1.diel-
Nový život„ Takže sme na mieste.“ Oznámil mi celkom sympatický mladý taxikár s ktorým som sa dve a pol hodiny viezla v aute do hlavného mesta.
„ Benewerova ulica?“ spýtala som sa so skľúčeným hrdlom. Ešte stále som nevedela či som pripravená takto sama žiť vo veľkom meste.
„ Áno. Presne tak. Bude to stopäťdesiat simoleonov.“
„ Nech sa páči. Dovidenia.“ Vystúpila som z auta a pozrela na svoj nový dom.
Vlastne na svoj nový byt, ktorý som si prenajala neďaleko od centra mesta. Nie je to nič luxusné, pretože na to financie nemám. Môžem byť rada, že som zohnala aspoň toto a majiteľka mi ho prenajala za dobrú cenu.
Výťahom som sa vyviezla na desiate poschodie, kde boli ďalšie tri byty. Odomkla som dvere od toho svojho a chvíľu som zostala stáť medzi dverami. Po pár sekundách som vošla dnu a zabuchla za sebou dvere. Na chodbe boli dvoje dvere. Otvorila som prvé. Bola to malá kúpeľňa s bledo modrými stenami. V rohu starší sprchový kút, záchod a umývadlo so zrkadlom. Druhé dvere viedli do spálne. Bola celkom priestranná, ale tmavá, pretože cez malé okná neprechádzalo veľa svetla. Bola tam posteľ a malá skriňa, ktorú mi dnes ráno priviezol otec s ostatnými vecami. Prešla som opäť na chodbu, ktorá viedla do obývačky. Bola naozaj veľká a bola spojená s kuchyňou. Televízor a sedačku mi tiež priviezol otec, ale kuchyňa zostala asi po majiteľke. Týchto pár vecí vypĺňalo celý môj byt, ktorý bol podľa môjho názoru pre jedného človeka veľký.
Sadla som si na sedačku, pretože pohovor v nemocnici kvôli práci bol až o hodinu. Práve preto som sem prišla. Pred tromi rokmi som skončila strednú zdravotnícku školu a teraz som sa rozhodla nejako to využiť. Od malička som chcela byť doktorkou a teraz sa začínam o to pokúšať. Ja to dokážem. Povzbudila som sa v myšlienkach. Vtedy sa mi myšlienky zvrtli iným smerom a ja som si spomenula na rodinu, ktorá je od mesta veľmi vzdialená. Je to síce iba dve a pol hodiny, ale nemám peniaze na to aby som za nimi cestovala aspoň raz za týždeň. Cestu sem a ostatné náklady mi zaplatil otec, ale odteraz si budem musieť vystačiť sama. Preto musím získať tú prácu.
Pozrela som sa na hodinky na ruke. V myšlienkach som blúdila dvadsať minút a preto som sa rozhodla pomaly ísť, keby som náhodou nevedela nájsť nemocnicu. Nemal by to byť veľký problém, pretože cestou sme okolo nej prechádzali. Keby som len predsa nevedela nájsť cestu, spýtam sa. Byt som zamkla na dva krát a opäť výťahom zišla dolu. Išla som pešo, pretože som nechcela míňať posledné peniaze na taxík alebo metro.
Je krásny slnečný deň a prechádzka mi padne vhod. Vydala som sa tou cestou, kadiaľ ma doviezol taxík. Po niekoľkých minútach som našla tabuľu s označením pre nemocnicu. Potešila som sa, že som to našla tak rýchlo. V nemocnici na recepcii som sa spýtala kam mám ísť.
„ Dobrý deň. Prišla som na pohovor ako uchádzačka o miesto zdravotnej sestry.“ Zdvorilo som sa opýtala na recepcii. Za veľkým pultom stálo dievča útlej postavy, chudšie ako ja.
„ Aha. S kým ste sa kontaktovali?“ prekvapene sa ma opýtala.
„ Volala som s pánom Dastonom. Viete je to vzdialená rodina môjho...“
„ S pánom primárom! Hneď ste mohli povedať. Kanceláriu má tu na prízemí , dvere číslo 29. Má na nich aj menovku.“ Prerušila ma recepčná ani som nestihla dopovedať.
Zamierila som rovno ku chodbe nad ktorou bolo označenie dverí 20-30. Zastala som pred jeho dverami a čakala. Chvíľu mi trvalo kým som zdvihla ruku a keď som chcela zaklopať počula som hluk.
„ Pozor prosím, uvoľnite cestu! Musíme ho rýchlo dostať na sálu.“
Vtedy popri mne preleteli traja doktori a tlačili pred sebou krvácajúceho muža na posteli. Jeden muž v bielom sa otočil a pozrel na mňa. Otočil sa naspäť k zvyšným doktorom.
„ Odvezte ho na sálu a všetko pripravte. Hneď som tam.“ Pozrel naspäť na mňa.
