veľmi sa ospravedľňujem za zdržanie ale bolo toho v poslednej dobe viac
dúfa, že som nestratila verných alebo občasných čitateľov a budete čítať a komentovať tento diel ako aj tie predtým
takže dúfam že sa diel bude pacit
8.diel: Madam PítiaStánok madam Pítie bol veľmi krikľavý, aj keby ste stáli asi tisíc metrov od neho, určite by ste ho uvideli. Na stánku bolo napísané:
„Madam Pítia, spojka s ríšou mŕtvych.“
A ešte pod tým malými písmenkami:
„Stretnutia s duchmi vašich blízkych alebo slávnych osobností. Sabaty pri každom úplnku až po polnoci.“
„No skvelé.“ povedala som si pre seba
Nikdy som veľmi neverila takýmto ľuďom. Väčšina z nich boli šarlatáni. Poznala som médium, bola to moja mama, vedela privolávať mŕtvych, videla ich, rozprávala sa s nimi. Istým spôsobom som aj ja médium, ale s jediným rozdielom a to je, že mŕtvych neviem privolávať. Je to škoda.
Vošla som teda do vnútra. Za vyskúšanie predsa nič nedám.
„Vitaj Leyla.“ povedal zvučný no už prefajčený hlas
Obraz, ktorý som uvidela ma dosť zarazil. Z vonku stánok totiž nevyzeral väčší ako dva krát dva metre, ale z vnútra bol obrovský. Všade bolo cítiť kadidlo, vonné sviečky a ostré korenie. Na chvíľu si človek pripadal, že odcestoval do Bangladéša.
„Odkiaľ vieš moje meno?“ opýtala som sa podozrievavo
„Som predsa madam Pítia.“ povedala žena s veľkým nosom víťazoslávne
„No jasne.“ zareagovala som trocha ironicky a sadla som si pred ňu
„Takže povedz mi Leyla čo by si chcela?“ začala madam Pítia silno gestikulovať rukami
„A to neviete sama...ahm...vyveštiť?“ opýtala som sa opäť ironicky
„No tak hovor!“ zvážnel a zmohutnel jej hlas
„Chcela by som nájsť jedného môjho priateľa...“ začala som
„Samuel je blízko.“ oznámila Pítia
„Ste dobrá.“ uznala som napokon „A ďalej?“
„Vidím ho, Samuel nechce aby si ho hľadala.“ hovorila tajomne a hlas sa jej prehlboval až znel nadprirodzene
„A prečo?“ spýtala som sa celkom normálne
V tej chvíli som totiž madam Pítii uverila, cítila som z nej niečo nadprirodzené. A okrem iného v miestnosti sa začali diať zvláštne veci. Miestnosť stmavla a všetko svetlo sa sústredilo na krištáľovú guľu, ktorá sa zrazu odniekadiaľ vynorila.
„Vidím ho, niečo vraví...do riti ty starý krám.“ povedala madam Pítia a tresla do gule „No konečne nabehol zvuk.“
„A čo vraví?“ pýtala som sa pri čom som bližšie skúmala krištáľovú guľu
„Niečo o tom, aby si netrepala?...nie myslím, že hovorí...aby si ho nehľadala.“ chrapčila zo seba Pítia
Pozrela som sa na ňu tajomne a trocha nechápavo.
„Leyla.“ chytila ma za ruku a miestnosť sa opäť rozsvietila „Myslím, že ťa chce Samuel pred niečím chrániť.“
„Viem, už mi to povedal aj pred tým.“ povedala som ale vzápätí som sa zarazila „Vlastne ehm,...“
„Leyla predo mnou nič neskryješ, ja všetko vidím a všetko viem. Viem aj všetko o tebe. Teraz zabudni na Samuela a mysli na seba. Ak chceš nájsť jeho musíš predovšetkým zistiť kto si ty.“
Sedela som tam ako prikovaná a otvárala som ústa. Táto žena, ktorú som poznala len pár minút, vedela o mne viac ako ktokoľvek iný.
„Ak chceš o sebe zistiť viac príď dnes v noci na kopec za mestom a tam sa dozvieš viac.“ povedala pošepky
„A prečo mi to nemôžete povedať teraz?“ tiež som sa snažila šepkať aj keď som nevedela prečo
„Sú tu.“ oznámila madam
V tej chvíli som sa dovtípila, že tá žena vie všetko čo viem a aj to čo by som chcela vedieť. Pomaly som sa postavila.
„Dovidenia.“ pozdravila som sa a vyšla som von
Keď som kráčala naspäť do práce rozmýšľala som či si zo mňa len neuťahovala ale vôbec tak nevyzerala. Práve naopak v jej očiach sa zračilo niečo až mrazivo známe. Vrátila som sa teda naspäť do budovy a spýtala som sa svojej sekretárky Gerty:
„Poznáš madam Pítiu?“
„Koho?“
„Tú ženu v krikľavom stánku na námestí.“ odpovedala som jej aj keď som už vedela, že o nej ani netuší
Odišla som teda do kancelárie. Na stolíku ma čakala kôpka, ktorú mi už Collin stihol prideliť. Vzala som papiere a prešla som si ich. Pár vecí som si chcela vziať domov ale Collin mi nechal lístok, že mu musím tie papiere na konci poslať naspäť. Takže som išla za Gerty.
„Tieto papiere mi prosím prefoť a tieto dvakrát prosím.“ vyhlásila som a hodila som jej kôpku na stôl
„No jasne, za sekundu to bude.“ povedala a vzala si papiere
V ten deň som pochopila, že keď Gerty povie za sekundu, myslí to naozaj. To dievča totiž donieslo tie papiere skôr ako som si sadla naspäť.
