super ako vzdy, ta Leyla ma teda napady, ze preliezat stolik a chudak chlapik, co dostal facku, nejak som uz aj ocakavala, ze co mu vyvedie
fotky musim pochvalit, na to ze je to sims 3, su uplne perfektne (to hovorim preto, ze sama som skusala v sims 3 nieco fotit a bieda, vlastne sa mi v tej hre ani nedari vyrobit ziadneho sima co by vyzeral k svetu )
len tak dalej, tesim sa na pokracovanie
Večné svetlo
Moderátor: Totodile7625
Re: Večné svetlo
dakujem vsetkym za mile komentiky a dufam ze vas neopustila chut na citanie aj ked mi to trocha dlhsie trvalo
dufam ze budete citat dalej a aj pisat svoje nazory, pre vas to predsa pisem, tak uzite si diel
3.diel: Svetlo nikdy nezomiera
Byť mŕtvy je divné. Ležať si niekde v temnote je divné. Keby som vedela, že to takto vyzerá na druhej strane určite by som sa v puberte nezamýšľala nad samovraždou.
Ležala som len tak v temnote a bola dosť zmätená, nevedela som sa totiž ani len pohnúť. A tak som tam ležala a rozmýšľala, či sa mi to len nezdalo , či som naozaj mŕtva. Kým som rozmýšľala mohlo ubehnúť pár hodín ale aj niekoľko dní, v temnote totiž strácate pojem o čase. Ešte chvíľu mi trvalo kým som sa vôbec vedela postaviť. Rozhliadla som sa okolo...všade bola len tma. Nevedela som kam mám ísť, nemôžem tu zostať ale ani neviem kam mám ísť. Pochytila ma panika. Nikdy som nechápala prečo sú duchovia taký zmätený, ale teraz už som vedela prečo. Začala som sa otáčať dokola v nádeji, že niečo uvidím. Zrazu som sa otočila a pre do mnou sa zjavila hlava.
„Tvoje meno.“ znela skôr veta ako otázka, ktorú hlava vyslovila.
„Le-leyla.“ bola som zmätená a hrozne ma bolela ruka a hlava
„Ja viem ako sa voláš, moje meno je tvoje meno.“
Pozrela som sa trocha nedôverčivo.
„Ty sa voláš Leyla?“ opýtala som sa a ukázala na ňu prstom
Hlava len prevrátila očami.
„Ja sa volám tvoje meno.“
„Aha.“ pochopila som konečne „Teší ma. Som mŕtva však?“
„Nie.“ odsekla hlava
„Nechcem sa hádať v posmrtnom živote, ale dosť vyzerá , že som mŕtva. Bolí ma hlava a ruku mám zlomenú, chýba mi prst na ruke a to najdôležitejšie je že mám dieru v žalúdku s ktorej mimochodom nejde žiadna krv.“
„Ty nie si mŕtva!“ zakričala hlava a potom sa upokojila „Ale zlá správa je, že tu zostaneš ešte dlho a patriť sem už budeš na vždy.“
„Čože?!“ opýtala som sa vyplašene ale hlava ma nepočúvala
Nadýchla sa a odfúkla ma niekam ďaleko. Nachvíľu som stratila vedomie a potom som sa už len zobudila na zemi. Na sebe som mala čierne šaty.
„Vitaj v prázdnote.“ uvítala ma namodrelá žena
Nič som zo seba nevydala ani len hlások, len som tam na ňu z otvorenými ústami civela.
„Udusil ma manžel.“ povedala pokojne
„Ale ja som...“začala som ale prerušila ma
„Tu sa nemusíš ospravedlňovať. Tu už ľudské pravidlá neplatia.“ povedala a pomohla mi vstať „Čo tu robíš, vyzeráš veľmi dobre na to aby si bola mŕtva.“
„No ani neviem, keďže tá hlava mi povedala, že nie som mŕtva. Ale celé toto začalo tým, že hľadám môjho priateľa Samuela.“
„On je živý či mŕtvy?“
„Mŕtvy.“
„Tak to si na správnom mieste.“ povedala a usmiala sa
„Skvelé.“ oznámila som ironicky
Poobzerala som sa naokolo, všetci na mňa civeli. Nikto tam nič nerobil väčšina len stála a rozprávala sa alebo hrala nejakú spoločenskú hru.
„Chceš si niečo zahrať?“ opýtala sa namodralá žena
„Nie vďaka.“ po vete nasledovala minúta ticha. Napokon som sklonila hlavu a potichu som povedala „Potrebujem sa odtiaľto dostať.“
„Ale veď chceš nájsť Samuela. Na tvojom mieste by som ho začala hľadať tu.“
Chvíľu som ešte mala sklonenú hlavu ale potom som si uvedomila, že má pravdu.
Otočila som sa na ňu.
„A nevieš za kým mám ísť.“ povedala som a namodralá žena sa len usmiala
„Tak toto náhodou viem.“
Namodralá žena ma zaviedla k veži. Tá veža mohla mať tak dvesto metrov a úplne navrchu bola malá miestnosť.
„Tam býva ochranca. Stará sa o rovnováhu sveta živých i mŕtvych.“ oznámila a ukázala hore „Odtiaľto už musíš ísť sama.“
Pozrela som sa nahor a keď som sa chcela otočiť naspäť na ňu, zistila som, že zmizla.
