Konečne som začal upravovať tie hlúpe fotky, celý týždeň som mala prepchatý školou, nestíhala som takmer ani spať, nie to ešte písať príbeh. Konečne oddych. Až teraz som si uvedomila, ako je ten diel zdrvujúco krátky. Ale snáď to nejak vynahradia fotky.
Inak ďakujem všetkým, ktorí mi napísali, vážim si, že ste si prečítali predchádzajúce diely. Čo sa týka Hazelle a Mariell, tie mená sú výsledkom akéhosi skratu, ale narozdiel od mena Sugar ich neľutujem, lebo sa z nich dajú vytvárať fajn skratky
2.DIELZvonček na dverách rozradostene cinkol a celé osadenstvo vnútornej miestnosti pumpy sa obzrelo, aby si premeralo príchodzieho.
Vo dverách stálo hnedovlasé dievča s mastnými vlasmi, červenými očami a zúfalým výrazom. Kroky mu smerovali k vzdialenému boxu na okraji miestnosti. Mariell stačil tento krátky pohľad na to, aby zhodnotila dievčinu nie príliš kladne. V skutočnosti ju označila za zúfalé, mladé stvorenie, plačúce nad čímsi iste bezvýznamným, neschopné tešiť sa zo života.
„Ariell, nedáš si ešte jede štamperlík? Na účet podniku?“ spýtal sa zarastený barman, ktorému spod šatky znudene vykúkali modré oči.
„Jasné že hej, Paul. Len mi nalej. Aj dve.“ Zasmiala sa, trochu hystericky, trochu nespútane, trochu krochtavo. Z úst jej bolo cítiť alkohol, akoby práve vypila celé trojbalenie Fernetu.
„Tak tu na, teda!“ predsunul pred ňu barman nízky pohárik so zlatistou tekutinou. Mariell ju do seba zhltla na posedenie.
„Ariell, kam to vlastne máš namierené?“ spýtal sa chlapík sediaci pri nej. Mal gaštanové vlasy a zelené oči. Veľmi príťažlivý typ, zhodnotila Mariell.
„Neviem, ale myslím, že sa asi usadím niekde neďaleko. Táto dedina je útulná a moderná zároveň. Máte tu diskotéku, bar, reštauráciu, motorest a krásne domy.“ Prúd jej slov bol narúšaný pravidelným štikútaním. Chlapov to však zdá sa neodradzovalo, práve naopak.
Zdalo sa, akoby všetci súperili o to, kto bude sedieť najbližšie pri nej.
Hazelle celé toto divadielko sledovala s odporom. Dnešní muži ozaj nevedia oceniť, čo je dobré a všetci sa ženú za tým, čo je skazené.
Čo je prekrista pekné na alkoholičke v sukni tesne nad nohavičkami, s prasacím smiechom a nechutným štikútaním, ktorá nemá ani poňatie o tom, čo je to život? A asi nemá poňatie ani o tom, aký vetrisko fúka za stenami tejto miestnosti!Spytovala sa sama seba v duchu... Jeremy jej však pripadal iný, ešte donedávna. Mal ju naozaj rád? O tom môže asi len snívať... Celkom iste ju po celú dobu podvádzal s tou svojou Jennou. A rozišiel sa s ňou niekoľko dní pred plesom. A práve v deň, kedy sa stal ten hrozný incident s mamou a Maddy. A práve v deň, kedy musela opustiť Damiu...
Asi si aj ja dám pohárik. Pomyslela si skľúčene a zamierila k barovému pultu.
Nakoniec si však dala naliať čaju s rumom, čo bolo vzhľadom na ročné obdobie a pravú januárovú zimu normálne. Vlastne je už február. Skryla si hlavu do dlaní a položila kľúčiky od auta, ktoré doteraz zvierala, na pult. Na ruke jej zostali odtlačky po jednotlivých záhyboch.
Mariell sa na ňu zamračila. Niečo s tým dievčaťom naozaj nebolo v poriadku, keď takto mrhalo krásnym dňom s ešte krajším zapadajúcim slnkom. Už, už sa mu chcela prihovoriť, no zastavili ju slová ryšavého džentlmena vedľa nej.
„Ariell, poznám jednu ženu ktorá práve predáva dom tesne pri lese. Je odtiaľto vzdialený len pár metrov... A myslím, že by ti naň dokonca stačilo tých pár tisícok, čo máš vo vrecku.“
Usmial sa šibalsky a ukázal sa vytŕčajúce zrolované bankovky.
„Hups“ sčervenala Mariell a začala napchávať bankovky hlbšie do skrýše. Keď sa zohla po jednu pod barovou stoličkou, takmer spadla na hlavu.
„Myslím, Ari, že pitia by stačilo,“ skonštatoval Paul, zadržiavajúc chichot.
„Zrejme...“ usmiala sa Mariell priblblo a ihneď vytiahla na stôl zopár svojich dolárov, ktorými zaplatila vychľastaný alkohol.
Hazelle pohrdlivo odfrkla. To dievča asi nemá žiadnu sebaúctu. Ako tak na ňu vyčítavo pozerala, stretli sa jej oči s očami ryšavého muža vedľa Mariell. Zdal sa jej neuveriteľne povedomý, ale kde ho len videla?
Keď uvidela, že na dievča vedľa sa valí ďalšia vlna chorobného smiechu, rýchlo vstala, zaplatila a vybehla na čerstvý vzduch.
Chvíľu len tak stála a z hlboka dýchala. Pach alkoholu, cigariet, grilovaného mäsa... Odjakživa jej boli proti srsti. Nerozmýšľajúc vyrazila naspäť k auta, našťastie ju zastavil ten podlízavý hlas.
„Nestratila si čosi?“ spýtalo sa podnapité dievča. V jednej ruke zvieralo zväzok kľúčov, v druhej igelitku s náradím a bandaskou benzínu, zakúpenú v obchode vedľa pumpy. Hazelle sa takmer zastavilo srdce. Ako mohla byť taká sprostá? Skôr ako si však stihla prevziať nepoškodenú taštičku a kľúče, ozval sa výkrik a oboje padlo rýchlo k zemi....