Torrent´s life story- KONIEC
Napísal: Ned 23 Mar 2008, 01:24
No padlo forum, padol mi aj pribeh a tak diely budem pridavat od zaciatku, aby to tu bolo pekne s prehladom. Kedze tie prve uz nebudu zanikat medzi tymi novymi a hanbila by som sa ich tu dat v povodnom stave, prerobim ich troska...a tu mate hned uvod a prvy diel:
UVOD
Alisha Torrentová bola štastne vydata. Po 2 rokoch manzelstva sa jej a jej manzelovi Mattovi narodili 3 krásne a zdrave deturence-trojicky-Lea,Laura a Matt ( meno mal po ockovi ktoreho najviac zo vsetkych lubil) Ked deti troka vyrastli, Alisha a Matt sa rozhodli prestaovat sa a prave to sa stalo Mattovi osudným. Pri stahovani veci ho zrazilo stahovacie auto...a tak sa do noveho domu nastahovala len Alisha a jej 3 deti...
Posledna rodinna fotogriafia:
Alisha:
Vek:25
Povolanie: Materská dovolenska
Stav: Vdova
Záluby: Rodina, hlavne jej tri deti
Laura:
Vek: 3
Zaluby: Hra so sestrou Lea
Obl. hracka: macko
Obl. clen rodiny: Mama a Lea
Lea:
Vek: 3
Zaluby: Hra so surodencami
Obl. hracka: sestrin macko (rada jej ho berie)
Obl. clen rodiny: vsetci
Matt:
Vek:3
Zaluby: Tulenie s mamou
Obl. hracka: drevenny vlacik
Obl. clen rodiny: Mama
No a zosnuly Matt st.
1. Diel- Pohreb
Dobrý, volám sa Alisha Torrentová a chcela by som vám vyrozprávať moj životný príbeh. Nebol vždy lahký, to nie. Hlavne po maznelovej smrti, ked som sa musela starat sama o svoje 3 male deti-trojicky. Kedze sme sa tesne pred Mattovou smrtou prisťahovali so noveho mestecka, nemali sme tu ani jedineho znameho, ktory by mi pohol postarat sa o deti. Ale zacnime pekne od zaciatku.
2 dni po Mattovej smrti, sme museli vysporiadat pohreb. Bolo to pre mna velmi tazké, kedze som nemala pri sebe blizkych pritelov a rodinu, krorí by ma podrzali (samozrejme okrem mojich detí, ti vsak este ockovej smrti velmi nerozumeli) Kedze Mattovi rodicia umreli ked mal Matt 3 roky (tak ako nase deti) a nasi zili na opacnej strane republiky a pre zly zravottny stav nemohli pricestovat, spojila som sa s mamou aspon telefonicky.
"Ano mami, budem v poriadku" zašomrala som už oťukanú vetu do telefónu.
"No ja neviem Ali. Mám výčitky svedomia, že ťa v takejto situácii nechávam samú" šepla mama do telefónu. V podtate bola dobrá, ako dieťa som mala vžy to, čo som potrebovala, akurat rozhovy s ňou...neboli zrovna najuprimnejsie...
"Mami veď ja to už niako zvládnem. Som v pohode" znova som zaklamala.
V skutočnosti som mala vb hrdle obrovskú guču, ktorá mi skoro bránila rozprávať.
"No ja neviem. Niako sa mi nezdáš...Keby si prišla sem, mohli by sme spoločne napiecť..."nabehla mi husia kože pri zejto predstave. Mamu som ľúbila, ale ten jej súcitný tón vo mne vrel ako v sopke.
"Lea! Počkaj! Pusti to!" Mami ja ti zavolám neskôr...fakt, teraz...mam deti a...ahoj."Fakticky mi deti zachranili zivot...este chvilku takeho rozhovoru a praskla by som.
Rozbehla som sa na poschodie do detskej. Už na schodoch som počula hadku svojich malýh dcér.
" Laula to je moj mačo! Oklamžite mi ho vlaaaať! " kričala moja priebojnejšia z dcér, Lea.
