eva- no to stým Deanom by som nečakala
Inak diel mal byť dlhší, mala tam byť aj Megan a Pandora, ale mierne to nestíham a nechcem vás nechať čakať ďalší týžden
------------------------------------------------
61.diel
KiaraStratila som slová. Toto nebolo možné. Damián u mňa pracoval už toľké roky, nemohla som mať predsa v podniku vraha a únoscu, to fakt nebolo možné...
„To je nejaká kravina...“ povedala som napokon. Ja som tomu jednoducho nemohla uveriť. Damián bol síce otrava, no za celý ten čas neurobil nič, čím by vo mne vyvolal pochybnosti o svojej morálke.
„Chceš sa presvedčiť o tom, čo je kravina a čo nie?“ spýtal sa Artur, na tvári mu svietil sebaistý úsmev.
Nebola som si istá či chcem, ak to bude pravda...čo urobím?
„Chcem.“
Čo som mohla povedať ak nie že chcem. Nechcem? Samozrejme že som chcela dôkaz.
„Zavolaj mu a spýtaj sa, či nemôžeš prísť na návštevu. Že máš teraz večer voľno a rada by si konečne videla jeho ranč,“ navrhol mi veselo. Zjavne sa dobre bavil.
„Prečo dnes?“ nedalo mi to.
„Dlhé roky mi vymývajú mozog, majú taký stroj, je to už len otázka dní kedy získajú to najcennejšie čo mám v hlave a potom ma zabijú. Takže preto.“
Aj tak som to nedokázala pochopiť. Prečo sa nechal mučiť keď ma sem mohol zaviesť už dávno predtým?
„Tak volaj.“
Musela som prehltnúť tú hrču otázok a vytiahnuť mobil. Bola to jediná možnosť.
„Damián?“
Z minulého zamestnania mi ešte niečo zostalo. Vedela som klamať a hlas sa mi netriasol ak som bola v akcii. Roky driny sa znovu raz mali vyplatiť.
„Hej hej...to som ja. Len som tak rozmýšľala, či by si mi konečne neukázal ten tvoj ranč. Mám dnes čas, deti sú fuč, majú vlastný program, tak by som skočila...“
„No...“ začal mi odpovedať akosi zdráhavo, moc sa mu to zjavne nepáčilo „...a čo tak zrazu?“
„Pozerala som taký dokument o koňoch a pocítila som túžbu zajazdiť si na nejakom...“
V duchu som si hneď vytkla oblečenie z práce, v tomto by nešiel jazdiť nikto.
„...iba by som tak prišla obzrieť kone a tak, ale niekedy by som rada skúsila jazdu...“
„No dobre, tak príď, ale o koľkej asi tak?“
„No bývam blízko takže do desať – pätnásť minút?“
Počula som ako si slabo vzdychol, no súhlasil.
„Tak ťa čakám, pozriem sa po nejakom pokojnom koni nech sa nebojíš, nazdar.“
A zložil.
„Tak si to odstopuj, trinásť minút bude akurát,“ Artur ceril zúbky, zatiaľ čo ja som mala nervy napnuté. Už som vyšla z cviku.
Po tých trinástich minútach som sa pobrala pomaly chodníčkom dnu, nevediac, čo vlastne budem hovoriť.
„Tu si...“
Trhlo mnou, už druhý raz v jeden deň. Damián bol celý špinavý, zjavne vonku robil.
„No...na farmu nie si oblečená ktovie ako...“ nadvihol obočie, čo som mu vyčítať nemohla. Fakt sa to nehodilo.
„Ešte z práce...“ pokrčila som ramenami.
„Prejdeme sa?“
A tak sme sa prešli. Ukázal mi kone, miesto kde pestujú rôzne plodiny...
Nakoniec sme išli dnu. Jeho priateľku som nikde nevidela, bolo tam pomerne ticho.
Usadili sme sa do obývačky a mne chýbala Arturova spoločnosť. Vôbec som nevedela, čo vlastne čaká že urobím. Mám na Damiána vyklopiť že mám zbraň a má mi vydať jeho telo? Asi by mal zbraň tiež...
