Tajomstvá Tiswoodu

[Nina]

1x01
VITAJTE V TISWOODE!, privítala ma tabuľka vedľa cesty. Tak a je to tu. Môj nový začiatok, po ktorom som tak túžila. Porozhliadla som sa. Bolo to tu krásne. Žiadne znečistené prostredie, hluk mestskej dopravy ani masy ľudí. Toto maličké mestečko obliehala príroda, čvirikali tu vtáčiky a bol tu božský pokoj. Oproti New Yorku obrovská zmena, no určite si tu zvyknem.

Dôvod, prečo som opustila rušné veľkomesto, bola smrť môjho snúbenca. Autohavária. Nejaký hlupák doňho narazil v plnej rýchlosti a jeho auto zišlo z cesty. Hneď, ako mi zavolali policajti, že už nežije, psychicky som sa zrútila. Celé dni aj noci som plakávala a keď som výnimočne prestala, len som tak sedela a hľadela do prázdna. Takto to trvalo niekoľko týždňov. Nemala som nikoho, kto by mi pomohol. Rodičov som nikdy nepoznala, vyrastala som v detskom domove a priateľov som si hľadala ťažko.

Po pár mesiacoch som to už nevydržala a rozhodla sa odsťahovať. Hľadala som presný opak miesta, kde som žila a nakoniec som ho našla. Tiswood, malinké mesto s nízkym počtom obyvateľov na konci sveta. Tešila som sa na nové prostredie a nových ľudí.
Zakúpila som si tu malý jednoposchodový domček oproti kaviarni. Zatiaľ nebol zariadený, no popoludní by mala prísť sťahovacia služba so základnými zariadeniami a nábytkom. Ale ešte predtým, ako doň pôjdem, musím sa zastaviť za primátorkou podpísať nejaké papiere.
Zaparkovala som pred budovou úradu a vošla dnu.

Nahlásila som sa u sekretárky, ktorá ma navigovala do primátorkinej kancelárie.
Zaklopala som na dvere. Otvorila mi staršia dáma s úsmevom na perách.
"Dobrý deň, vy musíte byť Chloe Bennetová. Poďte prosím ďalej."
Vstúpila som dovnútra a ona pokračovala: "Ja som Abigail Bakerová, ale pokojne ma volajte krstným menom."
Abigail i napriek svojmu veku prekypovala mladosťou a nadšením. Podali sme si ruky a ja som jej venovala úsmev. Bola mi sympatická, myslím, že si budeme rozumieť.
"Dobrý deň. Prišla som sem ohľadom tých zmlúv."
"Ale samozrejme." Prišla k stolu, trochu sa pohrabala v zásuvkách a doniesla písaciu podložku a pero.
"Nech sa páči. Tuto vľavo dolu poprosím. Áno a ešte sem." Zobrala papier, rýchlo ho prebehla očami a založila do nejakej zložky.
"V poriadku, všetko vybavené," povedala a opäť sa usmiala.
"Tak ja pôjdem. Dovidenia."
"Počkajte ešte. Mala som zrušenú schôdzu a momentálne mám približne hodinku čas. Ak by ste mali záujem, môžem vám ukázať zopár zaujímavých miest." Zamyslela som sa. To nie je až taký zlý nápad.
"A určite by vám to neprekážalo?"
"Ale vôbec nie, drahá. Omnoho radšej ťa tu prevediem, ako by som mala osamote sedieť zavretá v kancelárii."
"Tak v tom prípade budem len rada."

Prvé miesto, ktoré sme navštívili, bol Tiswoodsky park.
"Zlatko, toto je najlepšie miesto na premýšľanie. Ak si s niečím nebudeš vedieť dať rady, príď sem a uvidíš, že riešenie sa ti samo naskytne. Taktiež sa tu skvelo odreaguješ a zbavíš negatívnej energie. Ja sama sem často chodím, keď mám kvôli niekomu nervy, aby som sa ukľudnila," žmurkla na mňa.

Ďalšie miesto bolo iba o niekoľko desiatok metrov ďalej.
"Tak toto je reštaurácia U Bieleho Medveďa." Nič zvláštne, no keď sme vošli dovnútra, zostala som zarazená. Podľa názvu som si to predstavovala úplne inak. Naozaj povedala U Bieleho? Pretože tu zrejme biele nebolo vôbec nič.
Keď uvidela môj zmätený výraz, rozosmiala sa.
"Ach, Chloe, prepáč, ale reakcia nováčikov na toto miesto je vždy hrozne zábavná. Áno, viem, čo si práve teraz myslíš. Prečo je názov U Bieleho Medveďa, keď tu nie je ani náznak bielej? Alebo počula som dobre? Ale neboj sa, nie si prvá a určite ani posledná, komu sa to zdá zvláštne. Nikto vlastne nevie, prečo sa to tu tak volá. No miestni si na to zvykli a už to neriešia. Uvidíš, za pár dní to už budeš považovať za bežnú vec."

A posledné miesto, ktoré sme navštívili, bol starý antikvariát. Keď sme vošli dnu, Abigail pozdravila pani za pultom a šeptom mi povedala: "Toto je moje najobľúbenejšie miesto zo všetkých. Jeden z dôvodov je aj ten, že sem moc ľudí nechodí, takže je tu pokoj a kľud. Keď budeš potrebovať súkromie, zájdi sem. Nájdeš tu mnoho krásnych básní a príbehov, no aj zaujímavostí o histórii tohto mesta."

