Tak a je tu predposledný diel príbehu
-------------------------------------------
64.diel
Po dvoch týždňoch, pár dní pred Vianocami
April
Všetko sa ustálilo. Život bol zase rovnaký ako predtým, akurát sme mali doma Artura. Spával na sedačke, no to sa malo onedlho zmeniť. Keďže po smrti jeho rodiny prebehlo dedičské konanie, nemal nič. Bol našvorc. Gabriel mu vyplatil sumu za podnik, ktorý bol kedysi ich a on si zatiaľ zháňal byt. Do jedného sa má presťahovať hneď po Vianociach. Mama však nechce aby bol cez sviatky sám a preto je zatiaľ u nás.
Okrem toho mi mama schválila Silvester, takže idem na chatu spolu s Marekom a jeho kamarátmi. Ide aj Juliet, no nie je si istá či so svojim priateľom, pretože sa medzi nimi čosi deje. Vlastne, o chvíľočku má prísť. Dneska máme Vianočné predstavenie a o tri hodiny je generálka. Musíme sa učesať, obliecť a tak ďalej. Všetky tie veci, s ktorými mi treba pomôcť.
Okrem toho, znovu som bola hore. Bolelo to. Všade kam som sa pohla som hľadala len jedinú tvár a cítila som zradu voči Marekovi. No Will tam nebol. No dozvedela som sa tam čosi, prečo svoju strážkyňu neznášam ešte viac, ako v detstve.
Will odišiel kvôli nej. Ona to zariadila!
„Mohla by si sa sústrediť?“ mračila sa na mňa, akoby som jej práve zjedla raňajky.
„Prepáčte,“ odvetila som, aj keď pohľadom som sa k nej vracala veľmi pomaly. Znovu som pozerala inam, pretože okolo prešiel muž, ktorý mal oblečenie ako Will. Všetko mi ho pripomínalo. Stačilo aby prešiel okolo niekto s dlhšími čiernymi vlasmi a automaticky som skúmavo otočila hlavu, aj keď môj rozum vedel, že to čo očakávam nie je možné.
„Nie je tu, tak sa mi už venuj,“ zavrčala na mňa. Nikdy sme spolu nemali priateľské vzťahy, no zarážalo ma, že vie koho hľadám. Ako mohla?„Ako viete čo hľadám?“
„Čo? Hádam koho...“ odvetila bez záujmu „ako tvoja strážkyňa ti síce nečítam myšlienky, no vnímam tvoje pocity, nálady...dobre viem, že si zamilovaná do Williama a aj preto tu už nie je. Strážcovia nechodia s dušičkami a už vôbec nie s deťmi,“ uškŕňala sa. Robilo jej to radosť ubližovať mi. „Keď som zacítila, že tvoja náklonnosť je prisilná, navrhla som rade nech mu pridelia na Zemi dušu. S jeho povahou by ju nedostal aspoň ďalších dvesto rokov, no vedela som čo povedať, takže ako vidíš, už je fuč.“
V prvej chvíli som mala pocit, akoby mi dala poriadne zaucho. Len so na ňu pozerala a nechápavo žmurkala.
„Pre-prečo?“ vyjachtala som.„Si oproti nemu decko, si moja duša a budúca sudkyňa! On je strážca, ako si si asi predstavovala vašu budúcnosť? Okrem toho, vždy ťa bral len ako sestru, ak vôbec to...“
Vylepila som jej. Rýchlo a bez varovania. Nestihla pocítiť ani moju zlosť, tak rýchlo prišla.
