7 dní a príde Smrť

[Gigushka]

Kedy bude nový dielik?

[Yka]

Pracujem na ňom v tejto chvíli...fotím aj píšem...dúfam že dnes alebo zajtra ho sem hodím ...osobne sa teším na komenták k fotke, ktorú som práve cvakla /posledná foto z Megan /

[Yka]

62. diel

April

„Vravím ti, mama zmizla!“ takmer som na Dylana kričala. On si stále myslel, že je u nejakého chlapa. No bola preč už dvadsaťštyri hodín a ani sa neozvala. Nebrala mobil, doma bolo všetko rovnaké.
„Dobre, zavolám políciu,“ rezignoval napokon.



Polícii to dosť trvalo. Dylan ma presviedčal nech idem na tréning, nech ma Marek nečaká, no ignorovala som ho. Nejaký balet mi nebol prvoradejší než mama, aj keď som vedela o čo Dylanovi ide.
„Takže si to prejdime, vaša matka je už dvadsaťštyri hodín nezvestná, nezdvíha mobil a ani sa neukázala. Ste si istý že nešla niekam s priateľmi alebo...“
„Mama by nám to povedala vopred,“ zastarala som sa. Keby sme to nepovažovali za vážne, nevoláme mu predsa.



„Dobre, budem potrebovať fotku, adresu pracoviska a tiež miesta kam chodieva.“
Kým Dylan išiel pohľadať všetko čo chcel, ja som odpovedala ešte na rôzne otázky, či sa niečo takéto už stalo a podobne.
„Len čo sa dozvieme niečo viac, zavoláme. Ak by sa dialo čokoľvek podozrivé, niekto vás kontaktoval, ihneď mi zavolajte,“ počula som šuchot, asi dávala policajtka Dylanovi vizitku.



Po odchode policajtky zostalo ticho, ktoré napokon prerušil Dylan.
„Zaveziem ťa za Marekom,“ povedal napokon „kým sa nedozvieme čosi viac, všetko bude po starom. Nebudeš sedieť doma a strachovať sa, len aby ti to bolo jasné.
Odporovala som hodnú chvíľu, no nedal sa mi odbiť. Dylan bol ešte tvrdohlavejší než ja. No dnes som netrénovala, mali sme s Marekom rande. Vonku bolo čoraz chladnejšie, každú chvíľu mal napadnúť prvý sneh, takže sme išli na horúcu čokoládu.


Celé to moje „rande“ som Marekovi rozprávala o strachu, ktorý som cítila kvôli mame. Snažil sa ma upokojiť, no ja som ho nepustila poriadne ani k slovu. Jemne mi hladkal ruku, niečo mi vravel, no aj tak som bola myšlienkami inde...

Po týždni

Megan


Tíško ak prízrak som sa prechádzala po kamennej dlážke knižnice, najstaršej aká existuje. Bolo v nej všetko, knihy o mágii, vede, bytostiach či prastaré zákony. Našla by som tam slabé miesto akejkoľvek bytosti, rovnako ako spôsob zničiť kohokoľvek neželaného.
Prístup samozrejme nemal hocikto, no kto by už len jednu polku váh rovnováhy podozrieval a neudelil by jej vstup? Keby poznali mňa, tak Smrťku tam nepustia. No moje predchodkyne boli poslušné, takže sme na to právo mali. Ktovie či raz aj môj následník bude mať to isté šťastie...ak teda nejaký bude...



Škodoradostne som sa zasmiala do ticha miestnosti, kde mi neodpovedala ani ozvena. Všade boli len knihy a zvitky, skrývajúce viac než len obyčajné texty.
Dnes som sršala dobrou náladou, čo bolo výhodné pre každého, kto mi vošiel do cesty, dokonca aj pre tých, čo nie. Pár živých pandrlákov si ešte veselo poskakovalo, aj keď už pár hodín mali tuhnúť kdesi v márnici.



