Takže na začiatok.. Je to môj prvý príbeh, takže budem vďačná za každú pripomienku, názor a podobne. S fotením mi bude pomáhať Lincey, ale tento úvodný diel dám zatiaľ bez fotiek Dá sa to povedať, že je to vlastne predstavenie hlavnej postavy, a taký úvod do deja. Nemám tam síce spomenuté jej meno alebo niečo podobné, ale podľa myšlienok, ktoré som sa snažila opísať by ste myslím mali pochopiť, čo je to typ za človeka, a aký typ príbehu to asi približne bude
_________________________________________________________________
Prechádzam sa po ceste vykladanej oblými kameňmi. V ruke držím svoje vyzuté sandále. Už som celkom pri mojej obľúbenej lúke. Jemne sa dotknem trávy bosými nohami, na ktorých cítim malé kvapôčky rosy. Urobím ďalší krok, a ďalší až sa rozbehnem smerom ku stredu. Tam sa zastavím a zdvihnem tvár smerom k Slnku. Jeho žiarivé lúče ma oslepujú aj cez slnečné okuliare a som prinútená prižmúriť oči. Pomaly strácam rovnováhu a padám dozadu na trávu , ako keby neexistovala gravitácia, akoby by som bola bez tiaže. Teoreticky, celý tento svet je môj stav bez tiaže. Pomaly sa ako keby celým telom zaryjem do trávy, no môj dopad bol ladný ako pád. Ležím a dýcham... A vtedy som počula ten najnepríjemnejší zvuk v Pondelok ráno. Tá známa melódia, ktorá sa mi už tak sprotivila, že by som ju najradšej vymazala z mojej hemisféry. Zvuk budíka. Otvorila som oči a namiesto trávy som ležala vo vankúši a už ma neprikrývali slnečné lúče ale tenká perina. Pomaly som vystrčila najskôr pravú a potom ľavú nohu a opatrne som ich položila na koberec v mojej izbe. Stále ten istý pohľad. Už štrnásť rokov sa vždy zobudím z tým istým výhľadom a vrhnem sa do mojej každodennej rutiny. Počas obliekania a raňajkovania premýšľam nad mojimi snami. Každý určite poznáte ten pocit keď sa zasnívate. Ja si pripadám ako keby som bola pod vplyvom nejakej drogy alebo podobne. Všetko mi pripadá krásne a jednoduché. Prakticky ani nemávam zlé sny. No sny, skôr by som to nazvala prikrášľovanie skutočnosti. Po ceste do školy si všímam veci, ktoré by som si určite nikdy v živote normálne nevšímala. Ten sneh vŕzgajúci pod nohami, šepot vetra, padanie malých snehových vločiek. Asi to bude tým že dospievam. Pri konci mojej cesty vidím už tú dôverne známu bránu do našej školy. Idem k svojej skrinke, kde najviac času trávim tým, že si dávam do kapsy slúchadlá tak, aby sa mi neskôr nezamotali, aj keď viem, že sa mi zamotajú tak či tak. Po chodbe vidím tie staré tváre, ale tento krát nerozmýšľam nad tým, či má daná osoba doma zrkadlo, ale nad tým nad čím asi ona osoba práve premýšľa, čo ju trápi. Otváram naše rozkopané dvere a všetky hlavy smerujú ku mne. Pár z nich mi venuje pozdrav nejakým značným gestom, väčšinou to býva pokývnutie hlavou, alebo zloženie nôh zo stola. Každý deň to isté, ten istý stereotyp. Zmení sa niečo ?
