Torrent´s life story- KONIEC

[prasiatko]

no mne sa paci video ale mesto 2 min som to kukala 56 min sekalo mi to

[Catqa]

uz si nespominam kto presne, ale niekto sa ma pytal, odkial mam kocik myslim
www.eclectic-sims.com
edit: na dalsom diely uz pracujem takze coskoro by tu mal byt

[Catqa]

Ten pes musí z domu!


„Maminka?“ ozval sa tíško detský hlások. Vlastne skoro vôbec sa nepodobal na detský. Bol zastretý, akoby patril niekomu, kto celý svoj život prevrieskal. Ba, zazdalo sa mi že sa mi len sníva. Unavene som pootvorila jedno oko a cez úzku štrbinku som sa rozhliadla po miestnosti. Všade bolo ticho, len Tom sem-tam zachrápal. Zavrela som oko a v duchu sa tešila, že sa mi to iba snívalo a nemusím sa preberať zo spánku.
„Mamiii“ ozvalo sa znovu a tento krát bol ten hlások sprevádzaný aj hrubým kašľom. Teraz som už neváhala že to nieje sen.

Neochotne som sa zdvihla z postele, vypla babyfón, aby som nezobudila Toma a pomaly som kráčala ku detskej izbe.
Lucy sedela v postieľke a neúnavne kašľala.

„Čo sa stalo Lucy?“ podišla som ku postieľke a vzala si ju na ruky. Len mykla plieckami a ustarostene sa o mňa oprela.
„Neboj bude dobre“ opatrne som si ju ku sebe pritisla a unavene zavrela oči. Na detských hodinách ručičky neukazovali ešte ani dve hodiny ráno.
„Čo sa stalo?“ zjavil sa pred nami Tom a ja som znova otvorila unavené oči a pozrela do tých Lucynich.

„Ani neviem Tom. Lucy strašne kašľala, tak som za ňou prišla.“
„Boli ťa hrdielko?“ usmial sa Tom na dcérku a vzal si ju do náručia. Lucy znova mykla plieckami a položila si hlavu na Tomove ramená.
„Idem po vodu“ ustarostene som pozrela na Toma a vyšla von z detskej, smerom ku kúpeľni.
Ani neviem ako som prišla do kúpeľne, napustila do nej vodu a vrátila sa späť.

Lucy už sedela v postieľke a rozospato hľadela na Toma.
„Daj si vodičku“ usmiala som sa ňu a podala jej do drobných ručičiek pohár. Odpila si ani nie dva glgy a vystrela ku mne rúčky s pohárom.
„Neplošim“
„Tak spinkaj“ pohladila som ju po hlávke a položila plný pohár na poličku. Lucy si unavene ľahla do postieľky a veľmi rýchlo zaspala.
Pozrela som na Toma.

„Čo jej môže byť?“ šepla som.
„Neviem Ali, počkaj do rána. Možno bola naozaj iba smädná.“ povedal Tom a zívol si.
„Ideme už spať?“ s nádejou na mňa pozrel.
„Zostanem spať tu, keby niečo potrebovala.“
„Na stoličke?“ udivene na mňa pozrel. „Ale Ali, veď máš Babyfón, keby niečo, začuješ ju.“
„Nie Tom. Chcem zostať pri nej“ vážne som naňho pozrela a schúlila sa na mäkkej stoličke.
„Ako myslíš..“ povedal Tom tak hlasno, až sa Lucy zamrvila v postieľke a dlhým krokom odišiel do spálne.

Ráno ma prebudili slnečné lúče zarezávajúce sa očí, sprevádzajúce hlasným plačom mojej dcérky.

Pretrela som si oči a stále rozmazane som na ňu pozrela. Bola celá červená od plaču a očká mala stále unavené. Asi sa nevyspala dobre, rovnako ako ja.
„No dobré ránko“ usmiala som sa na Lucy, ktorá keď zbadala, že jej idem v ústrety natiahla ku mne rúčky a prestala plakať.
Vybrala som ju z postieľky a dala jej pusu na líčko.
„No čo, už je ti lepšie?“ ustráchane som na ňu pozrela.