„Milé.“ povedala som ironicky
Pomaly som otvorila dvere na veži a vykročila na prvý schod. Po dvoch hodinách sa zdalo , že nie som ani v polke a, že dvesto metrová veža sa zmenila na kilometrovú. V malých okienkach ktoré lemovali schody som uvidela, že slnko dva krát zapadlo a tri krát vyšlo kým som vystúpila na vrch.
Keď som prišla k dverám izby, ktorú mal obývať ochranca pripadala som si najmenej o štyridsať rokov staršia. Otvorila som dvere a tam bola malá miestnosť.
Ochranca sa neskrýval ako hlava v temnote pred ním, hneď ako som vstúpila uvidela som jeho zhrbenú podlhovastú osobu.
„Vitaj Leyla, aj keď to nie je tvoje pravé meno.“
Nemala som sily sa ho pýtať ako to myslí alebo prečo to povedal.
„Prečo nič nevravíš drahá?“ priblížil sa ku mne a nadvihol mi bradu tak aby mi videl do tváre
„To tie schody...“
„Ja viem sú dlhé, musia byť tak dlhé ako cesta životom.“ chraptal zo seba stareckým hlasom
„Viem čo chceš Leyla.“ povedal a sadol si „Otázka je ale , či si to zaslúžiš?! Daj mi dôvody, prečo by som ti mal prezradiť pravdu a prečo by som ťa mal vôbec odtiaľto pustiť.“
Stála som tam už síce menej vyčerpaná ale stále rovnako zmätená. Rizmýšlala som nad príčinami prečo...pretože som ešte mladá nato aby som zomrela? Lebo sa musím stať slávnou? Lebo chcem v budúcnosti zachrániť svet? Nie ani jedno...
Ochranca na mňa skúmavo civel.
„Lebo chcem pomôcť Samuelovi.“ vyhlásila som konečne
„Si si istá, že je to tvoja konečná odpoveď?“ ukázal na mňa starec
„Áno.“ zdvihla som hrdo hlavu
Ochranca sa postavil a chytil ma za plecia. Pomaly so mnou cúval až k oknu.
„Samuel sa narodil ako mŕtvy muž, on je duša ktorá povedie mŕtvych k slobode, len o tom ešte nevie. Snažia sa ho presvedčiť aby sa k nim pridal.“
„Ale načo by bola mŕtvym dušiam sloboda?“ opýtala som sa tesne pritisnutá k oknu
„Nie všetkým, iba tým zatrateným. Teraz prežívajú stále dookola tie isté veci na tom istom mieste, alebo ešte horšie sú o čistci. A teraz si predstav , že by mohli naveky žiť na zemi v tele niekoho iného a mohli by jesť, piť a milovať sa akoby len chceli. Samuel je vodca ale ty Leyla si odpoveď. Myslíš, že prečo sa zjavil iba tebe? Iba ty môžeš dožičiť jeho duši pokoj.“
„Ale ako?“ opýtal som sa keď som už pomaly visela von z okna
„Na všetko včas prídeš, a nájdeš ho. Len pokračuj vo svojej ceste. Tu máš talizman bude ťa ochraňovať a ukáže ti pravdu až príde čas.“ povedal a podal mi prívesok „Nos ho všade zo sebou. A teraz sa musíš dostať do ríše živých.“
„A- a- ako?“ opýtala som sa posledný krát keď už som nebezpečne visela nad tou výškou
„Aby si sa tam mohla vrátiť, tu musíš zomrieť.“
„Čože?!!“ otočila som a ani som nestihla namietnuť pretože ochranca ma vyhodil von z okna
Tma. Svetlo. Všetko sa zopakovalo. Ľudia čo tvrdia, že to je ako ísť tunelom majú pravdu. Vyzerá to ako TGV medzi svetom živých a mŕtvych. Nakoniec som sa zobudila v nemocnici a vedľa mňa spala na stoličke malá ryšavá žena. Ale hneď ako som sa na ňu pozrela, strhla sa a začala rozprávať.
„Slečna Leyla, vďaka bohu.“ vravel piskľavý hlas. „Doktor si myslel že sa už nezobudíte.“
„Aký je dnes deň?“ opýtala som sa a pokúsila sa posadiť
Tá bolesť bola strašná, zatiaľ čo na druhom svete som nič necítila, tu som všetko cítila akoby ma niekto podal.
„Dnes je sobota, to auto vás zrazilo v piatok ale pred piatimi mesiacmi.“ usmiala sa neznáma zatiaľ čo ja som len nahodila grimasu
„Takže teraz je marec?“ zaostrila som na ňu
„Áno.“ znova sa usmiala „ Doktor povedal, že ste mali pochrámanú nohu a ruku, na hlave ste mali dieru na hlave a upadli ste nakoniec do kómy.“
„Päť mesiacov.“ zopakovala som jej predošlú vetu nedôverčivo
„Áno ale výhoda je tá, že ste sa vyliečili natoľko aby ste mohli ísť za nejaký ten týždeň domov.“
„To je skvelé.“ usmiala som sa konečne aj ja a zaspala som.
Nestihla som sa jej ani opýtať kto je a prečo tu je ale na to bude dúfam ešte dosť času...
dufam ze budete citat dalej a aj pisat svoje nazory, pre vas to predsa pisem, tak uzite si diel
3.diel: Svetlo nikdy nezomiera
Byť mŕtvy je divné. Ležať si niekde v temnote je divné. Keby som vedela, že to takto vyzerá na druhej strane určite by som sa v puberte nezamýšľala nad samovraždou.