Abigail sa pozrela na hodinky a oznámila mi, že sa musí vrátiť na úrad, tak sme sa vydali späť.
"A čo obyvatelia, akí sú?" spýtala som sa po ceste.
"Väčšina z nich sú milí, dobrí ľudia, aj keď, nájde sa zopár výnimiek, no nemáte sa čoho obávať. Žiadne drámy sa tu nedejú." ,To dúfam, pomyslela som si. O pár minút sme už boli na mieste.
"Tak, Chloe, veľmi rada som ťa spoznala. Určite sa ešte stretneme. Keby si mala s niečím problém, môžeš sa na mňa obrátiť. Želám ti veľa šťastia. Dúfam, že sa ti tu bude páčiť. Maj sa." Zakývala mi a odišla.
"Dovidenia a ďakujem," zakričala som na ňu.
Jediné, čo mi teraz ostávalo, je ísť domov. Nasadla som do auta a o chvíľu som aj vysadala. Odomkla som dvere a ovanul ma vzduch novoty. Môj vlastný dom. Ako krásne to znie. No, Chloe, zvládla si to. Dobrá práca.

[Nina]

Viem, že je ten začiatok viac menej o ničom, no v ďalšej časti to bude zaujímavejšie A ospravedlňujem sa za fotky, neviem prečo mi to nejde nastaviť na väčšie

[Tomak]

Ninuš, nepoužívaj thumbnaily z priečinku. Už si to nepamätám presne, ako to bolo, ale tuším, keď fotíš, vytvorí ti to 2x obrázok a jeden je ten malý, ktorý obsahuje v názve "thumbnail" a druhý je ten v poriadku a veľký

Inak nečítaval som veľmi príbehy z TS, keďže ich tu bolo stále dosť veľa, ale teraz, keď je ich tu málo, dal som si tú námahu a veľmi dobre sa mi to inak čítalo! Zatiaľ to vyzerá sľubne a zaujímavo, vôbec som sa nenudil. Len tak ďalej!

[Tomak]

Tomak, ďakujem veľmi pekne. Ohľadom tých fotiek, no neviem, asi robím niečo zle, ale mne sa tam vždy zobrazí iba jedna fotka. Teraz skúsim ešte raz niečo odfotiť a pohľadať. Ale aj tak, ďakujem za radu.

Tak som sa predsa len pohrabala v tých priečinkoch a našla som to Ešte raz, Tomak, strašne moc ti ďakujem.

[Nina]

1x02
Ráno som sa zobudila pomerne skoro, obloha bola ešte stále červená. Aj napriek skorým ranným hodinám bolo dosť teplo, tak som sa z pyžama prezliekla do kraťasov a tielka. Spravila som si omeletu, sadla na gauč a jedla som pri pozeraní akéhosi dokumentu o hmyze.

Po dojedení som si išla povybaľovať zopár vecí a trochu tu poupratovať. Neskôr som nevedela, čo budem robiť, no nakoniec som sa rozhodla pre prechádzku.
Prešla som okolo detského ihriska, potom som sa zastavila pri malom obchodnom centre (poobzerala som, čo tu majú), neskôr popri kúpalisku a poslednou zastávkou bolo kino.
Keď už ma začali bolieť nohy, vydala som sa späť. Po ceste som dostala chuť na niečo sladké, tak som ešte navštívila kaviareň oproti môjmu domu.
Sadla som si a objednala kávu a ovocný koláč. Popri čakaní som si vytiahla mobil a kontrolovala si e-maily.
Prijali sme vašu faktúru; Najlepšia športová obuv v okolí; Pokyny k vašej novej pracovnej pozícii; Potvrdenie registrácie; Ponuka jazykových kurzov.

Klikla som na riadok s pokynmi. Písalo sa tam, čo si mám so sebou vziať, kam sa mám dostaviť a podobne.
V Tiswoode budem pracovať ako fotografka v miestnych novinách. Budem fotiť všetko, čo sa tu udeje - rôzne akcie, podujatia, vystúpenia atď. Aj v New Yorku som bola fotografka, no tam som skôr pracovala na svadbách, alebo som robila rodinné fotografie.
Z myšlienok ma vyrušil plač dieťaťa.

Otočila som hlavu a uvidela malé dievčatko s mamou.
"Sophia, ja viem, že ťa bolia nožičky, no sama vidíš, že je tu plno. Nemáme si kam sadnúť."
Tej malej mi bolo ľúto, tak som na nich zakričala: "Počkajte! Môžete si sadnúť ku mne, mám tu dosť miesta." Žena chvíľu váhala, no nakoniec sa usmiala, poďakovala mi a prisadla si.
"Vás som tu ešte nevidela, ako je to možné?"
"Len včera som sa prisťahovala. Volám sa Chloe Bennettová."
"Ja som Isabella Adamsová a toto je moja dcérka Sophia. Sophi, pozdrav slečnu."
"Dobý deň," povedala. Musela som sa usmiať. Bola zlatá.
"Ahoj. Koľko má rokov?"
"Tento týždeň mala tri. Dnes som ju bola zapísať do škôlky, ktorá je od nášho domu celkom ďaleko. A keďže nemáme auto, šli sme peši, preto bola taká unavená. A je príliš ťažká na to, aby som ju celú cestu niesla."

