4.Diel-
LáskaPočas raňajok som rozmýšľala nad dnešným dňom. Nastupujem do novej práce a nie som si úplne istá, či to zvládnem. Alebo mám skôr pocit, že niečo pokazím a na mieste ma vyrazia. Odhrýzla som si ďalší kus žemle s maslom a zapila som ho ovocným čajom. Vtedy som si spomenula na papiere, ktoré mi dal pán Daston, keď som bola v nemocnici na pohovore. Vstala som od stola a zamierila som do spálne, kde som mala kabelku pohodenú na malej komode. Vytiahla som z nej kôpku papierov a šla som si sadnúť naspäť do kuchyne. Položila som ju na stôl ale iba som na ňu hľadela. Papiere som si mala poriadne prečítať a podpísať, ak so všetkým súhlasím. Lenže môj víkend bol dosť chaotický a nabitý, a na tú zmluvu som si ani nespomenula. Pustila som sa teda do čítania. Po prvých troch stranách ma to prestalo baviť. Písalo sa tam o náplni mojej práce, o pravidlách nemocnice a o rôznych iných pokynoch. Toto všetko som ovládala zo strednej, preto som zo zásuvky na kuchynskej linke vybrala pero a podpísala zmluvu. Nič iné tam predsa nenájdem. Pomyslela som si , vzala som prázdny tanier a dala som ho do drezu. Pozrela som na hodiny. Bolo päť minút po siedmej, takže by som sa mohla začať chystať, pretože šichta mi začína o ôsmej. Odišla som teda do spálne obliecť sa. Obliekla som si ako inak rifle, ale aby som urobila aspoň aký taký dojem, obliekla som si bielu blúzku, ktorú som si zbalila práve pre tento účel. V kúpeľni som sa ešte trošku upravila a potom som už len nahádzala do kabelky potrebné veci a vybrala som sa na cestu.
Šla som peši presne po tej ceste, ktorou som išla aj po prvý krát. Ráno bolo ešte chladné, ale určite bude pekný slnečný deň. Pomyslela som si a zahľadela som sa na oblohu a zastala som. Chvíľu som tam len tak stála a hľadela na to krásne nebo. Neviem prečo sa mi zdalo také krásne, nikdy som sa naň ani takto nedívala. Úplne omámená som si spomenula na Lucasa a na včerajší večer. Vtedy som zistila, že nie len nebo, ale celý tento deň odkedy som sa zobudila , je krásny. Pretože je iný. Ráno som sa zobudila s myšlienkou naňho a s tým, že ho musím znova vidieť. Lenže teraz ma delí celý deň od toho, že sa s ním možno večer uvidím. Sled myšlienok sa mi roztrhol a ja som sa ocitla opäť v realite. Pohla som sa ďalej a po chvíli som musela zrýchliť, pretože mi zostávalo iba dvadsať minút a ja som bola iba v polovici cesty.
Keď som vošla do nemocnice, uvedomila som si, že ani neviem kam mám ísť. Zamierila som preto rovno k recepcii ale na pol ceste ma zastavil známy hlas.
„ Dobré ráno slečna Nox.“ Otočila som sa a vtedy som zbadala pána Dastona v sivom obleku.
„ Dobré ráno.“ Pozdravila som so skľúčeným hlasom a podišla som pomaly k nemu.
„Som rád, že vás tu vidím. Poďte so mnou prosím do kancelárie.“ Otočil sa a zamieril k svojej kancelárii. Ja som šla za ním. V známej miestnosti som si sadla na stoličku, presne ako pred pár dňami.
„ Takže slečna, máte tu podpísanú zmluvu, ktorú som vám dal?“
„ Samozrejme, nech sa páči.“ Vytiahla som ju z kabelky a podala mu ju. Pozrel sa na podpis a milo sa usmial.
„ Tak som teda rád, že ste sa rozhodli u nás pracovať. Zavolám jednu vašu novú kolegyňu, ktorá vám to tu ukáže a pomôže vám zorientovať sa. Počkajte chvíľu, prosím.“ Povedal a zdvihol slúchadlo od telefónu. Ja som iba prikývla a čakala.