Ležala som len tak v temnote a bola dosť zmätená, nevedela som sa totiž ani len pohnúť. A tak som tam ležala a rozmýšľala, či sa mi to len nezdalo , či som naozaj mŕtva. Kým som rozmýšľala mohlo ubehnúť pár hodín ale aj niekoľko dní, v temnote totiž strácate pojem o čase. Ešte chvíľu mi trvalo kým som sa vôbec vedela postaviť. Rozhliadla som sa okolo...všade bola len tma. Nevedela som kam mám ísť, nemôžem tu zostať ale ani neviem kam mám ísť. Pochytila ma panika. Nikdy som nechápala prečo sú duchovia taký zmätený, ale teraz už som vedela prečo. Začala som sa otáčať dokola v nádeji, že niečo uvidím. Zrazu som sa otočila a pre do mnou sa zjavila hlava.
„Tvoje meno.“ znela skôr veta ako otázka, ktorú hlava vyslovila.
„Le-leyla.“ bola som zmätená a hrozne ma bolela ruka a hlava
„Ja viem ako sa voláš, moje meno je tvoje meno.“
Pozrela som sa trocha nedôverčivo.
„Ty sa voláš Leyla?“ opýtala som sa a ukázala na ňu prstom
Hlava len prevrátila očami.
„Ja sa volám tvoje meno.“
„Aha.“ pochopila som konečne „Teší ma. Som mŕtva však?“
„Nie.“ odsekla hlava
„Nechcem sa hádať v posmrtnom živote, ale dosť vyzerá , že som mŕtva. Bolí ma hlava a ruku mám zlomenú, chýba mi prst na ruke a to najdôležitejšie je že mám dieru v žalúdku s ktorej mimochodom nejde žiadna krv.“
„Ty nie si mŕtva!“ zakričala hlava a potom sa upokojila „Ale zlá správa je, že tu zostaneš ešte dlho a patriť sem už budeš na vždy.“
„Čože?!“ opýtala som sa vyplašene ale hlava ma nepočúvala
Nadýchla sa a odfúkla ma niekam ďaleko. Nachvíľu som stratila vedomie a potom som sa už len zobudila na zemi. Na sebe som mala čierne šaty.
„Vitaj v prázdnote.“ uvítala ma namodrelá žena
Nič som zo seba nevydala ani len hlások, len som tam na ňu z otvorenými ústami civela.
„Udusil ma manžel.“ povedala pokojne
„Ale ja som...“začala som ale prerušila ma
„Tu sa nemusíš ospravedlňovať. Tu už ľudské pravidlá neplatia.“ povedala a pomohla mi vstať „Čo tu robíš, vyzeráš veľmi dobre na to aby si bola mŕtva.“
„No ani neviem, keďže tá hlava mi povedala, že nie som mŕtva. Ale celé toto začalo tým, že hľadám môjho priateľa Samuela.“
„On je živý či mŕtvy?“
„Mŕtvy.“
„Tak to si na správnom mieste.“ povedala a usmiala sa
„Skvelé.“ oznámila som ironicky
Poobzerala som sa naokolo, všetci na mňa civeli. Nikto tam nič nerobil väčšina len stála a rozprávala sa alebo hrala nejakú spoločenskú hru.
„Chceš si niečo zahrať?“ opýtala sa namodralá žena
„Nie vďaka.“ po vete nasledovala minúta ticha. Napokon som sklonila hlavu a potichu som povedala „Potrebujem sa odtiaľto dostať.“
„Ale veď chceš nájsť Samuela. Na tvojom mieste by som ho začala hľadať tu.“
Chvíľu som ešte mala sklonenú hlavu ale potom som si uvedomila, že má pravdu.
Otočila som sa na ňu.
„A nevieš za kým mám ísť.“ povedala som a namodralá žena sa len usmiala
„Tak toto náhodou viem.“
Namodralá žena ma zaviedla k veži. Tá veža mohla mať tak dvesto metrov a úplne navrchu bola malá miestnosť.
„Tam býva ochranca. Stará sa o rovnováhu sveta živých i mŕtvych.“ oznámila a ukázala hore „Odtiaľto už musíš ísť sama.“
Pozrela som sa nahor a keď som sa chcela otočiť naspäť na ňu, zistila som, že zmizla.
„Milé.“ povedala som ironicky
Pomaly som otvorila dvere na veži a vykročila na prvý schod. Po dvoch hodinách sa zdalo , že nie som ani v polke a, že dvesto metrová veža sa zmenila na kilometrovú. V malých okienkach ktoré lemovali schody som uvidela, že slnko dva krát zapadlo a tri krát vyšlo kým som vystúpila na vrch.
Keď som prišla k dverám izby, ktorú mal obývať ochranca pripadala som si najmenej o štyridsať rokov staršia. Otvorila som dvere a tam bola malá miestnosť.
Ochranca sa neskrýval ako hlava v temnote pred ním, hneď ako som vstúpila uvidela som jeho zhrbenú podlhovastú osobu.
„Vitaj Leyla, aj keď to nie je tvoje pravé meno.“
Nemala som sily sa ho pýtať ako to myslí alebo prečo to povedal.