_______________________________________________________________
Keďže je to vlastne úvodný diel, veľmi som sa nerozpisovala, takže dúfam že sa vám bude páčiť a v prvom dieli už snáď budú fotky
Kocky sú hodené
Moderátor: Totodile7625
Príspevkov: 60
• Stránka 1 z 4 • 1, 2, 3, 4
Kocky sú hodené
Naposledy upravil Barush dňa Pia 09 Júl 2010, 20:13, celkovo upravené 1
do you ever sometimes think dirty thoughts when you’re in a public place and then start to think about if someone is telepathic so you start throwing around random things in your head like ooh cupcakes...because i do
-
Barush - Zrelý
- Príspevky: 942
- Registrovaný: Str 07 Okt 2009, 18:15
- Bydlisko: Senica
- Pohlavie: Simka
Re: Kocky sú hodené
Tak to je ten sľúbený príbeh Budem čítať a zatiaľ sa mi to páči
-
Maggi - Starec
- Príspevky: 5509
- Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 20:41
- Bydlisko: Slovakia
- Pohlavie: Simka
Re: Kocky sú hodené
Barush, šok!
Tiež som približne pred dvoma týždňami začala písať nový príbeh a tiež som začala snom, teraz budem plagiátorka
Ale fakt je to pekné. Dobre opisuješ všetko a dobre sa to aj číta.
Teda na prvý príbeh..
Tiež som približne pred dvoma týždňami začala písať nový príbeh a tiež som začala snom, teraz budem plagiátorka
Ale fakt je to pekné. Dobre opisuješ všetko a dobre sa to aj číta.
Teda na prvý príbeh..
-
eva - Starec
- Príspevky: 2094
- Registrovaný: Str 26 Mar 2008, 17:07
- Pohlavie: Simka
Re: Kocky sú hodené
pekny priklad toho, ako opísať bežný začiatok dňa zaujímavým spôsobom
-
Mirabi - Dospelý
- Príspevky: 580
- Registrovaný: Pia 04 Apr 2008, 09:42
- Pohlavie: Simka
Re: Kocky sú hodené
prekvapila si ma,ale je to U-z-a-s-t-n-e-!!!
Neplač,že zapadlo slnko,lebo slzy ti nedovolia uvidieť mesiac.
Každý člověk má v podstatě jen tři velké zážitky: narození,život a umírání. Neví o tom, že se narodil, trpí, když umírá a zapomíná že žije... Štěstí je jako ze skla.
Jak se leskne, tak se i
láme.
Každý člověk má v podstatě jen tři velké zážitky: narození,život a umírání. Neví o tom, že se narodil, trpí, když umírá a zapomíná že žije... Štěstí je jako ze skla.
Jak se leskne, tak se i
láme.
-
Mimi - Teenager
- Príspevky: 420
- Registrovaný: Štv 27 Mar 2008, 08:52
- Bydlisko: V Vesmíre v inej Galaxii
- Pohlavie: Simka
Re: Kocky sú hodené
Juuj, Maggi, Evi, Mirabi, Mimi strašne pekne vám ďakujem
do you ever sometimes think dirty thoughts when you’re in a public place and then start to think about if someone is telepathic so you start throwing around random things in your head like ooh cupcakes...because i do
-
Barush - Zrelý
- Príspevky: 942
- Registrovaný: Str 07 Okt 2009, 18:15
- Bydlisko: Senica
- Pohlavie: Simka
Re: Kocky sú hodené
Velmi pekný začiatok som zvedavá aké bude pokračovanie.
It's a good thing to be strange, normalness leads to sadness.
-Phil Lester
-Phil Lester
-
pipa - Starec
- Príspevky: 2717
- Registrovaný: Sob 22 Mar 2008, 12:44
- Bydlisko: Topoľčany
- Pohlavie: Simka
Re: Kocky sú hodené
Zaujalo ma to Teším sa na pokračovanie.