„Ste odporná zmija!“ zvrieskla som. Pohľady okolitých strážcov sa pomaly začali otáčať „ste bezcharektná potvora ktorá proti mne zneužíva vlastné pocity! Žiarlili ste že mi venoval viac pozornosti než vám! Zviedli ste ho a potom ste otravovali! Počula som váš rozhovor! Nejde o to čo k nemu cítim, ale o to, že mi venoval pozornosť! To vás sralo!“ kričala som. Pohoršené pohľady smerovali už nielen ku mne ale aj ku Kirsten. „Už v živote sme neprídem rozumiete!!!???!!! Nikdy sa s vami nemienim stretnúť! Kým budete moja strážkyňa, tento svet pre mňa neexistuje!“
Otočila som sa a bežala preč. Bolo mi to všetko ukradnuté. Celý tento ich svet! Že bezchybný! S takouto mrchou ťažko!!!Moje nie práve veselé spomienky prerušil zvonček od dverí.
„Otvorím!“ ozval sa Dylan. Prekvapene som nadvihla obočie, on sa zdvihol od telky aby otvoril dvere? Tak čo je moc, to je moc. Po spamäti som sa vybrala smerom k dverám, nepochybovala som, že je to Juliet.
„Ahoj Juliet,“ začula som Dylanov hlas, samozrejme že to bolo ona. „Ako sa máš?“
Znovu Dylanov hlas. On sa dokonca zaujímal o to ako sa Juliet má, no tak to je už fakt veľa aj na koňa.
„NO som trošku nervózna,“ odvetila mu a ja som zastavila. Niežeby som bola nejaký špiceľ, aj tak by som sa Juliet spýtala, no Dylan sa správal zvláštne a nechcela som sa zastarať a prerušiť niečo, o čom som začínala mať istú predstavu.
„Dopadne to dobre...neboj sa...“ odvetil trochu trhane. Mne tu asi čosi naozaj unikalo.
„Prídeš sa pozrieť?“
„Jasné, nenechal by som si to ujsť...mama tá už stresuje, čo si oblečie...“ smial sa, aj keď to bol taký nervózny smiech, nie pravý uvoľnený.
„No...“ už aj Juliet sa nejako zajakávala „...predsa len, je to spoločenská udalosť a tancuje ti tam sestra...je to predsa skvelé...“ skutočne nechápem, ako mohla ťahať práve mňa do ich témy. Ach jaj.
„Hej...April...“ no jasné, ten teraz určite nerozmýšľal nadomnou „...Juliet?“
„Hm?“
„Ja len...napadlo ma...že potom po predstavení či by si nechcela...“
„Nazdar mládež,“ ďalší hlas. Ó moje nervy....Artur si teda vedel načasovať príchod. Nie som si teda istá či je možnosť páriku Dylan a Juliet dobrý alebo čudný, no asi skôr dobrý. Keby sa raz vzali, boli by sme s Juliet rodina...to by bolo skvelé.
„Dobrý deň,“ pozdravili sa obaja svorne, no Dylan už tému nechal tak „tak sa vidíme na predstavení, idem pozrieť kde je tá April...“
Rýchlo som sa k nim vybrala, tváriac sa akoby nič.
„Už som tu...dúfam že ste dlho nečakali,“ usmievala som sa od ucha k uchu.
„Nie neboj, ale poďme už...treba ťa vychystať...“
„Čo to malo byť?“ spýtala som sa, len čo sme boli dosť ďaleko.
„Ty si počúvala??“
„Nedalo sa nepočuť a nechcela som vám tam vbehnúť no...“
„April!...No ja neviem...“
„Čo nevieš?“ spýtala som sa nechápavo.
„Vieš, dôvod prečo sa hádam so Zackom je vlastne tvoj brat. V poslednom čase je na mňa strašne milý a vieš...ako sa mi pred dvoma rokmi páčil..tak ja neviem...nejako to vo mne všetko znovu ožíva a ja som totálne na nervy z toho že neviem čo mám robiť. Zack žiarli, pretože si minule slovne skočili do vlasov a ja som sa zastala Dylana. Proste všetko to stojí na tenkých nožičkách a ja neviem či chcem aby padli alebo boli znovu hrubé...“
Juliet mlela ako o dušu.
„Čo mám robiť?“ otočila sa na mňa s priamou otázkou.