" Ale ja šom ši ho len požičaua. Aj ja ša čem hlať" jemným hláskom a ručičkami pritúlenými na plyšovej hračke, pozerala na sestru Laura.
"Ale on je moj!" natiahla Lea malé ručičky ku sestre, keď som vošla do izby ja.
"Dievčatá čo sa tu deje?" so začiatočným optimizmom som sa vrhnula medzi ne.
"Ona mi žoblala mača!" pozrela na mňa Lea, celá aktívna.
"Maminka, ja som si ho len požičaua" pozrela na mňa aj Laura, úprimými psími očkami. Každá z dievčat mala svoje čaro. Zatiaľ čo bola Lea piebojná a smelá, Laura bola viac maminkina, mala nebesky úprimné očká a vždy bola za tú dobrú. Napriek tomu ze boli z trojičiek, každá bola iná. Anjel a čert...
"Tak dosť!" mierne som zvýšila hlas. "sestričky sa majú hrať spoločne a nie hádať sa!" nastalo ticho. Laura uvolnila vrucne objatie s macom a Lea sa urazene pohla k posieľke.
"Ak chceš, možme sa hlať špolu" vyšlo opatrne z Laury.
Lea sa opatrne otočila a usmiala sa. Usmiala som sa aj ja. Takto sa mi to páčilo...
Keď sa dievčatá udobrili, dala som ich spinkať. Boli také unavené z celého dňa, že ani nestihla odvrávať, že sa im ešte nechce. Keď som ich uložila do postielok, zašla som ešte do synčekovej izby. Matt spinkal ako anjelik. Dievčenský krik ho ani troška neprebral. Dala som mu pusu na ružové líčko a pobrala sa do obývačky. Dom bol razu tak prázdny...Z okien na mňa civela len tma a mňa chytala úskosť. Kedysi som milovala takéto večery. V dome bol pokoj, a ja som koniec dňa trávila so svojím manželom. Ale teraz bolo ticho. Ticho a pusto...
Sadla som si na gauč a zahladela sa na čiernu obrazovku televízie. To ticho ma ubíjalo....
Rozhodla som sa, že sa nebudem dalej týrať a pôjdem spať. Nasledujúci deň, mal podtitul, rozlúččka s najmilpovanejším. Matthevov pohreb...
Rano, som začala budiť deti. Zruzu som na kažom z nich videla kúsok z Matta. Dakovala som, že mi zostali aspoň oni traja.
Ako ku prvemu som sa pobrala ku Mattovi.
"Miláčik?" nahla som sa cez zábradlie postielky. Matt rýchlo odklopil viečka.
"Želám ti dobré ránko" usmiala som sa naňho. Jedine pri pohlade na deti, som sa dokázala úprimne usmievať. No on akoby niečo cítil.
"Mami niečo ta boli?" položil mi uprimnú detskú otázku, pričom sa v pyžamku postavil na postielku.
"Nie miláčik, nič ma nebolí..." v podtate som neklamala...fyzicky som bola v poriadku. Fyzicky...
"Leuška? Miláčik dobré ránko" usmiala som sa aj na dcérku.
"Kde je mačo?" privítala ma, trošku svojsky a posadila sa.
Hlavou som jej ukázala maca, sediaceho v kúte.
"Uf" rozkošne si oddýchla. "Snivalo ša mi, že mi ho chče Laula spapať" pozrela na mňa s dôverou, že ju obránim pre ničivím hladom sestry.
"Neboj miláčik, Laura spinkala celú noc v postielke a maca sa ani nedotlka" zasmiala som sa pri obrosvskkom probléme dcéry...
"Lauruška...miláčik poď hore" nahla som sa aj nad tretiu postielku. Ku podivu, Lau už sedela a čakala na mňa. Akonáhle ma zbadala postavila sa a chytila sa zábradlia.
"Ti už si hore?"
"Daaavno" ukázala ručičkami vzialenosť, ako dlho je hore.