Moju náladu spôsobilo jediné – kamene. Mala som už všetky až na jeden. Ten mi mali doniesť upíry, no ukázalo sa, že je to trochu zložitejšie. No mali miesto, to bolo hlavné. Aj preto som prišla do knižnice, nájsť knihu rituálov. Tá kniha bola len jedna jediná v celom vesmíre, v svete živých či mŕtvych. Bol tam rituál vzkriesenia, či ovplyvnenia minulých a budúcich životov. Boli tam tie najzložitejšie obrady, tie ktoré nikto z nás nemal vykonávať. Ničila sa nimi rovnováha, niežeby som patrila k tým, ktorých to zaujímalo.
Stála som v oddelení s najstaršími knihami, dumajúc, ako tu knihu nájdem. Tu nebol nijaký knihovník, ktorý by mi našiel čo hľadám. Bola som tu len ja.



Siahla som po nejakej rituálnej, no už na prvý pohľad nebola dostatočne hrubá. No chcela som nájsť aspoň zmienku o tej, ktorú hľadám.
Moje hľadanie sa predĺžilo na niekoľko hodín, počas ktorých som ignorovala aj budúcich mŕtvych. Moje pomocníčky už začali konať, vedela som si predstaviť ak nadávajú. Ale mne sa teraz zabíjať nechcelo. Mala som lepšiu činnosť než zaoberať sa nejakými bezvýznamnými bytosťami. Stačilo by trošku chcieť a dokázala by som to aj popri čítaní, ale nechcelo sa mi ani tú trošku.



Našla som všakovaké zmienky o obrade čo som potrebovala, no postup nebol nikde. Vedela som si predstaviť, ako sa každý kto o ňom vie desí možnosti použitia ho. Aj preto nie je v iných knihách len v tej jednej.
„Pani moja?“
Moje zahĺbenie bolo razom fuč. Prudko som zaklapla knihu, ktorá mi bola aj tak dve veci...a pozrela som na hrkálku. Hrkálku číslo dva. Už som ich vedela rozpoznať, jednotke chýbali dve kosti, tejto len jedna.



„Čo zas chceš?“
Dvojka mi poriadne liezla na nervy. Niežeby ma otravovala, no jej reči sa mi dostávali do toho chabého vnútra, ktoré ešte nebolo čierne. Často mi rozprával o tom, ako aj kostry či iné bytosti robia túto „prácu“ nasilu, ako prišiel o posmrtný život so svojou dcérkou len preto, že ho z neho násilne vytrhli. Rozprával mi aj o tom, ako prichytil jej matku pri nevere ešte počas života...či dokonca, ako aj v podsvetí existuje láska. Spomenul príklad dvoch kostier, načo som sa len smiala...ako sa asi bozkáva dačo, čo nemá jazyk?



Kostra sa namiesto odpovede usadila na vedľajšiu stoličku, pozorne si ma premeriavajúc. Bolo to dosť nepríjemné, nemá viečka takže nežmurká. Oči sú divné, nikdy som si neni istá kam práve pozerá.
„Tak čo je?“ zopakovala som trochu miernejšie. Dobrá nálada kvôli kameňom ma neprechádzala.



Hrkálka stále mlčala, no už už otvárala ústa, takže som už nemusela reagovať.
„Čo to chystáte pani moja?“ opýtala sa kostra zamyslene.
„Nemusím sa spovedať hrkálkam, už som ti to povedala.“
„Za tie roky ste mi to povedali už veľa krát, rovnako ako ja vám, že nie som nijaká hrkálka ale Frenk.“
Prevrátila som očami, tak aby to videl.
„Tak prepáč Frenk, ťažko sa na to myslí keď je vás tu toľko...“



