no takže prinášam sľúbený dielik aj s fotkami hádam sa bude páčiť
6.diel - Nový spolubývajúciKeď sme sa vrátili domov bolo asi pol šiestej, zdržali nás zápchy v meste. Heinrich sedel v obývačke a pozeral televízor a Lillien s Mateom sa spolu so Soniou v detskej izbičke hrali s novým medvedíkom. Vyzerali tak sladko a bezstarostne a keď ma zbadali začali výskať od radosti. Malý anjelici. Nechala som ich teda hrať sa a zamierila som do obývačky kde som sa zvalila na sedačku a pokúšala sa upratať si myšlienky v hlave. Je možné že som Tomovi toho toľko povedala? Toľko strašných vecí vyšlo z mojich úst, že teraz, postupom času som sa zato aj hambila. Veď sa tak veľa nestalo. Nie? Naozaj nie? To nestačí ze nebol s deťmi na narodeniny ešte ti aj zatajil že ma zlomenú nohu? vraj škrabnutie – provokoval ma hlas v mojej hlave.
„Tak čo sa stalo?“ prerušil po dlhej chvíli Heinrich to ticho. Michelle sa na neho zadívala pohľadom – teraz nie, doma ti všetko vysvetlím a potom uprela pohľad na mňa.
„Si okej?“ opýtala sa so strachom v hlase.
„Ale áno. Len potrebujem byť sama.“
“No myslím, že mi teda pôjdeme.“ uzavrela našu konverzáciu, postavila sa z gauča a pokynula Heinrichovi, ktorý sa už medzičasom opäť zadíval do televízora aby urobil to isté.
„Sonia!“ zakričala ešte. „Obliekaj sa. Ideme domov.“ Sonia ako šíp vyletela s detskej izby. „Ahoj teta Avea.“ pozdravila ma, obula si topánky a vybehla von. Michelle sa na mňa ešte raz ustarostene pozrela, no potom sa aj ona obula, jemne ma objala a vybehla von.
Po niekoľkých hodinách:Začalo pršať. Kvapky dažďa pomaly bubnovali po okne. Upokojovalo ma to. Dvojčatá už spokojne spali, každú polhodinu som ich chodila kontrolovať, ako by som sa bála, že sa každú chvíľu prebudia a začnú plakať. Vlastne aj ja som sa chcela prebudiť. Chcela som aby toto bol iba zlý sen, aby som sa zobudila vedľa Toma, spolu by sme oslávili narodeniny Matea a Lillien a potom spolu ľahli naspäť do postele. No realita bola iná.
Pozrela som na hodinky – pol jednej. Hneď ako Michelle s Heinrichom a Soniou odišli som dvojičky okúpala, pobyt vo vani sa im páčil už od narodenia obaja zbožňovali vodu a dneska šantili viac než inokedy, takže to dopadlo tak, že kúpeľňa bola samá pena, čiže som ešte musela aj upratovať. Potom som ich prezliekla do pyžamka a uložila. Po celom dni boli zrejme poriadne unavený lebo zaspali hneď ako sa im hlavičky dotkli mäkkých periniek.
Zdvihla som sa s postele a stiahla zo seba perinu. Šálka kávy mi rozhodne nezaškodí – povedala som si keď som odkráčala do kuchyne.
Veď aj tak spánok neprichádza a zrejme ani nepríde. Zakaždým keď som si ľahla do postele presvedčená že tentokrát mi už únava naozaj zatvorí viečka dočkala som sa iba dotieravých myšlienok nato, ako to bude teraz ďalej. „Do pekla“ zanadávala som keď horúca voda spočinula na mojej ruke. Rýchlo som ju strčila pod prúd studenej vody. Zazvonil telefón. Rýchlo som sa rozbehla do izby, nechcela som aby sa dvojčatá zobudili. Kto to môže byť takto neskoro v noci – pýtala som sa sama seba, hoci odpoveď som viac menej vedela. Keď sa mi podarilo zdvihnúť slúchadlo nevedela som sa prinútiť priložiť si ho k uchu a tak som ho položila naspäť.