„Leyla, keď nad tým tak rozmýšľam...“ začala pri tom ako mi papiere podávala „...na námestí nemôže byť žiadny stánok madam Pítie.“
„Prečo?“ nechápala som jej úsudok
„Na námestí sú stánky zakázané, aj keď sú trhy, musia sa konať na mieste za mestom pri lese. Je to taký divný dvestoročný zákon.“
Chvíľu som sa nehybne pozerala na Gerty.
„Aha.“ zahlásila som napokon a Gerty vyšla z miestnosti
Oprela som sa o kreslo a chvíľu som rozmýšľala nad madam Pítiou.
„Hm, ta žena vie veľa.“ oznámila som si a pozrela som sa von oknom
Keď som odchádzala z práce zistila som, že Collin už dávno odišiel. Nechal mi však doviesť moje auto. Aspoň tak to vravel vrátnik keď mi podával kľúče. Keď som však zišla dole zistila som, že mi nedal doviesť moje auto ale kúpil mi nové. Poobzerala som si auto. Bolo riadne drahé.
„Ten sviniar.“ zahrešila som si a naštvaná som nasadla do auta
Išla som hrozne rýchlo. Mne rýchla jazda nikdy nevadila, ale iba v aute. V autobuse mi bolo zle.
Vystúpila som z auta a zamierila k jeho domu.
„Želáte si?“ opýtal sa komorník hneď ako som vletela do domu
Ja som ho len odsunula a trielila som do salónika odkiaľ som počula jeho hlas.
„Tam nesmiete!“ kričal za mnou komorník
Chudák sa ma snažil dobehnúť ale v tomto stave je lepšie ma nechať tak, pretože ma aj tak nedobehne. Vrazila som do salónika.
„Ja ti žiadnu štetku robiť nebudem!“ zhúkla som a hodila som mu kľúče do tváre „Neviem prečo si mi ho kúpil ale ja nie som na predaj! Povedala som ti síce, že môžeme ísť spolu na večeru ale to neznamená, že sa s tebou aj vyspím!“
Keď som skončila Collin vyzeral zarazene a tiež som si uvedomila, že nie je sám. Vedľa neho sedela akási blondína a oproti nemu, aby to ešte nestačilo, sedel pán Boss. Všetci samozrejme zostali v nemom úžase.
„To auto je firemné. Tvoje má niečo z brzdami tak som ti poslal toto. Nedal som ti ho, musíš ho vrátiť.“ lopatisticky mi to vysvetľoval
„Aha.“ odsekla som keď som si celú tú trápnosť uvedomila
Komorník, ktorý medzitým vošiel do miestnosti, mi podal kľúče zdvihnuté zo zeme.
„Vďaka.“ vzala som si kľúče a vyšla som z miestnosti
Zišla som po schodoch a nasadla som do auta.
„Fuuu.“ nasledoval veľký výdych
Pozrela som sa do zrkadielka.
„Bože, Leyla ty si ale krava.“ začala som sa smiať sama sebe
Doviezla som sa domov a uvarila som si večeru. Prezliekla som sa do pyžama, pozrela si nejaký film a zaspala som. O jedenástej som sa zobudila. Spomenula som si na madam Pítiu a nato, že ak chcem vedieť niečo viac musím prísť na kopec za mestom. Obliekla som si teda prvé čo som našla a vadala som sa na cestu. Výstup na kopec mi trval desať minút a na lúku, čo bola na kopci, som prišla presne o polnoci. Madam Pítia tam už čakala.
„Tak vravte.“ povedala som rozhodne
Madam Pítia sa len usmiala.
„To čo chceš vedieť sa nedá povedať. Možno by si tomu neverila, možno by to bolo na teba veľa...ale to bude aj tak.“ vysvetľovala
„Čo to tu meliete? Tak prečo som sem prišla, keď mi nechcete nič povedať?“ opýtala som sa nechápavo
„Leyla.“ pozrela sa mi priamo do očí „Bola som tam keď si sa narodila a ja som ťa pred nimi zachránila. Všetko sa dozvieš len mi musíš povedať, či sa to chceš dozvedieť.“
„Áno ale pred kým ste ma to zachránili?“ znova som nepochopila
„Všetko sa dozvieš.“ povedala a pohladila ma po tvári
Pítia odo mňa odstúpila pár metrov a začala vravieť niečo nezrozumiteľné pri čom sa obracala k mesiacu. Asi po pár minútach sa otočila na mňa.
„Odteraz ty budeš mnou, zistíš všetko čo musíš a keď sa tak stane vrátiš sa späť.“
Hneď ako madam Pítia dohovorila môjho tela sa zmocnil vietor.
ma vyniesol niekam do neba. Za pár sekúnd som však spadla naspäť na zem.
„Au! To teda nebolo bohviečo.“ oznámila som a pošúchala som si zadok
Zdvihla som sa zo zeme a uvidela som niečo zvláštne. Namiesto noci bol deň a ja som bola v nejakých historický šatách.
„Pítia! Pítia!“ vynorilo sa odniekadiaľ udychčané dievča a kričalo na mňa
„Ale ja nie som...“ vtom okamihu som si uvedomila, čo myslela tým, že ja budem ona „Aha, tak som.“
„Preboha čo to tu vykladáš? Pítia poď prosím ťa rýchlo tá žena bude rodiť!“
„Aká?“ opýtala som sa aj keď som asi mala vedieť odpoveď
„No tá čo si jej decku dala meno Leila.“ oznámila mi bez mihnutia oka
Ja som len nahlas preglgla.
„Môžeš mi povedať aký je rok?“
„Ty si sa dnes tresla alebo čo? Veď samozrejme, že je rok 1648.“
Po tejto odpovedi som to jednoducho neustála a vykotilo ma tam rovno na chodník.