoniec vzdal a celú hodinu sme spolu obdivovali prírodu. Nemohla som uveriť, že existuje taký citlivý chlapec ako on.

Keď sme sa vrátili pred školou, našli sme Marlene. „Ahojte, akosi som si nevšimla, že nám prvá hodina odpadla.“ Usmiala sa na nás.

Obrázok

„To nie si sama, my sme si to tiež nevšimli, tak sme sa šli zatiaľ prejsť do parku.“ Odpovedala som jej automaticky a objala som ju.

„Už ti je lepšie?“ Spýtala sa prekvapene, ale hneď pôsobila šťastnejšie. Dúfam, že jej došlo, že sa mi vrátila pamäť. Nechce sa mi to totiž vysvetľovať.

Iba som sa na ňu usmiala a odišli sme spolu do triedy.
_______________________________________________________________________________________________

„Ak vám to nebude prekážať, dnešnú hodinu by sme si dali vonku,“ zahlásil profesor Garcia – náš fyzikár. Vedeli sme, že na našu odpoveď nečaká. Jednoducho sme sa mali postaviť a ísť za ním.

A keďže jemu neradno odvrávať, všetci sme sa postavili a nasledovali sme ho. Musela som uznať, že vonku bolo skutočne krásne.

Vyzeralo to, že bol na dnešnú hodinu pripravený. Vonku bol vytiahnutý teleskop. Mali sme sa doň pozrieť a všimnúť si malé špirálky na slnku. Ja osobne som videla len tmu, ale radšej som bola ticho.

Marlene sa práve dívala do teleskopu, keď som si všimla, že Pete a Nella len teraz prišli na hodinu. Snažili sa
nenápadne zamotať do davu, ale neúspešne. Oku pána profesora Garciu asi nič neujde.

Obrázok

„Dobrý deň, pán Mourne, slečna Nella, teraz sa chodí na vyučovanie? Nezdá sa vám, že trochu meškáte?“ Naoko pohoršene sa na nich zadíval. Pete mal šťastie, pomyslela som si. Nelle odpustil každý profesor všetko.

„Prepáčte, pán profesor. Viete, my sme v skutočnosti prišli načas, ale pred školou bola akási časopriestorová diera. Za to my nemôžeme...“ sladko sa na neho usmiala. Vždy som obdivovala, ako dokázala opantať každého chlapa.

Vtedy som si spomenula na ten môj sen. Alebo spomienku. Stále si nie som istá. Ten hlas. Nepamätala som si ho presne, ale zdalo sa mi, že by to mohla byť Nella.

Znenazdajky sa pri mne zjavila Saša. „Aj tebe už lezie na nervy, ako jej vždy všetko prejde?“ spýtala sa ma podráždene.

Obrázok

„Zvykla som si.“ Odpovedala som neutrálne, ak sa dalo radšej som sa vyhýbala znepriateleniu sa s niekým.

„Uum,“ zamrmlala Saša a obrátila sa k profesorovi. „Pán pofesor Garcia? Už bude zvoniť, nemali by sa vrátiť do triedy?“

Ako tak rozprávala, uvedomila som si, že aj jej hlas mi príde povedomý. No, fajn. Tak už mám dve možnosti. Aj keď prvá mi príde reálnejšia. Zadívala som sa na Peta, ako tam stál a díval sa na Nellu s úsmevom, akoby som bola vzduch.
_______________________________________________________________________________________________

Už som pomaly vychádzala z triedy a smerovala domov. Samozrejme ako posledná. Marlene sa ponáhľala, aby na ňu rodičia nečakali, mali totiž ísť na nejakú oslavu. Tak som ostala samučičká sama.

„Lee?“ začula som náhle niekoho volať moje meno. Obrátila som sa a zbadala som profesora Garciu. „Toto je asi tvoje, ležalo to na tvojej lavici.“ Povedal a podal mi akýsi poskladaný papier, na ktorom bolo rukou napísane moje meno.

„Áno, to bude asi pre mňa, ďakujem.“ Vzala som si od neho ten záhadný papier a vykročila smerom k mestskej knižnici. Mala som si na zajtra spraviť referát z dejepisu. Rozhodla som sa, že si to prečítam tam.
______________________________________________________________________________________________

„Pekná básnička,“ poznamenal niekto za mojím chrbtom a nesmierne ma tým vyľakal. Otočila som hlavu a zistila som, že je to Luky.