„ Dobré ráno Nataly. Pošlite mi prosím slečnu Teqersovú z vášho oddelenia do mojej kancelárie. Ďakujem.“ Zavesil a usmial sa na mňa. Nastalo ticho, iba sme na seba hľadeli. Potom som si chvíľu obzerala kanceláriu, ale keď som pochopila, že slečna Teqersová hneď nepríde spýtala som sa: „ A na akom oddelení vlastne budem pracovať?“ bola to vlastne dobrá otázka, pretože ma to aj zaujímalo.
„ Je to oddelenie pooperačnej starostlivosti. Najprv som vás chcel dať na príjem, ale potom som sa rozhodol, že bude lepšie, ak sa budete zaúčať v trochu pokojnejšom prostredí. Aj keď s vaším vzdelaním vás tam bude škoda. Ako náhle sa tu so všetkým oboznámite, rád by som vás tam presunul. S vašou kvalifikáciou tam budete veľkým prínosom.“ Ako náhle dopovedal, dvere sa otvorili. Otočila som sa a vo dverách som zbadala mladú ženu tmavšej pleti. Mala dlhé, čierne vlasy a skoro rovnako čierne oči. Vošla do vnútra a zavrela za sebou dvere.
„ Dobrý deň, pán Daston. Volali ste ma?“ milo sa usmiala a pozrela na mňa.
„ Toto je slečna Nox. Prosím zoznámte sa.“ Povedal a ja som vstala a podala som jej ruku.
„ Som Meretrix Nox. Teší ma.“
„ Aj mňa teší. Ja som Alyna Santya Teqersová.“ Povedala a potriasla mi rukou.
„ Takže zoznámené už ste a teraz prejdeme k veci. Slečna Teqersová, mohli by ste sa postarať o slečnu Nox? Poukazovať jej to tu a v najbližších dňoch dohliadnuť na ňu a pomôcť jej? Taktiež jej ukážte skrinku, kde má už pripravený pracovný úbor.“ Povedal a v miestnosti zostalo ticho.
„ To je asi všetko. Môžete ísť.“ Dodal nakoniec pán Daston.
„ Dovidenia a ďakujem.“ Povedala som a vybrala som sa za Alynou, ktorá už vychádzala z dverí.
„ Ďakujem, že mi pomôžeš.“ Pokúsila som sa cestou o konverzáciu.
„ To nič. Aj ja som tu raz bola nová. Si odtiaľto?“ spýtala sa ma. Zdala sa byť celkom milá.
„ Nie. Pred pár dňami som sa prisťahovala. A ty si odkiaľ?“
„ Ako vieš, že nie odtiaľto?“ zastala a pozrela sa na mňa.
„ Podľa tvojho mena. Je také exotické ako aj tvoj vzhľad.“ Jemne som sa usmiala, aby to náhodou nepochopila zle.
„ Máš pravdu. Som z Mexika. Do USA som sa presťahovala pred desiatimi rokmi. Najprv som bývala v Arizone a v Salvavuse som skončila minulý rok.“
„ Aha.“ Povedala som iba to, pretože som sa nechcela vypytovať ďalej. Mohlo by to byť súkromné.
Ďalej sme kráčali nemocničnými uličkami až kým sme neprišli do šatne pre personál. Tam za veľkým stolom sedela stará žena a čítala knihu.
„ Dobrý. Toto je slečna Nox. Je tu nová. Mohli by ste nám prosím dať kľúčik od jej skrinky?“
Žena položila knižku na stôl a pozrela sa na policu plnú kľúčov. Jeden zobrala a podala mi ho. Potom si znova sadla a začala čítať. Pozrela som na kľúčik.
„ Dvestotri.“ Povedala som číslo, ktoré bolo na prívesku. Alyna sa pozrela po skrinkách a zamierila tam, kde asi bola moja.
„ Tu.“ Povedala a ukázala na skrinku.
„ Prezleč sa a ja ťa počkám na oddelení. Pri šatniach je výťah, tým sa odvez na tretie poschodie a tam ma určite nájdeš.“ Povedala a hneď sa dala na odchod. Odomkla som skrinku a vytiahla oblečenie. Úbor pozostával z bledoružových nohavíc, trička a bielych zdravotníckych topánok. Obliekla som sa a pripadala som si v tom ako veľkonočný zajac. Zasmiala som sa sama nad sebou, pohádzala som svoje oblečenie do skrinky a zamkla som ju. Pri odchode zo šatne som ešte pozdravila tú ženu za stolom, ale ani si ma nevšimla. Výťahom som sa odviezla na tretie ako mi povedala Alyna. Hneď ako som vystúpila z výťahu, začula som jej hlas.