„Kecaj s ním o pracovných veciach, odstopuj si pol hodinu a vypýtaj sa na záchod. Potom čakaj hurhaj na dvore, kone sú vnímavé, vyplaším ich a on sa pôjde pozrieť. Vylezieš von a budeš bežať do garáže, nie však cez veľkú bránu, ale cez dvere. Tam som, kľúč je za počítačom čo je v garáži.“
Neotočila som za Arturovým hlasom hlavu, len som naďalej prikyvovala Damiánovi. Hľadela som každú chvíľu na hodiny, vždy keď Damién pozrel niekam mimo mňa.
„Ospravedlň ma, musím ísť na toaletu. Kde ju nájdem?“
Damián ma odviedol k dverám toalety, kde som ihneď zaklapla dosku od záchoda. Postavila som sa na ňu a prilepila tvárou k drobnému okienočku, aby som počula.
Ani nie o pár sekúnd vonku vypukol vonku hurhaj, kone hlasno erdžali, zamestnanci prekvapene utekali k ohrade. Jeden z koní preskočil ohradu, precválal cez záhon kvetov a takmer prebehol cez akúsi ženu. Počula som buchnutie dverí, Damián bežal von tiež. V tej chvíli som vyšla von aj ja, bežiac nenápadne poza stromy ku garáži.
Nervy som mala napnuté, modlila som sa, nech sú dvere otvorené. Ruka mi vyletela ku kľučke, potiahla som a dvere sa s miernym vŕzganím otvorili.
„No to trvalo,“ ozval sa hlas. V prvom momente som si myslela že je tam nejaký strážnik, no bol to Artur. Lenže živý Artur. Keď bol poloduch, zbitý takmer na smrť, hlas mal iný, akoby vychádzajúci zo záhrobia. Teraz bol ľudský, melodický a veselý aj napriek výčitke.
„V štokloch sa nedalo bežať rýchlejšie...“ odvetila som nepokojne.
„Kľúčik je za monitorom, niekde ho tam vždy lepia, pozri sa tam...“
„Pôjdeš ich udať?“ spýtala som sa zvedavo, aj keď ruky mi už šmátrali za počítačom. Sedela som na kôpke sena, jednotlivé odstávajúce steblá ma pichali do zadku, ale radšej som sa nesťažovala.
„Najprv si zoženiem počítač a urobím im tu taký guláš, že nebudú vedieť čí sú...ale samozrejme ich udám.“
„Nemyslím si Artur,“ Damiánov hlas zamrazil takmer víťaznú atmosféru. Vlna strachu mi prešla krvou, ani som sa radšej neotáčala, keď jeho kroky zamierili priamo za môj chrbát.
„Kiara, nemala si sa do toho miešať. Mohla si mať reštiku, mňa ako najlepšieho kuchára v okolí a šťastný život. Nestačilo ti to? Máš smolu, prídeš o všetko...“
AprilDom je nezvykle tichý. Okrem budíka nepočujem nijaké hlasy, nepočujem mamu v kuchyni ani frfľajúceho Dylana. Bolo to zvláštne, možno až priveľmi.
Dnes ma čakala skúška. Skúška toho, či som schopná tancovať na vianočnom predstavení. Či som najlepšia zo všetkých. Obliekla som si ružové tanečné oblečenie, keď som nohou zakopla o škatuľu. Darček od Willa. Ešte stále bol zabalený.
Usadila som sa na koberec a chytila škatuľu do rúk.
Prstami som prechádzala po papieri, cítila som znovu tú staronovú bolesť. Čas by mal vyliečiť všetko, aj zlomené srdce. Snažila som sa tomu veriť, okrem toho som sa predsa chcela dať dokopy s Marekom. Ako zvláštne vzdialené mi to odrazu prišlo. Nesprávne a chybné.
Bol čas ísť za Dylanom, nech ma odvedie na skúšku, no akosi som sa nedokázala postaviť. Vedela som že pôjdem, nenechala by som Mareka v štichu, no tá škatuľa mi nedala pokoj. Nechcela som ju otvoriť, bála som sa že vypustím len ďalšiu bolesť, no zároveň som vedela že musím.
Rukami som ďalej šmátrala po obale, trvalo, než som konečne potiahla obal a mašľu preč. Prstami som hladila lesklý vrch škatule, hladký už na dotyk, no napokon som ju otvorila. Ohmatala som predmet vo vnútri, nepotrebovala som zrak aby som pochopila o čo ide. Baletné topánky.
