Tak pridávam aj ja nový diel Ešte stále taký pomenší, keďže nemám fotky, ale tak dúfam, že sa vám bude o to viac páčiť Chceli ste dáky posun v deji, tak tu ho máte Som samozrejme, ako inak, rada každému komentáru, pripomienkam, rade na zlepšenie Dnes ráno som vstala s veľmi divným pocitom. Neviem čo to bolo. Ako keby dáka predtucha. Niekto dokáže predpovedať počasie a ja možno cítim, že sa dopredu stane niečo zlé. Aspoň ja si myslím že to bude nie čo zlé. Alebo dobré ? Neviem, som zmätená. V mojej hlave sa myšlienky striedali ako na bežiacom páse a ako sa zdá, ignorovali moju prosbu, aby sa uzavreli do zázračnej truhly a už sa nevynárali. Nie veď na čo. Vždy som si myslela, že myšlienky si vytvárame sami. Ale ja by som v živote nemyslela na niečo také. Buď sa môj mozog rozhodol, že odteraz bude samostatná nezávislá jednotka, čo je, pravdupovediac dosť nepríjemné, keďže ma celú ovláda, alebo sa mi do myšlienok niekto namiešal. Ako keby som nebola už dosť divná, teraz si zo seba ešte môžem robiť srandu , že ak sa naladím na správnu FM stanicu, budem chytať myšlienky druhých. Ak by mi teraz niekto čítal myšlienky, asi by to bolo veľmi potupné. Včera večer sa samozrejme žiadny telefonát s Ryanom nekonal. Hlas ktorý sa v ňom ozval nebol on. Hlas ktorý som počula bol taký tajomný a s jemným podtónom zlosti.
O dôvod viac myslieť si že sa niečo stane. Ach Bože, musím zastaviť tie myšlienky. Ja asi vážne nie som normálna. Prenasledovali ma celé doobedie. A asi by ma prenasledovali aj celé poobedie, ale po veľkej prestávke sme sa šli pozrieť na medzi školský basketbalový turnaj, čo sa odohrával práve v našej telocvični.
Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že dnešný deň bude už stále iba o tom istom a pritom stačí iba jeden pohľad a všetko je inak ? Áno, správne, pohľad. Nie slovo, myšlienka, čin, pesnička, obraz.. Pohľad. Tak všedné, jednoduché a pritom pohľad vypovedá ako tisíc slov. Oči, do ktorých som nahliadla mali väčšiu hĺbku ako akýkoľvek obraz a urobili toho viac ako jeden čin či pohyb. Keď som si sadla na lavičku a pozrela pred seba. Jeho oči mi povedali viac, než by mi kedykoľvek dokázali opísať slová. Úzkosť, obava, zmätok dokonca by som povedala, že som na malý moment vzhliadla nesúhlas. Ak chceme porozumieť stromu, musíme sa pozrieť do zeme, v ktorej sú jeho korene. Rovnako je to aj s ľuďmi. Akoby sám neveril že ma vidí. Akoby nevedel, kam chodím do školy. Cez šírku telocvične na mňa hľadel Ryan v športovom oblečení, a ja som premýšľala, či aj ja tak zízam na neho ako on na mňa. ale musím povedať, že ak by ma niekto sledoval, asi by sa pobavil na mojej neprítomnosti a abnormálnosti. Zaujímalo by ma, koľko času prešlo, ako sme na seba tak uprene dívali. V tom okamihu som prerušila naše očné spojenie a začala sa tváriť, že niečo šmátram v taške. Keď som v taške ohmatala asi všetko, pozrela som sa späť na miesto kde sedel. Ale on už tam nebol. Porozhliadla som sa po celej telocvični. Ani jeho tým teraz nehral, všetci sedeli poctivo na lavičke. Táto škola nie je až taká veľká a nedá sa tu toho veľa robiť. Netušila som kam išiel, ale chcela som sa ho spýtať na toľko vecí, že mi to dokonca bolo ľúto. Chvíľami. Hneď potom som si pripomínala, že si nezaslúži, aby som mu venovala moje myšlienky. A potom znovu a znovu. Bolo to, ako keby som stále stúpila do tej istej rieky ale vždy som si dala facku na prebudenie. A vždy som do tej rieky znovu stúpila. Bolo to, akoby som padala voľným pádom, no pred koncom ma vždy zachytilo lano a vytiahlo ma späť. Nevedela som si už zo sebou rady. Celé tieto myšlienkové pochody mi pripadali ako večnosť a pritom neubehli ani 3 minúty. V tom som sa náhla postavila a odkráčala som na WC. Myslela som, že jediné čo mi teraz pomôže je studená voda na mojom čele. Nikto tam nebol, začo som bola veľmi vďačná. Naklonila som sa pod kohútik a pustila studenú vodu.
