GAMESIMS Fórum - Najväčšia SK komunita hier The Sims

tak na to som teda zvedavá, vôbec si neviem predstaviť čo bude

jucuchú...konečne! (ach ten je ostrihaný s čiapkou bol krajší...)

uz dnes? YESS uz sa tesim, velmi ma to potesilo

Tak je to tu, snáď niektorých poteším ,niektorých asi prekvapím, niektorý to tušili.. niektorý nie... Veď uvidíte sami


36.diel


Tamarka:

„Preberá sa.“
„Vikina nekrič.“
„Videla som, že sa pohla.“
„Hovorím ti aby si nekričala.“

Bála som sa otvoriť oči, ale zvedavosť mi nedala, bol to naozaj mamin hlas, alebo som už naozaj na hlavu? Som v nejakej časovej slučke, ktorá sa bude stále opakovať? Pomaly som otvorila oči okolo mňa stáli postavy, ktoré som na prvý moment nevedela rozoznať, mala som pred očami zahmlene.

Asi päť krát som zažmurkala aby sa mi pred očami vyjasnilo. Naozaj to bola mama, aj Vikina a mala 16. Nestihla som nič ešte poriadne ani povedať a už sa mi vrhla okolo krku.
„Sestrička moja, ako som sa o teba bála. Veď si mohla umrieť. Ty si taká blbá.“ Vymenila spŕšku radosti za spŕšku výčitok.
„Kde som?!“ bola moja prvá otázka ako náhle ma Vikina pustila a ja som mohla voľne dýchať, čo aj keď toto je len sen.
„V nemocnici.“ Odpovedala mi kludne mama a usmiala sa na mňa. Bola krásna, nikdy som si neuvedomila, aká je krásna. Dobrota s nej len žiarila, ako som mohla tak na ňu kričať. Prišla mi v tej miestnosti taká krehká. Ako som jej hrozne musela ublížiť. A ona napriek tomu tu pri mne stojí zo strachov v očiach či som v poriadku.

„Nie si smädná?“
„Trošku..“ odpovedala som je a opätovala som jej úsmev. Ak toto je sen tak sa nikdy nechcem zobudiť, pomyslela som si. Môj pohľad mi padol na ruku, obväz bol tam. Toto nie je sen!! Tak to to malo byť aj pred tým ,ale čo sa stalo. Bol to sen? Vikina chodí s Jackom, mama sa snaží otvoriť obchod. Vyzeralo všetko, že je tak ako má byť.
„Čo ťa to pre boha napadlo“ skríkla Vikina na mňa.

„Neviem.“ povedala som potichu a sklopila zrak. Hanbila som sa, za to čo sa stalo, čo som všetko povedala mame.
Vikina neprestajne rozprávala a s mamou sme sa na seba usmievali. Tak hrozne som jej chcela povedať čo sa mi snívalo, ako som sa bála že nie je, a že ma to všetko mrzí. Asi tri krát som otvorila ústa na prázdno že niečo poviem, Vikina stále len rozprávala, išla ako rapkáč, alebo zaseknutá platňa.

A miesto môjho “prepáč“ so mňa len vyšlo. „Kde je otec?“ prerušila som konečne Vikinin monológ.
„Musel isť do práce..“ odpovedala mi mama podávajúc pohár s vodou, ktorý mi ponúkla pred hodnou chvíľou.
„Vy dve tu zatiaľ ostaňte ja idem za lekárom.“
„Dobre, dobre...“ povedala rýchlo Vikina a zahniezdila sa na stoličke vedľa postele.