Mňa sa pýta na ľudské vzťahy? Neviem si upratať vlastné ihrisko, nieto jej.
„Vyber si toho, ktorého chceš srdcom a nie rozumom. Ak vôbec uvažuješ o Dylanovi, Zack asi nie je ten pravý, či budeš s mojim bratom alebo nie. Ak by bolo všetko fajn, asi by si na Dylana nemyslela...“ odvetila som napokon zamyslene.
„Ale ja som si ani neni istá, čo si Dylan...“
„Ver mi, chcel ťa pozvať von...“ prerušila som jej pochybovačné reči.
„No nič, nechajme to teraz tak, si nervózna?“
„Som a brutálne, ale zvládneme to, neboj sa.“
Juliet sa tiež klepala, mala spievať úvodnú pieseň a aj konečnú. Dve najkrajšie skladby, chápala som že je nervózna, veď ja sama som mala žalúdok hore nohami.
„Tu je naša slepaňa,“ ozval sa škodoradostný smiech. Keby sa Lizzy neozve, ani neviem, že sme už na mieste určenia.
„Lizzy daj pokoj,“ odvrkla jej Juliet.
„Tak prepáč, ja len, budete krásna dvojka. Slepá a nemí. Myslím, že to je správa hodná titulky v novinách...“ rehotala sa.
Nechápavo som zmraštila čelo.
„O čom to hovoríš?“
„Ty o tom nevieš?“ rozrehotala sa ešte viac „tak tomu sa povie gól...už sa teším na tú spoločenskú popravu!“
„Lizzy?“ vyzvala som ju vážnym hlasom.
„Marek mal úraz...“ smiala sa „dnes tancovať nebude...“
„April?“ začula som Marekov ubolený hlas „spadol som zo schodov...“
„Si v poriadku?“ nepýtala som sa kvôli baletu, ale zo strachu.
„Zlomil som si ruku...“ odvetil smutne „ale neboj sa, našiel som ti spolutanečníka...kroky už vie...trénoval to celú noc...akurát nehovorí, v detstve mal dajakú traumu či čo...aspoň to viem od jeho mamy...“
„Nemôžem tancovať s niekým iným! Veď to dopadne katastrofálne...“ protestovala som.
„Nie, bude to fajn, hodíte teraz skúšku a je to...veď si na skúške improvizovala, zvládneš aj toto...sú to tie isté kroky...neboj sa...“ objal ma.
A tak som o desať minút stála v cvičnom oblečení a topánočkách od Willa na parkete, čakajúc na svojho budúceho tanečného partnera. Zacítila som len slabé ťuknutie na pleci, ohlásil mi príchod.
„Ahoj,“ pozdravila som krátko. Znovu ma jemne ťapol po pleci, asi mi tak chcel odpovedať.
Začala hrať hudba. Automaticky som sa postavila na svoje miesto a začala tancovať. Videla som obrysy tanečníka, bol od Mareka vyšší, no nevadilo to. A tak sme tancovali. Nebolo to zlé, ani nijak výnimočné. Cítila som sa neisto a aj napriek obrysom akoby som tápala.
Tancovať s niekým cudzím bolo zvláštne a stresujúce. Nemohla som nadobudnúť nijaký pokoj.
Kiara„Dylan ukáž sem tu kravatu...“
Všetko muselo byť tip top.
„Mami, April ide o našu spoločnosť, nemá tušenia ako budeme vyzerať...“ upozorňoval ma môj drahý syn. Artur sedel v obývačke a chechtal sa. Išiel s nami, už dávno bol vychystaný. To asi preto, že jeho som si nemohla dovoliť komandovať.
„Ale ak nebudeme vyzerať dobre, ostatní budú mať reči a ona sa to dopočuje. Je to pre ňu dôležité, konečne je všetko v poriadku tak si daj tú kravatu poriadne...“
„Okey okey...“
„Dylan poď sem, ja ti ju zaviažem, nech sa tvoja mama vychystá...“ smial sa mi Artur.
