taak a pre vas, co to citate a mate so mnou trpezlivost, ze tak cakate, davam novy diel
Pozerala som na mamu ako vyjavená. Ja nie som jej dcéra? To nemôže byť pravda. Vstala som a rozbehla sa do svojej izby. Zamkla som a zvalila sa na posteľ a rozplakala som sa. Nevedela som, kto je moja mama, no Casidy ňou navždy zostane. Ona ma vychovávala a ujala sa ma. Nevedela som, čo mám cítiť k mojej skutočnej mame. Mám ju nenávidieť za to že ma odhodila? Mala som ju zbožňovať? Dlho som dumala nad tým, čo a ako. Po chvíli som opäť zaspala.
RÁNO
To ráno bolo mimoriadne tiché. Emily nemala chuť ísť autobusom do školy, tak sa Casidy ponúkla, že ju odvezie.
Potichu sa naraňajkovali a potom mlčky nastúpili do auta. Cestu napĺňalo nepríjemné ticho. Zastavili pred budovou, z ktorej už pomaly opadávala omietka. Emily vystúpila z auta a pozrela na mamu. Na jej nevlastnú mamu. Bol utorok a Casidy mala voľno. Casidy sa zviezla na neďaleké pole.
Vystúpila z auta a pomalým krokom kráčala do lesa. Za lubom mala len jednu vec.
CASIDY
Dúfam, že tam budú. Začal fúkať vietor a rozfúkaval mi vlasy. Už som bola pri okraji lesa. Zacítila som vôňu dreviny. Lesom sa začal predierať strašný rachot. Vedela som, že som prišla včas. Kráčala som ďalej.
Stúpala som na popraskané konáriky a prekračovala mohutné padnuté stromy. Odrazu som pred sebou uvidela dva stĺpy spojené na vrchu. Prešla som medzi ne a krajina za mnou sa uzavrela. Teraz tam bola len čierna farba. Kráčala som dopredu a stále som myslela na to, čo chcem urobiť. Bude to ťažké, no bude to pre dobrú vec.
Z hĺbky lesa sem začala prenikať žiara a ja som vedela, že som na správnom mieste. Prešla som cez husté krovie. Pred sebou som mala obrovskú horu z kameňa. Zo stredu tejto hory prenikala žiara. Pristúpila som k hore a vystúpila na schody, ktoré smerovali k mojej záhube. Kráčala som uličkami zarastenými trávou a obzerala sa okolo seba. A zrazu som to uvidela. Predo mnou stál obrovský prameň lávy chrliaci sa z papule kamenného hada.
Oscar ku mne podišiel a pozrel sa mi do očí. Oboma rukami ma chytil pod krk a silno stískal. Do pľúc mi už neprúdil vzduch a ja som sa začala dusiť. Kašlala som a snažila sa dostať kyslík do mojich pľúc. No vzduchu sa mi nedostávalo a ja som bola čoraz viac oslabená. Nemohla som sa viac brániť. Všetko sa zlialo do čiernej machule a ja som padla na zem...
OSCAR
...konečne mŕtva. Konečne som ju dostal. Teraz mi už nič neprekáža v tom, čo som chcel urobiť pred sedemnástimi rokmi. Zobral som jej telo do rúk a hodil ho do ohnivého prameňa.
V láve to zabublalo a ja som roztrasenými krokmi odchádzal preč. Prečo sa mi tak trasú nohy? Veď toto sa mi nestalo už sedemnásť rokov. Bol som azda vystrašený z toho, čo ma čaká? Mal som zmiešané pocity, no stále som myslel na slová, ktoré mi povedal najvyšší rád pred sedemnástimi rokmi: nazbieraj sto duší a hoď ich do prameňa skazy. Neostávalo mi nič iné, len sa pozerať pred seba.
Zostúpil som po schodoch dolu a ožiarila ma svetelná energia.