"Tak poď, ideme sa napapať do kuchyne" usmiala som sa a vzala si dcérku na ruky.
Keď som prišla do kuchyne aj s poslednou ratolesťou a usadila ju do stoličky, hostina sa mohla zzačať. Deťom som dala na tanieriky kašičku a chvílku som sa kochala pri pohlade nad ich snahou, spapať všetko ako prvý.
"Škoda že toto nevidíš" šepla som a pozrela nahor, pričom mi vybehla z oka slza.
"Deti ja sa idem prezliecť, vy zatial dopapajte" snažila som sa uniknúť, aby ma nevideli plakať.
"Veď už ši obuečena" pozrel na mňa Matt s plnou zababranou pusou.
"Áno zlatko...ale...idem si obliecť niečo na von, lebo sa ideme rozlúčiť s ockom" rýchlo som povedala a vybehla na poschodie. Dalšie otázky by som nezvládla...
V izbe som sa priblížila ku velkej drevennej skrini. Opatrne som otvorila veľké dvere a vybrala čierne šaty a klobúk, čo som mala na pohrebe mojej babičky, pred 4 rokmi. Stále tam boli...akoby čakali že ešte raz budú použité...
S ukrvácaním srdcom si si navliekla šaty a šla sa pozrieť za deťmi. Samozrejme boli celé upackané od kaše a dievčatá po sbe zasa gánili.
Bez slova som ich poumývala a vyšli sme na dvor, kde bol Tomov náhrobok.
"Tam je oco?" ukázala Lea prštekom na studenú skalu s Mattovím menom a číslami.
Prikývla som. Deti si este niečo šepkali, sem-tam sa aj zasmiali. Nezazlievala som im to...ešte tomu nerozumeli. Pomalými krokmi som prišla ku ohrádke z čierneho zábradlia a tvár mi pohltili slzi...konečne som plakala...guča z hrdla síce nezmizla, ale zmenšila sa...
Celý deň už nikto z nás veľa nevravel...a deti...akoby niečo tušili a hniečomu nevedeli pochopiť, len sa báli spýtať.
A ja som sa bála odpovedať...
.::TO BE CONTINUED::.
edit:s fotkami uz nic nenarobim, tak tie treba len respektovat v kvalite v akej su
UVOD
Alisha Torrentová bola štastne vydata. Po 2 rokoch manzelstva sa jej a jej manzelovi Mattovi narodili 3 krásne a zdrave deturence-trojicky-Lea,Laura a Matt ( meno mal po ockovi ktoreho najviac zo vsetkych lubil) Ked deti troka vyrastli, Alisha a Matt sa rozhodli prestaovat sa a prave to sa stalo Mattovi osudným. Pri stahovani veci ho zrazilo stahovacie auto...a tak sa do noveho domu nastahovala len Alisha a jej 3 deti...
Posledna rodinna fotogriafia:
Alisha:
Vek:25
Povolanie: Materská dovolenska
Stav: Vdova
Záluby: Rodina, hlavne jej tri deti
Laura:
Vek: 3
Zaluby: Hra so sestrou Lea
Obl. hracka: macko
Obl. clen rodiny: Mama a Lea
Lea:
Vek: 3
Zaluby: Hra so surodencami
Obl. hracka: sestrin macko (rada jej ho berie)
Obl. clen rodiny: vsetci
Matt:
Vek:3
Zaluby: Tulenie s mamou
Obl. hracka: drevenny vlacik
Obl. clen rodiny: Mama
No a zosnuly Matt st.
1. Diel- Pohreb
Dobrý, volám sa Alisha Torrentová a chcela by som vám vyrozprávať moj životný príbeh. Nebol vždy lahký, to nie. Hlavne po maznelovej smrti, ked som sa musela starat sama o svoje 3 male deti-trojicky. Kedze sme sa tesne pred Mattovou smrtou prisťahovali so noveho mestecka, nemali sme tu ani jedineho znameho, ktory by mi pohol postarat sa o deti. Ale zacnime pekne od zaciatku.