Na miesto odpovede Lucy len hrubo zakašľala. Smutne som vzdychla a pomaly som vyšla z destkej.
„Pôjdeme si dať kakauko áno?“ usmiala som sa na ňu a položila som nohu na prvý schod.

„Tom?“ zakričala som do prázdnej obývačky. Dom bol prázdny. Usadila som Lucy do sedačky a začala jej pripravovať kakao.

„Kakooo“ kričala malá zo sedačky.
„Už už“ zasmiala som sa a preliala som jej voňavé kakao do fľašky.

Namiesto ďakujem však len hrubo zakašľala. Znova.
„Čo lobiš?“ spýtala sa ma, keď som zdvihla telefón.

„Volám ockovi“ usmiala som sa na ňu aj keď som na úsmev vôbec nemala náladu. Strašne som sa o ňu bála. Nezdalo sa mi normálne, aby také malé dieťa malo taký zastretý kašel.
„Tom?“ povedala som do slúchadla keď tutúkanie prerušil manželov hlas. „Idem s malou k lekárovi. Ten jej kašeľ sa mi nezdá v poriadku.“

„To je až také vážne?“ prestrašene sa spýtal. Hlas sa mu začínal triasť.
„To ešte neviem. Keď tam skončíme, prídeš nás vziať?“
„Jasné. Aj tak v práci už nič neurobím, musím na Lucy stále myslieť.“ povedal Tom so smútkom v hlase. Lucy bola jeho všetko.

„Tak aké šatočky si dáme dnes?“ usmiala som sa na dcérku, keď sme stáli pred skrinkou s jej šatočkami.

„Ife“ pyšne sa usmiala, že to povedala tak krásne.
„Rifle?“ uistila som sa slovníkom svojej dcérky. Víťazoslávne prikývla a zdvihla ručičky hore, nech ju už oblečiem.
„Ty moja modelka“ zasmiala som sa a zo skrinky som vybrala tmavomodré rifle s ružovými kvetinkami. Jej obľúbené.

„Kam ideme?“ pozrela na mňa Lucy nechápavo, keď som ju posadila do kočíka.

„K ujovi doktorovi“ pohladila som ju po hlavičke a zapla popruhy na kočíku.
„Pečo?“ zvedavo vystrčila hlávku z kočíka a pozrela sa, kde som zmizla.
„Lebo“ zasmiala som sa a zohla sa k Lii, ktorá ku mne pribehla s vrtiacim chvostom.

„No čo kamoška, budeš strážiť dom?“ poškrabkala som ju za uškami a dala jej kúsok nezjedeného rožka od Lucy. Lia len mľaskla a ďakovne sa na mňa pozrela.
„Už musíme ísť“ usmiala som sa na obe a zamkla vchodové dvere.
„Jezišo“ zatlieskala Lucy ručičkami. Zohla som sa ku kočíku a podala jej, jej vianočný darček- bábiku menom Ježišo.

„Môžeme ísť?“ nazrela som do kočíka. Lucy prikývla a spokojne si pritúlila bábiku. A tak som sa vrátila späť na svoje miesto a rozhýbala som kolieska kočíka, smer detská ambulancia.


Keď sme konečne dorazili do ordinácie, bolo tam plno. Samé mamičky s hrajúcimi sa deťmi. Čakáreň bola naozaj pekne zariadená.

Veľa hračiek a detských obrázkov, aby sa mali malí pacienti s čím zabaviť, kým na nich nepríde rad.
„Dobré ráno“ ticho som pozdravila mamičky, ktoré mali očividne veľmi zaujímavú tému, keď si ani nevšimli novú postavu v čakárni.
Pozrela som na Lucy. Znova bola červená a začínala kašľať.
„Pani Brentová“ vyšla sestrička z ordinácie a očami hľadala oslovenú ženu.