"A čo vás sem priviedlo?" Nachvíľu som sa zamyslela a napokon som jej povedala polopravdu.
"Potrebovala som zmenu. Ten stereotyp ma ničil. Jednoducho som sa jedného dňa rozhodla, že sa odsťahujem a skončila som tu. A vy žijete len s dcérou?"
"Ó, nie, ešte mám šestnásťročného syna Jacoba. Muža nemám, opustil ma a Jacob to dáva za vinu mne. Stále sa zamyká v izbe a s nikým sa nechce rozprávať. Je uzavretý do seba, už neviem, čo s tým mám robiť." Bola som trochu prekvapená ako rýchlo sa mi zverila, pričom sa poznáme len niekoľko minút.
Šeptom dodala: "A aj Sophii chýba otec. Stále sa naňho vypytuje, no ja neviem, čo jej mám povedať. Už ho zrejme nikdy neuvidíš?"
Mrzelo ma, čo musí Isabella prežívať. Vtom mi čašníčka doniesla kávu a koláč, na ktorý som úplne zabudla. Isabella si objednala minerálku a malej džús. Opýtala som sa jej to isté, čo aj včera Abigail.
"Akí sú tu ľudia?"
"Priateľskí, no je tu aj niekoľko takých, no, povedzme, nepríjemných. Inak dnes je na námestí nejaká historická výstava a pravdepodobne tam bude veľa ľudí. Mohla by som vás s niektorými zoznámiť."
"Jasné, to by bolo skvelé. O koľkej?"
"O tretej. Môžeme si vymeniť čísla, ak chcete."
"Samozrejme, rada." Po výmene sme zaplatili a ja som sa ponúkla, že ich odveziem domov. Dohodli sme sa, že jej zavolám a prídem po ňu.

A presne tak sa aj stalo. Čas rýchlo utiekol a už sme aj boli na námestí.

Isabella mala pravdu. Naozaj tu bolo veľa ľudí. Ako prvú som si všimla Abigail a vybrala som sa za ňou. Chcela som ju prekvapiť, no zbadala ma prvá.
"Chloe, ahoj. Som veľmi rada, že ťa vidím. Aká bola prvá noc?"
"V poriadku, nič nezvyčajné. Dnes som spoznala Isabellu Adamsovú s dcérkou. Sú veľmi milé. A..." Chcela som pokračovať, ale za Abigail prišiel nejaký pán a tak sa ospravedlnila a povedala, že sa porozprávame neskôr.

Vrátila som sa k Isabelle. Práve si prezerala akúsi maľbu.
"Už som späť."
"Fajn, tak môžeme začať, čo myslíš?"
"Jasné." Isabella ma zaviedla k manželskému páru.
"Ahojte! Mason, Emma, chcela by som vám niekoho predstaviť. Toto je moja kamarátka Chloe Bennettová. Práve sa sem prisťahovala. Chloe, toto sú Mason Allen a Emma Allenová."
Muž nebol oproti svojej žene príliš veľký krásavec. No aspoň mi bol omnoho sympatickejší, než jeho partnerka. Tá nevyzerala, že je mojou prítomnosťou príliš nadšená. Zdalo sa mi, že je zo všetkého akási otrávená. Z ľudí, prostredia...
Podali sme si ruky (ona s nevôľou) a dali sme sa do reči (ja a jej muž). Od Isabelly som neskôr zistila, že je šéfom veľkej obchodnej spoločnosti a má známosti snáď všade. Jeho žena nepracuje a podľa Isabelly je s ním len kvôli peniazom. Nemala by som problém tomu uveriť.

Presne takýmto spôsobom som sa zoznámila aj s inými.
Tak ako s Noahom Andersonom, jeho ženou Oliviou a synmi Jaydenom a Williamom. Jayden s Williamom sa vrátili späť do mesta kvôli smrti ich sestry Gabrielly. Zomrela na autonehodu. Keď som toto započula, stiahlo mi žalúdok. Ich sestra umrela z rovnakého dôvodu, ako Aiden, môj snúbenec. Okamžite mi oči zaliali slzy, no keďže som bola na verejnosti, snažila som sa ich čo najrýchlejšie potlačiť. Bolo mi ich hrozne ľúto, mala som chuť objať ich a povedať, že im rozumiem a viem, čím si teraz prechádzajú.
Olivia bola celá v čiernom a vyzerala nešťastne. Isabella povedala, že ona a jej muž patrili medzi najmilších ľudí v meste, no po tejto tragédii ona prestala chodiť na verejnosť a jej synovia ju niekedy museli až nútiť, aby vyšla z domu.
Noah začal byť agresívny, často pil, bol nepríjemný a odmeraný. Je neuveriteľné, ako jedna udalosť zmení celý váš život.
Rozprávala som sa najmä s Jaydenom a Williamom, občas som prehodila zopár slov s Oliviou, no na rozhovor s posledným členom ich rodiny som nemala odvahu. Vzbudzoval vo mne strach.

Ďalšou bola Ava Baileyová s mamou Emily. Aj napriek tomu, že bola Emily chorá, usmievala sa a správala sa veľmi milo. Mala problémy s krvou a Ava jej musela trikrát denne pichať injekcie. Obdivovala som ju za to, ako to v takom pomerne mladom veku zvláda. No rovnako ako jej mama na mňa pôsobila ako príjemná osôbka.

Neskôr som sa zoznámila so spolubývajúcimi Michaelom Barnesom a Ethanom Brooksom. Sú najlepšími priateľmi už desiatky rokov. Spoznali sa na vojne, kde jeden druhému zachránili život a odvtedy sú nerozlučnou dvojkou.
Boli veľmi priateľskí a zábavní, dokonca mi porozprávali niekoľko príbehov, ktoré spolu zažili.

A poslednou bola rodina Bell. Malá Madison s mamou Miou a Miiným otcom Alexandrom. Mia s Madison žijú u jej otca, pretože nevládala platiť účty a prišla o dom. Madison čakala ešte na strednej a keď to zistil jej priateľ, vykašľal sa na ňu. No momentálne žije šťastný a spokojný život a nič jej nechýba.