„Cítim, že je to oveľa horšie než všetko čo ste urobili doteraz. Ste v najstaršej časti knižnice a to neveští nič dobré. Vaše pomocníčky berú život za vás, zatiaľ čo vy čítate. Stretávate sa potajme s upírmi, ví...“
„Ušetri ma prednášky, viem čo robím a čo nie. Myslím že je jedno čo chystám, keď to urobím, kľudne ma daj vycucať, nech je so mňa len zombík bez vlastnej hlavy. Budem príjemná Smrťka, určite sa potom budeš tešiť.“
„Len aby bola možnosť keď to urobíte, obaja vieme, čo všetko sa tu dá nájsť.“



„Napríklad vrátenie sa do posmrtného života? Za malou Deby?“ nadvihla som obočie. Na chvíľu zamrzol, cítila som sa ako víťaz. Málokedy som ho dokázala umlčať.
„Aj to,“ povedal napokon „no o to vám nejde.“
„Nie, ale mohla by som to urobiť a ty to vieš. Môžeme sa dohodnúť, pomôžeš mi nájsť jednu knihu a ja ti za odmenu vrátim dcérku. Skôr než zrealizujem to čo chcem, budeš späť v hrobe a tvoja duša pri nej.“



Premýšľal a ja som ho nechala. Toto bolo čosi, čo chcel. Túžil byť nazad, dokonca by pre to obetoval aj celú planétu.
„Akú knihu chcete?“
„Miratis Artiu.“
Vypúlil okále, ak sa to tak dalo nazvať.
„N-načo?“ zakoktal.
„Frenk bez otázok, Deby už čaká...“



Som zmija a nehanbím sa za to. Moje slová zaúčinkovali presne tak ako mali, vstal a išiel hľadať. No on vedel kde tá kniha je. Kráčal bez obzerania k jednej konkrétnej, ktorá sa potom ocitla priamo predo mnou.



„Kedy chcete urobiť to čo plánujete?“
„Najneskôr do Vianoc...čo je niečo vyše mesiaca...“ odvetila som bez záujmu rozoberať to.
Hrkálka Frenk hľadel na obal knihy, zdalo sa mi že nejako smutne.
„Je to férový obchod, nemusí ťa nič trápiť. To čo príde už nezažiješ,“ vycerila som zúbky.
„Ale bude to moja vina...“ odvetil slabým hlasom.



„Nie, ak ťa tu ukľudní, neodišla by som z tadeto skôr, než by som ju nemala. Takže si mi len skrátil čas...“
Asi ho to trochu upokojilo, aj keď stále sa nezdvihol a nešiel. Bol zvedavý, aj hrkálky boli.
„Nepoviem ti o čo ide,“ povedala som seriózne.
„Ja viem, no mali by ste niečo vedieť. Vaša dávna láska blúdia miestach, kde žijú skutočné bytosti s čarovnou mocou. Nedávno navštívil Hagasi, hľadá spôsob ako vám spôsobiť bolesti. Niečo, čím celý váš pobyt ako Smrť bude iba o túžbe znovu umrieť.



Pozrela som inam než na neho a bolestne som si uvedomila tú pravdu. Naozaj sa mi chcel pomstiť a zašiel až tak ďaleko, že pátral v svete, ktorý pre obyčajných ľudí zostával skrytí. Bosorky a démoni často obchodovali aj s ľudmi, stačilo aby videli, že daná osoba skutočne vie o našom svete. Nikto nesmel povedať pravdu o našich životoch, no ak to daná osoba vedela, akoby tam patrila.
„Existuje niečo čím by mi mohol takto ublížiť?“
„Je toho dosť. Má dokonca možnosti, čo chce aby ste cítili. Bolesť akoby ste stále horeli v plameňoch zaživa, či pocit dusenia, topenia...bolesť pri mučení...sú to zbrane, v ktorých je jed. démoni majú hocičo.
„Takže sa mám načo tešiť...“ pokrútila som slabo hlavou a potom znovu pozrela na hrkálku.
Dosť mi vadil, chcela som si prečítať postup obradu, no pred ním som nemohla. Nemohol vedieť čo chystám.
„Pôjdem,“ povedal napokon po dlhom tichu „ale ďakujem vám, dokonca mi je jedno čo chcete urobiť ak mi vrátite Deby.“
„Budete zase spolu na lúkach, máš môj sľub a ty dobre vieš, že ja sľubujem len zriedkakedy. Deň pred tým čo chcem urobiť budeš zase voľný.“