„Prečo nič nevravíš drahá?“ priblížil sa ku mne a nadvihol mi bradu tak aby mi videl do tváre
„To tie schody...“
„Ja viem sú dlhé, musia byť tak dlhé ako cesta životom.“ chraptal zo seba stareckým hlasom
„Viem čo chceš Leyla.“ povedal a sadol si „Otázka je ale , či si to zaslúžiš?! Daj mi dôvody, prečo by som ti mal prezradiť pravdu a prečo by som ťa mal vôbec odtiaľto pustiť.“
Stála som tam už síce menej vyčerpaná ale stále rovnako zmätená. Rizmýšlala som nad príčinami prečo...pretože som ešte mladá nato aby som zomrela? Lebo sa musím stať slávnou? Lebo chcem v budúcnosti zachrániť svet? Nie ani jedno...
Ochranca na mňa skúmavo civel.
„Lebo chcem pomôcť Samuelovi.“ vyhlásila som konečne
„Si si istá, že je to tvoja konečná odpoveď?“ ukázal na mňa starec
„Áno.“ zdvihla som hrdo hlavu
Ochranca sa postavil a chytil ma za plecia. Pomaly so mnou cúval až k oknu.
„Samuel sa narodil ako mŕtvy muž, on je duša ktorá povedie mŕtvych k slobode, len o tom ešte nevie. Snažia sa ho presvedčiť aby sa k nim pridal.“
„Ale načo by bola mŕtvym dušiam sloboda?“ opýtala som sa tesne pritisnutá k oknu
„Nie všetkým, iba tým zatrateným. Teraz prežívajú stále dookola tie isté veci na tom istom mieste, alebo ešte horšie sú o čistci. A teraz si predstav , že by mohli naveky žiť na zemi v tele niekoho iného a mohli by jesť, piť a milovať sa akoby len chceli. Samuel je vodca ale ty Leyla si odpoveď. Myslíš, že prečo sa zjavil iba tebe? Iba ty môžeš dožičiť jeho duši pokoj.“
„Ale ako?“ opýtal som sa keď som už pomaly visela von z okna
„Na všetko včas prídeš, a nájdeš ho. Len pokračuj vo svojej ceste. Tu máš talizman bude ťa ochraňovať a ukáže ti pravdu až príde čas.“ povedal a podal mi prívesok „Nos ho všade zo sebou. A teraz sa musíš dostať do ríše živých.“
„A- a- ako?“ opýtala som sa posledný krát keď už som nebezpečne visela nad tou výškou
„Aby si sa tam mohla vrátiť, tu musíš zomrieť.“
„Čože?!!“ otočila som a ani som nestihla namietnuť pretože ochranca ma vyhodil von z okna
Tma. Svetlo. Všetko sa zopakovalo. Ľudia čo tvrdia, že to je ako ísť tunelom majú pravdu. Vyzerá to ako TGV medzi svetom živých a mŕtvych. Nakoniec som sa zobudila v nemocnici a vedľa mňa spala na stoličke malá ryšavá žena. Ale hneď ako som sa na ňu pozrela, strhla sa a začala rozprávať.
„Slečna Leyla, vďaka bohu.“ vravel piskľavý hlas. „Doktor si myslel že sa už nezobudíte.“
„Aký je dnes deň?“ opýtala som sa a pokúsila sa posadiť
Tá bolesť bola strašná, zatiaľ čo na druhom svete som nič necítila, tu som všetko cítila akoby ma niekto podal.
„Dnes je sobota, to auto vás zrazilo v piatok ale pred piatimi mesiacmi.“ usmiala sa neznáma zatiaľ čo ja som len nahodila grimasu
„Takže teraz je marec?“ zaostrila som na ňu
„Áno.“ znova sa usmiala „ Doktor povedal, že ste mali pochrámanú nohu a ruku, na hlave ste mali dieru na hlave a upadli ste nakoniec do kómy.“
„Päť mesiacov.“ zopakovala som jej predošlú vetu nedôverčivo
„Áno ale výhoda je tá, že ste sa vyliečili natoľko aby ste mohli ísť za nejaký ten týždeň domov.“
„To je skvelé.“ usmiala som sa konečne aj ja a zaspala som.
Nestihla som sa jej ani opýtať kto je a prečo tu je ale na to bude dúfam ešte dosť času...
...mnohým ľuďom ničí realita sny, ja ničím realitu snom...
-
babyblue - Dospelý
- Príspevky: 504
- Registrovaný: Str 20 Aug 2008, 19:48
- Pohlavie: Simka
Re: Večné svetlo
skvelé! môj obdiv má tvoja kreativita a tiež obrázky - perfektná práca, len tak ďalej. Nemám viac čo dodať
Her name was New York. She poisoned his sweet mind...
I turn to the left when the train turn right.
I knew that you are cool. But I didn't know you could even freeze my heart.
We're made from dust. You from anger, I from lust.
There's a cripple...and there's a starfish.
I miss you so much....
I turn to the left when the train turn right.
I knew that you are cool. But I didn't know you could even freeze my heart.
We're made from dust. You from anger, I from lust.
There's a cripple...and there's a starfish.
I miss you so much....