Na výstave sme ešte chvíľu zostali, ale po nejakej hodinke sme sa vybrali domov. Isabellu som vysadila pred jej dom, rozlúčili sme sa a dohodli, že spolu ešte niekam zájdeme.
Keďže teraz už nemám nič na práci, pravdepodobne si spravím večeru, pozriem nejaký film a pôjdem spať, pretože ma čaká môj prvý pracovný deň. Uvidíme, čo si na mňa zajtrajšok prichystá...

[Nina]

1x03
O 4 mesiace neskôr
Až do dnešného dňa tu bolo všetko úžasné.
V práci sa mi darilo, mala som milých kolegov a skvelú šéfku. Spoznala som kopu nových ľudí a vyzeralo to, že som konečne našla, po čom som tak túžila - vypadnúť zo stereotypu.
Za tú dobu, čo som tu, som sa spriatelila nielen s Isabellou, ale aj Avou. Chodievali sme spolu na kávu, nakupovať a podobne.

Ďalším takýmto človekom bol Mason. Raz sme sa stretli v reštaurácii a rozprávali sa asi dve hodiny. Neviem ten pocit popísať, no vedela som, že mu môžem veriť. Bol niečo ako moja bútľavá vŕba. Samozrejme, jeho žena z našich stretnutí nemala príliš veľkú radosť. Dobre, uznávam, aj mne by bolo podozrivé, keby sa môj partner stýkal s opačným pohlavím, no toto bolo iné. Mason jej vždy oznámil, keď sme niekam spolu šli a niekedy ju dokonca pozval, nech ide s nami. No ona bola tvrdohlavá a stále opakovala to isté: "Ty ma určite podvádzaš, však? Čím som si toto zaslúžila?" A Mason ju vždy aj polhodinu presviedčal, že ju miluje a zakaždým sme odchádzali s tým, že jej niečo "pekné" kúpi. A tým "pekným" myslím diamantový prsteň, náušnice z pravého zlata a čo ja viem, čo ešte.

Taktiež som mala možnosť spoznať Isabellinho syna Jacoba. Bol presne taký, ako mi ho opísala. Takmer ma ani nepozdravil, zamkol sa v izbe a počas celej mojej návštevy z nej nevystrčil nos.

No a moja práca. Prvý deň som sa iba zoznamovala s kolegami a prostredím. Šéfka mi vysvetlila, ako to u nich prebieha a dala mi zoznam rôznych akcií, ktoré sa tu nasledujúci mesiac udejú a na ktorých chce, aby som sa zúčastnila. Boli to rôzne súťaže, koncerty, vystúpenia, výstavy, divadelné predstavenia, otvorenia nových budov a tak podobne. Myslím si, že mi to fotenie šlo dobre, pretože nielen mne a mojim spolupracovníkom sa to páčilo, ale aj niektorí z okolia ma chválili. Vraj Tiswoodske noviny konečne ožili. Tešilo ma to, preto som stále tvrdo pracovala, aby som nikoho nesklamala.
Dnes som mala za úlohu pofotiť novú mestskú výsadbu kvetov, stromov a kríkov. Prebiehalo to tak, ako zvyčajne. Dobré svetlo, správny uhol, zaostrenie, priblíženie...

Práve som uvidela veveričku, ako sa šplhá na strom, tak som sa ju pokúšala zachytiť. No zrejme si povedala, že ma trochu potrápi a rozutekala sa opačným smerom. V snahe spraviť skvelý záber som sa teda vybrala za ňou.
Asi po desiatich minútach konečne zastala. Upútal ju totiž orech na zemi, tak si ho vzala a pochutnávala si na ňom. Čupla som si, prižmúrila jedno oko a ruku si zaprela o nohu. Cvak. Odseknutý chvost. Ešte raz. Cvak. Prst v objektíve. Bože a ja si hovorím profesionálka? Cvak. Super, teraz nejaký muž prebehol a svojím kopytom skazil celý záber. Cvak. No konečne. Skvelá práca, pani fotografka. Musela som sa sama sebe smiať. Neviem, čo by povedala šéfka, keby ma videla. Hehe.

Vtom ma zarazil zvláštny zvuk. Bol to mix mľaskania, chichotu a šepotu. Poobzerala som sa po okolí. Síce som nič nezvyčajné nevidela, zvuk som stále počula, tak som sa vydala za ním.
O niekoľko metrov ďalej som medzi stromami zbadala akýsi bozkávajúci sa pár. Teda, úprimne, neviem, čo som si predstavovala, ale celkom ma to zaskočilo.
No oveľa väčší šok nastal, keď sa tí dvaja od seba odtrhli a ja som uvidela ich tváre.

Bola to Emma, no ten muž nebol Mason. Zostala som tam len tak stáť s otvorenými ústami. To nemôže byť pravda! Tak toto nie! To už naozaj prehnala! Už niekoľko mesiacov sa stále sťažuje, že chodím niekam s Masonom, ochká, aká chuderka je, že ju len odstrkávame, robí hystériu, že ju so mnou podvádza a nakoniec podvádza ona jeho?! Lomcoval mnou taký hnev, ako už dlho nie.

Ja jej ukážem! Jej tajomstvo sa veľmi rýchlo odhalí a nie príliš pekným spôsobom. Odfotím ich a pošlem to všetkým v okolí! Alebo, ešte lepšie, vyvesím to na nástenke mestského úradu! Tam nezostane bez povšimnutia! Vytiahla som foťák, poriadne som ich priblížila a zaostrila, aby sa nemohla vyhovárať, že to nie je ona, spravila som niekoľko krokov dopredu a cvak! Perfektné! Všetko bolo skvelé, až na to, že som si v tom svojom tranze neuvedomila, kde stojím. Len letmo som zachytila svetlá a škrípanie bŕzd a potom...