I used to dream
I used to glance beyond the stars
Now I don't know where we are
Although I know we've drifted far
Michael Jackson - Earth Song
I love you Michael
I used to glance beyond the stars
Now I don't know where we are
Although I know we've drifted far
Michael Jackson - Earth Song
I love you Michael
-
Natty1010 - Novorodenec
- Príspevky: 62
- Registrovaný: Pon 08 Mar 2010, 22:35
- Bydlisko: Slovensko, Nitra
- Pohlavie: Simka
Re: Kocky sú hodené
Pipa, Natty, ďakujem aj vám Nový diel už mám napísaný, tak ešte pozmením niečo a opravím a potom ho sem hodím Mám ale jeden taký malý problém. Keďže nakoniec teda vzišlo z toho, že by mi fotky fotila Lincey, bola by som rada, ak by sa našiel niekto ochotný, kto by mi aspoň pár krát niečo nafotil. Dúfam teda, že vám veľmi nebude vadiť, ak budem zatiaľ písať bez fotiek
do you ever sometimes think dirty thoughts when you’re in a public place and then start to think about if someone is telepathic so you start throwing around random things in your head like ooh cupcakes...because i do
-
Barush - Zrelý
- Príspevky: 942
- Registrovaný: Str 07 Okt 2009, 18:15
- Bydlisko: Senica
- Pohlavie: Simka
Re: Kocky sú hodené
Zlato, ak prídeš k nám tak si to môžeš kedykoľvek chceš nafotiť Alebo potom ten piatok (ak sa to bude konať ) a došla by si skôr, tak budem mať tam comp a môžeš si spraviť čo len chceš
-
Maggi - Starec
- Príspevky: 5509
- Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 20:41
- Bydlisko: Slovakia
- Pohlavie: Simka
Re: Kocky sú hodené
Takže, pridávam nový diel, dúfam, že tam nebude veľa chýb Ešte by som teda rada pripomenula, že je to môj prvý príbeh, a som rada za každý komentár, hlavne teda za rady na zlepšenie Rada by som sa zlepšovala, takže naozaj ďakujem. Inak čo sa teda toho fotenia týka, tak dnes ešte bez fotiek, dúfam, naozaj teda že nevadí a všetkým ďakujem za pomoc pri fotení. Využijem vaše služby (to znie divno ) Dúfam že sa vám bude diel páčiť Inak, teda nechcela som to veľmi predlžovať, aby sa vám to bez tých fotiek aspoň chcelo čítať:)
Keď som prechádzala medzi všetkých ľudí na školskej chodbe, zarazila ma jedna vec. Obyčajne sa všetci ponáhľajú, nepozerajú na každého, neskúmajú. Držia si svoje knižky a snažia sa čo najrýchlejšie dostať do triedy, kde majú hodinu. Na chodbe sa zvyčajne veľa ľudí nezdržiavalo. Dnes to však bolo iné. Vždy sa našiel deň, kedy bol niekto napríklad oblečený tak, že sukňa mu nezakrývala nič a všetci naňho zazerali a ohovárali ho. Ponorila som sa do vlastných myšlienok a nevnímala ako ma všetci prebodávajú pohľadom. Tak som premýšľala nad tým, aké poviedky teraz letia školou, že som si ani nevšimla, že stredobodom celého tohto povznesenia som ja. Zaregistrovala som to až vtedy, keď do seba všetci začali nenápadne štuchať, aby upozornili na môj príchod. Stáli pred našou nástenkou, kde sa väčšinou veľa študentov nepozastavuje, ba priam iba výnimočne po nej sem tam niekto mrkne očkom. Dav známych tvári bažiacich po stále nových klebetách, sa rozostúpil tak, že mi urobil medzeru aby som mohla prejsť pomedzi všetky tie ich pohľady a pozrieť sa, čo zaujímavé sa píše na nástenke.