„Spiknutie...“ zafrflala som a letela hore dorobiť konečné kozmetické úpravy.
Nech sa smejú koľko chcú, jednoducho som chcela byť pekná, keď je znovu všetko tak ako má byť. Veď tam bude polka mesta. Príde aj Gabriel s Pan, deti stráži nejaká ich známa. Príde aj Megan, aj keď len pozrieť. Všetko bude super, takže aj ja chcem byť dokonalá.
Z domu sme sa vyšišmali o pätnásť minút, mali sme dosť veľkú časovú rezervu, aby sme dorazili do divadla. Miesta sme mali zajednané v predných radoch, nech na April poriadne vidím. Mala som aj foťák, Artur dostal do ruky kameru...Dylan ma označil za trapošku, aj keď to nemyslel v zlom.
„Ahojte,“ usmievala sa Pandora v krásnych šatách „za chvíľočku začínajú. Už som videla pár deciek pobehovať v škraboškách,“ usmievala sa.
„Jedno sa ma zľaklo...“ dodal Gabriel so smiechom.
„Vyzeráš ako upír z filmu, vieš ten oblek...“ žmurkal som veselo. Už dávno som nemala takú skvelú náladu. Žiadne starosti, len relax.
Teraz som už len počkala, kým začne hrať hudba a s úsmevom sa pustila do sledovania svojej „malej veľkej“ dcérky.
April (je na predstavení ako dospeláčka, ale to len kvôli fotkám) Nevidela som si, no predstavovala som si samú seba krásne. Nevedno prečo, možno preto, v akej chvíli svojho života som stála. Hudba začínala hrať, ja som v duchu počítala do osem, nech vykročím na pódium. Cítila som nervozitu, žalúdok som mala ako na kolotoči, no zároveň akúsi hrdosť z toho, čo som dokázala. Ja to obyčajné slepé dievča, slepaňa, ako ma volala Lizzy, budem tancovať pred celým mestom.
Nikdy mi neprešlo osem sekúnd tak nesmierne rýchlo. Ani som nevedela ako, pohla som sa dopredu, presne vediac, kam kedy nohu položiť, kedy poskočiť, kedy ako zdvihnúť ruku. Dotancovala som až k neznámemu, ktorého meno som sa zabudla spýtať a spravila s ním prvý nacvičený krok. Vtedy nervozita opadla. Neviem prečo, no odrazu to bolo iné ako na skúške. Akoby tam publikum ani nebolo a my sme boli jedným telom, jednou dušou. Čosi také som nikdy nezažila. Hýbala som sa, no nie pre obrysy ktoré som mohla vidieť, ale preto, že som presne vedela kam ma vedie. Bolo to dokonalé.
Znovu sólo pasáž, no akoby mi pri nej niečo chýbalo. Tancovala som dokonalo, to hrobové ticho tomu nasvedčovalo, no s ním to bolo oveľa dokonalejšie. Znovu bol pri mne, natiahol ku mne ruku a ja, akoby som skutočne videla, natiahla som svoju k nemu. Otočka, nadvihnutie, moje vlasy točiace sa do strán pri rýchlej otočke...
...akoby som bola v sne. Sne, ktorý bol zároveň realitou. Slepá a nemý. Dokonca aj pre mňa nemožná dvojka. No napriek tomu som cítila zvláštne puto, akoby sme sa poznali už dlhé roky. S Marekom som takto nikdy netancovala. Možno práve to spojenie medzi nami chýbalo. To, ktoré viedlo náš rozhovor, aj keď sme spolu s chlapcom mlčali.
Vedela som, teraz už stopercentne, že Marek nie je voľba, ktorú som si vybrala pre city.
Nešlo ani tak o neznámeho, on mi len poukázal na to, čo som ignorovala. Nemusel urobiť nič iné, len so mnou tancovať a ja som to chápala. Ten pocit spriaznenosti, ktorý som s Marekom necítila. Dokonca som mala pocit, akoby našim „vzťahom“ utrpelo aj priateľstvo.