[Nina]

1x04
Tma. Hlasy. Kroky.
Tma. Hlasy. Kroky.
Všetko, čo vidím a počujem.

Až po niekoľkých minútach snaženia sa mi podarí otvoriť oči. Hneď zozačiatku som schytala šok, keď ma oslepilo žiarivé biele svetlo.

Obraz sa mi postupne zaostroval a napokon som rozpoznala strop s lampou.
Zostala som mierne zaskočená ohľadom miesta, na ktorom som sa nachádzala. Snažila som si spomenúť. Vybavovala som si len, ako som fotila a potom...
Prudko som sa posadila a vykríkla. Rýchlo som skontrolovala všetky časti tela, no našťastie každá z nich bola na svojom mieste.
Tým výkrikom som však vzbudila pozornosť. Okamžite ku mne pribehlo zopár sestričiek a po chvíli aj doktor. Skontroloval mi zrenice, tep a podobné záležitosti, len aby sa uistil, že je so mnou všetko v poriadku.
Vraj som mala veľké šťastie, pretože keby bol náraz silnejší, mohla som úplne ochrnúť. Teraz mám "len" ľahší otras mozgu z pádu na zem, pár modrín, ale najhoršie na tom je moja noha.
Pri už spomínanom páde som pravdepodobne dopadla na niečo ostré, pretože som si rozrezala skoro celé stehno.
No som celkom rada, mohlo to totiž dopadnúť omnoho horšie.

Deň sa mi vliekol pomaly. V podstate som iba ležala, sedela a... no, to je vlastne všetko. Už som si myslela, že si pôjdem trochu pospať, keď dovnútra vbehla Ava.

Tak ma to vyľakalo, že som skoro spadla z postele.
"Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť. Ale keď som sa dozvedela, že ťa zrazilo auto, príšerne som sa vydesila. Práve som išla s mamou na prehliadku, keď som započula dvoch doktorov hovoriť tvoje meno. Okamžite som sa spýtala, čo sa stalo a keď mi to povedali, zistila som si od nich izbu a šprintovala za tebou. Žiješ?"
"Hej, až na pár zranení. A kde je Emily?"
"V ambulancii. Hneď idem za ňou, len som potrebovala vedieť, či je všetko aspoň ako-tak ok. Za chvíľu sa vrátim. Nikam nechoď!" ,Ako keby som mala na výber, povzdychla som si.
A ako povedala, tak sa aj stalo. Do pätnástich minút sa vrátila aj s Emily. Sadli si na stoličky a začali ma vypočúvať. Kedy, kde, ako, prečo. Spočiatku som o Emme rozprávať nechcela, no keď došlo k otázke, ako som sa, preboha, ocitla na ceste, už sa nedalo cúvnuť. Povedala som im teda celú pravdu.

Keď som skončila, neveriacky na mňa obe hľadeli.
Prvá sa ozvala Ava:"Síce som vedela, čo je zač, ale toto? Páni!"
"Tiež som tomu nechcela veriť. Ale ako dôkaz som si ich odfotila!" povedala som víťazoslávne.
"A kde máš foťák?"
Zasekla som sa. Obzrela som sa po izbe, no nikde ho nevidela. Naprázdno som prehltla. Panebože, len to nie. Nielen, že tam sú fotky Emmy s tým mužom, ale aj moje pracovné fotky. Ak niektoré z nich neodovzdám šéfke, vyhodí ma. Čo budem robiť?
"Ja neviem," odpovedala som. Bolo mi do plaču. Kvôli tým hlúpym fotografiám som v nemocnici a nakoniec nemám ani tie?!
"A nezostal niekde tam, kde ťa zrazilo to auto?"
"No, je to možné, ale ak aj áno, pravdepodobne ho už niekto ukradol."
"Môžem sa ísť pozrieť, ak chceš," navrhla mi Ava.
"Prosím ťa." Našťastie, moja milovaná kamarátka ma nesklamala. Aj spolu s Emily okamžite odišla a asi po polhodine bola späť. No, bohužiaľ, s prázdnymi rukami. Myslela som, že sa zrútim. Všetko je preč. Úplne všetko. Neviem, čo poviem šéfke.
Radšej som Avu poslala preč. Potrebovala som byť sama. Sama so svojím nešťastím.
Po niekoľkých minútach ležania a pozerania do blba som napokon zaspala.

Zobudilo ma až zavŕzganie dverí. Chvíľu som mala ešte zatvorené oči, no keď som začula zvuky tesne vedľa seba, rozlepila som ich. Mierne rozmazane som videla obrysy ľudského tela. Zazrela som dlhé blond vlasy. Zažmurkala som. To sa mi snáď zdá?!

"Hľadala si toto?" povedala a zamávala mi akousi vecou pred tvárou. Lepšie som sa prizrela. Ale veď to je môj foťák!
"Kde si ho našla?"
"Po tej zrážke som si všimla, ako ti spadol na zem. A pochopila som, že si sa len neprechádzala po okolí. Tak som tam pribehla ,akože, ti na pomoc. Zhrabla som ho a zavolala ti sanitku, aby to vyzeralo aspoň trochu dôveryhodne. A potom som odišla."

