a je to tu, celkom novučičký diel
dúfam že vás nesklame
...........................................................
16. diel
Dominik v poslednom čase chodil domov veľmi neskoro. V štúdiu mali veľa práce, chodili točiť veľa scén do exteriérov. Každú chvíľu bolo niečo zle, a preto niektoré scény točili i 10 krát.
Prečo sa ešte svieti? Preletelo mu hlavou keď pár minút po tretej ráno zaparkoval pred domom.
To bude Juliet, určite ešte stále sedí pri počítači. Upokojujúco si povzdychol a pomaly kráčal ku dverám.
Keď vošiel uvidel, že stolička pri počítači je prázdna, no celým prízemím sa ozýval nahlas pustený televízor.
„Renata, stalo sa niečo? Prečo spíš tu?“
„Ja som... Čo? Koľko je hodín?“ prebudila sa a pretierala si oči.
Dominik zaškúlil na hodinky na ruke. „3:12, práve som prišiel.“
„Čakala som ťa, chcela som sa s tebou o niečom porozprávať.“
„Veď som ti povedal, že prídem neskoro. Je to o čom si chcela hovoriť dôležité?“
„Nie, necháme to na inokedy.“
Dominik s Renatou sa pobrali do postele. Bolo neskoro na to, aby si niečo vysvetľovali, mali na to pred sebou celý víkend.
„Miláčik vstávaj. Už je 10 hodín.“
„Už je toľko?“ spýtala sa Renata trochu zachrípnutým hlasom.
„Nechcel som ťa budiť, keď si tak spokojne spala. Teraz však musím na chvíľu odísť do štúdia, sú nejaké problémy so zvukom, a tak niekoľko scén musíme natočiť znovu.“
„Ale veď si vravel, že cez víkend nenatáčaš.“ Renata sa naňho opäť začínala hnevať.
„Prepáč, mňa to mrzí viac ako si vieš predstaviť, nemám však na výber, tie scény už mali byť dávno v strižni.“
Renata sa ani viac nesnažila oponovať mu.
„Sľubujem, že najneskôr o štvrtej som doma. Čo keby si si zašla kúpiť nejaké pekné šaty a večer zájdeme niekam na večeru?“
„A čo Amanda? A vlastne kde je? Už vstala?“
„Áno, spravil som jej na raňajky lievance a teraz je vonku. A večer by ju mohol postrážiť tvoj brat. Veď už minule sa ponúkal, že ju niekedy na víkend vezme.“
„No, tak dobre. Pôjdeme do mesta a potom mu zavolám. Ale ak o štvrtej nebudeš doma...“
„Ale budem.“ Dominik ju umlčal dlhým nežným bozkov a potom sa ponáhľal do práce.
Keď Renata vyšla von, našla Amandu ako sa hrá s koníkom.
„Mami, no konečne. Ocko sľúbil, že ma vezmeš do mesta a potom sa pôjdem hrať s Natashou a dokonca tam môžem aj spať.“ Rozprávala natešene Amanda poskakujúc okolo mamy.
„Áno zájdeme do mesta, nakúpim ti nejaké oblečenie a aj veci do školy. A potom zavolám Rudolfovi.“
„Hurá. Môžem si zobrať aj bábiku, ktorú si mi minule kúpila?“
„Ale samozrejme.“
„Teraz si choď odložiť hračky, ja sa zatiaľ oblečiem a môžeme ísť.“
Renata najskôr zamierila do butiku, ktorý patrí jej kamarátke.
„Ahoj Angelina.“
„Ahojte. Nebodaj ste prišli na nákupy. Kam sa chystáte?“
„Ale ideme s Dominikom na večeru a aj pre Amandu niečo potrebujem. O chvíľu pôjde do školy a cez prázdniny takmer všetko poničila a to čo nestihla jej je už malé.“
„Amanda kde si?“ začala sa obzerať Renata po obchode keď zistila, že Amanda nestojí vedľa nej.
„Veď ju nechaj, najskôr vyberieme niečo tebe. Vzadu mám niekoľko nových kúskov, ktoré ti určite sadnú ako uliate.“ Angelina zobrala Renatu do druhej časti obchodu, kde boli vešiaky plné elegantného oblečenia.
„Čo povieš na toto?“ ukázala Angelina na dlhé strieborné šaty.
„Nie to nie je ono.“ pokrútila Renata hlavou a opäť sa začala prehŕňať medzi oblečením.
Po štvrť hodine mala Renata plné ruky šiat, a tak zamierila ku kabínke aby si to všetko vyskúšala.
„Čo povieš na tieto?“ spýtala sa Renata pretŕčajúc sa pred zrkadlom.
„Neviem, zdá sa mi, že ti ten strih veľmi nesedí, skús ešte tie čo som ti teraz priniesla.“ Zamrmlala Angelina a rozmýšľala čo má ešte v Renatinej veľkosti.
„A tieto?“ zakričala Renata na Angelinu, ktorá opäť niečo hľadala na vešiakoch s najnovšou kolekciou.
„Tie ti sedia, ale pozriem ešte niečo v inej farbe.“
Renata teda opäť zaliezla do kabínky a prezliekla sa do ďalších šiat, ktoré ešte nemala na sebe.