Ostala som stáť ako obarená a nedokázala som od toho nápisu odvrátiť pohľad. Každé páry očí ma sledovali. Každý čakal na moju reakciu. Na moje počudovanie sa nestalo toho až tak veľa. Ďalej som normálne premýšľala, ale môj vonkajšok, moje telo sa ako keby nechcelo pohnúť. Akoby nebolo schopné pohybu, čo i len najmenšieho. Bola som ako v tranze. Počula som hlasy, ako po mne niekto kričí. Kričí moje meno. Hlas, veľmi známy, bol čoraz výraznejší, takže som predpokladala že už bol celkom blízko pri mne. Vedela som presne kto to je. Jediný človek, ktorý sa o mňa zaujímal. Kimberly. Kedysi tých ľudí bolo viac. Aspoň som si to myslela. Chcela som niečo povedať, aby sa uistila, že som v poriadku. No moje pery na vlny, ktoré som vydávala z mozgu nereagovali. Chcela som urobiť nejaký pohyb na náznak toho, že mi nič nie je, no moje svaly zaryto odmietali pohyb. Pomaly sa ma zmocnila panika. Prečo nedokážem ovládať svoje telo. Prečo som vnútorne úplne v poriadku, ale navonok dávam všetkým najavo, aká som slabá a zraniteľná. Prečo do pekla sa nedokážem pohnúť s miesta a prečo moje rozšírené zreničky stále uprene hľadia na ten „oznam“. A v tom som počula výkrik. Hlas mi nebol veľmi neznámy, ale nedokázala som si ho vôbec zaradiť. Môj mozog teraz asi nepracoval na 100 percent. Je zaujímavé, že aj v takýchto chvíľach dokážem byť sarkastická. „Všetci do svojich tried ! Okamžite ! “
„...,no môžete byť pokojná, bol to iba mierny šok.“
„Takže bude v poriadku ?“
„Áno, len by mala pár dní ostať doma. Nechám vás osamote, za chvíľu sa prebudí. “ Bola som hore, prečo to nikto nezaregistroval ? Skúšala som otvoriť oči. Bolo to nesmierne ťažké. Ako keby moje riasy vážili 5 kilogramov. Tak strašne som sa premáhala ale chcela som vidieť Claire. Vedela som, že je to ona. Už len vďaka jej roztrasenému hlasu. Otvorila som oči, ale znova som ich zavrela, pretože svetelné lúče, ktoré prenikali cez mierne otvorené žalúzie ma nesmierne oslepovali. Claire asi vedela, čo potrebujem, tak ich rýchlo zavrela. Ja som s veľkými ťažkosťami znova otvorila oči aby som sa pozrela, či v jej očiach je presne taký strach, ako som si predstavovala. Nie, nebol. Bol väčší. Posadila som sa a ani jedna z nás sa nezmohla na slovo. Poobzerala som sa po izbe v ktorej som bola. Bola to s istotou nemocničná izba. Moja izba totižto bola plná teplých tónov, a nie obyčajných bielych odtieňov. Opadané steny, zelené navliečky a vedľa mňa ďalšie dve postele. Pri mne veľa prístrojov, na ktoré keď som sa pozrela, tak mi prišlo nevoľno, tak som radšej odvrátila pohľad na druhú stranu. Na druhej strane boli povešané obrázky, pravdepodobne lacno kúpene sestričkami na nejakom trhu, ba dokonca nimi namaľované. Ani som si nevšimla, že Claire na mňa vychrlila už celý žalospev. „.., a ani si nevieš predstaviť ako sme sa o teba s Paulom báli, bolo..“ Nenechala som ju dopovedať, iba som jej rukou jemne naznačila nech sa zastaví. Každý pohyb, dokonca aj nádych ma stál veľa námahy. „Claire, v škole už o tom vedia. Všetci o tom vedia. Nie je človeka, ktorý by to nevedel. Claire,..“ nachvíľu som sa odmlčala a pozrela sa jej hlboko do očí, „..,oni už vedia, že vy nie ste moji praví rodičia.“ Pochybovačne som pozrela na Claire a v jej očiach som videla strach, úzkosť ba dokonca aj úľavu. „Ale ako, kto ,.., chcem povedať..“ Bola zmätená, lebo vedela, že ja by som im to isto sama nepovedala. „Neviem, kto to povedal. “ Ale ja som presne vedela, kto ten oznam dal na nástenku. Existoval iba jeden človek, ktorému som o tom povedala, okrem Kimberly. A je mi jasné, že to bol on. Ryan.