"Okamžite mi ho vráť! Lebo..."
"Lebo čo? Myslíš si, že ma nejako zastrašíš? Mňa? Nemám ani ten najmenší dôvod ti ho dávať. Chceš vytárať moje malé tajomstvo, však? Chceš zo mňa spraviť chuderu, u ktorej si budú všetci odpľúvať? Tak to ani náhodou!"
"Ako si len mohla? Mason ťa miluje, zahrňuje ťa darmi a ty mu spravíš niečo takéto? Ako si, preboha, mohla?!"
Odvrátila pohľad.
"Nikdy mi na ňom skutočne nezáležalo. Lákali ma jeho peniaze. Prvých pár rokov to bolo fajn, no potom som sa začala nudiť. Neskôr som stretla Daniela a ten mi dal všetko, po čom som kedy túžila."
"Je mi z teba zle."
"Ako keby ma to zaujímalo."

Trhlo mnou. Rýchlo som sa porozhliadla po miestnosti. Bola však prázdna.

Zostala som zmätená. Čo sa len tak vyparila?
Zavolala som sestričku.
"Želáte si?"
"Prosím vás, neviete, kedy odišla tá žena?"
"Aká žena?"
"No tá, čo ma bola pred chvíľou navštíviť."
"Asi sa vám len niečo snívalo. Po celý čas som sa pohybovala tu po okolí. Keby tadiaľto niekto prešiel, vedela by som o tom. Naozaj tu nikto nebol."

[Nina]

Pri dnešnom fotení sa mi podarilo zachytiť zopár zaujímavých momentiek.

O sóle mioo

Fáákt??

FUUJ!

Máš nejaký probém?!

Ale nehovor!


Dúfam, že pobavilo. Nový diel v pondelok. Ak to tu teda vôbec niekto číta.

[Nina]

1x05
V nemocnici som skysla ďalšie štyri dni. Síce ma každý deň navštívila Ava a raz aj Isabella, nedokázala som to tu vydržať. Po celý ten čas ma mučili otázky. Vymyslela som si to? Zdalo sa mi to? Naozaj tu bola alebo to bol len sen? Ak to aj bolo skutočné, ako to, že ju sestrička nevidela? A ako mohla len tak zmiznúť? Mám snáď halucinácie? Takýchto otázok bolo ešte veľa, no odpoveď ani jedna.
Od nervov som si obhrýzala nechty, ťukala prstom o stenu a v rukách žmolila perinu. Normálne som začínala mať obavy o svoj zdravý rozum. Už som si predstavovala, ako ma navlečú do kazajky a zavrú v nejakej miestnosti s rozmermi 1x1.
No na moje počudovanie, doktor povedal, že sa mi vraj darí výborne a hojím sa rýchlo. Zakaždým, keď sa ma
spýtal, ako sa cítim, zaklamala som a povedala, že fajn. Keby mu poviem, ako sa v noci stále budím kvôli tým istým nočným morám, veľmi rýchlo by mi vybavil zopár sedení so psychiatrom a to je to posledné, po čom teraz túžim.
Vždy, keď som čo i len na chvíľu zavrela oči, celé sa to znovu zopakovalo.
Stojím na okraji útesu a obzerám sa naokolo. Vtom sa na mňa vyrúti auto, ktoré šoféruje Emma a plnou rýchlosťou do mňa vrazí. Vtedy sa všetko spomalí. Padám z útesu a pozerám na nebo. Potom na mňa zvrchu hľadí Emma a kýva mi. Zmenšuje sa, až napokon úplne zmizne. V tej chvíli sa čas opäť zrýchli. Počujem krik a pohltí ma čierna tma.
To býva ten moment, keď sa spotená prebudím zo svojho spánku, ak sa to tak vôbec dá nazvať.

A ak sa netrápim týmto, riešim sto ďalších vecí. Stratený foťák, to, že pravdepodobne prídem o prácu a tiež musím vymyslieť, čo poviem Masonovi. Teda, ak mu to poviem. Nechcem mu klamať, no taktiež mu nechcem rozvrátiť manželstvo. On je pri nej šťastný, aj keď je taká, aká je. Mala som chuť do niečoho poriadne buchnúť. Veď ona si ho vôbec nezaslúži. Správa sa k nej ako ku kráľovnej a ona sa mu za to takto odvďačí.
Moja hlava bola ako parná kanvica - mala som pocit, že o chvíľu vybuchne. Preto by asi každý chápal moje nadšenie, keď mi povedali, že môžem ísť domov.
Keď som konečne opustila budovu so svojím typickým zápachom, pripadala som si voľná ako vták.
Domov som musela ísť taxíkom, pretože auto zostalo zaparkované kdesi v centre pri mieste, kde som fotila.
Keď sme zastali, vytešene som vybehla von a odomkla dvere.
Ách domov. Sladký domov.
Okamžite som sa zvalila na gauč a ponaťahovala sa. Tá nemocničná posteľ mala príšerne tvrdý matrac.
Ani nečudo, že som po chvíľke zaspala.

Prvýkrát po niekoľkých dňoch som sa normálne vyspala. A dokonca aj bez nejakého hlúpeho sna.
Zobudilo ma až zvonenie telefónu. Pozrela som na displej. Mason.
Pár sekúnd som len tupo hľadela na jeho meno. S roztrasenou rukou som hovor nakoniec prijala.
"Áno?"
"Ach, Chloe, ani nevieš, ako som sa o teba bál. Dnes som za tebou chcel prísť do nemocnice, no povedali mi, že už ťa ráno pustili. Tak som myslel, či k nám nechceš prísť na kávu?" Nepovedala som nič.

"Haló, Chloe! Počuješ ma?"
"Ehm, jasné. Tak... fajn, prídem. O polhodinu?"
"Môže byť. Tak sa zatiaľ maj."
"Ty tiež."
Položila som si hlavu do dlaní. Čo teraz? Nedokážem tam pred ním len tak sedieť a tajiť mu to. No ešte nie som pripravená mu to povedať. Nie, nechám to na inokedy. Počkám si na lepšiu príležitosť. Ale aspoň si pohovorím s Emmou a vytiahnem z nej pravdu.