„Nemohli by ste nás vziať, sestrička?“ prosíkavo som na ňu pozrela.
„Máte neliehavý prípad?“ prísne pozrela na mňa a potom si premerala Lucy.
„Asi hej“ prístúpila som ku nej a ona sa uhla z dverí. „Tak podťe“
Žena v čakárni na mňa zagánila, že som ju predbehla a ja som vkročila do ordinácie.
„Zložte si kabát a vyzlečte aj dieťa“ ukázala sestrička na vešiak v rohu a sadla za svoj stôl. „Ako sa vlastne voláte?“
„Alisha Torenttová. Dcéra je Lucy“ povedala som jej a rozopla som dcérke cvoky na bunde.
„Výborne, založím vám kartu. Teraz choďte za doktorom, keď je to také naliehavé“ premerala si ma sestrička a začala vypisovať moje meno do zdravotnej karty.

„Do to je?“ pozrela na mňa bojazlivo Lucy, keď sme sa priblížili ku doktorovmu stolu.

„Ujo doktor, neboj sa. Trošku ti popočúva bruško a pôjdeme domkov“ usmiala som sa na dcérku a pozrela na doktora.
„Ty budeš určite Lucy!“ vstal doktor zo stoličky a pozrel sa na moju malú pacientku.

Lucy opatrne prikývla a hlavičku si pritúlila k mojim šatám.
„Neboj sa“ zasmiala som sa. „Ujo doktor je dobrý“
„Ešte nepoznám žiadnu Lucy“ pokračoval doktor v rozhovore so stále trasúcou sa Lucy.
„Ale ak sa zoznámime, jednu už poznať budem!“ presvedčivo zdvihol prst a zasmial sa.

Lucy sa trošku pousmiala ale potom sa znova skryla za moje šaty.
„Tak čo jej je?“ pozrel na mňa vážne doktor.
„Kašle. Stále a hrozne hrubo. A je pri tom úplne bordovo červená.“
„Uhm“ zamyslel sa doktor a znova sa pozrel na Lucy, ktorá začala vykúkať spod môjho saka.
„Môžem ti popočúvať bruško?“ pozrel jej do očiek.

Lucy len mykla plieckami a pozrela na mňa. S úsmevom som prikývla a vyhrnula jej tričko. Doktor si dal do uší slúchatká z fonendoskopu a počúvadlo jej dal na bruško. Najprv sa zľakla studeného, no potom sa začala chichotať.
„Šeklí“
Doktor na mňa prosíkavo pozrel, nech mu preložím, čo Lucy povedala.
„Že ju to šteklí“ preložila som mu Lucyn výraz a zasmiala som sa.
„No dobre.“ vzdychol si. “Eliška? Vezmi prosím ťa Lucy a ukáž jej Macka Lacka“ usmial sa doktor na Lucy.

„Sadnite si“ ukázal na stoličku pri svojom stole, keď som Lucy podala sestričke.
„Tak čo je s Lucy?“ netrpezlivo som pozrela na doktora.

„Pani Torrentová, Lucy nemá chrípku, ani na angínu no nevyzerá. Pľúca nemá vôbec podráždené“
„Ale ona naozaj kašle“ pozrela som naňho, akoby mi neveril.
„Ja viem. Ale z pľúc to nebude. Jediné čo ma napdá, je že by mohla mať alergiu“ poškrabal sa doktor na takmer bezvlasovej hlave.
„Na čo preboha?“ zhrozene na naňho pozrela.
„Máte doma niake zviera?“
„Ale áno. Psíka“

„Počkajte, chcete povedať že Lucy je alergická na našu Liu? Ale veď kúpili sme ju súčasne s tým, ako som si Lucy doniesla z pôrodnice. Vyrastala s ňou.“
„Alergia sa môže prejaviť aj po niekoľkých rokoch. V každom prípade, ten pes musí z domu. Možno by som vám ešte doporučil dovolenku, niekde na čerstvom vzduchu..“
Ďalej som ho už nepočúvala. Tie slová mnou zatriasli. Ľúbila som Liu ale aj Lucy a jej zdravie mi bolo prednejšie. Aj tak mi trhalo srdce, keď som si predstavila, že musím dať našu Liu preč.

„Tak ako?“ ozval sa Tomov hlas z pootvoreného okienka auta.

„Dlho čakáš?“ rýchlo som zahovorila tú tému. Slzy som mala na krajíčku.
„Ani nie, 5 minút?“ usmial sa Tom a otvoril nám dvere. Usadila som Lucy do autosedačky a Tom naložil kočík do auta. Celou cestou domov bolo ticho. Mala som čo robiť, aby som potlačila slzy pred Tomom.
„Ali tak čo sa deje?“ pozrel na mňa Tom, keď zaparkoval pred domom.