Vydala som z hrdla zvláštny zvuk, nevedno či vzlyk alebo horkokyslý smiech. Irónia. Hlúpa irónia osudu.
Dnes mám skúšku, no nemôžem si obuť čisto nové topánky. Určite by ma tlačili a dopadlo by to katastrofálne. V škatuli bol ale aj list napísaný v slepeckom písme. Bol však dlhý a ja som už nemala čas. Topánočky aj list som si dala do tašky ležiacej pri dverách a vydala sa za Dylanom.
„Dylan?“ ozvala som sa v jeho izbe.
„Mama nechaj ma ešte chvíľu spať...“ zamrmlal mi.
„DYLAN! Ty ešte nie si hore???“
Muselo mu dôjsť, čo sa deje, pretože sa ihneď posadil.
„Mama ma dnes neprišla zobudiť!“
„Nepočujem ju v kuchyni, možno išla skôr do práce...“
Stávalo sa že odišla skôr, no zvyčajne to bolo cez víkendy, nie cez pracovný týždeň, keď bolo treba Dylana doslova vykopnúť z postele.
„No to pochybujem...“ uškŕňal sa.
„Prečo?“
„Včera mala nejaké stretnutie, podľa toho výstrihu čo mala, asi nejaký chlap. No a keď nie je ráno doma, čo myslíš, kde asi nocovala a čo asi robili?“
Musela som otvoriť pusu. Mohla si nájsť mama nového priateľa a nám to nepovedať? Nevedela som, čo cítiť. Asi radosť že bude znovu šťastná, no bol vo mne aj kúsok pocitu zrady a zloby voči fiktívnemu mužovi. Kto to je? Aký asi je? Ako sa bude správať k nám?
„Musím ísť, pohni zadkom!“
Potrebovala som zamaskovať svoje rozhorčenie a prekvapenie.
„Tak si daj odchod nech sa prezlečiem.“
„Som slepá, aj keby sa nahý postavíš predo mňa, ťažko ma to nejaké rozhádže...“
Môj argument ho nepresvedčil, takže som musela počkať vonku. Našťastie, nebol šišmák, takže o pár minút sme už kráčali na miesto skúšky. Mamu som na čas pustila z hlavy, ak je s nejakým chlapom, aj tak s tým teraz nič nespravia.
„Ako sa cítiš sestrička?“
„Zle,“ odvetila som úprimne.
„Mrzí ma ta naša hádka,“ povedal mi odrazu. Nečakala som práve túto tému, aj keď som stále dúfala v jeho zmenu v starého Dylana. Lenže človek sa nezmení za jeden večer.
„Rozmýšľal som o tvojich slovách a máš pravdu, hrám sa na niečo, čo v skutočnosti nie som. Viem že mi dôveruješ a nikdy som nechcel sklamať tvoju dôveru, lenže keď som s chalanmi, nemusím myslieť na nič. Stále máme čo robiť, nepýtajú sa ma na otca, na nič...
Nechcela som byt tak zlá a povedať mu, že je to tým, že ho majú na saláme, určite to vedel aj sám.
„Veľa šťastia na skúške a s...Marekom...“
Nadvihla som obočie, no nepovedala k tomu nič. Opatrne a neisto ma objal, pomohol mi vojsť dnu, no potom sa vytratil. Sám mal tréning plávania, aj keď som dúfala, že sa uleje.
Hneď z príchodu som do niečoho narazila, čo spôsobilo tichí chichot z pravej strany miestnosti. Započúvala som sa do klepania klávesnice a pobrala sa tým smerom.
„Dobrý deň,“ pozdravila som, hľadiac k zemi, aby som náhodou nepozerala niekam do steny.
„Dobrý, meno, kategória a vek...vyplňte tento dotazník...“
Hlas patriaci nejakej žene, znel ako obohraná platňa. Určite tieto slová vyslovovala už po stý raz.
„April Turnerová, balet...v páre...“
„A váš spolutanečník?“
„Marek Rower“ odvetila som nepokojne. Ako vždy, aj teraz som cítila na chrbte pohľady iných ľudí.
