Kapitola siedmaClasse (5 kilometrov od Ravenny)
-LARIANA-
„Do frasa!“ zanadávala som, keď sa mi z rúk vyšmykla prázdna šálka. Roberto bol okamžite pri mne a dvíhal ju zo zeme. Opäť som sa naštvala.
„Rob, kedy pochopíš, že nie som chromá?! Už týždeň som nič poriadne nespravila, ani som si po sebe nemohla upratať! Kedy pochopíš, že ma netreba obskakovať?“
Viem, že to nemyslel zle, ale ja som to už proste nemohla vydržať, už vyše týždňa tu trčím v tejto chalupe s ním a nudím sa. Nepustil ma ani poriadne von. Maximálne tak sto metrov od chalupy, potrebovala som sa odtiaľto pohnúť.
„Princezná, ja som chcel len pomôcť“ povedal kajúcne. A nenávidím, keď ma stále volá princezná. Ja ňou už dávno nie som.
„Ja viem ale ja sa tu dusím, potrebujem stadeto na chvíľu vypadnúť, lebo sa zbláznim.“
„Nemôžem ťa pustiť von princezná, hlavná stráž síce opustila hranice štátu, ale stále tu majú niekoľko špehov.“
„Prosím ťa, len ma už nevolaj princezná. Stále ti to hovorím. Vôbec ma nepočúvaš, väzníš ma tu skoro ako...ONI“
„To by som vážne nechcel, ale ber do úvahy, že to nie je bezpečné. To stále vravím ja, ale nepočúvaš ma TY!“
„Och. Prečo sa tu vlastne hádame? Prepáč. Viem, že mi chceš pomôcť a ja tu vyrábam scény. Som neuveriteľne hlúpa.“ Dopovedala som smutne a sklopila som zrak na starú drevenú podlahu.
„Ty mi prepáč, viem, že je to pre teba ťažké. Musím na niečo prísť...Možno by si mohla chodiť do mesta, lenže pre teba je to najbezpečnejšie cez deň, hoci, nič nie je isté. Ja ťa ale cez deň chrániť nemôžem.“
„Samozrejme. Lenže cez deň mi ochrancu netreba, prenasledujú ma upíri...“ Vzal mi ruky do svojich a jeho krvavé oči sa zahľadeli do mojich. Potom prehovoril:
„Lariana, nie som si istý, že pošlú len upírov“ Ako to? Aký ľudia by sa už na toto dali? Roberto akoby mi znova čítal myšlienky, odpovedal na moju nevyslovenú otázku.
„Asi by si chcela vedieť koho pošlú. Tých, ktorí si vyberať nemôžu. Takých, ako si ty.“
„Tak toto by ma nikdy nemohlo napadnúť. Ale...nechápem, odkiaľ berieš všetky čerstvé informácie o tom, čo robia. Aj ty máš svojich špehov?“
„Isteže nie. Teraz som niečo ako dvojitý agent, oni nevedia, že majú medzi sebou zradcu.“
„Chceš ma chrániť, to mi je jasné. Ale čo ty? Viem si predstaviť, čo by s tebou urobili, keby zistili, že si ich zradil. Ja nechcem, aby sa ti niečo stalo len preto, že ja som urobila chybu.“
„Chybu? Lariana, ten útek nebol žiadny rozmar, ja to viem. Úplne ťa chápem. A keby som si tiež mohol vybrať, urobil by som to isté. A bojoval by som za to. Ja už so svojím osudom nič nenarobím, nič nemôžem stratiť. Jedine teba. Ale to sa nestane, lebo ja za teba budem bojovať. Nemôžem dopustiť, aby ti zničili život tak, ako mne.“ V tejto chvíli som nedokázala zo seba vypustiť ani písmeno. Nevedela som, či mám ďakovať, alebo nesúhlasiť. On by sa asi nedal odradiť. Som sebec? Pravdepodobne áno, keď mu toto dovolím. Radšej som rýchlo prerušila moje myšlienkové pochody a silno som ho objala. Takto nejako som chcela vyjadriť vďačnosť.
„Ďakujem, Lariana“ Trochu som sa odtiahla, pozrela som mu do očí. Nechápala som, ani trošičku som nechápala, prečo ďakuje on mne.
„Naozaj mi nie je jasné, prečo ďakuješ TY MNE“ Nasledoval jeho tichý smiech, už celú večnosť som nevidela, ako sa smeje alebo čo i len trochu usmieva.