2 dni po Mattovej smrti, sme museli vysporiadat pohreb. Bolo to pre mna velmi tazké, kedze som nemala pri sebe blizkych pritelov a rodinu, krorí by ma podrzali (samozrejme okrem mojich detí, ti vsak este ockovej smrti velmi nerozumeli) Kedze Mattovi rodicia umreli ked mal Matt 3 roky (tak ako nase deti) a nasi zili na opacnej strane republiky a pre zly zravottny stav nemohli pricestovat, spojila som sa s mamou aspon telefonicky.
"Ano mami, budem v poriadku" zašomrala som už oťukanú vetu do telefónu.
"No ja neviem Ali. Mám výčitky svedomia, že ťa v takejto situácii nechávam samú" šepla mama do telefónu. V podtate bola dobrá, ako dieťa som mala vžy to, čo som potrebovala, akurat rozhovy s ňou...neboli zrovna najuprimnejsie...
"Mami veď ja to už niako zvládnem. Som v pohode" znova som zaklamala.
V skutočnosti som mala vb hrdle obrovskú guču, ktorá mi skoro bránila rozprávať.
"No ja neviem. Niako sa mi nezdáš...Keby si prišla sem, mohli by sme spoločne napiecť..."nabehla mi husia kože pri zejto predstave. Mamu som ľúbila, ale ten jej súcitný tón vo mne vrel ako v sopke.
"Lea! Počkaj! Pusti to!" Mami ja ti zavolám neskôr...fakt, teraz...mam deti a...ahoj."Fakticky mi deti zachranili zivot...este chvilku takeho rozhovoru a praskla by som.
Rozbehla som sa na poschodie do detskej. Už na schodoch som počula hadku svojich malýh dcér.
" Laula to je moj mačo! Oklamžite mi ho vlaaaať! " kričala moja priebojnejšia z dcér, Lea.
" Ale ja šom ši ho len požičaua. Aj ja ša čem hlať" jemným hláskom a ručičkami pritúlenými na plyšovej hračke, pozerala na sestru Laura.
"Ale on je moj!" natiahla Lea malé ručičky ku sestre, keď som vošla do izby ja.
"Dievčatá čo sa tu deje?" so začiatočným optimizmom som sa vrhnula medzi ne.
"Ona mi žoblala mača!" pozrela na mňa Lea, celá aktívna.
"Maminka, ja som si ho len požičaua" pozrela na mňa aj Laura, úprimými psími očkami. Každá z dievčat mala svoje čaro. Zatiaľ čo bola Lea piebojná a smelá, Laura bola viac maminkina, mala nebesky úprimné očká a vždy bola za tú dobrú. Napriek tomu ze boli z trojičiek, každá bola iná. Anjel a čert...
"Tak dosť!" mierne som zvýšila hlas. "sestričky sa majú hrať spoločne a nie hádať sa!" nastalo ticho. Laura uvolnila vrucne objatie s macom a Lea sa urazene pohla k posieľke.
"Ak chceš, možme sa hlať špolu" vyšlo opatrne z Laury.
Lea sa opatrne otočila a usmiala sa. Usmiala som sa aj ja. Takto sa mi to páčilo...
Keď sa dievčatá udobrili, dala som ich spinkať. Boli také unavené z celého dňa, že ani nestihla odvrávať, že sa im ešte nechce. Keď som ich uložila do postielok, zašla som ešte do synčekovej izby. Matt spinkal ako anjelik. Dievčenský krik ho ani troška neprebral. Dala som mu pusu na ružové líčko a pobrala sa do obývačky. Dom bol razu tak prázdny...Z okien na mňa civela len tma a mňa chytala úskosť. Kedysi som milovala takéto večery. V dome bol pokoj, a ja som koniec dňa trávila so svojím manželom. Ale teraz bolo ticho. Ticho a pusto...
Sadla som si na gauč a zahladela sa na čiernu obrazovku televízie. To ticho ma ubíjalo....