Keď som prechádzala medzi všetkých ľudí na školskej chodbe, zarazila ma jedna vec. Obyčajne sa všetci ponáhľajú, nepozerajú na každého, neskúmajú. Držia si svoje knižky a snažia sa čo najrýchlejšie dostať do triedy, kde majú hodinu. Na chodbe sa zvyčajne veľa ľudí nezdržiavalo. Dnes to však bolo iné. Vždy sa našiel deň, kedy bol niekto napríklad oblečený tak, že sukňa mu nezakrývala nič a všetci naňho zazerali a ohovárali ho. Ponorila som sa do vlastných myšlienok a nevnímala ako ma všetci prebodávajú pohľadom. Tak som premýšľala nad tým, aké poviedky teraz letia školou, že som si ani nevšimla, že stredobodom celého tohto povznesenia som ja. Zaregistrovala som to až vtedy, keď do seba všetci začali nenápadne štuchať, aby upozornili na môj príchod. Stáli pred našou nástenkou, kde sa väčšinou veľa študentov nepozastavuje, ba priam iba výnimočne po nej sem tam niekto mrkne očkom. Dav známych tvári bažiacich po stále nových klebetách, sa rozostúpil tak, že mi urobil medzeru aby som mohla prejsť pomedzi všetky tie ich pohľady a pozrieť sa, čo zaujímavé sa píše na nástenke.
Ostala som stáť ako obarená a nedokázala som od toho nápisu odvrátiť pohľad. Každé páry očí ma sledovali. Každý čakal na moju reakciu. Na moje počudovanie sa nestalo toho až tak veľa. Ďalej som normálne premýšľala, ale môj vonkajšok, moje telo sa ako keby nechcelo pohnúť. Akoby nebolo schopné pohybu, čo i len najmenšieho. Bola som ako v tranze. Počula som hlasy, ako po mne niekto kričí. Kričí moje meno. Hlas, veľmi známy, bol čoraz výraznejší, takže som predpokladala že už bol celkom blízko pri mne. Vedela som presne kto to je. Jediný človek, ktorý sa o mňa zaujímal. Kimberly. Kedysi tých ľudí bolo viac. Aspoň som si to myslela. Chcela som niečo povedať, aby sa uistila, že som v poriadku. No moje pery na vlny, ktoré som vydávala z mozgu nereagovali. Chcela som urobiť nejaký pohyb na náznak toho, že mi nič nie je, no moje svaly zaryto odmietali pohyb. Pomaly sa ma zmocnila panika. Prečo nedokážem ovládať svoje telo. Prečo som vnútorne úplne v poriadku, ale navonok dávam všetkým najavo, aká som slabá a zraniteľná. Prečo do pekla sa nedokážem pohnúť s miesta a prečo moje rozšírené zreničky stále uprene hľadia na ten „oznam“. A v tom som počula výkrik. Hlas mi nebol veľmi neznámy, ale nedokázala som si ho vôbec zaradiť. Môj mozog teraz asi nepracoval na 100 percent. Je zaujímavé, že aj v takýchto chvíľach dokážem byť sarkastická. „Všetci do svojich tried ! Okamžite ! “
„...,no môžete byť pokojná, bol to iba mierny šok.“
„Takže bude v poriadku ?“
„Áno, len by mala pár dní ostať doma. Nechám vás osamote, za chvíľu sa prebudí. “ Bola som hore, prečo to nikto nezaregistroval ? Skúšala som otvoriť oči. Bolo to nesmierne ťažké. Ako keby moje riasy vážili 5 kilogramov. Tak strašne som sa premáhala ale chcela som vidieť Claire. Vedela som, že je to ona. Už len vďaka jej roztrasenému hlasu. Otvorila som oči, ale znova som ich zavrela, pretože svetelné lúče, ktoré prenikali cez mierne otvorené žalúzie ma nesmierne oslepovali. Claire asi vedela, čo potrebujem, tak ich rýchlo zavrela. Ja som s veľkými ťažkosťami znova otvorila oči aby som sa pozrela, či v jej očiach je presne taký strach, ako som si