Hudba sa menila do pomalšej, zamilovanejšej. Bol to tanec o láske dvoch ľudí, aspoň na to poukazovali naše kroky. Nebolo ťažké niečo predstierať, srdce mi tĺklo a ja som veľmi túžila, aby to cítil aj tanečník.
Rozum mi jasne vravel, nemý a slepá, nemožné, no napriek tomu som cítila to chvíľkové šťastie. Chcela som aby tanec nikdy neskončil, no on sa pomaly rútil do konca.
Posledná otočka, posunutie sa bližšie k nemu, zastavenie a póza. Búrlivý potlesk. No ja som cítila len jeho vôňu. Z ničoho nič sa ozvalo pár tónov, ktoré dohodnuté neboli a tanečník mi zdvihol nohu do výšky a ja som ostala stáť celá odkázaná na neho. Presne som vedela ako to pre divákov vyzerá, pretože som to už videla aj ja sama.
„Will?“
„Sľúbil som ti predsa tanec keď vyrastieš...“ ozval sa tichý šepot, no ten vystriedal ohlušujúci potlesk. Vnímala som ho len bočne, pretože Will bol tu. V mojom svete. Tancoval so mnou. Nebol tu len ako výplod mojej fantázie, cítila som jeho dotyk. Pustil ma a poklonil sa, aj keď ja som to urobila len tak nejako meravo. Namiesto toho som prejavila radosť, živelnú radosť a hodila sa mu okolo krku.
Potlesk ešte stále trval, nikto sa zjavne nad mojou nečakanou radosťou nepozastavoval. Zjavne si mysleli, že sa teším z potlesku. No ja som sa nedokázala ovládnuť a urobila som čosi viac ako bolo objatie. Bez varovania som ho pobozkala. Zostal zarazený, aspoň myslím, no neodtiahol sa. Po prekonaní prvotného šoku som cítila, ako mi bozk opätuje. Aj napriek tomu, že to fyzicky nebol môj prvý bozk, pripadalo mi to tak. Už to nebolo čudné ani som necítila povinnosť. Bola to len túžba, moja vlastná.
Opona sa zatiahla, potlesk trval, rovnako ako náš bozk. S citmi to bolo také dokonalé. Začula som Lilly. Obsah slov mi unikal, no jej hlas som spoznala.
„Ehm...ehm...“ zakašľala Juliet. Stáli sme jej na fleku. O pár sekúnd sa otvorí opona a tam má už spievať záverečnú pieseň. Aj keď, určite nekašlala preto. Nemusela som nikdy vidieť jej tvár a úplne dokonale som si vedela predstaviť jej výraz. Prekvapený, pobavený a zvedavý.
Will mi chytil ruku a ťahal ma preč z pódia. Kráčala som ako omámená, ani som nevedela ako kladiem nohu pred nohu. Sen sa rozplynul, keď som začula Lizzynu škodoradostnú poznámku.
„Ide jej drahý frajer...“ chechtala sa.
Marek. Veď on to musel vidieť. Rovnako ako všetci v sále, kde sedeli aj Marekový rodičia, Dylan, mama, rodinný priatelia...
„April?“ dožadoval sa nejakého schopného vysvetlenia.
„Marek...“ oslovila som ho trochu vyplašene. Všetci na nás zírali, ešte stále som mala baletné topánky aby som to videla. Podvedome som ich zhodila z nôh a neisto pokračovala „myslím, že by sme si mali pohovoriť v súkromí...“ navrhla som. V pozadí som začula začiatok Julietinej melancholickej piesne, ktorú narušila Lizzy.
„Aké súkromie slepaňa? Práve si pred polkou mesta zhodila svojho priateľa, keď si sa oblizovala s neznám...“
„Lizzy buď ticho,“ prerušil ju Marek „poď do šatne...“
Bola som Marekovi nesmierne vďačná, opäť raz prejavil len tú dobrú stránku. Mohol tu spraviť scénu, kričať aká som ktovie čo, no on mi vyšiel v ústrety.