„ Ale pán Roney, tie tabletky musíte zjesť.“ Hovorila Alyna nástojčivým hlasom. Išla som rovno do izby, zkadiaľ hlas vychádzal. Alyna stála nad posteľou starého muža, ktorý si podľa toho čo som počula, nechcel vziať tabletky. Keď som vošla do miestnosti, Alyna sa otočila.
„ Vzadu v skrinke sú sterilné obväzy. Previaž ruku tuto pani Reynoldsovej.“ Povedala a ukázala najprv na skrinku a potom na pani na posteli. Hneď som sa pustila do roboty. Zobrala som obväzy a sadla som si na posteľ vedľa pacientky. Zobrala som jej ruku a začala odmotávať starý obväz. Táto činnosť mi na strednej vôbec nerobila problém, čo bolo vidieť aj na mojej práci. Obväz bol zaviazaný bravúrne. Ešte som sa jej spýtala, či ju to neťahá, ale len pokývala hlavou a poďakovala mi.
Do obednej prestávky išlo všetko ako po masle. Iba to jedlo, čo nám dali kuchárky na obed bolo strašné. Myslela som si že tieto žbrndy dávajú iba pacientom. Opak je však pravdou. Pri stole v jedálni som sedela s Alynou a dvoma ďalšími kolegyňami s ktorými som sa spoznala na oddelení.
Tá vyššia hnedovláska sa volá Liana a nižšia blondínka Suzane. Priezviská som si však nezapamätala. Celú prestávku sa rozprávali alebo skôr ohovárali doktorov. Klebetili kto s kým flirtoval a podobné veci, ktoré sestričky robia. Vždy som si myslela, že to robia iba vo filmoch. Ja som ich aj tak nepočúvala, pretože som stále uvažovala nad Lucasom. Okolo desiatej mi poslal sms, že večer príde po mňa, pretože ma chce vidieť. Aj ja ho chcem vidieť, preto bude teraz ťažké vydržať to tu, keď viem, že večer ho určite uvidím. Potom však prestávka skončila a musela som ísť späť do práce.
Po obede to išlo trošku horšie. Nie, že by to šlo zle, ale pomáhala som pri vyberaní štichov jednému malému dievčatku, ktoré tam vrieskalo a ja a ďalšia sestra sme ju museli držať. Okrem toho bolo všetko v poriadku a prvý deň v práci ušiel ako voda.
Práca mi končila o štvrtej. Domov som sa tak ponáhľala, že o pätnásť minút som už búchala na dvere Katelynho bytu. Neotvárala rovnako ako včera.
„ Katelyn tu je Trix. Okamžite otvor!“ zvýšila som hlas a asi to zabralo, pretože som počula kroky. Katelyn otvorila dvere. Prekvapene som na ňu hľadela, pretože som myslela, že ich neotvorí.
„ Prečo tak kričíš?“ začudovane sa spýtala Kate.
„ Hm...Pretože si mi včera neotvorila a ja som sa ti chcela ospravedlniť. Ignorovala si ma.“
„ Prepáč ale ja som do bytu ani nevošla. Na chodbe mi zavolal môj dobrý kamarát, že sa rozišiel s priateľkou a potrebuje pomoc. Tak som šla rovno za ním. Je mi ľúto, čo sa včera stalo, hlavne, že som tak vyletela.“
„ Nie, mne je to ľúto. Ja sa ti musím ospravedlniť, lebo som sa správala ako úplná krava. Ty za nič nemôžeš.“
„ Ale v pohode Trix. Ja som sa vôbec nehnevala. Mne hneď potom prišlo ľúto, že som kričala. Sme kamarátky a tie si odpúšťajú.“ Povedala a ja som sa jej hodila okolo krku. Potom sme sa na seba dívali a ja som nevedela, či jej to mám povedať.