-
fluky - Batoľa
- Príspevky: 147
- Registrovaný: Ned 16 Aug 2009, 16:33
- Pohlavie: Sim
Re: Večné svetlo
ach tie fotky... strašne sa mi páčia všetky tie efekty. Leyla vyzerala uchvatne v novej podobe, a este ta biela osoba vedla nej.. hotova Kyoko z jedneho hororu
hm, nejak sa to tam zamotava, vidim ze ta taketo posmrtne a mysticke veci chytaju, no a pekne ze sa Leyla vyliecila, na to ze mala dieru v hlave ok, cakam na pokracovanie
hm, nejak sa to tam zamotava, vidim ze ta taketo posmrtne a mysticke veci chytaju, no a pekne ze sa Leyla vyliecila, na to ze mala dieru v hlave ok, cakam na pokracovanie
-
Mirabi - Dospelý
- Príspevky: 580
- Registrovaný: Pia 04 Apr 2008, 09:42
- Pohlavie: Simka
Re: Večné svetlo
skvelí diel taký mysteriózny a napätý
som zvedavá na další diel
som zvedavá na další diel
pre niektorých na svete znamenám iba niekto, ale pre druhých znamenám celý svet
-
Coraline519 - Dospelý
- Príspevky: 645
- Registrovaný: Str 01 Júl 2009, 14:28
- Bydlisko: Adelaide
- Pohlavie: Simka
Re: Večné svetlo
Úžasná časť !
Dosť sa to zamotalo a to je super
Už sa teším na další diel
A ešte sa chcem spýtať odkiaľ máš tie vlasy čo má Leyla od 3 obrázku ???
Dosť sa to zamotalo a to je super
Už sa teším na další diel
A ešte sa chcem spýtať odkiaľ máš tie vlasy čo má Leyla od 3 obrázku ???
Enamorada ? Sí !
Sebastian-san
Sebastian-san
-
Yummos:) - Batoľa
- Príspevky: 142
- Registrovaný: Uto 02 Jún 2009, 19:48
- Bydlisko: Košicee
- Pohlavie: Simka
Re: Večné svetlo
dakujem vsetkym za krasne komentare strastne ste ma potesili , taka muza ma chytila ze uz mam pomaly napisany aj dalsi diel
takze sa teste toto zamotanie nie je vsetko muhehehe
takze sa teste toto zamotanie nie je vsetko muhehehe
...mnohým ľuďom ničí realita sny, ja ničím realitu snom...
-
babyblue - Dospelý
- Príspevky: 504
- Registrovaný: Str 20 Aug 2008, 19:48
- Pohlavie: Simka
Re: Večné svetlo
wau uzasny diel tie fotky su super ja by som to nedokazala tak krasne pisat a tie fotky
Diel bol naozaj velmi napinavy a som zvedava ako to pojde dalej tak rychlo, rychlo nech je tu dalsi diel
Diel bol naozaj velmi napinavy a som zvedava ako to pojde dalej tak rychlo, rychlo nech je tu dalsi diel
Like everything else in life, I just had to decide what to do with what I was given..
-
Charlotte - Zrelý
- Príspevky: 904
- Registrovaný: Ned 28 Dec 2008, 22:00
- Bydlisko: High Tatras
- Pohlavie: Simka
Re: Večné svetlo
uzasny diel,uzasne fotky,uzasny cely pribeh..len tak dalej..skutocne sa mi to velmi paci...mas neskutocny talent... a este taky detail....rychlo sem dalsiu cast!!!rychlo!!!
- fanynka83
- Deaktivovaný účet
- Príspevky: 1081
- Registrovaný: Štv 01 Jan 2009, 18:30
- Pohlavie: Simka
-
Zdenuška - Starec
- Príspevky: 1226
- Registrovaný: Štv 30 Okt 2008, 12:11
- Bydlisko: V mojej izbe a pri PC:D
- Pohlavie: Sim
Re: Večné svetlo
Super, už aby tu bolo pokračko
-
Gigushka - Novorodenec
- Príspevky: 54
- Registrovaný: Ned 28 Jún 2009, 11:28
- Pohlavie: Simka
Re: Večné svetlo
uuzas, take napiinavee ma teraz tolko veci napadlo, ze leylina minulost a rodina..atd ako keby som cital nejaky svetovy bestseller, vtedy ma take veci napadaju inak toto mi prislo vtipne
„Nie.“ odsekla hlava
And I thought I told you the game is over!
-
Max - Starec
- Príspevky: 5438
- Registrovaný: Sob 22 Mar 2008, 11:50
- Pohlavie: Sim
Re: Večné svetlo
dakujem vsetkym ze citate moj pribeh a dufam ze budete aj nadalej citat a komentovat, a dakuuujem max za ten bestseller
a tu uz 4. diel ja by som ho nazvala takym prechodnym alebo polovicnym, ale uzite si ho
4.diel: Deň v nemocnici.
Potom ako som zatvorila oči, zaspala som na tri dni. Nakoniec som však pomaly otvorila oči. Všetko sa zdalo najprv rozmazané ale keď som zaostrila znova som uvidela to ryšavé dievča.
„Ja som Gerty.“ oznámila „Trocha ma to trápilo a štvalo, pretože keď ste sa zobudili nepredstavila som sa, a to predsa nie je slušné.“
Rapotalo dievča.
„Viete celým menom som Gertrúda ale to znie ako nejaká striga alebo...“ prerušila som ju
„Gerty, Gerty...mohla by si na chvíľu stíchnuť?!“
„Áno ale ešte predtým by som vám chcela niečo ukázať.“ povedala a zohla sa ku svojej taške
Gerty vytiahla z krikľavo červenej tašky ešte krikľavejší fotoalbum.
„Tu sú fotky z tvojho pobytu v nemocnici. Vieš ja mám taký koníček, všetko fotím.“ oznámila mi a pomaly začala vychádzať z miestnosti „Tak ťa tu s tým nechám.“
Keď odišla , najprv som si mierne vydýchla a potom som zo srandy otvorila ten fotoalbum. Na prvej fotke bol odfotený môj lekár. Ešte som ho nevidela ale pochopila som to z nápisu pod fotkou ktorý vyhlasoval:
„Milý Leylin doktor.“
Prevrátila som stranu bola tam odfotená moja izba. Prevrátila som oči.