Tak veľmi som sa hanbila zato čo som Tomovi povedala. Ako sa s ním teraz môžem rozprávať. Nakoniec som sa rozhodla že hneď ráno mu zavolám a prepla som telefón na ticho, pre prípad že by ešte skúšal volať. Potom som si ľahla do postele a zavrela oči, dúfajúc že už naozaj zaspím.
Ráno:Zobudila som sa pomerne skoro, nato ako neskoro som zaľahla do postele. Ako prvé moje oči spočinuli na budíku, ktorý ukazoval 7 hodín ráno. Na žiadne ďalšie spanie a oddychovanie nebolo ani pomyslenia a tak som sa pobrala do kuchyne, urobiť si kávu. Ruka mi po včerajšom zásahu horúcou vodou trošku opuchla ale žiadne iné dôsledky to nemalo. Kým vrela voda na kávu rozhodla som sa skontrolovať deti. Vošla som do detskej izby a náramne ma prekvapilo čo vidím. Malá Lillien bola z postieľky vonku a sedela pri tom novom medvedíkovi od Michelle a Heinricha a Mateo ten síce bol v postieľke, no stál na matraci, rúčkami sa opieral o mreže postieľky a zúfalo vykrikoval „Aj ja. Aj ja čem.“
Jeho slzami zaliate očká spočinuli na mne a tvár mu okamžite rozžiaril úsmev. Vybrala som ho teda z postieľky. „Tak čo drobec. Hladný?“ spýtala som sa ho a jemne som mu frnkla po nošteku. Izbu okamžite zaplavil detský smiech. Nato sa spamätala aj Lillien štvornožky sa ku mne dočaptala a dožadovala sa mojej pozornosti. Tak som ich teda oboch zobrala do kuchyne, posadila do stoličiek a pripravila ich obľúbené raňajky, čokoládový puding a kakao.
Ako som sa tak pozerala na ich zababrané pršteky a líčka (ešte stále som ich nenaučila jesť lyžičkou) spomenula som si na včerajší sľub že zavolám Tomovi. Vybrala som sa teda do obývačky a zdvihla telefón. Vyťukala som už tak známe číslo Tomovho mobilu. Až ma prekvapilo že zdvihol po pár zazvoneniach.
„Tomas Baker. Kto volá?“ predstavil sa formálne, zrejme bol rozospatý a tak si nevšimol číslo svietiace na displeji.
“To som ja.“ odpovedala som.
“Avea.“ v jeho hlase bolo cítiť značnú úľavu, asi nerátal s tým že zavolám ja.
“Iba som sa chcela spýtať ako sa máš a povedať ti že ma mrzí čo sa včera stalo.“ vychrlila som.
“Och. Mám sa dobre. Ale čo vy?“
„Deti sa majú fajn. Práve raňajkujú.“ bože je normálne že sa k sebe správame ako cudzí ľudia? pýtala som sa sama seba.
„Ehm chcela by som ti ešte povedať že na nejaký čas s dvojčatami odchádzam tak sa prosím nezľakni ak nás doma nenájdeš. Adresu ti dám hneď ako ju budem vedieť takže ich budeš môcť navštevovať. Len cítim že by sme si mali dať na nejaký čas pauzu.“ ani som neverila tomu, čo som vyriekla. Veď som nechcela, aby sa to takto skončilo. Iste, včera pred spaním som o tom rozmýšľala, ale chcela som to použiť iba ako poslednú možnosť. No už sa to nedalo vziať späť. Keď sa ani po pár minútach Tom neozval prerušila som opäť ticho ja. „No musím už ísť, zdá sa že dvojčatá to zase trochu prehnali“ z kuchyne sa totiž ozýval Mateov plač. „Tak ahoj. Ešte sa ozvem.“ dokončila som a bez počkania na reakciu som zložila telefón. Ani som nevedela či ma vôbec počul, či nebol natoľko unavený že zaspal s telefónom v ruke, ale bolo mi to jedno. To že neodporoval mi viac menej hralo do kariet, vôbec som nemala chuť sa s ním dohadovať. Už som sa aj tak zdá sa pevne rozhodla. Ako šíp som vletela do kuchyne aby som zistila čo sa stalo. A ako som predpokladala v našej kuchyni sú ranné katastrofy na dennom poriadku. Najmä odkedy máme v rodine takého čertíka ako je Lillien. Celá zababraná no zjavne spokojná so svojim ranným dielom sedela v detskej stoličke a ťapkala rukami. No a Mateo, ten bol od hlavy az po päty zamazaný od pudingu, sestrička zrejme usúdila, že zábavnejšie než puding jesť bude pokrstiť ním bračeka. A tak mi nezostavalo nič iné než napakovať tých malých drobcov do vane a poriadne ich vydrhnúť.