TIBOR
Prečo zomrel práve on? Prečo musel zomrieť môj otec? Prečo, prečo, prečo? Kládol som si túto otázku asi tristo krát. Stále som myslel na udalosti z reštaurácie. Nechcel som na to myslieť, no niečo vo mne na to stále myslelo. Celý deň som strávil na gauči a plakal. Čo bude nasledovať potom? Čo ak sa tam budem musieť vrátiť? Bol som unavený, a tak ani neviem ako, zaspal som.
EMILY
Prišla som domov zo školy ešte stále v pochmúrnej nálade. Zavolala som na Casidy, ale ona neodpovedal. Môj hlas sa po dome ozýval ako rinčanie skla. Bola so doma sama. Odrazu mi zazvonil mobil. Bolo to neznáme číslo.
-Haló? Kto je tam?- opýtala som sa.
-Ehm, tu je mestská polícia. Poznáte osobu menom Casidy Baloová?- Opýtal sa ma mužský hlas a ja som nastražila uši.
-Áno, je to moja,- na chvíľu som sa zarazila. Čo som mu mala povedať?
-Je to moja mama. Stalo sa niečo?- opýtala som sa roztraseným hlasom. Dúfala som, že sa jej nič nestalo.
-Na kopci pri Južnom lese sme našli jej telo. Mala autonehodu a vypadla z auta. Teraz je v nemocnici na jednotke intenzívnej starostlivosti a je v ohrození života. Príďte do štátnej nemocnice na tretie poschodie. Tam vám všetko vysvetlíme. – a zložili. Okamžite som si zavolala taxík a plakala.
OSCAR
Ležal som na mokrej tráve a kvapky dažďa dopadali na moju tvár. Otvoril som oči a pozrel som naokolo. Vedľa mňa sedela mladá žena a usmievala sa na mňa. Bola to Anna! Moja snúbenica. Nemohol som sa nabažiť jej krásy. Vlasy mala zopnuté vo chvoste.
Usmial som sa na ňu a ona ma pohladila po tvári. Dážď nám vôbec neprekážal. Potom však prehovorila zamatovým hlasom:
-Oscar, zlatko, nejdeme radšej domov? Už mi je zima. Nechcem prechladnúť pred našou svadbou. Predsa by si nechcel aby som namiesto áno pred oltárom kýchla?- povedala a začala sa smiať. Nastúpili sme do auta a ja som naštartoval. Naše auto zabrnčalo a dalo sa do pohybu. O polhodinu sme boli doma. Auto som odložil do garáže a vošiel cez spojovacie dvere dovnútra. Pozrel som na kalendár, lebo som nemal ani poňatia, aký je dnes deň. Pozrel som na kalendár a zmeravel som. Bol štvrtý január 1992!!!
EMILY
Vodičovi som do ruky vtisla peniaze a vystúpila z taxíka stále trasúc sa plačom. Otvorila som dvere a ovanul ma nepríjemný zápach dezinfekčných prostriedkov. Pozrela som pred seba a uvidela výťah. Zamierila som k výťahu a stlačila gombík. Z očí sa mi stále kotúľali slzy a ja som sa otriasala. Výťah sa otvoril a ja som mlčky chcela vojsť. Nepozerala som pred seba a do niekoho vrazila. Bol to muž. Pozrel sa na mňa a nespúšťal zo mňa oči.
-Pa, pardón.- vyjachtala som zo seba cez slzy.
-To je v poriadku. Ako sa voláš?- opýtal sa ma a ja som z jeho hlasu cítila niečo príjemné.
-Emily. Ale načo vám to bude?- opýtala som sa a odvrátila zrak. Utrela som si slzy vreckovkou.
-Som fotograf. Si naozaj veľmi pekná. Ak chceš, dám ti svoju vizitku a ty kedykoľvek zavolaj. Hm?- povedal a z vrecka vylovil vizitku a z druhého vreckovku. Podal mi ju a usmial sa na mňa. Vyviezol sa so mnou až na tretie poschodie a potom mi zakýval. Ja som mu tiež zakývala a keď sa výťah zatvoril, opäť som vybuchla do plaču. Podišla som ku stolu za ktorým sedela sestrička a niečo ťukala do počítača. Podišla som k nej a opýtala sa:
-Kde leží Casidy Baloová?- opýtala som sa a utrela som si oči vreckovkou.