„Dúfam , že ďalej nebude moja zubná kefka.“ povedala som si ironicky
Na moje prekvapenie ma ďalšia fotka dosť dostala. Bola som tam ja a na tvári som mala podliatiny a zaschnutú krv. Nápis pod fotkou hovoril, že sa jednalo o môj prvý týždeň.
Neviem ako sa to stalo ale zrazu som si spomenula na to čo mi hovoril ochranca, tá hlava a tá namodralá žena. Uvedomila som si, že som bola na druhom svete a , že to už nikdy nebude ako predtým a začala som usedavo plakať. Nevedela som sa upokojiť plakala som asi pol hodinu až napokon vošiel do miestnosti Collin.
„Leyla!“ skríkol hneď ako ma tam uvidel „Neplač, veď nemáš žiadne vážne zranenie. Všetko bude v poriadku.“
Povedal a objal ma. V tej chvíli ma to dosť upokojilo.
„Prepáč mi ten výpadok.“ pozbierala som sa nakoniec „Nikdy predtým som takto neplakala.“
„Nikdy ťa nezrazilo auto.“ usmial sa Collin a ja som sa tiež musela usmiať „ Doniesol som ti kvety.“
Povedal, postavil sa a dal ich do vázy. Vtedy som si spomenula na to ako sme sa rozlúčili.
„Prepáč.“ vytrysklo zo mňa
„A za čo?“ opýtal sa nechápavo aj keď asi vedel o čom sa točí
„Veď vieš tá naša,...no vlastne moja facka na rozlúčku.“
„Ach to ano...“ odmlčal sa nachvíľu „...Iba si to zle pochopila. Vtedy som sa ťa chcel opýtať, či nebudeš moja asistentka.“
Collin sa na mňa uprene pozrel, asi ako malé šteniatko, ktoré prosí o kostičku. Ja som tam sedela a začala sa ma zmocňovať podozrievavosť.
„Ale vieš , že náš vzťah by bol potom iba pracovný.“ oznámila som napokon
„Tebe je snáď ľúto?“ hodil na mňa ten posmešný úsmev
„Nie.“ odpovedala som rázne
„Ale môžeme byť aspoň priatelia?“
„Priatelia?“ opýtala som sa z nedôverou
„Áno.“
„Tak potom fajn.“
Obaja sme sa na seba pozreli...on vyzeral šťastne a ja som sa len bála aby sa to nezvrhlo.
„Zajtra prídem pre teba.“ povedal a pristúpil veľavážene k oknu „Chcem aby si bývala u mňa kým sa neuzdravíš.“
„Collin.“ zdvihla som ruku na znak nesúhlasu „Ale to nie je nutné.“
„To je iba priateľská pomoc.“ vyhlásil, pričom zvýraznil slovo priateľská
Zamračila som sa a odula peru ako malé decko.
„Ty slovo nie, nepoznáš.“ povedala som nahnevane
„Nie.“ otočil sa na mňa „Prídem zajtra na obed ale teraz už musím ísť.“
Objal ma akoby sme sa poznali už dlho a potom opustil miestnosť. Celý deň som naňho musela myslieť.
Vyšla som von na balkón. Dávnejšie som prestala fajčiť ale dnes som si výnimočne zapálila na oslavu toho , že žijem.
Pri tom ako slastný dym stúpal k nebesiam, stále som rozmýšľala o Collinovi. Bol to zvláštny človek. Obvykle som ľudí hneď prekukla, spozorovala som ich zlozvyky a vedela som na čo myslia. U neho to tak nebolo. Raz sa správal ako súcitný baránok a inokedy ako chlipný bastard. Jeho povesť sukničkára ho sprevádzala kade chodil. V novinách sa jeden deň písalo o jeho milostných aférach a hneď na druhý bola na prvej strane všetkých miestnych denníkov vycapená veľká fotka ako pomáha nejakým chudobným deťom alebo zakladá novú nadáciu. A práve preto som sa pri ňom cítila inak. Obvykle mám všetko pod kontrolou ale keď vojde do miestnosti on, všetko sa dostáva do jeho rúk.
„Ale to mu nedarujem.“ povedala som si potichu a posledný krát som si potiahla
Keď som sa vracala do vnútra uvidela som sa v zrkadle. Moja tvár už nemala na sebe žiadnu krv ani podliatiny ako na tej fotke. Jediné čo mi zostalo bola rana nad okom.
. Je to zvláštne vidieť sa takto. Keď som bola malá otec ma bil ale nikdy som sa nepozrela do zrkadla po bitke. Vždy som chcela byť silná a vždy som utiekla...ale nikdy sa mi nepodarilo utiecť ďaleko. Prišla som len po náš plot aj keď som si povedala , že odchádzam na vždy, napokon som si uvedomila, že tam nemôžem nechať mamu samú. Teraz som ale neprežila bitku, prežila som smrť. Bolo to iné... Trocha som sa upravila a ľahla som si do nemocničnej postele.
„Ach, bože oserem to!“ vyhlásila som a zapálila som si ďalšiu cigaretu
Zrazu sa vo dverách objavila sestrička.
