Obyčajný život, obyčajných ľudí...
Napísal: Ned 19 Júl 2009, 13:52
Všade kde sa len pozriem vidím sucho a prázdnotu. Neviem ako to tu zvládnem kedže milujem hory. Vyrastala som v malej dedinky v podhorskej oblasti. Každý tam každého skoro až dôverne poznal, ale tu??? Nepoznám nikoho... Chýbajú mi mojí priatelia. Jediný kontakt ktorý s nimi počas nasledujúcich 4 rokov budem mať je icq a facebook. Chcela by som sa vrátiť, ale viem, že toto je moja šanca niečo dosiahnuť. Volám sa Alex a prišla som sem študovať na Technickú univerzitu odbor matematika. Dúfam, že jedného dňa zo mňa bude programátorka a budem pracovať pre veľké projekty. Možno sa mnohí čudujete prečo práve Matematika....?? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Proste jej chápem. Nie je to predmet ktorému sa treba venovať hodiny.
Ale predsa. Začal sa prvý ročník. Prvá prednáška, prvé skúšky a môj svet sa začal točiť iba okolo učenia. Nevenovala som sa ničomu inému. Na chodbe som stretávala mnoho ľudí, ktorí sa snažili so mnou nadviazať kontakt no na takéto mrhanie časom som nemala čas. V knihách som nachádzala mnoho nových vecí o ktorých som nikdy ani len nepočula. Toto štúdiom ma nadchýnalo, no vyčerpávalo zároveň.
Vždy keď som zaspávala moje myšlienky sa vracali k rodnej dedinke. Spomínala som na všetkých, ktorí tam zostali. Chcela by som sa tam vrátiť aspoň na prázdniny, ale to nešlo. Bývala som sama s maminou a peňazí na zvyš sme nemali. Moja mama ked mala 16, zostala sama so zvláštným pocitom v brušku, bez priateľa v malom domčeku. O pár dní zistila, že je tehotná. Nevedela čo robiť. Na tvári sa jej už neligotal krásny úsmev, ktorým každého očarovala, ale slzy. Slzy smútku obáv, šťastia a strachu.
Videla som zopár jej fotiek. Stretávala sa z veľa mužmi. Vyžarovalo z nej niečo čo mužov priťahovalo. Náš vzťah bol veľmi otvorený, bolo to asi kvôli relatívne malému vekovému rozdielu. Naše postavy boli skoro identické, dokonca sme mali aj to isté oblečenie. Áno zdá sa to smiešne, ale čo keď sa nám páčilo to isté??? Po pár rokoch mi začala rozprávať o jej románikoch, no nikdy som sa nedozvedela kto bol mojím otcom.
Túžila som byť ako ona, no zároveň som chcela byť sama sebou. Bolo úžasné, že som mala tak mladú maminku, ale ja som deti tak skoro mat nemohla. Konečne sme mali v škole aspoň trošku pauzu. Každý každého už poznal. Ale ja? Cítila som sa ešte viac opustená. Mám týždeň voľno a ja iba spím, jem a pozerám telku. Jedného dňa ma zastavil na chodbe istý Bob. Začal sa ma pýtať na školu a podobne. Bol naozaj skvelý.
Večer som si sadla pred telku ako vždy Prisadol si ku mne Viktor. Nechápala som o čo tu ide. Prečo najväčší frajeri, po ktorých ide každá baba sa začali venovať práve mne? Išlo tu o nejakú stávku? Mňa osobne ani jeden z nich nejako nenadchol. Možno ich musím spoznať. Mala som pocit, že sa Viktorovi páčim, každý deň keď som si sadla k televízii tak sa pridal. Tvrdil, že je to náhoda, ale ja som vedela, že nie! Či to už bola náhoda alebo nie, ja som ho začala mať stále radšej a radšej. Baby z intráku na mňa začali nepekne pozerať, ale mne to bolo jedno. Vedela som o Viktorovi už skoro všetko. Ja som sa mu stále bála zdôveriť zo všetkým. Ale na čo? Čo ak to bude len ďalší, ktorí prejde mojím životom a stratí sa ako sneh na jar??
Nestretávali sme sa už iba pre telkou. Jedávali sme spolu, chodili do školy, na nákupy. Bol môj najlepší priateľ. Vždy keď sa na mňa pozrel jeho oči boli plné túžby a nádeje. Nevedela som čo robiť. Chcem vôbec tento vzťah posunúť ďalej??? Poznala som úžasného chlapca, so skvelou budúcnosťou. Mohla som sa pri ňom mať ako kráľovná. Ale bolo to čo som cítila láska? Každý jeho dotyk vo mne vyvolal jemné šteklenie. Bolo to úžasné. Možno som bola len plná obáv. Nechcelo som sa zaviazať niekomu a stratiť možnosť zblížiť sa s ostatnými? A čo Bob? Jeho náklonosť ku mne neprestávala. Ale Bob v tomto období môjho života znamenal naozaj veľa. Dokonca som do svojho života ktorý bol plný školy dokázala vsunuť aj jeho. Jedného dňa sa všetko zmenilo. Musela som sa rozhodnúť. Stáli sme na terase a on ma objal. Nie tak ako priateľ. Naše srdcia začali byť zrýchlením tepom. Bola som zmetená no nadšená zároveň. Vtedy pre mňa prestala existovať realita. Ocitla som sa v inom svete.