„Ďakujem, že mi dovolíš, aby som v tom išiel s tebou, prin...Teda, Lariana“
„Ty si naozaj nenapraviteľny“
„Hmmm, budeš sa s tým musieť zmieriť. Ináč, v meste som videl oznam na dverách jednej reštaurácie, hľadajú výpomoc. Tak ak by ti to spravilo radosť, môžeš sa tam prihlásiť“ Nechápavo som naňho hľadela, zrazu mi všetko dovolí? Pobavene sa na mňa pozrel a znovu prehovoril:
„Tebe ešte nie je jasné, čo ti tu práve rozprávam, však?“
„Prekukol si ma. Ale naozaj to myslíš vážne? Dúfam, že si zo mňa neuťahuješ.“
„Myslím to vážne, môžeš tam pracovať. Ale vždy musíš prísť naspäť ešte kým bude svietiť slnko.“
„Ale...“
„Deje sa niečo? Nechceš tam pracovať?“
„O to nejde. Keď si ma našiel, vravel si, že podozrievajú Rumunov a ešte niekoľko ľúdí z môjho únosu. Ako to vlastne je?“
„Ach, tak toto chceš vedieť. Takže, keď zistili, že si zmizla, vydali sa po tvojej pachovej stope...“
„Počkaj, myslela som, že upíri nedýchajú.“
„Myslela si dobre, zvyčajne nedýchame, je to zbytočné a niekedy dokonca bolestivé. Ale tvoj otec vyslal niekoľko našich, aby ťa vystopovali. Zachytili asi šesť rôznych pachov v blíkosti miesta, kde sa končí tvoja stopa. Do Ravennských lesov chodieva veľa ľudí, medzi nimi aj dosť upírov. Boli tam aj Rumuni, to som ti už vravel. Kráľ vytvoril vojsko, to sa rozdelilo na skupiny a každá skupina sa vydá po jednej zo stôp. Kde ťa nenájdu, tam to vypália. Ale najprv idú do Rumunska.“ Všetko čo povedal ma tak vydesilo, že som úplne zmeravela. A znova som plakala, ani neviem ako. Takže na to doplatia nevinný ľudia? Ako som mohla byť taký sebec? Kvôli môjmu úteku zomrú nevinný ľudia. Ľudia, ktorí majú rodinu, budúcnosť...
Schúlila som sa plačúc do Robertovho náručia.
„A-ale, musíme tým ľuďom pomôcť, oni nemôžu zomrieť kvôli mne“ žašepkala som.
„Nie je to možné. Musíš to pochopiť“ povedal tichšie ako zvyčajne, mračiac sa. No bolo na ňom vidno, že je mu to ľúto rovnako, ako mne.
„Prepáč, ale nechápem“ po líci mi stiekla ďalšia slza. Prečo musí byť všetko na tomto svete také komplikované? Alebo je to tak len v mojom prípade? Tak či onak, musím sa s tým nejako vyrovnať. Ale v mojej mysli sa zrodil iný nápad.
„A čo keby...som sa vrátila do hradu?“ opýtala som sa ho nevinne. Nato na mňa šokovane vyvalil oči, inokedy by som sa z toho komického výrazu smiala, ale teraz mi do smiechu ani trochu nebolo. Potom rázne odsekol:
„V žiadnom prípade!“
„Ja viem, že je to bláznivé, ale všetko by sa vyriešilo. Nikto by neprišiel o život a nemuseli by sme stále utekať. Myslím, že by som to tam predsa prežila. Aspoň by som mala čisté svedomie.“ Naraz mi to pripadalo ako celkom dobrý nápad. Teda, dobrý pre ostatných, nie pre mňa. Ale nedokázala by som zniesť pocit, že som zavinila také hrozné veci.
„Ty si sa už úplne zbláznila?! Pred chvíľou sme o tom hovorili! A nič by sa tým nevyriešilo, len by si všetko ešte zhoršila. Oni by drancovali ďalej, myslíš, že by ťa nechceli pomstiť? Stále si myslia, že ťa uniesli. A možno by si ty sama prišla o život!“
„Neznášam takýto pocit bezmocnosti! Do pekla aj s týmto životom! Keď nič nespravím, tak sa asi naozaj zbláznim. Už k tomu nemám ďaleko!“
„No tak, už sme o tom hovorili. Neurob žiadnu hlúposť. Všetko bude dobré.“ Utešoval ma nežným hlasom.
„Nič nebude dobré.“ Odvrkla som.
...............................................................................................................
Medzitým v dedinke Mortlake pri Londýne
-JILLIAN-
Andrew sa láskyplne usmieval, v náručí držal našu Amy. Prišla som bližšie, aby som ho pobozkala. Bola to krásna chvíľa.
Amy naťahovala svoje rúčky ku mne. Potom ich však pohltila tma a všetko zmizlo. Prebudila som sa. Ten hnusný vrah Antorrion stál nad mojou posteľou.
„Stále žiješ zo spomienok.“ Riekol.
„Vzali ste mi všetko. Moje spomienky nechajte na pokoji!“
Dlhšie mlčal. Nikdy neoľutoval nič, čo urobil. Prešlo pätnásť rokov odvtedy, čo sa odohrala tá chvíľa s mojimi najbližšími. Teraz to bol len sen. Najradšej by som sa nikdy neprebudila. Najradšej by som umrela. Ale nemôžem. Nakoniec gróf Waltierra prerušil ticho „Najvyšší čas na napadnutie Ravennského hradu. Špióni nám hlásia, že odtiaľ odišli skoro všetky stráže. Náš plán sa vydaril aj bez pomoci Rumunov. To dievča vraj ušlo samo.“ A potom nastal jeho hrdelný odporný smiech. Samozrejme, je to zbabelec, keď si trúfa akurát len na takmer opustený hrad v Ravenne.
A to dievča, Lariana...
„Princezná utiekla?“ Pýtala som sa.
Tak neskutočne rada by som toho vraha zabila. Skľučovalo ma, že to nemôžem urobiť. Prišla by som aj o to posledné, čo mi ostalo, keby som zabila grófa Waltierru.
„Hmm...Všetci robíme chyby, Jillian. Ty by si o tom vedela rozprávať, však“ Zúrivo som naňho zavrčala.
„Kľud, Jillian. Nechceš predsa, aby sa niečo stalo tvojej milovanej Amy.“
„Na ňu si trúfaš, čo? Veľký gróf Antorrion Waltierra si vybíja zlosť na bezbrannom dievčati.“
„Ticho! Priprav jednotky na odchod do Talianska.“
„Ako pán povie.“ Odvetila som s nechuťou. A pobrala som sa kamennými chodbami preč z izby...