„Ten už tu bol, takže choďte dnu, nájdite ho a pripravte sa. Vypísal aj vaše papiere...“
Marek počítal s mojou zmätenosťou, ako vždy bol krok vpred než ja. Pohla som sa o kúsok ďalej, no bola tam stena. Prstami som prechádzala po stene, snažiac sa nájsť dvere. Chichot zosilnel, cítila som ako sa červenám.
„Meter doprava...“ ozvala sa žena, bola zo mňa znechutená.
Konečne som sa dostala k dverám, opatrne som ich otvorila a započúvala som sa. Počula som rezkú melódiu , dopadanie nôh na pódium, vzrušený šepot divákov. Nech tancoval ktokoľvek, priam vyrážal dych. Zostala som stáť pri stene, vnímala hudbu, šum i občasné obdivné zapískanie, ktoré bolo nasledované karhavými slovami dozorcu.
Len čo hudba utíchla, začula som posledné dopadnutie nôh na pódium. Nasledoval ohlušujúci potlesk a slová chváli od poroty.
„Tak tu si,“ kvôli Marekovi som nepočula, o koho išlo.
„Kto práve tancoval?“
„Lizy, ale nič moc...“
Chabé klamstvo. Skutočne neskutočne chabé. Lizy bola bravúrna, už len z reakcii publika som to vedela.
„Obuj sa, za päť minút ideme my dvaja.“
Prikývla som, no už som nič nevravela. Žalúdok som mala scvrknutý na hrášok, cítila som sa presne ako v deň narodenín, keď som šla za Willom. Vystrašene, neisto a nesvoja. No a vtedy to dopadlo katastrofalne.
Usadila som sa na lavičku a vytiahla topánky. Rýchlo som si ich nastokla a čakal ma šok. Neobula som si tie normálne, ale tie od Willa. No odrazu...všetko bolo iné.
Obrysy. Videla som obrysy úplne všetkého. Videla som ako okolo mňa prechádzajú ľudia, videla som rám okna či dvere od toaliet a šatní. Všetko bolo len čiernobiele, no bolo to úžasné. Otvárali sa mi nové možnosti, mohla som tancovať balet rovnako ako v hornom svete. Cítiť hudbu a zároveň vnímať krásu okolo mňa.
„Ideme,“ Marek ma chytil za ruku a viedol k pódiu, ktorého obrysy som už videla aj ja. Postavili sme sa hore a ja som sa zadívala pod pódium. Obrysy porotcov...
Hudba začala hrať. Moje telo presne vedelo čo má robiť, tie hodiny driny sa mi vryli do mozgu. Choreografiu som vedela presne, teraz stačilo dať tomu správnu iskru, niečo, čím dokážem že som rovnako dobrá, nie, lepšia než Lizy. Presne o to išlo.
Sprevádzal nás ešte väčší potlesk než Lizy. Nemohla som tomu uveriť, naozaj nám tlieskali viac. Netušila som ako tancovala Lizy, no ja som si to užívala. Cítila som sa ako húsenica, ktorá sa stala motýľom a môže lietať. Mala som chuť tancovať, nie pre nejaký konkurz, ale preto, že ma to bavilo. V tej chvíli som nechápala, ako som mohla uvažovať o vzdaní sa tejto činnosti. Balet ku mne už neodmysliteľne patril.
„Krása...“ prehovoril porotca „myslím, že znovu raz vyšlo zapoužívané vetné spojenie – to najlepšie na záver. Blahoželám, ste tanečný pár na vianočné prestavenie. Myslím, že diváci budú uchvátení, a to nielen z Mareka ako zvyčajne.“
V publiku sa ozval pobavený chichot.
„To nemyslíte vážne!“
Lizy začala škriekať na celú miestnosť. Videla som jej obrysy, ako rozhadzuje rukami.
„Je slepá! Všetko pokazí! Ak sa niečo pokašle, bude nutná improvizácia a ona akurát tak do všetkých nabúra! Nemôže tancovať!!!“
Nastalo ticho. Niekto jej zamrmlal na súhlas. Niekto na protest. No hlavné slovo mala porota.
„Je to pravda,“ zhodnotil jeden z porotcov „v jej prípade neexistuje improvizácia.“
Môj úsmev zmizol. Lizy znovu raz vyhrala. Vždy dosiahla všetko čo chcela. Aj teraz sa chladne zasmiala, počula som, ako jej jej „kamošky“ blahoželajú.
