Vopred sa ospravedlňujem za kvalitu fotiek, ale hrala som Sims v okne tak mi robilo veľmi malé foto.
1. dielBolo krásne slnečné ráno, keď auto zastavilo pred obrovským domom. S údivom som sa na neho pozerala a obdivovala krásu, zatiaľ čo moje sestry sedeli a už sa chválili čo budú mať v izbe. Tento domček bo v meste Šafránova Zátoka kde máme stráviť svoj život. Ja a moja rodina.
Ako len auto zastavilo, nestihli sme ani vybaliť krabice, keď sme si všimli, že niekto sa blíži k nášmu domu. Boli to naši noví susedia, ktorí nás prišli privítať. Noví ľudia, nový život ako sa vraví.
Nemala som náladu, aby som sa rozprávala s nejakými nudnými dospelými. Radšej som šla do svojej izby, ktorú označili, že bude patriť mne. Po ceste som pozerala, ako si sestry vyberajú tapety. Samozrejme, že budú ružové. Bože, nechápala som ich. Takéto farby ja vôbec nemusím, páčia sa mi farby zla, temnoty to ma vystihuje viac. Niečo odlišné od určitých ľudí. Neviem ani prečo, ale to je moje a nikto mi to nezoberie. Pomaly som si zariaďovala izbu samozrejme, že v gotickom štýle.
Nebola som jediná, ktorá si zariaďovala izbu. Rovnako na tom boli i moje sestry.
Leonina izba vyzerala asi nejako takto ...no proste nevyjadrujem sa
Izba Lilly bola podobná ako Leonina. Dvojčatá sa nezaprú.
Konečne som mala svoje veci vybalené a mohla som sa konečne venovať tomu, čo ma naozaj v živote bavilo. Bola to hra na klavír, ktorú som tak milovala. Moja spása, kde môžem utiecť pred vonkajším svetom a môžem si žiť svoj svet.
Popri mojej hre moja mama pripravovala večeru snažila sa o Hot-dogy ale bohužiaľ sa jej to nejako nepodarilo, lebo skončili pripálené. No nepovedala som nič. Jedla som i také, veď nejako sa to dalo jesť; až také pripečené to nebolo.
Keď som dojedla svoju pripálenú večeru, zavrela som sa do svojej izby a sadla som si na mäkký pokrovec, ktorý pokrýval podlahu v mojej izbe. Otvorila som denník, do ktorého si píšem od vtedy, čo som sa naučila písať. Nemám kamarátov a denník bol môj jediný dôverný kamarát, ktorému som mohla povedať všetko čo ma potešilo, rozplakalo, nahnevalo a moje zážitky z dňa.
Pokiaľ som napísala všetko čo som chcela prišla na mňa únava ktorá spôsobila to, že som si ľahla do postele, pomaly zavrela oči a zaspala som ako malé bábätko.
,,Tiff?“ Zobudila som sa na volanie ocka. Iba on ma volal Tiff. ,,Vstávaj, musíš do školy!“
,,Už zase vymýšľa?“ opýtala sa mama ocka prísnym hlasom. Počula som ju až do izby. Myslím, že presne toto chcela.
Vtedy som už radšej vstala. Nechcela som počúvať zase matkine nadávky. Dnes idem do novej školy, nesmiem meškať. Spravila som si rannú hygienu, a utekala som dole na raňajky.
Moje sestry sa už napchávali pri stole.
,,Ahoj zlatko“ oslovil ma ocko. ,,Dnes pôjdete na aute s mamou, ja si ešte musím vybaviť nejaké veci. ,,Dobre“ odsekla som nie veľmi natešene.
Keď sme už sedeli v aute, vybehla na mňa mama: ,,Nie že budeš robiť nejaké problémy v škole! A správaj sa ako normálne dievča! Nechcem sa za teba hanbiť!“ Vtedy ma zarazilo a nevedela som si spomenúť, kedy som robila nejaké problémy. ,,A vy, moje malé princezničky, buďte poslušné v škole.“ Zrazu zmenila tón hlasu.
V škole bolo celkom normálne. Nikto sa ku mne neozýval celý deň, keď nepočítam našu pani učiteľku. ,,Ahoj tati.“ pozdravila som. ,,Ako bolo v škole?“ opýtal sa ma ocko. ,,Ako vždy“ povedala som a odišla do svojej izby. Nemala som čo robiť, tak som sa šla učiť.
Keď som dopísala úlohy šla som ešte na večeru no i keď som nemala na ňu chuť. Rýchlo som nahádzala večeru do seba a utekala som do svojej izby ľahnúť si a dať do kopy svoje myšlienky.
Takto sa to opakovalo celý týždeň, až v sobotu....