„Ach, áno. Je pekná.“ Pritakala som napoly vyľakane, napoly neprítomne.

„Prepáč, nechcel som ťa vyplašiť. Hore, na treťom poschodí mám astronomický krúžok, už by som mal ísť. Tak sa maj.“ Nesmelo sa na mňa usmial a odišiel.

Opätovala som mu úsmev a mysľou som už bola znovu pri básničke.

Trápi ma stále,
nekonečný žiaľ lásky,
v srdci ju mám.

Pre teba tam je
a to už veľmi dlho,
tak si po ňu príď.

Prosím, nenechaj ma trpieť.

Tvoj tajný ctiteľ


Kto to len mohol napísať. Netušiac som aj naďalej zízala na text...
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod NATA » Štv 20 Okt 2011, 20:24

kedy bude dalšia časť??? :cry:
"Milujem" ľudí ktorý majú tak nudný život že musia rozoberať ten môj :)
NATA
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 84
Registrovaný: Pia 04 Feb 2011, 23:51
Bydlisko: Lužany pri Topli
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Sob 22 Okt 2011, 14:29

Tak prepáč :D ale myslela som, že to nikto nečíta. A potom som v maturitnom ročníku a rieši sa stužková, ale tak pokúsim sa. :) Len odišla mi jedna pamäť na počítači, takže mi nejde sims...
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod NATA » Sob 22 Okt 2011, 22:14

ok veď máš čas hlavne nech bude :D
"Milujem" ľudí ktorý majú tak nudný život že musia rozoberať ten môj :)
NATA
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 84
Registrovaný: Pia 04 Feb 2011, 23:51
Bydlisko: Lužany pri Topli
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod Alisiq » Uto 17 Jan 2012, 19:45

Krásny príbeh, budeš v ňom pokračovať? Lebo je dosť dlho po októbri :lol:
No, dúfam že áno :)
Prepáč, ale čítala som tvvoj príbeh ďalje aj ke´d som ho neokomentovala. Stále som chcela a potom mi buď niekto zavolal, niekto ma o nie čo poprosil...a už som to nechala tak..
Naposledy upravil Alisiq dňa Str 18 Jan 2012, 21:54, celkovo upravené 1
Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. BAZINGA!
Obrázok užívateľa
Alisiq
Rodič
Rodič
 
Príspevky: 751
Registrovaný: Str 08 Dec 2010, 20:57
Bydlisko: simsland
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod myrielka118 » Str 18 Jan 2012, 21:14

Vlastne som posledný diel napísala v októbri minulého roku, ale na tom nezáleží... Každopádne budem pokračovať mám to už aj z časti napísané... ale veľmi veľa skúšok a teraz idem preč... Som v maturitnom ročníku žiaľ, tak veľmi nestíham. :( Ale určite sa ho chystám dopísať. :) Už mám asi polku ďalšieho dieliku. :)
Hidden somewhere there where nobody could care, nobody could help... Hidden in my dreams. Maybe safe... nobody can really hurt you in your dreams. But it's NOT real. Should I really want it?
Obrázok užívateľa
myrielka118
Batoľa
Batoľa
 
Príspevky: 110
Registrovaný: Štv 26 Aug 2010, 23:52
Bydlisko: Twinbrook :)
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod Alisiq » Str 18 Jan 2012, 21:55

Jasné, veď to je na tebe :)
EDIT: opravila som si ten "apríl" :oops:
Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. Sheldon. BAZINGA!
Obrázok užívateľa
Alisiq
Rodič
Rodič
 
Príspevky: 751
Registrovaný: Str 08 Dec 2010, 20:57
Bydlisko: simsland
Pohlavie: Simka

Re: Moje slnko zapadá

Poslaťod Buzzlovejessie » Sob 18 Feb 2012, 22:18

wow zaujimave :)
Buzzlovejessie
Novorodenec
Novorodenec
 
Príspevky: 8
Registrovaný: Sob 21 Jan 2012, 20:04
Bydlisko: Bratislava Budatínska 71
Pohlavie: Simka

PredchádzajúciĎalší

Späť na Príbehy

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 1 hosť