Tak je tu ďalší diel, snáď sa bude páčiť
4.dielKeď som uvidela mamu, zamrazilo ma po celom tele. Nápad, že si kúpim psa, ma hneď prešiel.
,,Čo tu robíš? Ihneď vypadni domov!“
Neodpovedala som, no domov som nešla. Chcela som sa túlať, mala som bláznivé nápady. Zastavila som sa až v miestnom parku, kde som si sadla na zem a obdivovala som nádhernú prírodu.
Keď sa začalo stmievať a noc nabrala svoje čaro i moja statočnosť sa pomaly strácala a tak som sa radšej pobrala domov.
Lilly:
,,Ahoj Leona“
,,Ahoj“ odzdravila sa mi.
,,Selena má brata asi v takom veku ako je Tiffany“
,,A?“ opýtala sa nechápavo.
,,Čo keby sme si s nej vystrelili? I tak je doma nuda a aspoň uvidíme ako trpí.“
Leona sa len šibalsky zasmiala, pochopila, čo mám na mysli a to znamenalo, že súhlasí.
,,Idem jej zavolať a pozvem ich k nám. Mama by nemala namietať.“
Keď sa chýlilo k večeru mama pripravila to najlepšie jedlo a my sme sa slušne obliekli a pripravovali sme náš diabolský plán.
Tiffany:
Lilly s Leonou k nám pozvali svoju kamarátku s rodinou a od ocka som dostala príkaz, že tam s nimi musím byť. Dúfam, že to nebude dlho trvať.
,,Tiff, kde si tak dlho? Hostia tu za chvíľu budú.“ Zakričal ocko na mňa a ja som zrýchlila tempo obliekania.
,,Už idem, len na seba niečo hodím!“
Keď som schádzala do obývačky, uvidela som niečo, čo mi vyrazilo dych. Bol to ten chalan, čo si prisadol ku mne na lavičku, keď som bola v meste. Bol taký pekný. Celý večer na mňa pozeral tými nádhernými modrými očami.
,,Nejdeš na dvor?“ spýtal sa ma keď už bolo po večeri.
,,No, prečo nie“ odpovedala som mu na otázku.
„A inak ja som Tom.“ Povedal a usmial sa.
„Áno ja viem povedal si mi meno na lavičke.“ Povedala som mu a dúfala som v kútiku môjho srdca, že si moje meno pamätá. No, ale mýlila som sa.
„Aha. Prepáč ja som zabudol tvoje ctené meno.“ Hovoril to tak ako keby sa nič nedialo.
„Tiffany.“
„Pekné meno mohli by sme sa ešte niekedy stretnúť a pokecať.“
„To je dobrý nápad.“ No v tom sa ozval hlas jeho rodičov, že ich čaká dlhá cesta domov.
Pomaly som vstala ešte raz som mu zakývala na odchod a odišla som do postele veď zajtra nemáme školu lebo je sobota.
Sobota:
Ranné lúče mi svietili do postele a ja som ponaťahovala svoje nevládne telo a vybrala som sa pomaly do kuchyne kde sa mi naskytol neuveriteľný pohľad. Na zemi bola krv a nikde nikoho. Pretrela som si oči, nemohla som tomu uveriť. Ja musím ešte spať. No nie nespala som, nikto nebol doma. Sestry, mama a aj otec boli preč a ja som bola doma sama. Premohla ma panika čo mám robiť čo znamená tá krv, no odpoveď neprichádzala.
Vyplašená som sa chystala do izby, kde som sa cítila v bezpečí. Zrazu... Telefón. Utekala som a čakala som na nejakú správu ohľadom tej krvi, ale z telefónu sa ozval hrubý hlas.
„Prosím tu je Tiffany kto volá.“
„Spomínajte na mŕtvych a bojujte za živých.“ Povedal ten hrubý hlas muža a zložil telefón. Čo to má znamenať, SPOMÍNAJTE NA MŔTVYCH A BOJUJTE ZA ŽIVÝCH? Nevedela som a teraz som sa bála viac ako predtým. Rozutekala som sa do izby a čakala čo sa bude diať.
--------------------------------------------------------------------------------------------------
Ďakujem našim čitateľom a čitateľkám, že s nami ostávajú
Každý komentár poteší