„ Včera večer som bola vonku s Lucasom.“ Odhodlala som sa nakoniec.
„ A dnes idem znova.“ Povedala som po tichu, ktoré nastalo.
„ Poď dnu. Musíš my všetko povedať.“ Otočila sa a vošla do svojho bytu. Ja som bola u nej prvý krát. Myslela som, že jej byt je taký istý ako môj, ale vôbec nie. Bol oveľa väčší a svetlejší. A samozrejme bol kompletne zariadený a to veľmi moderne. Sadla som si na kreslo vedľa veľkej bielej pohovky.
Ešte minútu som sa obzerala okolo seba a potom môj pohľad zastal na tvári Kate. Mala na nej neidentifikovateľný výraz, z ktorého som nevedela, čo čakať.
„ Kate, bolo to úžasné. Bol taký milý a ja som sa pri ňom cítila ako v siedmom nebi...“ chcela som rozprávať ďalej, ale prerušila ma.
„ Počkaj, počkaj. Rozprávaj od začiatku.“ Potom sa tak milo usmiala, že mi spadol kameň zo srdca.
Začala som teda pekne od začiatku. Rozprávala som o telefonáte po tom ako odišla, o fontáne v parku a o našich rozhovoroch. Aj o bozkoch. Proste som je povedala všetko.
„ A dnes v robote mi písal, že ma musí znovu vidieť a že večer príde.“ Touto vetou som zakončila svoj monológ.
„ A kde vlastne býva? Z kadiaľ je?“ pýtala sa Kate ako nejaký detektív.
„ To neviem. O ňom sme sa veľmi nerozprávali.“ Priznala som.
„ Hm...“ zahmkala a mne to stačilo, aby som pochopila na čo naráža.
„ Pozri Kate. Musíš my veriť. Dobre?“
„ Veď fajn, Trix. Len nechcem, aby si sa sklamala. Ale teším sa s tebou. Naozaj.“ Povedala a objala ma. Cítila som, že je všetko v poriadku. Alebo aspoň to smeruje k tomu, aby to bolo v poriadku. Potom sa ma spýtala na môj prvý deň v práci a ja som jej všetko vyrozprávala.
„ Koľko je vlastne hodín?“ spýtala som sa, keď som si všimla, že sa vonku zotmelo. Kate sa pozrela na hodinky na ruke.
„ Skoro pol šiestej. Kedy príde Lucas?“
„ O šiestej. Mala by som ísť. Musím sa osprchovať a najesť. Tak zatiaľ.“ Povedala som a chystala som sa k odchodu.
„ Máš si čo obliecť?“ usmiala sa Kate.
„ Niečo určite nájdem.“
„ Ale no tak Trix, neviem si predstaviť v čom si šla včera. Po večery príď. To je rozkaz.“
„ Ďakujem. Neviem čo by som bez teba robila.“ Ešte raz som sa na ňu usmiala a odišla som.
Môj byt bol prázdny a všade bola tma. Ako inak keď bývam sama. Pomyslela som si a hodila som kabelu na zem. Zamierila som rovno do kúpeľne a osprchovala som sa. Potom som našla niečo v chladničke, keďže som ešte stále nemala čas niečo poriadne uvariť. Do šiestej zostávalo desať minút, tak som sa ponáhľala ku Kate. Aj včera prišiel skôr a predsa nechcem aby na mňa čakal. Zaklopala som a hneď som vošla dnu.
„ Práve som pre teba niečo vybrala. Určite ti to bude sedieť. Poď, vyskúšaj si to.“ Povedala, hodila mi oblečenie do rúk a ukázala na spálňu. Oblečenie som hodila na posteľ a prezrela som si ho. Napokon som si natiahla na seba tmavo vínové nohavice a čierny top. Pozrela som sa do veľkého zrkadla, ktoré mala Kate v izbe. Vyzeralo to pekne. Pomyslela som si keď Kate vošla do izby.
„ Ešte svetrík a topánky. Nech sa páči.“ Povedala a podala mi ich.
Na čierny top som natiahla krátky sveter s pásikmi a obula biele remienkové topánky na podpätku.
„ Páči sa mi to.“ Povedala som keď som sa prehliadala v zrkadle.