Obarilo ma to. Obaril ma znovu ten zlý pocit, že sa niečo stane. A v tom som za sebou počula ťažký, tlmený vzdych. Nechcela som vyznievať trápne, že sa tu ako dáka troska skláňam nad umývadlom a tak som sa prudko postavila. Teda, keď som vtedy vyzerala trápne, po buchnutí hlavou do kohútika som musela vyzerať...hlúpo a iracionálne. Chcela som si zachovať aspoň akú takú hrdosť, a musím povedať, že keď mi kvapkalo s čela, bolo to veľmi ťažké a naplánovala som si dramatický odchod. Keď som sa otočila, zarazila som sa ešte viac, ako keď som pocítila tú pichavú bolesť v ľavej časti hlavy. Predo mnou stál on. Dvere boli zamknuté, okná zavreté. Už som otvárala ústa a mala som chuť naňho vychrliť milión otázok a dožadovať sa odpovede ale on ma zarazil skôr, než som zo seba stihla vydolovať hlas.
„Čo tu robíš ? Prečo si stále tu ? “ Pozrel sa na mňa a v očiach mu bol vidieť jemný náznak utrpenia. Prekvapená som vypúlila oči a ostala v nemom úžase, ako sa ma mohol spýtať na niečo také. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, na čo sa ma vlastne pýta.
„Prosím, čo ..? “ Pokrútila som hlavou.
„Ty sa pýtaš mňa čo tu robím ? Čo robím na svojej škole ? Alebo..“ Ruku mi vtlačil na ústa aby som nemohla ďalej rozprávať a ja som sa začala pod jeho dotykom zvíjať, aby som sa mohla nadýchnuť. Pustil ma a pokračoval vo svojom prejave.
„Myslel som, že tu nebudeš chcieť ostať, potom čo sa všetci dozvedeli o tom, že si adoptovaná ... “. A skladačka zrazu začínala zapadať.
„Takže si to urobil preto aby som odišla ? Urobil si to len preto, aby som neostala tu ? Vážne si to musel urobil týmto spôsobom ? Nedošlo ti ..“ Zase ma prerušil.
„Robím to pre tvoje dobro, chcem ťa chrániť. “ Povedal to tak úprimne, že som mu to na moment uverila. Chcela som tomu veriť.
„Toto môže povedať maximálne dáky upír naivnej babe, ktorá sa chystá preňho zničiť si život, ale nie ty mne. Ty... “ V tom mi chytil obe ruky a držal ich tak silno, že bolesť mi zabránila, čomkoľvek ďalšie povedať. Druhou rukou mi zdvihol hlavu a moje oči nasmeroval na jeho.
„Musíš mi veriť. Nesmieš tu ďalej zostať. Stane sa niečo zlé. Viem to, prosím ver mi... “
Stane sa niečo zlé...Tie slová na mňa pôsobili odstrašujúco.
„..,musíš opustiť toto mesto. Nemáš veľa času. Už teraz je neskoro.“ V tom ma pustil a ja som si uvedomila váhu jeho slov. Kým som sa spamätala, už tam nebol. V hlave mi znela iba jedna fráza.
Stane sa niečo zlé.