Poobede k nám ako obvykle prišli na návštevu Michelle Heinrich a s nimi i Sonia.
“Deti sú zrejme v izbe tak choď za nimi“ zavelila Michelle Sonii, ktorá odula pery.
„Chcem byť s vami“ vyhlásila pohotovo a usadila sa v obývačke na gauči.
“Miláčik s nami ťa to baviť nebude. Mi dospelý sa ideme baviť o veciach ktorým deti ešte nerozumejú“ snažil sa jej rozumne dohovoriť Heinrich.
„Ja už niesom žiadne dieťa. Čoskoro pôjdem aj do školy a určite budem najlepšia v triede. S mamičkou idem zajtra na zápis do prvej triedy a budem tam mať veľa kamarátov.“ oznámila mi a skrížila ruky na prsiach, znepokojená s otcovým vyhlásením. Nakoniec usúdila že hra s dvojčatami ju bude baviť viac než dospelácke reči a pobrala sa do ich detskej izby.
“Bola si za Tomom?“ opýtala sa Michelle a aj ona sa pohodlne usadila na gauč.
“Nie nebola som. Ale ráno som mu volala. Povedala som mu že na nejaký čas chcem bývať niekde inde.“
“A on? Ako reagoval?“ snažila sa Michelle prehlušiť zvuk televízora, Heinrich sa samozrejme pri tých našich rečiach nudil a tak zapol šport. „Kam to dávaš. Čo nevidíš?“ kričal.
“Neviem. Nepovedal nič. Akoby ani nevnímal. A potom som musela ísť. Lillien si zaumienila že zase urobí v kuchyni paseku.“
“Hm takže chceš odtiaľto odísť?“ Michelle sa poobzerala po dome. „Nebude ti to chýbať? Veď dom ste vybudovali spolu. Ja by som sa svojho kráľovstva nevzdala za žiadnu cenu. Veď môže odísť on či nie?“
„Iste. Bude mi to tu chýbať,“ sklamane som vzdychla. Už som si zvykla na luxus vlastného bytu ale niet cesty späť. „No dobre vieš, že Tom by sám neodišiel a najlepšie ako predísť možným komplikáciám bude, keď odídeme mi. Nevravím že je to navždy. Iba dočasne.“ dokončila som svoje úvahy keď obývačkou zase letel jeden s Heinrichových komentárov. „Kde to až letelo, pánu bohu do okien. Čo nevidíte? Kto váš učil kopať do lopty beznohý?“ rozčuľoval sa až natoľko, ze Michelle siahla po diaľkovom ovládači a urobila tak koniec jeho výbuchom, načo sa Heinrich zatváril previnilo.
„Prepáčte“ ospravedlnil sa.
“A už si uvažovala o tom kam pôjdeš? Vieš že... mi máme ešte stále voľnú hosťovskú izbu.“ pokračovala opäť Michelle.
“Áno viem a možno to bude príliš trúfalé ale nechcem váš obťažovať. Toto musím vyriešiť sama no ďakujem za pomoc. Uvažovala som že pôjdem k mame, no zavrhla som to, pred pár dňami volala že otec je chorý a tak neviem či by bol dobrý nápad prísť tam aj s dvojčatami. Mama sa síce dvojičkám vždy teší ale malá Lillien je niekedy nezvládnuteľná a mame by som iba pridala problémy.“
“No. Jeden môj známy mi nedávno vravel že býva v dosť veľkom byte sám a potrebuje spolubývajúcu. Ak by si chcela mohol by som sa ho opýtať a potom ti dať vedieť.“ zapojil sa do nášho rozhovoru konečne aj Heinrich.