Obzrela som sa za seba. Lucy v sedačke zaspinkala. Bolo toho na ňu dnes moc.
„Lucy má alergiu na Liu“ zlomil sa mi hlas a tvár som si ponorila do dlaní.
„Lucy je alergická na psov?“ obmenil vetu Tom a šokovane na mňa pozrel. Prikývla som cez slzy.
„Mami?“ ozvala sa zozadu Lucy.
„Poďme dnu, dám ju spinkať.“ utrela som si slzy aj keď sa mi po lícach kotúľali nové.
Tom len mlčky zabuchol dvere na aute a rýchlym krokom odišiel ku dverám domu.

Ako Lia začula v zámku kľúče, opustila svoj brlôžtek a utekala ku dverám pri vítať nás.
„Iaaaaa, šadni!“ začala kričať Lucy, hneď ako nášho psíčka zbadala.

„Nono Lucy!“ skríkol Tom a škaredo zagánil na Liu. Obe naňho nechápavo pozreli.
„Prestaň Tom. Lia za to nemôže“ pozrela som naňho a brada sa mi triasla od plaču.
„Choď ju uložiť!“ pozrel na mňa Tom prísne. Ešte nikdy som ho takéhoto nevidela. Vždy vystupoval ako kladná postava v rozprávke, no teraz bolo v jeho očiach toľko hnevu, že aj zlá Ježibaba by sa ho zľakla.
Nešťastne som si k sebe privinula dcérku a s podlamujúcimi kolenami a neúnavne padajúcimi slzami som vyšla hore, uspať dcérku.

„Vypadni!“ zhúkol Tom na Liu. Nechápavo naňho pozrela a sklopila ušká.

„Nepočula si ma Lia? Okamžite von!“ hulákal Tom, až som ho počula na poschodie.
Lia len zakňučala pri pohľade na nahnevané pánove oči a stále nechápala čo urobila. Predsa sa nepocikala tam kde nemohla, nezničila tomu bábätku hračku ani nezjedla niečo, čo nebolo na jej miske. Tak prečo je na ňu taký zlý?
„Von!“ zakričal Tom najhlasnejšie ako vedel, chytil Liu za obojok a bez kúska citu ju vyšmaril von. Keď išlo o jeho Lucy, bol schopný všetkého. Akoby bol v tranze...

„Pečo očko kličal?“ smutne mi pozrela dcérka do očí, keď som ju vkladala v pyžamku do postieľky.

„A pečo pačeš?“ nechápavo na mňa pozerala. Chúďatko, ničomu nerozumela.
„Spinkaj miláčik, nič sa nedeje“ zaklamala som, dala som jej pusu na líčko a rýchlo odišla z jej izby, kým sa mi nespustil nový potok sĺz.

„Kde je Lia?“ uplakaná som dobehla za Tomom.
„Vonku. Viac sa tu už neukáže“ mračil sa na mňa predtým tak láskavý a milujúci manžel.

„Tom prečo si na ňu taký zlý?“ pozrela som naňho. Toto nebol môj Tom.
„Žiadny pes mi nebude ohrozovať dieťa“ zkríkol na mňa.
Tak začala naša hádka. Ani neviem ako dlho sme sa hádali, ale za oknom zrazu už niesvietili podvečerné lúče, ale strašil tmavý večer.
„A nemohla by zostať aspoň na dvore? Postavil by jej tam búdu a..“
„Tak to v žiadnom prípade Alisha! O chvíľku je tu jar, potom leto, Lucy sa bude chcieť hrať aj vonku.“

„A vôbec! Ten pes musí z domu! A úplne!“ už po druhý krát. Už po druhý krát som počula túto vetu, ktorá mi trhala srdce. Tom sa zvrtol na päte a rýchlym krokom odchádzal z obývačky.

„Tom! Čo...čo chceš spraviť? Tom!“ kričala som za ním. No akoby ma ani nepočul. Len sa rútil preč.