„Ehm.“ odkašľala si „Zahaste tú cigaretu!“
Posledný krát som si potiahla a naschvál som vydýchla jej smerom. Sestrička odišla až keď som cigaretu zahasila. Zívla som si a začali mi klipkať oči. Moje posledné myšlienky pred zaspaním patrili Samuelovi. Ochranca vravel, že ho mám nájsť a zabrániť tomu aby mŕtvy ovládli živý svet. Znova sa mi zívlo a teraz som už spánku podľahla...
„Leyla.“ vravel tichý mužský hlas
Pomaly som otvorila oči a zaostrila som. Bol to on! Samuel. Stál tam a pozeral sa na mňa.
„Leyla, počúvaj ma!“ jeho hlas znel trocha ustráchane a neustále sa obracal
„Samuel.“ potešila som sa
„Never im, musíš veriť sama sebe iba ty vieš nájsť správnu cestu pre nás.“ povedal zahľadel sa mi do očí a chytil ma za ruku
„Ale ako to?“ začudovala som sa keď som pocítila jeho ruku, duchovia predsa nemôžu nič chytiť
„Počúvaj ma!“ povedal hlasnejšie a znova sa poobzeral okolo akoby ho niekto naháňal „Možno si ich už stretla možno ešte len prídu, nepočúvaj ich, never im.“
Stále opakoval dokola to isté až sa nakoniec niekam pozrel a zahlásil:
„Ach, bože! Musím už ísť.“ povedal a ja som sa zobudila
Zrazu som bola opäť v nemocničnej izbe.
„Bol to len sen?“ opýtala som sa takmer nečujne
Pochybujem., zaznelo mi v hlave, Musel to byť on. Ale komu to nemám veriť? Prečo tak rýchlo odišiel? Musím ho nájsť a pomôcť mu. Vyzeral akoby mu niečo urobili. Musím mu pomôcť...
a tu uz 4. diel ja by som ho nazvala takym prechodnym alebo polovicnym, ale uzite si ho
4.diel: Deň v nemocnici.
Potom ako som zatvorila oči, zaspala som na tri dni. Nakoniec som však pomaly otvorila oči. Všetko sa zdalo najprv rozmazané ale keď som zaostrila znova som uvidela to ryšavé dievča.
„Ja som Gerty.“ oznámila „Trocha ma to trápilo a štvalo, pretože keď ste sa zobudili nepredstavila som sa, a to predsa nie je slušné.“
Rapotalo dievča.
„Viete celým menom som Gertrúda ale to znie ako nejaká striga alebo...“ prerušila som ju
„Gerty, Gerty...mohla by si na chvíľu stíchnuť?!“
„Áno ale ešte predtým by som vám chcela niečo ukázať.“ povedala a zohla sa ku svojej taške
Gerty vytiahla z krikľavo červenej tašky ešte krikľavejší fotoalbum.
„Tu sú fotky z tvojho pobytu v nemocnici. Vieš ja mám taký koníček, všetko fotím.“ oznámila mi a pomaly začala vychádzať z miestnosti „Tak ťa tu s tým nechám.“
Keď odišla , najprv som si mierne vydýchla a potom som zo srandy otvorila ten fotoalbum. Na prvej fotke bol odfotený môj lekár. Ešte som ho nevidela ale pochopila som to z nápisu pod fotkou ktorý vyhlasoval:
„Milý Leylin doktor.“
Prevrátila som stranu bola tam odfotená moja izba. Prevrátila som oči.
„Dúfam , že ďalej nebude moja zubná kefka.“ povedala som si ironicky
Na moje prekvapenie ma ďalšia fotka dosť dostala. Bola som tam ja a na tvári som mala podliatiny a zaschnutú krv. Nápis pod fotkou hovoril, že sa jednalo o môj prvý týždeň.
Neviem ako sa to stalo ale zrazu som si spomenula na to čo mi hovoril ochranca, tá hlava a tá namodralá žena. Uvedomila som si, že som bola na druhom svete a , že to už nikdy nebude ako predtým a začala som usedavo plakať. Nevedela som sa upokojiť plakala som asi pol hodinu až napokon vošiel do miestnosti Collin.
„Leyla!“ skríkol hneď ako ma tam uvidel „Neplač, veď nemáš žiadne vážne zranenie. Všetko bude v poriadku.“
Povedal a objal ma. V tej chvíli ma to dosť upokojilo.
„Prepáč mi ten výpadok.“ pozbierala som sa nakoniec „Nikdy predtým som takto neplakala.“
„Nikdy ťa nezrazilo auto.“ usmial sa Collin a ja som sa tiež musela usmiať „ Doniesol som ti kvety.“
Povedal, postavil sa a dal ich do vázy. Vtedy som si spomenula na to ako sme sa rozlúčili.
„Prepáč.“ vytrysklo zo mňa
„A za čo?“ opýtal sa nechápavo aj keď asi vedel o čom sa točí
„Veď vieš tá naša,...no vlastne moja facka na rozlúčku.“
„Ach to ano...“ odmlčal sa nachvíľu „...Iba si to zle pochopila. Vtedy som sa ťa chcel opýtať, či nebudeš moja asistentka.“
Collin sa na mňa uprene pozrel, asi ako malé šteniatko, ktoré prosí o kostičku. Ja som tam sedela a začala sa ma zmocňovať podozrievavosť.
„Ale vieš , že náš vzťah by bol potom iba pracovný.“ oznámila som napokon
„Tebe je snáď ľúto?“ hodil na mňa ten posmešný úsmev
„Nie.“ odpovedala som rázne
„Ale môžeme byť aspoň priatelia?“
„Priatelia?“ opýtala som sa z nedôverou
„Áno.“
„Tak potom fajn.“
Obaja sme sa na seba pozreli...on vyzeral šťastne a ja som sa len bála aby sa to nezvrhlo.