“Ale čuš“ zahriakla ho Michelle ktorá jeho slová nikdy nebrala vážne. „Heinrich riešime tu vážnu vec. Hádam si nemyslíš že sa Avea aj s dvomi deťmi nasťahuje do bytu k úplne neznámemu človeku.“ treskla Heinricha po ramene. „Či áno?“ spýtavo sa na mňa pozrela.
“Pravdupovediac nechce sa mi bývať s nikým neznámym ale asi nebudem mať na výber. Peňazí totiž veľa nemám a taký luxus aby som bývala s dvojčatami sama si teda nemôžem dovoliť.“ uzavrela som ostýchavo.
“Tak je to jasné.“ hrdinsky vyhlásil Heinrich šúchajúc si rameno. „Zajtra sa ho teda popýtam a potom ti zavolám.
Zbytok dňa už prebiehal v celku normálne, Michelle s Heinrichom ostali aj na večeru a až po večerných správach sa odobrali na odchod.
(Tú Michelle si nevšímajte nijako sa mi nepodarilo donútiť ju aby si sadla za stôl
)
„Sonia už bude unavená a zajtra nás čaká veľký deň.“ odôvodnila ich odchod Michelle. Zrejme sa bála nechať ma samú. A tak, keď sa za nimi zavreli vchodové dvere uložila som dvojčatá do postieľok a odišla do spálne, začala ma zmáhať únava. Zaspala som pomerne rýchlo, tvrdým spánkom.
Na druhý deň:Z krásneho sna ma vytrhlo zvonenie telefónu a strašný usedavý plač. Pozrela som na hodiny. Aby nie, veď bolo takmer trištvrte na desať. Do kelu zaspala som – preblesklo mi hlavou. Vyletela som z postele ako keby horelo pričom som zhodila paplón na zem a ponáhľala sa k dvojičkám. Telefón už aj dozvonil, takže tým som sa trápiť nemusela, viac zabrať mi ale dal Mateov neutíchajúci plač. Tvár mal už celú červenú od toľkého kriku a aby toho nebolo málo tak z ľútosti nad bračekom začala plakať aj Lillien. „Psst. Už som tu drobci. Maminka zaspala“ tíšila som ich, no neúspešne. Keď sa mi asi po pol hodine konečne podarilo zastaviť slzy stekajúce im dolu tvárou telefón opäť zazvonil. Našťastie boli dvojčatá zabraté do hry a tak som ich na chvíľu mohla nechať samých.
„Prosím.“ ozvala som sa.
“Avea. To som ja. Heinrich. Pýtal som sa toho známeho a povedal, že ešte nikoho nenašiel. Vysvetlil som mu tvoju situáciu a vraj si nemusíš s ničím robiť starosti, postačí mu ak bude mať vždy navarené a opraté a o ostatné sa starať ani nemusíš. Mohol by som večer prísť s nim aby ste sa zoznamili?“
Heinrich. Úplne som na neho zabudla. Bože ale tá ponuka. Len navarené a opraté a o nič iné sa nemusím starať? zdalo sa mi to trochu divné ale o takej ponuke sa mi mohlo iba snívať.
“Avea. Avea počuješ ma?“ kričal Heinrich do telefónu.
“Ja. Áno prepáč zamyslela som sa. Kľudne s ním teda prídi. Budem vás čakať.“ povedala som a opäť nečakajúc na odpoveď zložila.
Večer:Mäso bolo v rúre, obrus na stole, všade bol poriadok. Dvojčatá sa hrali v izbe a ja som sediac na sedačke v obývačke popijala cinzano a čakala na Heinricha s mojim novým spolubývajúcim.
Znelo to tak divne, no teraz som už nemohla cúvnuť. Zvonček pri dverách rozozvučal moje vnútro a ja som sa rozbehla k dverám. Aké však bolo moje prekvapenie keď som vedľa Heinricha uvidela stáť...
Áno. Môjho starého známeho, Charlesa!!
Pokračovanie nabudúce