„Zvládnem to,“ povedala som odrazu „nechajte okolo mňa tancovať nejaké dievčatá a ja do nich nenarazím. Neviem čítať myšlienky, takže máte šancu preveriť ma.“
Lizy sa zasmiala. Neverila mi.
„Tak do toho,“ povedal porotca a hudba začala. Tancovala som podľa vlastného uváženia, do rytmu podľa piesne, očami som blúdila po obrysoch, uhýbala som sa, tancovala pri nich i sama. Nepozerala som k publiku, nemohla som si dovoliť jedinú chybičku. Tanečnice sa občas pokúsili vbehnúť mi do cesty, no nepodarilo sa im to. Pieseň skončila a ja som to zvládla. Potlesk bol ešte silnejší než predtým, toto nikto nečakal.
„Myslím, že rozhodnutie je jasné. Blahoželám slečna a teším sa na predstavenie...“
„Ty si to dokázala!“
Juliet sa mi vrhla okolo krku a nadšene blabotala niečo o porazení Lizy, totálnom prevrate a ešte čomsi. Moc som ju nepočúvala, moje hlasné bitie srdca by prehlušilo aj trúbenie vlaku.
„Ja to nechápem!“
Marekov hlas ma vytiahol z pohody. Samozrejme že to nechápal, akoby aj mohol keď nemal ani tušenia o inom svete ako tom čo poznal.
„Cítim ľudí okolo seba a tiež inštinkt,“ pokrčila som ramenami, snažila som sa čo najnenápadnejšie. „dajte mi chvíľku, musím si dačo prečítať.“ Zamávala som im listom napísaným slepeckým písmom, takže sa na nič nepýtali.
Blahoželám k výhre, niežeby som niekedy pochyboval o Tvojich tanečných schopnostiach. Ako Ťa poznám, bola si riadne naštvaná z môjho úteku a škatuľu si otvorila len teraz, ak sa tak vôbec stalo.
Možno Ťa napadli rôzne možnosti ich využitia, no topánky majú svoj háčik. Nesmieš ich používať mimo tanca, pretože stratia svoju moc. Kým tancuješ, môžeš vidieť aspoň obrysy, no len čo skončíš, znovu sa treba skryť v závane temnoty.
Prajem veľa šťastia na programe, som si istý že budeš očarujúca aj s Marekom. Nedávno som stretol jeho strážcu, poviem Ti, je to riaden pako, aj keď podľa jeho slov je Marek poklad. (to len ja som dostal dušu horšiu než Lucifer 
) Myslím, že máš veľké šťastie.
Toto je posledný list, aký odomňa dostaneš, no dúfam že sa nemračíš. Zbohom, Will.
Nie, nemračila som sa, ja som plakala.
„Stalo sa niečo? April?“
Rad otázok, ktoré na mňa valila Juliet s Marekom. Ani jeden z nich nevedel list prečítať, takže som len krútila hlavou. Nemala som chuť to rozoberať ani s Juliet, tá bola teraz tak šťastná, jej rande bolo skvelé a ja som jej nechcela kaziť náladu kvôli Willovi. Už sa o ňom napočúvala dosť.
Nakoniec som odišla s Marekom k nim, mali skvelý stroj na horúcu čokoládu.
Samozrejme som sa už prezliekla aj prezula, nechcela som Willov darček použiť nevhodne a tak oň prísť. Na predstavenie sa to bude hodiť.
„April?“
A bolo to tu. Cítila som to v špiku kostí. Šálka sa mi v rukách trochu zatriasla, no so všetkou silou, ktorú som v sebe mala som sa usmiala.
„Áno?“
„Pamätáš sa ako som sa s tebou chcel o niečom zhovárať?“
Mĺkvo som prikývla. Kto by si to nepamätal, hlavne keď som sa tomu chcela tak všemožne vyhnúť. No a teraz som poznala odpoveď. Bola som ochotná to skúsiť. Nebolo odo mňa pekné využiť ho ako pokusného králika, no po jeho priznaní by bolo aj tak všetko iné. Možno by sa mi hneď po nácviku vyhýbal, čo sa mi môže aj ak sa rozídeme.
„Už dlhší čas som sa ti snažil naznačiť a povedať, že by som s tebou rád išiel niekam...hmm..viac ako tvoj kamarát.“
Ďalšie ticho. Aspoň keby mi to uľahčil a položil to ako otázku a nie ako oznam.