„ Pravdupovediac som sa bála, čo na mňa navlečieš, ale naozaj sa mi to páči. Ďakujem.“
„ Už by stačilo s tými poďakovaniami. A myslím, že Lucas je už tu, pretože som počula zvoniť zvonček z tvojho bytu. Tak choď už a pekný večer.“ Usmiala sa a odprevadila ma k dverám.
Po výstupe z výťahu som zostala zarazená ako včera. Stál tam, ale keď sa dvere na výťahu otvorili, podišiel ku mne a pobozkal ma.
„ Ahoj, som veľmi rád, že ťa znovu vidím.“ Povedal a znova ma pobozkal.
Tak som sa chvela, že som nevyslovila ani hlásku. Vyšli sme z budovy a ja som sa spamätala.
„ Kam pôjdeme?“ spýtala som sa, keď sa mi na čerstvom vzduchu vrátil hlas.
„ To je prekvapenie.“ Povedal a otvoril mi dvere na taxíku. Až vtedy som si všimla, že tam stál. Nastúpila som a Lucas za mnou.
„ Môžeme.“ Povedal taxikárovi a auto sa pohlo.
„ Tak aký bol prvý deň v robote?“ spýtal sa a skoro celú cestu počúval môj podrobný opis dnešného dňa. Zvyšok cesty sme boli ticho, ale Lucas ma držal za ruku a hladkal ju. Bolo to príjemné.
„ Sme tu.“ Hlesol muž za volantom a Lucas mu podal peniaze. Potom sme vystúpili a chvíľu počkali kým sme zostali sami. Poobzerala som sa okolo. Široko ďaleko nič nebolo, iba samá príroda. V diaľke som začula šum vody.
„ Kde to sme?“
„ Na okraji mesta. Chcem ti niečo ukázať, ale najprv ti zaviažem oči.“ Vtedy z vrecka vytiahol šatku a zaviazal mi oči. Nemala som žiadne námietky, pretože som mu verila. Potom som cítila jeho ruku, ako ma niekam vedie. Po desiatich minútach som cítila, že zastal. Pomaly mi odviazal šatku a ja som uvidela tú nádheru. Stáli sme nad priepasťou, do ktorej sa lial hlučný vodopád.
Bolo to krásne. Voda sa liala a dolu narážala na mohutné skaly.
Nevedela som sa vynadívať, nikdy som nič také nevidela. Otočila som sa k Lucasovi a pobozkala som ho. Potom znovu a znovu. Objala som ho a v jeho náručí som zistila, čo znamená ten pocit, ktorý ma objal ráno keď som na neho myslela. Bola to láska. Ľúbim ho. Aj keď ho skoro vôbec nepoznám, ale viem, že ho ľúbim. Pozrela som sa naňho a vedela som, že to viem.
„ Ľúbim ťa.“ Povedala som skoro šeptom . Asi som veľmi nechcela aby to počul. Nevedela som, ako na to zareaguje.
„ Aj ja ťa ľúbim Meretrix.“ To my úplne stačilo a ja som bola na pokraji vybuchnutia z obrovskej radosti. Sadli sme si na zem a dívali sa na vodopád, krásnu oblohu a samozrejme na seba. Ja som ležala na tráve opretá oňho a užívala som si nádherný pocit. Nechcela som aby sa táto chvíľa niekedy skončila. Väčšinu času sme boli tíško, alebo sme sa rozprávali. Niekedy som neodolala a dala som mu bozk. Niekedy neodolal zase on. Takto sme strávili hodne dlhú dobu až kým Lucas pozrel na hodinky.
„ Je pol jedenástej. Zajtra ideš do práce. Však?“
„ Bohužiaľ.“ Zosmutnela som a keď to Lucas zbadal, dal mi pusu na líce.
„ Zas budeme spolu.“ Vedela som, že áno, ale otázka bola kedy? Vydržím celý deň?
„ Nabudúce ti tie hodinky vezmem.“ Povedala som a uškrnula som sa na neho.
„ Musím zavolať taxík.“ Odsunul sa odo mňa aby mohol vybrať mobil z vačku a zavolal.