„Mám ísť s tebou?“ zašepkal Will.
„Nie, idem sama,“ odvetila som potichu.
Vedela som aký rozhovor ma čaká a Marek mal právo vedieť pravdu. Netušila som síce ako začať, čo mu povedať, no nechcela som mu ublížiť. On si to nezaslúžil.
„Nevedel som že sa poznáte...“ začal, keď sme prekročili prah šatne.
„To ani ja...“ odvetila som, stále nepokojne a rozochvene „...uvedomila som si to až na konci tanca.“
„Tak mi povedz čo sa deje, nechcem nijaké omáčky, len čistú pravdu nech viem na čom som...“
„Som do Willa zamilovaná takmer od mala, spoznali sme sa...mimo mesta. Stretávali sme sa dosť často, no potom sa čosi stalo a ja som mu ani nemala šancu povedať o svojich citoch. Keď odišiel, snažil si sa mi naznačiť čo ku mne cítiš, no ja som ťa nenechala, možno si pamätáš. Neskôr som ťa nechala, myslela som si že je to za mnou...no keď sa tu dnes zjavil...Marek...mňa to strašne mrzí, nikdy som ti nechcela ublížiť...si úžasná osoba a nezaslúžiš si nič zlé...“
„Chápem,“ prerušil ma „...no ku mne necítiš to čo k nemu.“
Zostalo nepríjemné ticho. Bolo mučivé a zarezávalo sa mi do svedomia.
„Dlhší čas som tušil, že nie si šťastná tak ako by si mala byť. Možno je len dobre, že sa takto stalo teraz, neskôr by som asi taký pokojný nebol...“
Neuveriteľne som túžila vidieť mu do tváre. Ako sa tvári, čo urobiť aby som to nepokazila a nepridala mu ešte viac bolesti.
„Ehm...April, nehnevám sa na teba, no istý čas sa s tebou nebudem môcť stretávať...“
Prikývla som, aj keď som mala obavy, že potom sa už priepasť odcudzenia nezmenší. No dôvody som plne chápala.
Ticho už neprerušil ani jeden z nás, čo prehlbovalo nielen výčitky ale aj ostych.
„Mali by sme ísť, budú chcieť oslavovať,“ zdvihol sa.
Napriek tomu, ako veľmi ma naše úspešné predstavenie tešilo, oslavovanie bolo to posledné načo som myslela. A nepochybne aj Marek. No vyšla som, radšej nech nás vidia spolu, nech nevznikajú rôzne klebety.
Vonku sa rozprávala Juliet s Willom, počula som ako si potichu šepkajú.
„V poriadku?“ ozvala sa ako prvá Juliet.
„Myslím, že áno,“ odvetila som nepokojne. Lizzy určite naťahovala uši.
„Predstavovať nás už netreba,“ zasmiala sa, snažiac sa uvoľniť situáciu.
„Will pohovoríme si?“ ignorovala som Julietin pokus.
„Asi hej.“
Moja osobnosť bola rozpoltená. Tak strašne som si priala Willa späť a teraz, teraz keď tu bol, cítila som bolesť za zradu ktorú som spôsobila Marekovi. Nedokázala som sa tešiť, keď moja radosť spôsobovala bolesť.
S Willom sme sa stratili v jednej z miestností na uloženie rekvizít, ale ja som prvá nezačala hovoriť. Nerozumela som ničomu. Prečo tu je, ako je to možné, čo vlastne cíti, nič. Stále ma navádzal na vzťah s Marekom, nemohol mi opätovať city. Stále ma bral ako dieťa. Čo sa teda dialo?
„Asi mám začať prvý ako tak vidím,“ vzdychol si. Neviem kde sa podel ten jeho večný úškrn.
„Asi hej,“ odvetila som potichu.