„Zajtra prídem pre teba.“ povedal a pristúpil veľavážene k oknu „Chcem aby si bývala u mňa kým sa neuzdravíš.“
„Collin.“ zdvihla som ruku na znak nesúhlasu „Ale to nie je nutné.“
„To je iba priateľská pomoc.“ vyhlásil, pričom zvýraznil slovo priateľská
Zamračila som sa a odula peru ako malé decko.
„Ty slovo nie, nepoznáš.“ povedala som nahnevane
„Nie.“ otočil sa na mňa „Prídem zajtra na obed ale teraz už musím ísť.“
Objal ma akoby sme sa poznali už dlho a potom opustil miestnosť. Celý deň som naňho musela myslieť.
Vyšla som von na balkón. Dávnejšie som prestala fajčiť ale dnes som si výnimočne zapálila na oslavu toho , že žijem.
Pri tom ako slastný dym stúpal k nebesiam, stále som rozmýšľala o Collinovi. Bol to zvláštny človek. Obvykle som ľudí hneď prekukla, spozorovala som ich zlozvyky a vedela som na čo myslia. U neho to tak nebolo. Raz sa správal ako súcitný baránok a inokedy ako chlipný bastard. Jeho povesť sukničkára ho sprevádzala kade chodil. V novinách sa jeden deň písalo o jeho milostných aférach a hneď na druhý bola na prvej strane všetkých miestnych denníkov vycapená veľká fotka ako pomáha nejakým chudobným deťom alebo zakladá novú nadáciu. A práve preto som sa pri ňom cítila inak. Obvykle mám všetko pod kontrolou ale keď vojde do miestnosti on, všetko sa dostáva do jeho rúk.
„Ale to mu nedarujem.“ povedala som si potichu a posledný krát som si potiahla
Keď som sa vracala do vnútra uvidela som sa v zrkadle. Moja tvár už nemala na sebe žiadnu krv ani podliatiny ako na tej fotke. Jediné čo mi zostalo bola rana nad okom.
. Je to zvláštne vidieť sa takto. Keď som bola malá otec ma bil ale nikdy som sa nepozrela do zrkadla po bitke. Vždy som chcela byť silná a vždy som utiekla...ale nikdy sa mi nepodarilo utiecť ďaleko. Prišla som len po náš plot aj keď som si povedala , že odchádzam na vždy, napokon som si uvedomila, že tam nemôžem nechať mamu samú. Teraz som ale neprežila bitku, prežila som smrť. Bolo to iné... Trocha som sa upravila a ľahla som si do nemocničnej postele.
„Ach, bože oserem to!“ vyhlásila som a zapálila som si ďalšiu cigaretu
Zrazu sa vo dverách objavila sestrička.
„Ehm.“ odkašľala si „Zahaste tú cigaretu!“
Posledný krát som si potiahla a naschvál som vydýchla jej smerom. Sestrička odišla až keď som cigaretu zahasila. Zívla som si a začali mi klipkať oči. Moje posledné myšlienky pred zaspaním patrili Samuelovi. Ochranca vravel, že ho mám nájsť a zabrániť tomu aby mŕtvy ovládli živý svet. Znova sa mi zívlo a teraz som už spánku podľahla...
„Leyla.“ vravel tichý mužský hlas
Pomaly som otvorila oči a zaostrila som. Bol to on! Samuel. Stál tam a pozeral sa na mňa.
„Leyla, počúvaj ma!“ jeho hlas znel trocha ustráchane a neustále sa obracal
„Samuel.“ potešila som sa
„Never im, musíš veriť sama sebe iba ty vieš nájsť správnu cestu pre nás.“ povedal zahľadel sa mi do očí a chytil ma za ruku
„Ale ako to?“ začudovala som sa keď som pocítila jeho ruku, duchovia predsa nemôžu nič chytiť
„Počúvaj ma!“ povedal hlasnejšie a znova sa poobzeral okolo akoby ho niekto naháňal „Možno si ich už stretla možno ešte len prídu, nepočúvaj ich, never im.“
Stále opakoval dokola to isté až sa nakoniec niekam pozrel a zahlásil:
„Ach, bože! Musím už ísť.“ povedal a ja som sa zobudila
Zrazu som bola opäť v nemocničnej izbe.
„Bol to len sen?“ opýtala som sa takmer nečujne
Pochybujem., zaznelo mi v hlave, Musel to byť on. Ale komu to nemám veriť? Prečo tak rýchlo odišiel? Musím ho nájsť a pomôcť mu. Vyzeral akoby mu niečo urobili. Musím mu pomôcť...
...mnohým ľuďom ničí realita sny, ja ničím realitu snom...
-
babyblue - Dospelý
- Príspevky: 504
- Registrovaný: Str 20 Aug 2008, 19:48
- Pohlavie: Simka
-
Zdenuška - Starec
- Príspevky: 1226
- Registrovaný: Štv 30 Okt 2008, 12:11
- Bydlisko: V mojej izbe a pri PC:D
- Pohlavie: Sim
Re: Večné svetlo
Presne presne, nech už tu je diel
-
Gigushka - Novorodenec
- Príspevky: 54
- Registrovaný: Ned 28 Jún 2009, 11:28
- Pohlavie: Simka
Kto je on-line
Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 0 hostia