„Čo keby sme to spolu skúsili? Nie už ako priatelia. Alex znamenáš pre mňa strašne veľa. Zmenila si môj život. Už nie som ten sukničkár. Od kedy ťa poznám nespal som so žiadnou, dokonca som na žiadnu okrem teba ani nepomyslel. Ty si skutočne iná! Si výnimočná.“
V tom som pocítila jeho pery na mojích. Chcela som s ním zostať navždy? Skúsiť to ako krátky románik? Alebo to celé ukončiť? Prísť o najlepšieho priateľa?
Ale predsa. Začal sa prvý ročník. Prvá prednáška, prvé skúšky a môj svet sa začal točiť iba okolo učenia. Nevenovala som sa ničomu inému. Na chodbe som stretávala mnoho ľudí, ktorí sa snažili so mnou nadviazať kontakt no na takéto mrhanie časom som nemala čas. V knihách som nachádzala mnoho nových vecí o ktorých som nikdy ani len nepočula. Toto štúdiom ma nadchýnalo, no vyčerpávalo zároveň.
Vždy keď som zaspávala moje myšlienky sa vracali k rodnej dedinke. Spomínala som na všetkých, ktorí tam zostali. Chcela by som sa tam vrátiť aspoň na prázdniny, ale to nešlo. Bývala som sama s maminou a peňazí na zvyš sme nemali. Moja mama ked mala 16, zostala sama so zvláštným pocitom v brušku, bez priateľa v malom domčeku. O pár dní zistila, že je tehotná. Nevedela čo robiť. Na tvári sa jej už neligotal krásny úsmev, ktorým každého očarovala, ale slzy. Slzy smútku obáv, šťastia a strachu.
Videla som zopár jej fotiek. Stretávala sa z veľa mužmi. Vyžarovalo z nej niečo čo mužov priťahovalo. Náš vzťah bol veľmi otvorený, bolo to asi kvôli relatívne malému vekovému rozdielu. Naše postavy boli skoro identické, dokonca sme mali aj to isté oblečenie. Áno zdá sa to smiešne, ale čo keď sa nám páčilo to isté??? Po pár rokoch mi začala rozprávať o jej románikoch, no nikdy som sa nedozvedela kto bol mojím otcom.
Túžila som byť ako ona, no zároveň som chcela byť sama sebou. Bolo úžasné, že som mala tak mladú maminku, ale ja som deti tak skoro mat nemohla. Konečne sme mali v škole aspoň trošku pauzu. Každý každého už poznal. Ale ja? Cítila som sa ešte viac opustená. Mám týždeň voľno a ja iba spím, jem a pozerám telku. Jedného dňa ma zastavil na chodbe istý Bob. Začal sa ma pýtať na školu a podobne. Bol naozaj skvelý.
Večer som si sadla pred telku ako vždy Prisadol si ku mne Viktor. Nechápala som o čo tu ide. Prečo najväčší frajeri, po ktorých ide každá baba sa začali venovať práve mne? Išlo tu o nejakú stávku? Mňa osobne ani jeden z nich nejako nenadchol. Možno ich musím spoznať. Mala som pocit, že sa Viktorovi páčim, každý deň keď som si sadla k televízii tak sa pridal. Tvrdil, že je to náhoda, ale ja som vedela, že nie! Či to už bola náhoda alebo nie, ja som ho začala mať stále radšej a radšej. Baby z intráku na mňa začali nepekne pozerať, ale mne to bolo jedno. Vedela som o Viktorovi už skoro všetko. Ja som sa mu stále bála zdôveriť zo všetkým. Ale na čo? Čo ak to bude len ďalší, ktorí prejde mojím životom a stratí sa ako sneh na jar??
Nestretávali sme sa už iba pre telkou. Jedávali sme spolu, chodili do školy, na nákupy. Bol môj najlepší priateľ. Vždy keď sa na mňa pozrel jeho oči boli plné túžby a nádeje. Nevedela som čo robiť. Chcem vôbec tento vzťah posunúť ďalej??? Poznala som úžasného chlapca, so skvelou budúcnosťou. Mohla som sa pri ňom mať ako kráľovná. Ale bolo to čo som cítila láska? Každý jeho dotyk vo mne vyvolal jemné šteklenie. Bolo to úžasné. Možno som bola len plná obáv. Nechcelo som sa zaviazať niekomu a stratiť možnosť zblížiť sa s ostatnými? A čo Bob? Jeho náklonosť ku mne neprestávala. Ale Bob v tomto období môjho života znamenal naozaj veľa. Dokonca som do svojho života ktorý bol plný školy dokázala vsunuť aj jeho. Jedného dňa sa všetko zmenilo. Musela som sa rozhodnúť. Stáli sme na terase a on ma objal. Nie tak ako priateľ. Naše srdcia začali byť zrýchlením tepom. Bola som zmetená no nadšená zároveň. Vtedy pre mňa prestala existovať realita. Ocitla som sa v inom svete.
„Čo keby sme to spolu skúsili? Nie už ako priatelia. Alex znamenáš pre mňa strašne veľa. Zmenila si môj život. Už nie som ten sukničkár. Od kedy ťa poznám nespal som so žiadnou, dokonca som na žiadnu okrem teba ani nepomyslel. Ty si skutočne iná! Si výnimočná.“
V tom som pocítila jeho pery na mojích. Chcela som s ním zostať navždy? Skúsiť to ako krátky románik? Alebo to celé ukončiť? Prísť o najlepšieho priateľa?