„Čo je dnes za deň?“ urobila som si aj ja pohodlie na posteli
„Pondelok, prečo?“
„To som tak dlho spala?“
„Hej, neviem čo si chcela dobehnúť, dúfam, že si sa prespala na sto rokov dopredu.“

„Asi hej, mala som hrozný sen.“ Naznačila som niečo Vikine
„Aký?“ pozerala sa na mňa Vikina, a čakala kým začnem hovoriť
„Neviem či chcem o tom hovoriť!“
„Tamarka nerob drahoty. Hovor, preháňaj, je mi jedno čo, ale mi niečo povedz.“ Bola som rada že mám takú sestru, mala som ju rada, a očividne aj ona mňa. Býla sa že zomriem? A nebude sa mať s kým rozprávať. Bolo mi jej ľúto, aj jej som musela ublížiť.
„Sľub mi, že ma nikdy nezhodíš zo schodov.“ Povedala som potichu
„Prečo by som to preboha robila.“ Vykríkla udivene, s pohľadom ako keby pozerala na blázna.

„Neviem.“ Zaklala som „ale sľub mi že to neurobíš.“
„Nie, neurobím..“ odpovedala mi a začala sa smiať.


Tara:

Vďaka bohu že sa prebrala, opakovala som si stále v hlave.

Čo by som robila , keby nie? Čo keby som o ňu prišla.. Nie nemôžem mat také to myšlienky. Je všetko v poriadku. Doktor už pred tým tvrdil, že to bolo s vyčerpanosti. Len sa potrebovala vyspať. Jemne som tri krát zaklopala na doktorovu kanceláriu a čakala na to čarovné slovíčko ďalej. Nič, ostalo ticho a tak som stala pred dverami, prestupovala s jednej nohy na druhu.

Mal tu byt aj David, mal tu byt som ňou, ale znova musel pracovať. V poslednej dobe sa míňame, mám pocit že je medzi nami hrozne vysoký múr, odcudzili sme sa. Už som sa chcela vrátiť za dievčatami keď sa v tom sa otvorili dvere.

„Pani Koperová, kričal som ďalej.“ Usmial sa na mňa a ustúpil mi s medzi dverí.
Stalo sa niečo?“ opýtal sa a posadil sa na svoje miesto, a mne naznačil aby som si sadla tiež.
„Prebrala sa.“ Povedala som pokojne.

„To je dobre, a ako je na tom pamätá si čo sa stalo?“
„Myslím že áno, všetko, ten psychiater bude asi aj tak potrebný?“ načala som tému, ktorú sme s doktorom preberali za posledné dva dni asi sto krát.
„Pani Koperová, už som vám to vysvetľoval, aj vám aj vášmu mužovi, ak nechceme aby dali Tamarku do ústavu, tak si myslím, že je to lepšie zlo. Bude raz do týždňa chodiť ambulantne k psychiatrovi kým on neuváži, že je v poriadku. Pokúsila sa o samovraždu. A to nie je len tak odpustiteľný čin, stačilo aby zatlačila lepšie na tepnu a nemusela tu už s nami byť.“ Povedal doktor rozhodne.

„Ja viem pán doktor, ale neviem ako to zoberie.“
„Je dosť inteligentné dievča a keď jej to poviete tak to tak to pochopí. Pár dni si ju tu necháme na pozorovanie, a potom už bude môcť ísť domov a zaradiť sa do normálne života...“
„Až na to, že bude chodiť k psychiatrovi.“ Doktor na moju poznámku nereagoval, len sa postavil s čím mi dal jasne najavo, že náš rozhor je u konca.

„Rád by som ju videl, môžeme?“
„Samozrejme“

David:

„Pán Holus o týždeň je pojednávanie na súde, a verím a dúfam, že naša dohoda platí.“
Chcel som ten to rozhovor ukončiť čo najskôr, moja dcéra sa prebrala a ju musím sedieť s tým to zarytým , lakomím chlapom, ktorý si lieči svoje zlomene ego na mne.