Rozhodla som sa, že sa nebudem dalej týrať a pôjdem spať. Nasledujúci deň, mal podtitul, rozlúččka s najmilpovanejším. Matthevov pohreb...
Rano, som začala budiť deti. Zruzu som na kažom z nich videla kúsok z Matta. Dakovala som, že mi zostali aspoň oni traja.
Ako ku prvemu som sa pobrala ku Mattovi.
"Miláčik?" nahla som sa cez zábradlie postielky. Matt rýchlo odklopil viečka.
"Želám ti dobré ránko" usmiala som sa naňho. Jedine pri pohlade na deti, som sa dokázala úprimne usmievať. No on akoby niečo cítil.
"Mami niečo ta boli?" položil mi uprimnú detskú otázku, pričom sa v pyžamku postavil na postielku.
"Nie miláčik, nič ma nebolí..." v podtate som neklamala...fyzicky som bola v poriadku. Fyzicky...
"Leuška? Miláčik dobré ránko" usmiala som sa aj na dcérku.
"Kde je mačo?" privítala ma, trošku svojsky a posadila sa.
Hlavou som jej ukázala maca, sediaceho v kúte.
"Uf" rozkošne si oddýchla. "Snivalo ša mi, že mi ho chče Laula spapať" pozrela na mňa s dôverou, že ju obránim pre ničivím hladom sestry.
"Neboj miláčik, Laura spinkala celú noc v postielke a maca sa ani nedotlka" zasmiala som sa pri obrosvskkom probléme dcéry...
"Lauruška...miláčik poď hore" nahla som sa aj nad tretiu postielku. Ku podivu, Lau už sedela a čakala na mňa. Akonáhle ma zbadala postavila sa a chytila sa zábradlia.
"Ti už si hore?"
"Daaavno" ukázala ručičkami vzialenosť, ako dlho je hore.
"Tak poď, ideme sa napapať do kuchyne" usmiala som sa a vzala si dcérku na ruky.
Keď som prišla do kuchyne aj s poslednou ratolesťou a usadila ju do stoličky, hostina sa mohla zzačať. Deťom som dala na tanieriky kašičku a chvílku som sa kochala pri pohlade nad ich snahou, spapať všetko ako prvý.
"Škoda že toto nevidíš" šepla som a pozrela nahor, pričom mi vybehla z oka slza.
"Deti ja sa idem prezliecť, vy zatial dopapajte" snažila som sa uniknúť, aby ma nevideli plakať.
"Veď už ši obuečena" pozrel na mňa Matt s plnou zababranou pusou.
"Áno zlatko...ale...idem si obliecť niečo na von, lebo sa ideme rozlúčiť s ockom" rýchlo som povedala a vybehla na poschodie. Dalšie otázky by som nezvládla...
V izbe som sa priblížila ku velkej drevennej skrini. Opatrne som otvorila veľké dvere a vybrala čierne šaty a klobúk, čo som mala na pohrebe mojej babičky, pred 4 rokmi. Stále tam boli...akoby čakali že ešte raz budú použité...
S ukrvácaním srdcom si si navliekla šaty a šla sa pozrieť za deťmi. Samozrejme boli celé upackané od kaše a dievčatá po sbe zasa gánili.
Bez slova som ich poumývala a vyšli sme na dvor, kde bol Tomov náhrobok.
"Tam je oco?" ukázala Lea prštekom na studenú skalu s Mattovím menom a číslami.
Prikývla som. Deti si este niečo šepkali, sem-tam sa aj zasmiali. Nezazlievala som im to...ešte tomu nerozumeli. Pomalými krokmi som prišla ku ohrádke z čierneho zábradlia a tvár mi pohltili slzi...konečne som plakala...guča z hrdla síce nezmizla, ale zmenšila sa...
Celý deň už nikto z nás veľa nevravel...a deti...akoby niečo tušili a hniečomu nevedeli pochopiť, len sa báli spýtať.
A ja som sa bála odpovedať...
.::TO BE CONTINUED::.
edit:s fotkami uz nic nenarobim, tak tie treba len respektovat v kvalite v akej su