„Áno, to sú tie pravé!“ oznamovala natešene blížiaca sa Angelina.
„Ale ešte si vyskúšaj tieto.“
Renata a Amanda strávili v Angelininom butiku niekoľko hodín. Obe si vybrali niekoľko nových šiat a iného oblečenia. Keď si však Renata uvedomila, koľko času investovala do nakupovania nového oblečenia pre seba a svoju dcéru, zvyšok nákupov odložila na inokedy a ponáhľali sa domov.
Renata hneď ako prišla domov vzala telefón a zavolala Rudolfovi.
„Ahoj braček. Ako sa máte?“ začala sa mu trochu líškať, aby si vzal Amandu na noc.
„Ahoj sestrička. Čo potrebuješ?“ Rudolf ju však hneď odhalil.
„No pamätáš ako si mi nedávno navrhol, že kedykoľvek vezmete Amandu na víkend k vám? Tak teraz by sa mi to veľmi hodilo. S Dominikom by sme radi zašli na večeru...“
„Ale samozrejme.“ hneď súhlasil Rudolf, ani ju nenechal dohovoriť.
„Natasha sa na ňu vypytuje už dva týždne, len som toho mal veľa v práci a Dilia tiež. Vôbec sme nemali čas zaskočiť k vám na návštevu.“
„Ďakujem. A kedy po ňu môžeš prísť?“
„Aj hneď, chystáme sa grilovať, tak si nemusíš robiť starosti s jedlom. O dvadsať minút som u teba.“
„Výborne, tak ja jej nachystám veci. Ešte raz ďakujem.“
„To je maličkosť.“ povedal Rudolf milo a položil.
Keď Rudolf odviezol Amandu, Renata mala celý dom aspoň na chvíľu iba pre seba. Dominik bol ešte v práci a Juliet skoro ráno odišla do mesta na kulinársku súťaž.
Renata si najskôr dopriala dlhý bublinkový kúpeľ.
Potom výživnú pleťovú masku.
A nakoniec si z DVD-čka pozrela svoj obľúbený romantický film.
O pol štvrtej sa Renta šla pripraviť. Obliekla si nové šaty, spravila si pekný účes a namaľovala sa.
Vyzerala ako princezná, už jej ku šťastiu chýbal iba princ, ktorý stále nebol pri nej. Čakanie sa opäť stalo nekonečným. Najskôr sa Renata hnevala, potom si o svojho manžela začala robiť starosti a rozhodla sa, že mu zavolá.
Telefón síce zvonil, no nikto to nebral.
Na Renatu tak opäť čakal večer strávený pozeraním televízora.
Večerné správy.
Zábavná šou.
Dráma plná emócií.
Dominik prišiel až po polnoci. Renatu opäť našiel spať v obývačke.
Nechcel ju budiť, pretože by určite mala dlhú prednášku o tom ako sľúbil, že príde včas.
Iba ju odniesol do postele aby oddialil jej nahnevané výčitky.
Ráno Renata vstala zavčasu. Dominik ešte tvrdo spal, a tak nahnevaná hodila na seba prvé oblečenie čo našla, sadla do auta a odišla.
Chvíľu sa len tak vozila po meste, no nakoniec sa zaviezla k Rudolfovmu domu.
„Renata čo tu robíš? Veď je ešte iba sedem hodín.“
„Ja viem, aj ma pustíš ďalej?“
„Jaj áno prepáč, poď do kuchyne.“
Len čo sa usadili zišla dolu aj Dilia.
„Čo sa to tu deje? Renata čo tu robíš tak skoro?“
„Ale viete ako sme včera mali mať s Dominikom spoločný večer.“
„Áno, a ako bolo?“
„Nijako, ani neviem kedy prišiel domov.“
„To mi je ľúto.“ Prehodila súcitne Dilia.
„Jemu by malo byť ľúto! Ani sa mi neospravedlnil len ma z obývačky odniesol do postele.“
„Nie si hladná?“ prerušila Dilia trápnu chvíľu ticha, ktorá nastal po Renatinych slovách.
„Dala by som si sendvič a kávu, ďakujem. A idem pozrieť Amandu či sa nezobudila.“
„Ahoj Rudolf.“
„Ahoj Dominik. Čo sa stalo, že si taký zadýchaný a spotený, a prečo máš na sebe tepláky?“
„To je dlhý príbeh, pustíš ma dnu?“
„Áno prepáč, poď do kuchyne.“
„Dilia mala by si pridať jednu kotletu navyše, na obed budeme mať ďalšieho hosťa.“ Zavtipkoval Rudolf, no veľmi mu to nevyšlo.
„Hej ty čo tu robíš? A, a prečo si v teplákoch?“
„V teplákoch som preto, že som si včera zabudol v aute peňaženku, a tak som nemal ani tých pár mizerných simoleonov na taxík, takže som sem na druhý koniec mesta šlapal pešo. A čo tu robím, no okrem toho, že som sa prišiel ospravedlniť som vám všetkým prišiel odovzdať pozvanie na víkendový pobyt na chatu mojej nevlastnej sestry.“
„Fíha to bolo veľa informácií naraz. Nechcete sa s Renatou porozprávať osamote?“
Navrhla prekvapená Dilia a tlačila Rudolfa von z kuchyne.
Nabudúce – vysnívaný oddych