„ďakujem pani,“ prikývol na súhlas a znak pochopenia.
Odrazu ma čosi napadlo.
„Počuj Frenk...“ zastavila som ho „môžem ťa pobozkať?“
Teraz by istotne zažmurkal, no nemal čím. nemal svaly na mimiku, no bol z mojej požiadavky či prosby vyhúkaný.
„Prečo to chcete urobiť?“
„Spomínal si ten párik kostier, iba by ma zaujímalo aké to je...“ odvetila som bez okolkou. Neboli sme malé deti, aby sme to nejako riešili.
Neodpovedal a tak som to vzala ako áno. Bez ďalšieho varovania som sa nahla a položila pery na to, čo kedysi perami bolo.



No, bol to čudný zážitok. Bolo to studené a tvrdé. Žiadne mäkké poddajné pery a žiadne jazyk. Možno by to nebolo príliš odlišné od bozkávania nejakého dreva s medzerou, do ktorej sa dá napchať jazyk. Frenk z vďačnosti za moju ponuku nejako podstatne nereagoval ani mi v ničom nebránil, nechal ma skúšať si čo chcem. Možno sa mu to aj páčilo, ktovie. Napadlo ma to pri zacítení jeho tenkých prstoch, ktorými mi vošiel do vlasov.
Bolo to pre neho zjavne uspokojivejšie než pre mňa, ale aspoň som si mohla povedať, že nie som nijaký nekrofil.

Pandora

Posledné dni sme mali doma samých upírov. Chodili za Gabrielom, nosili mu správy, no nikto nevedel čo Megan plánuje. Bolo to čosi príliš tajné, než aby to vedel každý. Dokonca ani len dohady neboli. Všetci tápali v tme a ja som sa za ňou bála.



Pôrod sa mohol spustiť kedykoľvek, už bol čas. Nejako som cítila, že dnes alebo zajtra máme doma ďalšie mimino. Nechodila som už ani do práce, aj keď Kiara ma chodila navštevovať. Trochu ma mrzelo, že sa včera nezastavila a ani dnes to nevyzeralo na nejaký zmenu. V duchu som sa ale upokojovala myšlienkami, koľko práce má a nielen s podnikom. Deti dokázali dať zabrať.



V takýchto chvíľach keď som varila niečo s poriadnou dávkou krvi a nemala som nič podstatné na práci, premýšľala som o živote a nesmrteľnosti. Nesmrteľnosť nebola ktovie čo, ak ste mali nanič život. Ten môj bol s Gabrielom krásny, takže som nemala dôvod nenávidieť nekonečný život, no ak by som ho nemala, bolo by to priam neznesiteľné. No čas ktorý mali živý ľudia mi tiež prišiel krátky, veď oni vychovajú deti a už sú starí. Nič si neužijú, len makajú aby zabezpečili deti, nemajú čas na zábavu a priateľov, často krát nemajú čo vložiť do úst. Nemajú čas na nič, pretože dodržujú istý rád a kódex pravidiel. Deti idú do školy, pokračujú ďalšou, potom práca alebo ďalšia škola a potom len práca práca práca...po obede rodina...večer späť a dokola. Život je čudný a nemá podstatu...



Niežeby ten upírsky nejakú mal, no my sme aspoň mali čas a nič nás netlačilo. Do čerstvého, ešte poriadne kravého moriaka som naliala krv z jeleňa, posypala pár bylinami ktoré zlepšovali krv ktorá nebola čerstvá, keď som všetko musela pustiť z rúk. Pocítila som príval bolesti a po dvoch pôrodoch som nepotrebovala nijaký slovník ani preklad toho čo to znamená.