O tridsať minút som už stála pred veľkým preskleným domom.

Váhavo som pozrela na zvonček a napokon ho stlačila.
Usmiaty Mason otvoril dvere a vyšiel von. Objal ma. Nie, nebolo to romantické objatie, nazvala by som ho skôr súrodeneckým.
V odraze skla na dverách som zbadala svoj previnilý výraz, tak som sa nasilu usmiala.

"Prosím ťa, nabudúce si dávaj lepší pozor," povedal. Bola som ticho.
Pozval ma dnu. Poobzerala som sa.
"Kde je Emma?"
"Išla s kamarátkou nakupovať. Vráti sa až večer. Prečo?"
"Len tak," odpovedala som trochu prirýchlo. Mason na mňa začudovane pozrel, no ďalej to neriešil.
Sadla som si na stoličku.
"Tak teda idem spraviť tú kávu, hej?" Mlčala som.
"Alebo si dáš čaj? Vodu?" Spamätala som sa.
"Ehm, kávu." Mason odišiel do kuchyne.
Vtom mi niečo napadlo.
"Vieš čo, odskočím si, ak ti to teda neprekáža."
"Nie, jasné, v poriadku. Vieš kde." Postavila som sa, ešte raz skontrolovala jeho pozíciu a zašla za roh. Potichu ako myška som sa vyšplhala hore po schodoch. Nešla som však na záchod. Mala som to namierené rovno do ich spálne.

Vkročila som dovnútra a jemne zavrela dvere. Našťastie, nič nezavŕzgalo a ja som sa mohla v pokoji venovať svojej činnosti.
Hľadala som totiž svoj foťák. Je to jediný spôsob, akým sa konečne môžem dozvedieť, čo sa vlastne naozaj stalo. Ak ho vzala, mal by byť tu. Samozrejme, je možnosť, že ho niekam zahodila alebo rozbila a ak si ho aj nechala, nemusí byť v tejto miestnosti, alebo dokonca ani v tomto dome, no môj vnútorný hlas mi vravel, že mám hľadať tu.
Prezrela som snáď úplne všetko. Komodu, skriňu, nočný stolík, poličky, každú krabicu aj tašku.

Našla som dosť zaujímavých vecí, no foťák nie. Nebolo po ňom ani stopy. No aj tak som sa nevzdávala. Ďalej som sa prehrabávala v tonách zbytočností, ktoré Mason Emme kúpil a ktoré si ona aj tak nevážila. Keď som si spomenula, ako sa "nenápadne" medzi stromami oblizovala s cudzím mužom, opäť do mňa vošiel hnev. Začala som hľadať ešte náruživejšie. Musela som vyzerať ako nejaký maniak, no v tej chvíli mi to bolo úplne jedno. Za odhalenie Emminej pravej tváre to stálo. Bola som do toho taká zabraná, že som vôbec nevnímala okolie. Vyrušil ma až zvuk. Zakašľanie.
Každý sval v mojom tele stuhol. Nevydala som ani hlásku. Myslím, že som v tej chvíli aj prestala dýchať.
Položila som dve knihy, ktoré som práve držala, späť do police, postavila sa a pomaly otočila. Vo dverách stála osoba.
"Vysvetlíš mi, láskavo, čo tu robíš?"

[Nina]

1x06
Chvíľu sme obaja len mlčky stáli a civeli na seba. Ja vystrašená, Mason naštvaný.
"Buď mi okamžite vysvetlíš, čo sa tu deje, alebo zavolám políciu."
Triasla som sa. Takého som ho nepoznala.
Na znak toho, že to myslí vážne, vytiahol mobil.

Už nebolo cesty späť. Síce som nechcela, no musela som.
"Fajn, ak chceš vedieť pravdu, mal by si si radšej sadnúť," povedala som a ukázala na posteľ.
"Nie, nesadnem si. A v tvojom prípade by som už začal hovoriť, lebo to budeš ty, kto pôjde sedieť."
"Ako chceš, ale varovala som ťa." Nachvíľu som sa odmlčala a napokon spustila.
"V deň, keď ma zrazilo auto, som bola fotiť. Nič nezvyčajné. A zrazu som uvidela Emmu. Skrývala sa medzi stromami, no nebola sama. Bozkávala sa tam s cudzím mužom. Odfotila som si ich. V tej chvíli mi nedošlo, že stojím na ceste. Potom ma zrazilo auto. Na ďalší deň v nemocnici som zistila, že môj foťák zmizol. Keď som neskôr spala, zobudila som sa na to, že nado mnou stojí Emma. Mala môj foťák a vyhrážala sa mi. Lenže potom odrazu zmizla a nikto nevidel, že by vošla do mojej izby. Takže som netušila, či to bol len výplod mojej fantázie alebo skutočnosť. Potrebovala som sa presvedčiť, tak som išla sem a hľadala ho. Koniec."
Po chvíľke ticha som opatrne pozrela na Masona. Hľadel do zeme, takže tvár som mu nevidela.
"Klameš."
"Nie, Mason, naozaj nie. Je mi to vážne ľúto, no taká je pravda."
Vtom stlačil tlačidlo na telefóne.
"Dobrý deň. Pri telefóne Mason Allen, Denver Road 52. Práve som vo svojom dome prichytil zlodeja pri krádeži. Áno. Dobre, rozumiem. Dovidenia."