-Na izbe číslo 315. Je tam zakázaný vstup pre tých, čo nie sú príslušníci rodiny. Si v jej rodine?- opýtala sa a premerala si ma.
-Som jej dcéra. Volala mi polícia.- povedala som a naďalej som plakala.
-No, teraz to nebude možné. Policajti s lekárom čakajú v jeho ordinácii. Choď po chodbe rovno a potom zaboč doľava. Na konci chodby je jeho kancelária. On ti všetko vysvetlí.- povedala mi sestrička a letmo sa na mňa usmiala. Vykročila som po chodbe a servítku si pritláčala na oči, no vodopád sĺz sa nedal zastaviť. Zaklopala som na dvere a čakala. Otvoril mi lekár v bielom plášti. Za jeho stolom sedeli policajti a o niečom horlivo diskutovali. Pozreli na mňa a potom sa pozreli na seba. Jeden z nich vstal a podišiel ku mne. Potriasol mi rukou a predstavil sa:
Som strážnik Cross a toto je môj kolega strážnik Swiss. Vyšetrujeme autonehodu tvojej mamy. Potrebujeme, aby si nám povedala všetko z tohto dňa. Prípadne z predchádzajúceho. Stalo sa niečo, čo by mohlo tvoju mamu psychicky narušiť?- opýtal sa ma a nespúšťal zo mňa oči.
-No, totižto, povedala mi niečo, čo mi tajila.- povedala som a naďalej som si utierala slzy.
-Čokoľvek sa stalo, musíš nám to povedať. – naliehal na mňa ďalej strážnik Cross. Odhodlala som sa a začala mu rozprávať celé udalosti.
TIBOR
Začal som si prezerať rodinné fotoalbum. Boli tam fotky s otcom a mamou, ako ma učili bicyklovať, alebo s otcom, keď som s ním prvý krát hral futbal. Odložil som album a na miesto neho som vytiahol telefónny zoznam. Našiel som číslo, ktoré som hľadal.
-Haló?- opýtal sa ženský hlas.
-Teta Mira? To som ja tvoj synovec Tibor.- povedal som bol som rád, že bola doma.
-Tibor! Ako dávno som o tebe nič nepočula. Ako sa máš? Ako sa má Jake?- opýtala sa teta a z jej hlasu bolo počuť potešenie.
-No, o to ide. Jake, je ehm, Jake je mŕtvy.- povedal som a hlas sa mi triasol.
-Čože? To nie je možné. Ja, ja, ako to?- vyjachtala zo seba teta Mira. V telefóne sa ozvala dunivá rana, akoby niečo padlo na podlahu.
-Teta Mira? Haló? Teta Mira!- kričal som do aparátu, no odpoveď sa mi nedostavovala. Prepadla ma panika a začal som myslieť na najhoršie.
EMILY
Sedela som na kresle a pozerala na mamu pripojenú na prístroje. Boli do nej pozapichované všelijaké hadičky. Bolo mi jej veľmi ľúto. Chcela som jej pomôcť, no nemohla som. V ušiach mi stále zneli mamine slová. Už sa tam nikdy nevrátiš. Povedala mi to včera. A mala pravdu.
(ROZPÁVAČ)
Prešli tri roky a Casidy upadla kómy. Doposiaľ sa neprebrala. Emily ukončila strednú a teraz sa chystá na dovolenku na ostrov Tweeky. Po prázdninách nastúpi na vysokú školu študovať herecké umenie. Fotografovi sa neozvala. On jej poslal list, so slovami, že nech sa hocikedy ozve. Oscar stále prežíva dobu 90-tich rokov šťastne so svojou ženou. Tiborova teta Mira dostala infarkt, a z Tibora sa stal lenivý povaľač.
POKRAČOVANIE NABÚCE...