„Áno správne. Adresu máte. Je to stredne veľká sučka kríženca. Ďakujem vám pekne. Dopočutia“ počula som Tomov hlas z kuchyne.

„Kam si volal Tom?“ sekane som sa ho pýtala. V súvislom rozprávaní mi bránili slzy.
„Do útulku“ povedal bez štipky citu. „O chvíľku si prídu po Liu.“ povedal a vyšiel z kuchyne na dvor, čakať ľudí, čo nám vezmú našu Liu.

„Tom! Tom prosím nie!“ odznova som sa rozplakala keď som začula Lucyn plač...

„Lia!“ zakričal Tom do tmy. Sučka naradostene pribehla zozadu domu, v očakávaní, že sa na ňu už Tom nehnevá a konečne ju vezme z tej hroznej zimy späť do jej pelieška.
Pred domom však zaparkovalo auto...to auto čo pre žiadneho psa nemôže znamenať nič dobré.
„Tak nech ti je tam dobre Liuška“ z celej sily ju objal. Konečne to prišlo ľúto aj jemu. Bol to predsa darček od neho...
[img]snapshot_b3a4239c_35753fbd.jpg[/img]
Lia len nechápavo začala kňučať, keď ju cudzia ženská v uniforme chytila za obojok, odviedla do auta a zabuchla za ňou dvere. Keď sa jej Tom pozrel do očí plných výčitiek a otáznikov, čo vlastne také strašné spravila, ani on sa neubránil slze.

„Prosím vás postarajte sa mi o ňu dobre“ s dôverou pozrel policajtke do očí.
„Nemajte strach, u nás je v dobrých rukách“ povedala drsným hlasom ryšavá žena a podala Tomovi ruku.

„Vola sa Lia“ zakričal ešte Tom za policajtkou, tá však len zabuchla dvere a naštartovala auto. Tom sa naposledy pozrel do okna, kde sedela. Smutne naňho hľadela...

„Ali je mi to naozaj ľúto“ pribehol ku mne Tom a silno ma objal.

„Ale ja som musel. Proste som musel. Kvôli Lucy...“ habkal zo seba.
„Ja viem Tom. Ale keď ja som Liu ľúbila...bola darček...od teba“ dostala som nový záchvat plaču.
„Mami čo je š Iou?“ prekvapene na mňa pozreli detské očká. Očká, ktoré nechtiac zapríčinili túto situáciu...

[Sasiq]

jezis to je smutne, smutnucke...ne taky krasny psiiiiiik... a lucy ako rastie do krasy... pekna diel, ale smutny

[Maggi]

vidno ako sa zlepšuješ, je to stále lepšie a lepšie

[katty]

Ja som nasrata na Toma!
Preco bol taky odporny? Preco volal?
Ved sa to da aj normalne vyriesit

[Tera]

Boze to je krasny dielik..a ja pevne verim ze sa to dako bude dat vyriesit,aby prisla spat inak to nebude ono aj som plakala..

[prasiatko]

kraaaaaaaaaaaaaaaaaasny dielik a tom psikovy to nielen ona ravala ale aj ja mna to tak dojalo a ta mala je strasne zlata juj ako sa tesim na dalsi dielik
a odkial mas ten kocik ????

[Majo358]

prasiatko :

uz si nespominam kto presne, ale niekto sa ma pytal, odkial mam kocik myslim
www.eclectic-sims.com

tak tu to je

[Catqa]

dakujem vam, aj ja som sa skoro rozplakala, ked som to pisala, ale uz som to raz napisala a predsa...zivot nieje vzdy len ruzovy

[Tera]

Kati-mozno neni ale Lia bola zlatunka bzz ale nie no,som bola smutna z toho.A asi jedina ako aj ty sme pri tom revali ..tak povediac

[qwerty]

bože to je smutné ja som sa tu skoro rozplakal ! Liaaaaaaaaaáá !!

[Tera]

ja cem diel,ja cem diel

[Catqa]

ti pekne dakujem sak vies ze som vygumovana a nemam napady
inak, ak by mal niekto namet na dalsi diel...vitam s otvorenou narucou

[pipa]

Konečne som dočitala cely pribeh. už som strašne zvedava na dalši diel.