„Hmm...“ zamrmlal si niečo Holus pod nos a ja som si len povzdychol, veľmi dobre som vedel, že mi to neuľahčí aj keby mali traktory padať.
„Pán Holus rád by som tu s vami preberal dokolečka tie iste záležitosti, ale rodina ma čaká.“ Pre dnešok som to už chcel ukončiť. Tara ma čaká v nemocnici a ja to znovu nestihnem k tomu bolo v kancelárii nechutné teplo. Mal som pocit, že sa udusím, teplomer sa pravdepodobne vyškriabal na 40. Ale ten to chlap sa stále nemal na odchod, stále si vymýšľal nové podmienky. Chvála pána bohu, že zas nevyťahoval moju rodinu.
„Ako sa má žena?“ vypadla s neho súvislá veta, za celý čas čo sme tam spolu sedeli. Už som sa nadýchol že mu niečo poviem, ale akurát vošla Leona s pohármi a citrónovou šťavou.

Asi som to pravé zahriakol, ten chlap mi snáď číta myšlienky.
„Ďakujem Leona, už potom nemusíte nosiť, budeme končiť.“ Prihovoril som sa k Leone, ktorá stála už medzi dverami.

„Áno, pán Koper.“
Znova som sa otočil k Holusovi, rozmýšľal som či mu mám vôbec odpovedať.

Uprene na mňa pozeral a tak mne nič iné neostávalo len mu odpovedať.
„Dobre, ďakujem za opýtanie.“
„Dúfam že sa aj dlho bude mať.“
„Holus nezačínajte zas s tým...“ zvýšil som na neho hlas.

„S čím?“ nechápavo sa na mňa pozrel s pohľadom chlapca, neznášal som keď toto robil, prihlúplo sa usmial a prehrabol sa vo svojich ryšavých vlasoch.
„Veľmi dobre viete, to vaše vydieranie je už obohratá páska. A opakovaný vtip nie je vtipom.“
„Myslite, že si robím srandu?“

„Neviem a nechcem to ani zistiť, a keď mi teraz prepáčite iné povinnosti ma volajú.“ Postavil som sa na odchod.
„Leona vás vyprevadí...“ nechal som ho samého sedieť v kancelárii, zobral som zo stola jeho spis a odišiel. Neviem či som dobre urobil, ale momentálne som chcel byť úplne niekde inde.

Nedovolím aby mi ten to chlap zničil rodinu, aj tak to medzi mnou a Tarou bolo v poslednej dobe divné, buď sme spolu nehovorili, alebo sa len hádali.

Tamarka:
„Mami som naozaj v poriadku, už sa to viacej nestane. Sľubujem“
„Tamarka, ja viem, ale psychiater je jediná možnosť ako ta nedať do ústavu. Bol tam pokus...“ snažila sa mi mama vysvetliť čo som dobre sama vedela, ale nechcela si pripustiť.

„Tamarka, myslím že je to lepšie zlo, ako ústav!“ Prihovoril sa mi doktor. Prvý krát som sa na neho pozrela od kedy prišiel s mojou mamou na izbu. Ta jeho tvár mi bola povedomá ako keby som ho už niekedy videla.
„Pár dni tu budeš ešte na pozorovaní, aj keď si myslím že si v poriadku, len asi trošku oťapená s toho všetkého. Zajtra ťa príde pozrieť tvoj psychiater. Teda pani doktorka Keligerová. Má skúsenosti s teenagermi a myslím že rozprávanie s ňou ti pomôže.“ Dohovoril doktor a podišiel s mamou a kúsok ďalej.

„Stalo sa niečo?“ pošepkala mi sestra, ktorá si všimla pravdepodobne môj pohľad.
„Nie všetko je v poriadku, len...“
„Len?“
„Nič nechaj tak.“ Nechcela som rozprávať o mojom sne, už by si potom naozaj o mne mysleli že som blázon.

„Pôjdeme už, veď zajtra ťa prídeme pozrieť, vyspi sa a oddychuj.“
„Dobre mami, len....“
„Tamarka, nebudeme o tom vyjednávať, buď jedno, alebo druhé. Stalo sa to, a nič sa nedeje bez príčiny.“ Povedala mama trošku viacej prísne, čim mi dala najavo že nemá cenu sa o tom viacej rozprávať.