Len nechápavo som naňho hľadela. Po skoro piatich mesiacoch, čo sa poznáme, si naozaj môže myslieť, že som len nejaký hlúpy vykrádač domov?!
Považovala som ho za svojho najlepšieho priateľa, zdôverila som sa mu so stovkami vecí, o ktorých som predtým nikomu nepovedala a on ma takto zradí?!
Ja som mu verila. Naozaj som mu verila.

Kým prišli policajti, Mason na mňa dával pozor, aby som "nedajbože neutiekla." Po celý ten čas som hľadela von oknom. Už nechcem tú jeho odpornú tvár nikdy vidieť.

Toto mu v živote neodpustím. Väzenie? Naozaj? Nie je to predsa len "trochu" prehnané? Za to, že som mu prehrabala pár zásuviek v dome? Ani nemá dôkaz! Nemôžu ma bezdôvodne zavrieť!

Z okna som zazrela prichádzajúce auto.

A nebola som jediná.
"Poď!" povedal a skôr, než som stihla vôbec zareagovať, schmatol ma za zápästie a ťahal dolu po schodoch, cez vchodové dvere a napokon von. Zastali sme až pred policajtmi.
"To je ona." Nemilosrdne do mňa strčil. Týmto ma už ale vážne naštval.
"Ty zaslepený hlupák! Nedokážeš vystáť pravdu, tak na mňa radšej zavoláš políciu?! Fajn, veď teba to dostihne! Nahováraj si to ako dlho chceš, no na veci to aj tak nič nezmení!"

Asi k tomu chcel niečo dodať, no nemal šancu. Policajti ma strčili do auta a zavreli dvere. Ešte chvíľu sa s Masonom rozprávali a potom tiež nasadli a šli sme.
Až v ten moment som si uvedomila, čo sa vlastne deje. Kde sa nachádzam a kam idem. Začala som panikáriť. Naozaj netuším, ako toto niekomu vysvetlím. Ak ma nevyhodia z práce kvôli neodovzdaným fotkám, tak kvôli tomuto už určite. Nenechajú si predsa kaziť povesť tým, že budú zamestnávať "zlodejku".
A čo si o mne bude myslieť Ava s Emily, alebo Isabella a Abigail? Čo keď mi nikto neuverí? Všetci na mňa budú pozerať len ako na klamárku? Zas sa budem musieť sťahovať?

Páni! Tak človek sa snaží povedať pravdu a ešte za to skončí za mrežami. A Emme sa to úplne bez problémov prepečie.
Moje myšlienky prerušila policajtka.
"Pán Allen nám povedal svoju verziu udalosti. Radi by sme počuli aj tú vašu."
"Neviem, čo vám "pán Allen" povedal, ale on sa mýli. Nič som mu neukradla a ani som to nemala v pláne. Hľadala som len dôkaz."
"Aký dôkaz?"
A tak som opäť vyrozprávala celý príbeh o nevere, nemocnici a foťáku.
"Hm, zaujímavé," povedala. Nevyzerala, že by tomu príliš verila.

Predtým, než sme vystúpili, som ešte dodala:" Pozrite, mám dobrú prácu. Peňazí mám dosť. Žijem si šťastne, dokonca predtým, než na mňa "pán Allen" zavolal políciu, sme boli dobrí priatelia. Prečo by som sa ho snažila vykradnúť?" Nachvíľu sa mi zazdalo, že som v jej očiach zazrela porozumenie, no potom sa spamätala a vrátila do svojej pracovnej pozície. Vyšla z auta, otvorila mi dvere a spolu s kolegom doviedla na stanicu. Chvíľu sa rozprávala s jedným mužom a potom sa na mňa obaja otočili. Muž ešte čosi zamrmlal a ona prikývla. Prišla ku mne a posunkom mi naznačila, aby som ju nasledovala. Odviedla ma k jednej z ciel a zavrela do nej. Venovala mi ešte jeden súcitný pohľad a odišla.
V tej cele som nebola sama. Sedeli tam dvaja mladí chalani.

Chcela som si sadnúť na druhý kraj lavičky, no keď som začula ich slovník a keď si jeden vážne nechutne odpľul, radšej som ostala stáť. Panebože, koľko tu budem trčať?

A tak som len čakala a čakala a čakala. Hodinu, dve, tri, štyri. Myslela som, že sa tam zbláznim.
Tí dvaja po mne pokrikovali úchylné sprostosti a nadávky. Okamžite by som toto miesto vymenila späť za nemocnicu. Tam sa ku mne aspoň správali slušne a nebola mi taká strašná zima.
Jeden z chalanov opäť zažartoval na môj účet a jeho kamarát sa na tom hlasno zasmial. Hneď však prestal, keď uvidel prichádzajúceho policajta.

"Bennetová, môžete ísť," povedal a otvoril celu.
"Čože?"
"Bola sa vás zaplatená aukcia."
Vyšla som von. Absolútne som nechápala. Kto by ju zaplatil?
Celá zmätená som dokráčala do vstupnej haly.
Z lavičky sa zdvihla osoba a uprela na mňa zrak. Počkať, čo?!
"Jayden?!"

[Nina]

No, takže po dlhšej dobe premýšľania som sa rozhodla, že s týmto príbehom končím. Je mi to ľúto, pretože som sa pri jeho tvorbe vážne snažila a mám ešte veľmi veľa nápadov na pokračovanie, no keďže to nikto nečíta, je to zbytočné.
Možno ešte niekoľko dielov vyjde, pretože ich mám napísané, no poslednou dobou moc nemám čas na fotenie.
Takže ich pravdepodobne dokončím a pridám, no neviem presne kedy.
A ak tu teda niekto okrem Tomaka bol a prečítal si aspoň jeden diel, tak mu ďakujem.
Prajem Vám ešte pekný zvyšok dňa a majte sa.