Náš drahý komorník bol po mojom výkriku do pár sekúnd pri mne, s manželom za chrbtom. Ten bol len v teplákoch, keďže sa práve sprchoval. Vlasy mal mokré, voda mu stekala po prekvapenej tvári, no zároveň sa mi snažil hovoriť nejaké upokojujúce slová.
Odniesol ma do postele, komorník volala doktora. Ešteže sú upíry tak rýchly. Pôrod prebehol rýchlo bez komplikácií, takže sme onedlho počuli plač drobného chlapčeka.



Gabriel nevedel čo skôr od nadšenia, či sa venovať mne alebo synovi, ktorý dostal meno Tristan. Na to meno som ho nahuckala ja, pretože som len nedávno dočítala knižku, ktorá vo mne zanechala hlboký dojem.



Napokon Gabriel vyriešil celú situáciu jednoducho, ľahol si spolu s maličkým ku mne do postele a aj naše dve zvyšné deti sa k nám pridali. Nemohla som sa vynadívať na našu čoraz väčšiu rodinu, skutočnú, nie nútenú či nefungujúcu. Mala som presne to, po čom som vždy túžila a nech mala Megan v pláne čokoľvek, bolo mi vo v tejto chvíli úplne jedno.

Kiara

Prešiel týždeň a ja som bola stále zavretá spolu s Arturom. Nič sa mi zatiaľ nestalo, mala som len pár modrín od úderu, ak som priveľmi odvrávala. Mňa nepotrebovali, jediný kto ich zaujímal bol Artur. Na pol dňa si ho brali k počítaču, kde musel kadečo naťukávať a presúvať im peniaze ako chceli.
„Artur, doniesol som ti to cd čo si chcel. Dostaneš sa konečne cez ten systém?“



Artur mi za ten čas vysvetlil, že ak sa dostane tam kam chcú je po nás. Mňa si držali len preto, že nás chceli zabiť spolu. Dať niekam do auta a sfingovať autonehodu.
Damián spomínal policajtov v podniku, no on podozrivý z môjho únosu nebol. Mala som strach o deti, ako prežili tento týždeň, no Damián nebol práve ochotný niečo zisťovať.
„Pozriem sa na to zajtra ak nevadí, dnes mi už z tých čísel a písmen šibe. Zajtra sa cez ich systém dostanem, len ma nechaj oddýchnuť si...“ požadoval si Artur voľno. Damián varovne prižmúril oči, no napokon prikývol.
„Šéfka,“ otočil sa ku mne so sarkastickým tónom „možno by si mu v tom relaxe mala pomôcť,“ žmurkol akoby sme boli kamaráti a išliel preč.



Rukou som si pretrela oči, život za mrežami bol dosť únavný.
„Zajtra nás zabijú že?“ spýtala som sa priamo.
„Áno,“ odvetil bez štipky emócie, akoby sa mu to stávalo každý deň.
„Odmietni to urobiť,“ navrhla som po chvíľky bolestivého ticha. Pokrútil hlavou, no ja som čakala nejaké vysvetlenie. nechápala som, prečo by nemohol odmietnuť. Čo mu spravia? Zbijú ho? Veď to robili aj doteraz.
„Ak neurobím čo chcú, odchytia si tri deti a zabijú ich. Vedia že to nedovolím a ja viem, že oni to spravia. Dokonca mi doniesli fotky nejakých detí, čo pravidelne chodia do parku. Každý deň čo budem protestovať jedno umrie a oni mi na dôkaz donesú nejakú časť tela...“



„Blafujú,“ krútila som hlavou, Damián nemohol byť až také zviera.
„Raz som odmietol,“ Artur odvrátil tvár „doteraz mám pred očami hlavu toho chlapčeka.
Otvorila som ústa, no nevyšiel mi z nich hlások. To nemohla byť predsa pravda. Muselo existovať riešenie, nemohli umrieť.
„Premeň sa na ducha a niekoho nájdi tak ako mňa,“ nevzdávala som svoje pokusy.