Ja viem ,ale to som nechcela...“ čakala som že bude mat moje konaniam následky, ale nie toto. Všetci odišli a nechali ma samú v izbe, začalo sa pomaly zvečerievať a s tým utíchali aj hlasy na chodbách. V nemocnici ostalo tupé ticho, zaliezla som si do perín.

Rozmýšľa som nad tým čo sa stalo, v ten večer, celý ten sen. Bol ako skutočný, chcelo mi moje podvedomie niečo naznačiť? Prešli mi po tele zimomriavky, perinu som si pritiahla ešte vyššie a snažila sa zaspať s myšlienkou „Všetko bude dobré.“

Ja som z tých čo sa tešia som rada že sú znovu teenka aj že Tara žije a celkovo že to bol len sen ...aj keď, byť ňou, tak by som sa nad tým tiež zamýšľala a snažila sa niečomu takému vyhnúť....podvedomie je podvedomie
Ale má to výhodu, vydeli sme ako budú vyzerať ako dospelé

juuuuj velky potlesk bola to super cast a jua som sa velmi tesila aj ked som ju ocakavala za tri mesiace ale nestazujem sa. tiez som rada ze to bol iba sen ale musim povedat ze ako dospele boli velmi pekne. som zvedava jak sa to bude dalej vyviijat

Tak úplne skvelý diel od Gatmičky Toto ma prvé napadlo po dočítaní
Ja som naozaj uverila tomu, že ten sen bol skutočný a že Tara zomrela a tak... aj tak mi v tom niečo nehralo
Ale tak pekne ako vždy, u teba obdivujem, že nerobíš len kulisy napríklad v nemocnici alebo tak a tí ľudia na chodbách boli takí naozajstní
Klobúk dolu

jejoooooo konecne dielik uzasny...Tamarka je teen..ale asi mala sen o buducnosti...a mozno tam i bola...a uvidime ci sa tomu osudu vyhne abo nie...ale dufam ze ano...
A dufam ze i Tara bude v poriadku a nezomrie

Uff ďakujem Vám, trošku som sa bála toho čo na to poviete.. ale tak som rada že sa Vám to páči, mala som obavi s toho to dielu, a mám pocit že som ho písala najdlhšie, nie len čo sa týka času(veď viete, nie ste na tom lepšie), ale aj toho vrátenia sa do reality.. Dokonca som vety dopisovala ešte teraz keď som to postovala..

Evy pravdu povedať od teba si to naozaj vážim, keď že si sem tam mala výhrady , ale také tie príjemné

To fakt vyznieva tak zle? Záväzok do nového roku: Nekomentovať, byť ticho!

Bolo to pekné. Mna len pobavilo, že to bol naozaj sen...Také serialové ...Ale na to, že sa mi to páčilo tak som to predýchaval

eva skús tu srandu a máš po chlebe

Gatmička ako vždy je to super a dalej som moc rad že to všetko bol iba sen. Pravdu povediac ja som sa na toto forum prihlasil hlavne kôli tvojmu pribehu lebo som ho čital ako neregistrovaný a strašne som chcel napisat ake je to super všetko.ale to som už myslim pisal vela krat.ale je to tak,je to super ...aj v tomto dieliku všetko ako vždy na čistú 1 ..

tiež som čítala tento príbeh ešte ako neregistrovaná a fakt musím uznať, že je super, rôznorodý a napínavý. obdivujem, že ešte stále pokračuješ .. mne sa totiž inšpirácia veľmi rýchlo vyčerpá. teším sa na ďalší diel

super diel, tesim sa ze vsetko je zasa ok pretoze ked citam tento, alebo hociaky pribeh, jendoducho ho prezivam spolu s tymi postavami... a ked sa zobudila o tolko starsia a cela jej realita bola naruby... jednoducho sa ma zmocnoval taky hnusny zvieravy pocit ze sa to uz neda zvratit... tak som strasne chcela aby to bol len sen. trosku sibnute krasny diel