Savi, prepáč, že som doteraz nepridala ďalšiu úlohu, skôr by som chcela poprosiť o predĺženie
Celý čas som čakala, že ma kopne múza, ale nič sa z toho nestalo, takže som sa rozhodla pre prvý nápad a to až včera. Už to mám pomaly napísané, ešte fotky dofotiť a bude
Zajtra by som to už mala sem dať, najneskôr pozajtra
EDIT
:
4. súťažná úloha:Myslím, že som najutrápenejšie decko v celom okolí. Asi som nemala svojho ocka – milionára, toľko otravovať s tým, že sa budem tu – u babky, kde ma strčil, zatiaľ čo on si sa mamou odišiel na Malé divy – nudiť.
Je tu veľa zvierat, sliepok, koní, ale čo mám z toho, keď som celý deň sama... Babka sa stará len o tie svoje, ako hovorí, kúzelné ruže. Celý čas ich polieva a ak náhodou vedľa nich vyrastie nejaká burina, okamžite beží na pomoc. Tie svoje prázdne dni som najradšej trávila (babka tomu hovorí) v maštali. Je tam čisto, žiadny bodrel, len kopa kopa sena, v ktorom tak rada ležím a predstavujem si, že som niekde v oblakoch. Je to lepšie ako chytať bronz na nejakých ostrovoch.
Tak tomu bolo do toho dňa, keď som opäť sedela pri malom okienku a pozerala na ulicu. Uvidela som tam ženu, obzerajúcu sa v malom zrkadielku.
Postavila som sa na kôpku sena, aby som si ju lepšie obzrela.
A vedela som kto to je. Moja nová učiteľka na leto!
Môj otec bol po toľkom otravovaní taký nahnevaný, že sa rozhodol najať učiteľku. A to je voči sedemročnému nevinnému decku úplne nefér. Si myslím.
Ale nakoniec mohla s ňou byť aj sranda. Vyzerala celkom komicky, uhladene. A tie jej okuliare s hrubým rámom jej tvári dodávali vážny výraz.
Rýchlo som zliezla dolu po rebríku privítať ju. Počula som jej výskot a také tie slušnejšie nadávky. Babkine sliepky mali asi najskôr nechať privítanie na mňa. Ale čo už.
„Už ste sa zoznámili?“ Išla som puknúť od smiechu, ako pred nimi učiteľka utekala, keď som sa nepozerala a keď videla, že tam stojím, usmievala sa ako slniečko na hnoji.
„Teší ma, ja som slečna Elizabeth Coorleyová“ predstavila sa slušne a podala mi ruku.
Tie jej pazúry vyzerali akoby ma s nimi chcela práve dodriapať.
„Práve oficiálne začala naša prvá hodina,“ poznamenala, „Mali by sme ísť asi dnu, pretože...“ slečna sa poobzerala okolo seba a s kyslým výrazom pokračovala, „tu to nie je práve najvhodnejšie prostredie.“
„Jasné, ale ja sa odtiaľto ani nepohnem,“ povedala som jej s úsmevom a posadila sa do kopy.
Bola som presvedčená, že ma odtiaľ nevytiahne ani bager.
Elza sa zasmiala, ako keby práve počula vtip roka.
„Dobrý vtip,“ držala si brucho a robila sa, že sa práve veľmi dobre baví.
„To nie je vtip.“ Učiteľka spozornela a potom dĺĺĺho lamentovala, že kde si má sadnúť atď.
Vedela som, že môj drahý ocko, ktorý na mňa nikdy nemal čas, jej asi veľmi dobre zaplatil a vedela som aj to, že ona určite nechce prísť o taký dobrý kšeft a odbiť som sa nedala.
Nakoniec sme skončili pri tom, že ostane stáť. Ona to tak chcela!
„Tak čím začneme?“ nadhodila.
„Prírodovedou!“ oznámila som jej. „Minule som čítala v jednej encyklopédii o sršňoch. Čo to je?“
„No...“ Elza sa zatvárila dôležito a nakoniec zo seba vypľula, že je to na 99% istý druh osy. No dobre no.
„Telocvik!“
„Máš loptu?“
„Mám kone!“
Nanešťastie, ani v tomto nebola slečna odborník...
Ale vyhovorila sa na koňa a že sa cítila neisto, keď nemala prilbu.
Nakoniec som našla loptu a kopali sme do brány...
A aj sme maľovali...
A keramiku sme radšej ani neskúšali.. škoda hliny...
Miestnosť:Upozorňujem, že exteriér NIE JE moja tvorba A fotky nešikovnej učiteľky, dúfam, že stačia tie z textu