predstavovala. Nie, nebol. Bol väčší. Posadila som sa a ani jedna z nás sa nezmohla na slovo. Poobzerala som sa po izbe v ktorej som bola. Bola to s istotou nemocničná izba. Moja izba totižto bola plná teplých tónov, a nie obyčajných bielych odtieňov. Opadané steny, zelené navliečky a vedľa mňa ďalšie dve postele. Pri mne veľa prístrojov, na ktoré keď som sa pozrela, tak mi prišlo nevoľno, tak som radšej odvrátila pohľad na druhú stranu. Na druhej strane boli povešané obrázky, pravdepodobne lacno kúpene sestričkami na nejakom trhu, ba dokonca nimi namaľované. Ani som si nevšimla, že Claire na mňa vychrlila už celý žalospev. „.., a ani si nevieš predstaviť ako sme sa o teba s Paulom báli, bolo..“ Nenechala som ju dopovedať, iba som jej rukou jemne naznačila nech sa zastaví. Každý pohyb, dokonca aj nádych ma stál veľa námahy. „Claire, v škole už o tom vedia. Všetci o tom vedia. Nie je človeka, ktorý by to nevedel. Claire,..“ nachvíľu som sa odmlčala a pozrela sa jej hlboko do očí, „..,oni už vedia, že vy nie ste moji praví rodičia.“ Pochybovačne som pozrela na Claire a v jej očiach som videla strach, úzkosť ba dokonca aj úľavu. „Ale ako, kto ,.., chcem povedať..“ Bola zmätená, lebo vedela, že ja by som im to isto sama nepovedala. „Neviem, kto to povedal. “ Ale ja som presne vedela, kto ten oznam dal na nástenku. Existoval iba jeden človek, ktorému som o tom povedala, okrem Kimberly. A je mi jasné, že to bol on. Ryan.
Naposledy upravil Barush dňa Pon 07 Jún 2010, 00:04, celkovo upravené 1
do you ever sometimes think dirty thoughts when you’re in a public place and then start to think about if someone is telepathic so you start throwing around random things in your head like ooh cupcakes...because i do
-
Barush - Zrelý
- Príspevky: 942
- Registrovaný: Str 07 Okt 2009, 18:15
- Bydlisko: Senica
- Pohlavie: Simka
Re: Kocky sú hodené
mne sa to velmi paci urcite pokracuj a neznizuj uroven tvojho pisania preto je skvela len tak dalej
-
Maggi - Starec
- Príspevky: 5509
- Registrovaný: Pon 24 Mar 2008, 20:41
- Bydlisko: Slovakia
- Pohlavie: Simka
Re: Kocky sú hodené
Jééj, Maggi, zlatá si, ďakujem
do you ever sometimes think dirty thoughts when you’re in a public place and then start to think about if someone is telepathic so you start throwing around random things in your head like ooh cupcakes...because i do
-
Barush - Zrelý
- Príspevky: 942
- Registrovaný: Str 07 Okt 2009, 18:15
- Bydlisko: Senica
- Pohlavie: Simka
Re: Kocky sú hodené
výborné, nemám viac čo dodať, keďže nie je čo vytknúť. Možno iba to, že ma to s tými fotkami fakt hrozne mrzí.
-
Lincey - Starec
- Príspevky: 1428
- Registrovaný: Sob 22 Mar 2008, 16:03
- Pohlavie: Simka
Re: Kocky sú hodené
Lincey, velmi pekne dakujem No a nevadi, ja dakujem aspon za snahu, nič sa nedeje
do you ever sometimes think dirty thoughts when you’re in a public place and then start to think about if someone is telepathic so you start throwing around random things in your head like ooh cupcakes...because i do
-
Barush - Zrelý
- Príspevky: 942
- Registrovaný: Str 07 Okt 2009, 18:15
- Bydlisko: Senica
- Pohlavie: Simka
Príspevkov: 60
• Stránka 1 z 4 • 1, 2, 3, 4
Kto je on-line
Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 2 hostia