Kapitola štrnásta, časť druháJillianSnažila som sa skúmať jej nálady. Zrazu boli také premenlivé a nepredvídateľné. V Jednej chvíli to bola hysterická afektovaná beštia, potom mala zase depresie. Bolo by dobré zastihnúť ju vo veselej nálade, ak má zajtrajšok prebiehať podľa Antorrionovych predstáv. Nie že by som mu priala šťastné manželstvo, ale tiež by som bola rada, keby mi začali vychádzať moje vlastné plány. Musím zvážiť všetko, čo by sa mohlo pritrafiť. Nezabudla som ani na toho mladého, ktorý ju ochraňoval. Mám také tušenie, že by zajtrajšok mohol skomplikovať.
Vyslala som najlepších z mojich ľudí, aby hliadkovali pri každom jednom vchode do zámku. Zabezpečila som takisto podzemie. Hneď teraz. Všetko musí prebiehať tak ako má, ak mi nevyjde táto časť plánu, môžem sa rozlúčiť aj so všetkými ostatnými, tým pádom sa nášmu milému vládcovi predĺži čakanie na priamy spoj smerujúci do horúceho pekla. A to by nikomu neprospelo.
Sledovala som ručičky na nástenných hodinách. Už o dve hodiny sa to začne. Započula som zvuky z horných poschodí. V tomto čase slúžky nepochybne pripravovali mladú nevestu na obrad. Ešte raz som zišla úzkou chodbičkou dolu do podzemia. Bolo tu vždy tak chladno, že aj mňa striaslo. V podzemných chodbách sa ozýval akýsi slabý rachot, tuším aj krik. Rozbehla som sa západnou chodbou. Rachot sa stupňoval, všetko bolo počuť jasnejšie. Odbočila som smerom k žalárom. Tretie dvere zľava. Odomkla som mrežu, potom samotné ťažké železné dvere. Uvedomila som si, kde sa nachádzam. Ameliina cela. Naskytol sa mi zaujímavý pohľad. V cele boli traja muži z mojich stráží – jeden ležal bezvládne na zemi, druhý zvieral hrdlo plavovlasému upírovi a pritláčal ho k stene, tretí držal ľudskú ženu, ktorá sa neuveriteľne a zúrivo metala, bránila, pokúšala sa mu vytrhnúť, ale nemalo to zmysel.
„Prečo si išla za mnou?! Vravel som ti, aby si ostala v stane!“ vrčal pridusene nezvaný hosť. Obrátil sa ku mne. „Pustite ju! Ona s tým nič nemá!“ kričal. Amy sa krčila v rohu.
„Amelia, poď za mňa.“ Zdvihla hlavu, zvláštnym spôsobom sa na mňa zadívala, ale poslúchla.
„Pusť ma, ty slizký had!“ revala ženská.
„Neviem, akú úlohu tu zohráva táto tu, ale hoďte ju do vedľajšej cely.“ Rozkázala som. „S tebou, nás milý záchranca sa ešte porozprávam.“ Obrátila som sa k strážnikovi. „Hoďte ho do cely k žene! Tohto tu odpracte“ kývla som smerom k porazenému strážnikovi.
„Áno, pani Jillian.“ Prikývli obaja naraz.
„A ešte niečo. Ak komukoľvek prezradíte čo i len slovo o tom, čo sa tu stalo, ja osobne vás roztrhám na kusy.“ Prikývli.
Chcela som tu ešte chvíľu ostať s Amy, no musela som byť tam hore. Na svadbe. Vysvetlila som jej to. Nepovedala nič. Nikdy toho veľmi veľa nenahovorila.
Vyšla som hore do svojej izby a začala som sa pripravovať na svadobný obrad. Neposlušné čierne vlasy som len prečesala a nechala tak. Obliekla som si čierne šaty z tenkého saténu a čakala, kým to všetko začne. Všetci pozvaní sa začali zhromažďovať vo veľkej sále na prvom poschodí. Čoskoro priviedli aj nevestu. Uškŕňala sa. Takže všetko klape. Nevenovala som obradu temer žiadnu pozornosť, dávala som pozor, či sa niečo nedeje. Zapojila som svoj veľmi dobre vyvinutý sluch. Započula som niečo nečakané. Ktosi utekal po schodoch na prízemí. Nenápadne som sa vytratila z miestnosti mysliac na to, čo sa zase deje v tomto zámku. Žeby ten nepodarený záchranca ušiel z cely? Počkala som si za rohom. Moje podozrenie sa opäť potvrdilo. V momente, kedy sa ku mne priblížil, dvoma rýchlymi chmatmi som ho zložila k zemi. Práve v tej chvíli povedala nevesta svoje „Áno“.
..........................................................................................
uvítam akúkoľvek kritiku