„Rada s tebou niekam pôjdem...na rande...“ prehovorila som napokon. Cítila som ako sa moje vnútro, vlastne istá časť verná Willovi búri, no ignorovala som ju.
Marek sa ku mne pohol. Začula som šuchot nohavíc, ktoré sa pri chôdzi treli. Následne položenie šálky, ktorú som napokon na stôl položila aj ja. Zacítila som dotyk ruky a trochu silene som sa pousmiala. Čakal ma bozk?
„Ja som si nebol istá či budeš chc...“
„Chcem,“ prerušila som ho čo najrýchlejšie. Možno to dodalo presvedčivosť mojim slovám...
„Tak môžeme ísť večer na jarmok, sú tam kolotoče...“ navrhol opatrne. Možno som nemala reagovať na všetko tak prudko. Chvíľu som sa nehýbala a potom prikývla na súhlas.
„To bude skvelé, naposledy sa mi z tých rýchlych pohybov pekne zmotal žalúdok...“ pri tej spomienke som sa veselo zasmiala a on so mnou.
„To hej, takmer si mi označkovala tričko,“ dodal pobavene. To napätie opadlo. Zase to bol Marek a zase som to bola ja. Jediný rozdiel bol v tom, že sme boli pár. Aspoň myslím.
Náš rozhovor nebol ničím iný než tie keď sme párom neboli, aj keď ma neprestal držať za ruku. Mala som ju trochu spotenú, ale inak to nebolo nepríjemné. Napokon som musela ísť, chcela som sa spýtať mami kde bola, ak sa teda už vrátila domov.
„Pôjdem,“ oznámila som vysmiatym hlasom, po jednej hláške z filmu, ktorý sme nedávno pozerali, teda ja počúvala.
„Odprevadím ťa,“ navrhol rýchlo. Chcela som sa ale prejsť sama, poznala som cestu z ich domu rovnako dobre, ako od školy.
„Nie zvládnem to, potrebujem trochu premýšľať a zavolať Juliet,“ dala som si pozor aby to neznelo vyhýbavo, pretože teraz som to tak naozaj nemyslela. Potrebovala som jednoducho premýšľať nad tým, čo to znamenalo byť pár. Predsa len, už som na to mala vek. Polovica triedy a to nielen chalanov sa nielen bozkávala, ale zašla oveľa ďalej...
„Smiem ťa na rozlúčku pobozkať?“
Táto otázka ma prekvapila, mohol to prosto urobiť a nepýtať sa. Asi sa mu ale zdalo správne spýtať sa, keď som nevidela a nemohla mu v tom zabrániť.
„No asi áno,“ odvetila som. Bola som predsa jeho priateľka.
Zacítila som ruky okolo môjho krku a tak som si aj ja položila jednu svoju na jeho rameno. Nechcela som vyzerať neschopne. No...bozkávanie bolo dosť čudné. Mala som z toho zmiešané pocity, aj keď možno to bola len sila zvyku. Nebola som si istá ako sa to správne robí a tak celkovo...no v každom prípade sa mi črtalo ešte dostatočné množstvo možností na nacvičenie si toho.
od Yka » Ned 13 Sep 2009, 15:04 
, dúfam že sa ti bude páčiť rovnako 
, kludne mysli takto častejšie 
a dakujem za komentár
No a záver je nakoniec jasný, dostane Mareka 
No a Megan hádam len nechce zničiť svet 
Čo to len do nej vošlo 
No veď uvidíme že načo potrebuje tie kamene 
No a som zvedavá že čo bude mať spoločné s Arturom ten Damién 
Každopádne sa mi opäť dobre čítalo, ale...(ako som na tvoj príbeh zvyknutá, myslím že v tomto dieli bolo málo zápletiek alebo nejakých dramatických situácií 
pre niektorých na svete znamenám iba niekto, ale pre druhých znamenám celý svet 
Veď chudinka, toľko sa trápi... Som zvedavá, koho pre ňu napokon vybrieš, ale vieš ako sa hovorí, kde sa dvaja bijú, zvíťazí tretí 
ktorý hovorí za všetko 
).
. Viac asi netreba písať ale tradičnne to vystihne tentoo smajlíík 