„ Máme asi pätnásť minút.“
Usmiala som sa a pritiahla som sa k nemu naspäť. Tých pätnásť minút ani jeden z nás nepovedal ani jedno slovo. Užívali sme si dokonalú atmosféru. Keď sme začuli v diaľke hlas motora, postavili sme sa a šli sme na miesto kde nás pred tým ten istý taxikár vysadil. Predtým som však pocítila veľké nutkanie objať ho. Posledná krásna chvíľa na tomto krásnom mieste.
Cesta domou utiekla strašne rýchlo, až som bola smutná, že sa musíme rozlúčiť.
Vo vchode mi Lucas zavolal výťah a pobozkal ma na rozlúčku. Ja som nastúpila do výťahu a posledný krát som sa na neho usmiala.
Katelyn už asi spala, tak som zamierila do svojho bytu. Oblečenie jej vrátim zajtra. Pomyslela som si, keď som sa prezliekala do nočnej košele. Ľahla som do postele, ale zaspať som nevedela. Dlho do noci som hľadela do stropu. Ani neviem kedy som zaspala.
Lucas Villain
Bol som už pred svojím domom, keď som si to rozmyslel. Nejdem domov. Pomyslel som si a otočil som sa. Kráčal som naspäť k jej domu. Išiel som však ľudskou chôdzou, aby stihla zaspať. Musím ju vidieť. Nevydržím celú noc a celý deň.
Pouličné lampy na ceste svietili síce na každých dvadsiatich metroch, ale ja som videl každý detail. A cítil každú bunku vo svojom tele, ktorá mi oznamovala nevydržateľný hlad. Ignoroval som chuť na krv a šiel som ďalej ulicou. Myslel som na všetko iné, len aby ma to trochu prešlo. Zastavil som sa až pred jej domom.
Cítim som, že ešte bdie. Jej tep bol veľmi rýchli, keby spala bol by oveľa pomalší. Musel som teda počkať. Oprel som sa o strom, ktorý schol pred jej domom a zviezol som sa nadol. Obzeral som sa okolo či niekto nejde , pretože keby šiel, musel by som ujsť. Snažil som sa nemyslieť na to, čo my môj mozog stále opakoval. Takto som tam sedel už hodnú chvíľu. Potom sa niečo zmenilo.
„ Zaspala.“ Šepol som si sám pre seba a postavil som sa. Zahľadel som sa na jej okno. Ešte som sa obzrel okolo, či niekto nešpehuje a skočil som. Ľahko ako pierko som pristál na jej okne. Otvoril som ho a vošiel do izby, kde spala.
Bola taká nádherná a bezbranná.
Sadol som si vedľa nej na posteľ a pohladkal ju po líci. Trochu sa pomrvila ale spala ďalej. Rozmýšľal som, či nemám radšej odísť, ale nemohol som sa prinútiť. Ľahol som si vedľa nej a len tak potichu hľadel ako krásne spí. Premýšľal som nad všetkým, čo sa mi v posledných pár dňoch stalo. Aké veľké šťastie ma stretlo po takej dlhej dobe. Myslel som iba na ňu a na to, že ju ľúbim. Áno aj ja môžem a viem ľúbiť a aj mňa môže niekto ľúbiť. Sama mi to predsa povedala. Opakoval som si v mysli.
Vtedy to na mňa zase prišlo. Pocítil som strašný smäd. Pozrel som sa na Trix. Ležala tam taká bezbranná a ja som zrazu cítil krv, ktorá jej prúdila v žilách. Pomaly som sa k nej približoval a ceril zuby. Cítil som ako ma vlastné zuby ťahajú k jej hrdlu. Zastal som pár centimetrov pred jej bledou tvárou. Zavrel som ústa a iba som na ňu hľadel. Toto dievča milujem, nesmiem jej ublížiť. Opakoval som si stále dookola a chcel som sa vzdialiť. Lenže moje telo ma neposlúchalo a robilo si so mnou čo chcelo. Znova som otvoril ústa a vyceril zuby. Bol som tesne pred jej hrdlom, stačilo zahryznúť. Vtedy som sa spamätal.
„ Dosť!“ zakričal som nahlas a vyskočil som z okna. Pred jej domom som zacítil ako sa zobudila a bola zmätená.
Ja som však vtedy veľkou rýchlosťou bežal preč.