GAMESIMS Fórum - Najväčšia SK komunita hier The Sims

Deň: 26.6.2008; Miesto:ľoď Mary Sue
10:30
Dnes sa konečne vraciame domov. Ešte raz na chvíľku poplávame k nejakým ostrovom, ale potom už priamo domov. Mne sa moc nechce, ale ostatní prehlasovali. A ja stále viac a viac ľutujem, že som na tento výlet šla. Myslela som si, že budeme spolu ako trieda sa rozprávať zabávať. Ale veľmi som sa mýlila, boli sme poskupinkovaní a tí čo neboli vo väčšej skupine, napríklad ja, mali smolu. A keby sme boli celá trieda by to bolo lepšie, ale išli sme hlavne tí bohatší. Nemám tu žiadnu kamarátku, dokonca aj Betka je v skupine s ostatními. A ja mám iba tento denníček a pero. Ale aspoň niečo. Ale tomu už je koniec, konečne ideme domov. Odchádzala som s tým, že konečne pohov od rodičov, ale teraz sa na nich ba priam teším. No čo už časy sa menia. Budem musieť ísť, máme pozorovať delfíny.

13:16
Už sme sa dostali do blízkostí tých ostrovov. Nie je na nich nič zaujímavé, iba holé skaly, žiadna vegetácia, jednoducho nič. Aj keď naľavo od nás v diaľke vidno nejaké vytŕčajúce palmy, ale tam už nemáme čas ísť. Keď som sa naklonila cez palubu na dne oceána som uvidela ostré skaly. Priam ma striaslo pri pomyslení, že by sme na ne narazili. Inak musím si tento denník schovať, lebo Jana sa začala vypytovať čo si to stále píšem.

15:00
Skalnaté ostrovy nám miznú za obzorom. Na dne sa ešte občas objaví nejaká skala, ale už ich nie je tak veľa. Ale stále vyzerajú niektoré nebezpečne. Po tých 2 týždňoch na mory ma začala chytať morská choroba. A preto väčšinu času trávim vo svojej kajute a píšem si.

O chvíľu na to
Zrazu loďou veľmi silno otriaslo. Z poličiek mi popadali veci a začala hučať siréna. Rýchlo som vybrala zo skrine záchranárske pomôcky, schytila denník, strčila si ho pod tričko a vybehla von.




Deň: netuším; Hodina: Slnko je priamo nad nami; Miesto: pláž

Na do mnou bol niekto, ale nevidela som kto. Párkrát som žmurkla a zrak sa mi rozjasnil.

"Betka" zvolala som radostne, ale tá iba niečo odfrkla, že mám byť ticho a šla niekam preč. Rýchlo som sa postavila a skúmala okolie. Nachádzala som sa na nejakom pobreží. Zjavne neobývanom. Za mnou som počula hlasy a obrátila som sa. Boli tam niektorí spolužiaci.
Radostne som im zakývala, že aj oni prežili.

No oni ma ako zvyčajne ignorovali. Podišla som k moru a uvidela som zvyšky lode.

Až vtedy som si uvedomila v akej situácii sme sa ocitli. Chytila ma panika a pribehla som za nimi. Začula som ich rozhovor.
"A čo budeme jesť?"
"Zase myslíš na jedlo?"
"Ale keď vyhladneme..."
"More je plné rýb."
"A vie niekto chytať...."
Otočila som sa ku moru a naozaj more sa hemžila rybami.

Ale aj tak, kto chytí rybu holými rukami z nás mestských detí?
Otočila som sa na Zuzu, tu hlavnú, a chcela som sa jej spýtať čo budeme robiť, ale ako som videla ju zaujímalo či má dobre vlasy.
Zmocnila sa ma hrôza. Kde to som? Prečo práve s nimi? a prečo...prečo? ďalších milión otázok.

Kde sú ostatní? To ma veľmi trápilo , nemala som ich nejak veľmi rada, ale predsa len čo je s nimi?
Tu na tejto pláži sme boli iba ja, Zuza a Jana,

Betka a Jano a Pavol.


Ale zo všetkého najviac ma trápila otázka...
ČO teraz?

//Ďalšie diely budú dlhšie, tento je taký úvodný//

hmm môže to byť zajmave
uvidime uvidime
ale uvod je super

Ou, mňa veľmi mrzí tvoj druhý príbeh. Dosť dávno sme sa nedočkali ďalšieho dielu a viem si predstaviť koľko ich bude teraz s novým príbehom
Nechcem predbiehať, možno bude dobrý, možno nezaujme, mne sa páčia veľmi fotky ale zas text je taký... zmätený (?) Ale nezbadala som tam žiadne náznaky paniky alebo niečoho podobného, dorazila ma veta "...Radostne som im zakývala, že aj oni prežili..."
Ako môže niekto radostne kývať, keď sa dostane na opustený ostrov a čo jej myšlienky?

my story už má diel len nemám sims a katty tiež nie
a tento príbeh plánujem kratší a ho mám premyslený až do konca

a tou vetou som myslela, že sa potešila že aj iný prežili

stále viac a viac si myslím, že potrebujem nejakého korepetítora, aj minule som písala poviedku a mama mi ju upravovala 2 HODINY
ale neviem kto by sa na to podujal ja mám moc rozhádzané myšlienky

babyblue: ďakujem

Uau... Dobrá pointa príbehu! Som zvedavá ako to všetko dopadne (aj keď to asi v blízkom čase nebude ). A veľmi sa teším na ďalší diel. Super!!

maggi nemusis vobec dakovat ,mi co mame bordel v myslienkach sa musime podporovat

Invisible: prečo by nemal byť skoro ? Ja ho teraz fotím a myslím, že zajtra by tu mal byť.

babyblue: no to áno, ja rozmýšlam nad dejom rýchlo a pomaly píšem a tak niekedy neviem čo som to vlastne chcela napísať

vyzera to velmi zaujimavo, tesim sa na pokracovanie

Mn sa to zatial velmi pacií a tesim sa na pokracovania...heh dufam ze budu take dobre ako prvy ale nejaky mam zmetok tolko mien Betka, jano, jana ci kz´to to tam bol ale aj tak sa velmi tesim.

Maggi: Tým čo som napísala som myslela koniec. Ako sa to všetko skončí (správne povedané) A teda dúfam, že to bude mať veeeľa dielikov...

Mirabi: ďakujem od teba si to vážim

klei6: aj tebe ďakujem, s tými menami sa to ujasní aj kto je kto

invisible: aha ja som to nepochopila správne

no takže som sa vrhol do čítania. kvalita je výborná (veď čo sa dá čakať od Maggi ), takže budem určite verný čitateľ, ktorý netrpezlivo čaká na diel (no ale škoda My Story )

z uvodu je tažko ale pači sa mi to. Čitam dalej

ďakujem vám obom
diel už mám nafotený, len dnes ráno ho nestihnem pridať a tak až pooobede tu bude

Velmi pekný uvod už sa tesim na 1 dielik