„Ako som ti spomínal, dostal som dušu, ktorú som mal sprevádzať vo vašom svete a naviesť ju k lepšej ceste. Sú totiž dva typy stráženia duší, jedna, tak ako je to u teba, že Kirsten je hore a len dohliada a potom taký typ, aký som bol doteraz ja.“
„To je aký? Čo si vlastne robil?“
„Motal som sa okolo duše a prihováral sa jej, niežeby ma mohla počuť. Niečo ako druhé svedomie, ktoré ti dohovára. No tvoja spolužiačka Lizzy ma zabíj...“
„STRÁŽIL SI LIZZY?“ vyprskla som, ani neviem či smiechom alebo šokom.
Nasledoval ťažký povzdych. Zjavne mi to hovoriť nemal.
„Hej, ale to dievča je nepoučiteľné, ťažko sa dalo vydržať počúvať jej myšlienky. Furt len samé sťažovanie, make-up, laky na nechty, ohováranie, žiarlivosť, tam ten chalan, ďalší a zase iný...o tom aké má dnes spľasnuté vlasy, že tepláky sa jej nehodia...také povrchné decko som ešte asi nestretol. Okrem toho žiarlila na teba a Mareka, nadávala, že ty slepé dievča si úspešnejšia než ona...“
„Viem si predstaviť, neznáša ma od škôlky,“ kývla som hlavou. To, ako ma Lizzy neznáša som vedela, takže sa ma to nijako ani nedotklo.
„Čím lepšie ti čosi išlo, tým viac som počúval jej nadávky, sťažnosti a ohováračky. Napokon to zaklincovala tým, čo vyparatila Marekovi...“
„Vyparatila Marekovi?“
Ďalší povzdych.
„April, to čo ti hovorím o Lizzy musí zostať len medzi nami, pretože by som ťažko niekomu vysvetľoval ako to viem....Marek si zlomil ruku vďaka Lizzy...ale detaily nechajme tak,“ nenechal ma prerušiť ho a pokračoval „vedel som, že nebudeš mať s kým tancovať a mal som toho decka už dosť. Zavolal som jedného, dajme tomu nadriadeného a požiadal som o prepustenie.“
„Dal si výpoveď?“ znelo mi to komicky. Asi preto v akej vyhrotenej situácii sme boli.
„Niečo také, ale môžem sa vrátiť. Ďalších sto rokov ale nemôžem dostať dušu tu, ani hore. Zatiaľ sa ale hore nechystám....“
„A-a čo my?“
Chýbal mi pohľad do jeho tváre. Pri ňom som doteraz nikdy nebola slepá, potrebovala som sledovať zmeny na jeho mimike.
„Kirsten mi povedala, že dušu si dostal preto, lebo zistila, že som sa do teb...“ zasekla som sa. Vždy som k nemu bola úprimná, no náš rozhovor už dávno nebol detský. Už som nebola dievčatko a moja úprimnosť by mohla všetko zničiť. Možno ujde zase preč, len aby to medzi nami nebolo zvláštne.
„...zamilovala?“ dokončil nežným hlasom. „Povedala mi to a v prvej chvíli som ju vysmial, či jej nešibe. No ako som sa hýbal tu medzi vami, mal som ťa stále na očiach, aká si nešťastná sama, potom aká si nešťastná s Marekom a čím ďalej tým viac som ľutoval, že som odišiel. Túžil som vrátiť čas späť pretože...April, obaja vieme, že nie som typ na citové výlevy ale ....“
Áno. Nikdy nebol na vážne a dlhé reči. Ani neviem prečo som sa do neho zamilovala, srdce je čudná vec, no má silu ako nič na svete. Will habkal a mne sa ho nechcelo trápiť. Mala som chuť skryť sa v jeho náručí, veď baviť sme sa mohli aj inokedy...
Pohla som sa prudko dopredu a len ho objala, nech už konečne sklapne. A aj sklapol...na vysvetľovanie bolo predsa toľko času...