„ Ste pani Nox? Mohli by ste tu na mňa počkať? Musím ísť rýchlo na príjem. Ten chlapec mal autonehodu.“
„ Áno samozrejme. Počkám vás tu.“ Ledva zo mňa vyšlo a pán Daston, pravdepodobne to bol on, už utekal na sálu. Sadla som si na lavičku na chodbe a čakala som. Pozerala som ne biele steny a rozmýšľala som, či to ten chlapec prežije. Po hodine a pätnástich minútach si ku mne niekto prisadol. Pozrela som sa, bol to pán Daston a mal nešťastný výraz.
„ Stalo sa niečo?“ spýtala som sa.
„ Nezachránili sme ho. Začal krvácať do mozgu. Poďme radšej do kancelárie.“ Vstal a odomkol dvere.
„ Dáte si kávu?“ spýtal sa.
„ Nie ďakujem. A je mi to ľúto.“ Chcela som byť čo najviac súcitná, ale asi sa mi to nepodarilo.
„ Ľútosť v tomto odbore by nemala presahovať určité medze. To je v tejto profesii najdôležitejšie. Musíte jednať rozumom a nie srdcom. To si zapamätajte. A teraz k vám pani Nox.“ Dopovedal a sadol si za veľký stôl.
„ Slečna.“ Opravila som ho, no neviem či som spravila dobre.
„ Aha, prepáčte. Veď ste taká mladá a celý život máte pred sebou. Len si ho treba chrániť.“
„ Pravdu povediac som sem prišla predovšetkým chrániť životy tých druhých. Preto som študovala na zdravotníckej škole.“
„ To sa mi páči. Vlastne sa dá povedať, že to miesto máte isté, stačí podpísať zmluvu. Čítal som váš životopis a páčil sa mi. Začnete u nás ako zdravotná sestra a váš postup záleží iba na vás.“ Povedal a začal sa hrabať v zásuvkách. Vytiahol zväzok papierov a podal mi ich.
„ Nech sa páči. Zoberte si to domov a prečítajte. Nastupujete v pondelok, prineste to zo sebou podpísané. Teda ak sa rozhodnete pre túto prácu, samozrejme.“
„ Dobre veľmi pekne vám ďakujem. V pondelok sa určite uvidíme. Dovidenia.“ Podala som mu ruku a on ňou potriasol.
„ Dovidenia, slečna Nox.“ Vstal a vyprevadil ma von z budovy. Zdal sa už menej rozrušený.
Na čerstvom vzduchu som si vydýchla a všetka nervozita opadla. Domov som si vykračovala s úškrnom na tvári.
Doma som si pripravila niečo na večeru a rozmýšľala som čo budem robiť. Nemôžem byť stále zavretá doma alebo v práci. Nikoho tu však nepoznám a nemám toľko odvahy ísť niekam sama. Určite by som sa stratila.
Z myšlienok ma vyrušil zvuk zvončeka. Niekto zvonil u mojich dverí. Otvorila som a tam stála žena. Bola veľmi pekná. Mala krátke blond vlasy, veľké hnedé oči a plné pery na ktorých mala jemný rúž.
„ Ahoj. Som Katelyn. Katelyn Missoni. Bývam oproti.“ Milo sa predstavila a podala mi ruku.
„ Ahoj, ja som Meretrix. Poď ďalej Kate. Môžem ťa tak volať?“
„ Áno, jasné. Všetci ma tak volajú, ale ako mám volať ja teba? Také meno som ešte nepočula.“
„ Hm. Najprv som bola iba Mertrix, ale kamaráti mi dali prezývku Trixi.“
„ To sa mi páči. Trixi.“ Zopakovala a s úsmevom vstúpila do môjho bytu.
Začali sme sa rozprávať. Bola veľmi milá a dosť ukecaná. To mi však vôbec neprekážalo, pretože ja som skôr tá tichá. Bolo fajn niekoho poznať a ešte k tomu niekoho s kým si naozaj rozumiem. Na gauči sme presedeli asi dve hodiny. Bol to naozaj vydarený večer.
„ Dobre Trixi, tak ja už idem. Ráno skoro vstávam.“ Postavila sa Katelyn na odchod.
„ Ďakujem, že si sa zastavila. Rada som tu niekoho spoznala.“ Bolo to naozaj úprimné.
„ Aj ja som ťa rada spoznala. Zastav sa u mňa kedykoľvek. Budem rada. A tiež si môžeme niekam zájsť. Je tu plno miest, kde sa dajú zbaliť naozaj skvelý chlapi. Ozaj, máš priateľa?“
„ Nie, nemám.“ Priznala som sa. Vlastne som nikdy nemala.
„ To je dobre. Ani ja. Niekoho nájdeme. Bude to zábava.“ Katelyn mala úplne rozžiarený výraz v tvári.
„ Ako myslíš.“ Usmiala som sa a vyprevadila som je na chodbu. Byt mala oproti toho môjho. Posledný krát sme sa pozdravili a zabuchla som dvere. Zamkla som a zamierila som rovno do spálne.
Ľahla som si a v tom momente som zaspala.