Znovu pokrútil hlavu a tentoraz mu vysvetľovanie netrvalo tak dlho.
„Ide to len keď som takmer mŕtvy. Keď som chcel byť v podobe poloducha, robil som im napriek a oni ma zmlátili. Vieš tá ich gorila čo to tu stráži. No teraz sa ma nikto nedotkne, potrebujú ma pri zdravej mysli.
„Ja ťa zmlátim,“ navrhla som bez okolkov.
„Aby ma niekto videl nestačí len veriť v duchov. Osoba v sebe musí mať čosi z iného sveta, musí vedieť s istotou čo všetko je možné. Ako to vyzerá po smrti...neviem čo si zažila ty, no určite si si prešla vlastnou smrťou...“



Krátko som prikývla. Nemienila som mu rozprávať ako sa to stalo, no nebol dôvod klamať mu. veď ja som bola priam prepojená so všetkým čudným. Nevlastná dcéra je Smrť, susedka je upírka...
...a odrazu mi to došlo.
„Viem ako sa z tadeto dostaneme!“ vyhŕkla som nadšene.
Artur sa netváril práve nadšene, no to len preto, že nemal o ničom tušenia.
„Megan! MEGAN! MEGAN JA VIEM ŽE MA MôŽEŠ POČUŤ! POTREBUJEM ŤA! MEGAN VLÁDKYŇA SMRTI POĎ SEM!“

[Gigushka]

Tá posledná fotka s Megan ma fakt dostala tak ale takto ukončiť ten diel ...no zabiť ťa je málo naozaj úžasný diel

[Jaina]

Súhlasím...Fotka splnila svoj účel že čo ti to napadlo...stále ma prekvapuješ, Yka

No...čo by som ti ešte napísala...
Diel bol dokonalý, malý blonďák je na zožratie...A som zvedavá, ako sa to celé vyvinie...

Teším sa na ďalší skvelý diel

[livia]

super diel tak ako vzdy je mi luto ze sa tento pribeh blizi ku koncu pretoze to bol moj najoblubenejsi pribeh

[Yka]

Ďakujem za komentáre

Gigushka - blížila sa polnoc ked som fotila, tak som musela skončiť
Jaina- no ja som to tam už dávno chcela dať, len som tam nechcela nijakú romantickú zápletku, tak to nakoniec dopadlo takto
livia - vdaka, no akurát dneska ráno som škrtala papier kde mám odrážky čo sa má udiať a ako som to tak čirala čo v ktorom diely bude, do konca ostávajú tri diely

[eva]

Oznamujem, že som prečítala, a že si ma nesklamala

[Gigushka]

To už iba 3 diely? ach, škoda

[Coraline519]

super diel len mi prišlo vtipne megan s kostrou

[Mirabi]

ake napinave... Megan posobi dost uchylne s tou kostrou, no fuj

[Shebiq]

Aaa Megan je uchyl Haluz.. No zaujímavý diel, čo dodať Len tak ďalej

[Katenka]

naozaj pekný diel.Ako vždy. len já moc neviem pisat komentáre. Tak som teraz dlho nekomentovala. Naozaj sa mi to velmi páčí a mrzí ma že už len 3 diely. Som velmi zvedavá ako sa to vyvine. Ta Megan s kostrou ma pobavila. A som zvedavá čo napadlo Kairu. Prepáč že nepíšem komenty skoršie.

[Yka]

Ďakujem všetkým veľmi pekne za komentáre Som rada že kostra vás pobavila, aj keď iné úchylnosti s ňou už nečakajte

[Gigushka]

Kedy bude nový dielik?