MeganStojím pred zrkadlom a vidím svoju tvár. Nebyť temných sivých očí, možno by som bola krásna ako každé iné dievča. Dokonca by si ma mohli mýliť s April. No vo vnútri som bola zhnitá, čo mi už veľmi dlhú dobu neprekážalo, až na takéto chvíle. Chvíle, keď som videla šťastie iných. Závidela som im. Závidela som vlastným súrodencom. Dylanovi, ktorý sa kdesi v kublále zašíval s peknou blondínkou Juliet, April, ktorá sa zašívala v inom kumbáli so strážcom duší...len ja som tu stála sama.
Ani vlastne neviem čo by som si priala. Mať tých sto rokov už za sebou? Alebo len aby tu už bol ten sprostý Silvester? Hrkálka už bola preč, tak ako som sľúbila. Už som ho nepotrebovala, no odrazu som sa cítila ešte osamelejšie. Aj tie jeho protivné reči boli lepšie ako samota.
Boli tu všetci, boli sa pozrieť na Apriline vystúpenie. Vidieť ich takto po hromade, svojich starých známych, Kiaru, upírov, súrodencov...Deana...áno, aj on tu bol. Netlieskal však s ostatnými. April mu priveľmi pripomínala mňa samú. Bola mi ako verná kopija, ani kopirák by nespravil lepšiu robotu.
Bol čas ísť. Robota sa nespraví sama a tu hore som nemohla byť ako z kameňa. Ešte vždy som nedokázala byť odolná. Snažila som sa, potláčala som city, no nešlo mi to. Slabá slabá a slabá. No raz to dokážem....
„Tak tu si...“
Strhla som sa. Veď mňa nebolo vidno...
Prudko som otočila hlavu, stál tam Dean. Nedíval sa priamo na mňa, ale na odraz v zrkadle. Chladne, nenávistne a odhodlane.
„Vedel som že si to nenecháš ujsť, dokonca som sa s Lizzy pokúsil dorantať Mareka nech sa tvoja sestra hanbí...no ako vidím, našla si rýchlo náhradu za chlapca...aká ste vy rodinka...“
Bolo mi tu nanič doteraz? No tak ako opísať toto stretnutie? Smrť ktorá bola horšie než tá bleskom? V tých temných kútoch podsvetia som mohla len snívať, predstavovala som si seba, Deana a naše dieťa...nikdy som ho nemohla prestať milovať, v každej chvíli samoty som si na neho spomenula. Láska ako hrejivý pocit minulosti a niečoho, čo mi možno bránilo vzdať sa citov úplne.
„Dean som smrť, nevybrala som si to dobrovoľne a ani dátumy úmrtí nevyberám ja. Keď príde čas, sfúknem sviečku a nechám osobu odísť preč. Bol to tvoj syn a chápem že ma nenávidíš, ale život a smrť sú také....“
„Mala si mu dať výnimku! Je to predsa môj syn! Jediný dôvod prečo som sa držal pri Alex! Toľko krát som sa chcel rozviesť, no nemohol som to kvôli nemu urobiť! Všetky tie roky!“
Pohol sa smerom ku mne. Nie k zrkadlu ale ku mne. Zrkadlo mal len ako orientačný bod. Ani som sa nepohla, však načo. Trhlo mnou až keď z vrecka vytiahol akúsi flaštičku a hodil ju po mne. Neprela mnou ako všetko. Naopak, rozbila sa a tekutina priezračnej farby sa na mne celá rozprskla. Nasledovalo len jediné. Bolesť. Neskutočná bolesť. Odrazu som sa zvíjala, kričala, prosila, plakala. Všetko naraz. Akoby sa mi ihly zabodávali do tela, akoby mi trhali nechty z nôh a rúk, akoby mi rezali kožu a sypali do rán soľ. Cítila som aj krv, ktorú som už v tele nemala, mala som jej plné ústa, nemohla som ju ale vypľúvať.
Všetko sa rozplynulo a posledné čo som videla boli Deanove nenávistné oči, tie ktoré som ja tak strašne milovala.